znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 269/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Wagnerom, Kudlovská 1,Humenné, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd, ako aj porušenie čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodnéhooddelenia Policajného zboru Humenné vo veci vedenej pod sp. zn. ORP-316/HE-HE-2013a jeho uznesením z 26. apríla 2013, postupom Okresnej prokuratúry Humenné vo vecivedenej pod sp. zn. 1 Pn 140/13 a jej uznesením z 12. júla 2013, postupom Krajskejprokuratúry v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 231/14/7700 a jej prípisomz 24. júna 2014, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenejpod sp. zn. IV/1 Gn 437/15/1000 a jej prípisom z 30. júla 2015 a z 2. novembra 2015a postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v bližšie neoznačenom konaní, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Wagnerom, Kudlovská 1,Humenné, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 149 ústavypostupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Humenné (ďalej len „obvodnéoddelenie PZ“) vo veci vedenej pod sp. zn. ORP-316/HE-HE-2013 a jeho uznesenímz 26. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie obvodného oddelenia PZ“), postupomOkresnej prokuratúry Humenné (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenejpod sp. zn. 1 Pn 140/13 a jej uznesením z 12. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenieokresnej prokuratúry“), postupom Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajskáprokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 231/14/7700 a jej prípisom z 24. júna 2014(ďalej aj „napadnutý prípis krajskej prokuratúry“), postupom Generálnej prokuratúrySlovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1Gn 437/15/1000 a jej prípisom z 30. júla 2015 a z 2. novembra 2015 a postupomMinisterstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v bližšie neoznačenomkonaní.

Sťažovateľka v sťažnosti k skutkovému stavu veci uvádza:«Sťažovateľka ako podnájomca uzatvorila dňa 05. 10. 2012 s nájomcom spoločnosťou zmluvu o podnájme nebytových priestorov, predmetom ktorej malo byť prenechanie do užívania časti nebytových priestorov o výmere 35 m2pozostávajúcich z jednej bunky, zloženej z dvoch miestnosti č. 40 s príslušenstvom (sociálne zariadenie, vstupná chodba) na 4. nadzemnom podlaží. V článku IV. (Cena podnájmu a cena za služby spojené s užívaním nebytových priestorov) sa v bode 5 uvádza: „Podnájomca zloží (uhradí) pri podpise tejto zmluvy v prospech nájomcu v hotovosti do jeho pokladne kauciu vo výške 400,00 €, slovom štyristo eur, ktorá bude k dispozícii nájomcovi počas celej doby podnájmu a nájomca je oprávnený túto sumu použiť na započítanie (úhradu) škôd, dlžôb, spôsobených podnájomcom nájomcovi alebo ako zmluvnú pokutu.“ Toho istého dňa 05. 10. 2012 sťažovateľka zaplatila spoločnosti nájomcu kauciu za byt č. 40 vo výške 400,00 €, o čom jej nájomca vystavil neočíslovaný príjmový doklad svedčiaci aj o tom, že v tento deň došlo aj k uzatvoreniu zmluvy o podnájme nebytových priestorov.

Prípisom označeným ako Odstúpenie od nájomnej zmluvy zo dňa 17. 10. 2012 adresovaným nájomcovi spoločnosti

odstúpila sťažovateľka od zmluvy o podnájme zo dňa 15. 10. 2012 /podľa stanoviska sťažovateľky číslica „jedna“ bola do číslice 15 dopísaná po podpise zmluvy nájomcom/ z dôvodu, nakoľko k 15. 10. 2012 v predmetnom byte boli pôvodní nájomníci a zo strany spoločnosti

nebol byt pripravený k nasťahovaniu sťažovateľky, ako je to uvedené v zmluve o podnájme a sťažovateľka to považovala za nedodržanie dohodnutých podmienok a zároveň žiadala o vrátenie zálohy 400.00 € do 23. 10. 2012.

Prípisom označeným ako odstúpenie od zmluvy odpoveď zo dňa 05. 11. 2012, adresovaným sťažovateľke jej spoločnosť

oznámila, že po oboznámení sa s podmienkami podnájomnej zmluvy (ktorú ale mimochodom má nájomca vopred pripravenú ako formulárovú dohodou vypracovanú spoločnosťou, takže sa nebol dôvod s čím oboznamovať) konštatuje, že v podnájomnej zmluve zo dňa 15. 10. 2012 podpísanej sťažovateľkou táto v článku V., bod 1 vyhlásila, že predmetné priestory preberá a nemá k nim žiadne výhrady a pokiaľ sa jedná o vrátenie zálohy 400.00 €, tak spoločnosť poukazuje na článok VI., bod 3 podnájomnej zmluvy, že sťažovateľka stráca nárok na vrátenie zaplatenej kaucie z dôvodu uvedeného už v spomínanom článku VI., bod 3 (v prípade, ak podnájomca v termíne do 12 mesiacov od podpisu tejto zmluvy ukončí tento nájomný vzťah akýmkoľvek spôsobom, stráca nárok na vrátenie kaucie zloženej nájomcovi, ako aj všetkých záloh a platieb zložených v prospech nájomcu. Nájomca si všetky tieto platby uplatní ako zmluvnú pokutu voči podnájomcovi.) Na základe vyššie uvedeného sťažovateľka preto dňa 15. 02. 2013 podala na Okresnú prokuratúru v Humennom trestné oznámenie na spoločnosť

pre podozrenie z trestného činu podvodu a z dôvodu bezdôvodného obohatenia...

Trestné oznámenie sťažovateľky bolo Okresnou prokuratúrou v Humennom postúpené Obvodnému oddeleniu Policajného Zboru v Humennom, ktoré vyšetrovanie viedlo pod sp. zn. ČVS: ORP-316/HE HE-2013. Poverený príslušník Policajného zboru uznesením zo dňa 26. 04. 2013 odmietol vec podozrenia z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť spoločnosť

. IČO:, z dôvodu, nakoľko v danej veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.»

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne vyjadruje k vykonanémudokazovaniu a uvádza:

«Z ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. poriadku je zrejme, že poverený príslušník PZ konal v rozpore s týmto ustanovením. Voľné hodnotenie dôkazov neznamená „SVOJVOĽNÉ“. Každé hodnotenie dôkazov musí byť podložené rozumným a objektívnym odôvodnením. Uznesenie povereného príslušníka PZ je postavené ako na prekrútenom a svojsky si prispôsobenom odôvodnení dôkazov, tak sa aj v celom rozsahu prieči logike. Taktiež sa nevysporiadal so sťažovateľkou navrhnutými dôkazmi, ktoré by jasne preukázali protiprávne konanie Nájomcu...

Dňa 03. 05. 2013 podala sťažovateľka voči uzneseniu povereného príslušníka PZ sťažnosť... Dňa 12. 07. 2013 Okresná prokuratúra „ UZNESENÍM“ vedeným pod spis. zn. 1Pn/140/13-7 „ZAMIETLA“ podľa § 193 ods. 1. písm. c. Tr. por. Písomnú sťažnosť sťažovateľky.

V odôvodnení sa podľa názoru sťažovateľky prokurátor Okresnej prokuratúry tiež nevysporiadal z nelogickými a protirečivými výpoveďami svedkov. O svedectvá svedkov, ktorých v trestnom oznámení uviedla, sa nezmienil ani okrajovo. Podľa názoru sťažovateľky tiež konal v rozpore § 2 ods. 10 Trestného poriadku...

Dňa 24. 4. 2014 sťažovateľka podala Krajskej prokuratúre v Prešove podnet na preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry, kde zase poukázala na nelogické a protirečivé výpovede svedkov, ktorými sa nezaoberal ako poverený príslušníka PZ Obv. odd. PZ Humenné, tak ani Okresná prokuratúra v Humennom.

V tejto sťažností poukázala na to, že neboli zabezpečené ňou navrhované dôkazy. Spomenula na dôkaz, ktorý mala, a ktorý preukazoval, že na predmetný byt existovala zmluva o podnájme v kolízii so zmluvou sťažovateľky...

Dňa 24. 6. 2014 bolo sťažovateľke doručené „Oznámenie“ Krajskej prokuratúry vedenej pod spis. zn. 1 Kn 231/14/7/00 5, že ho „ODKLADÁ AKO NEDÔVODNÝ“. Z tohto oznámenia nie je jasné, o aké ustanovenie Tr. poriadku sa Krajská prokuratúra oprela pri odložení veci. Zároveň Krajská prokuratúra zbagatelizovala podstatu trestného oznámenia sťažovateľky a nepriamo ho preformulovala, že sa domáha pohľadávky (kaucie) a to v trestnoprávnej rovine...

Dňa 18. 05. 2015 sťažovateľka Generálnej prokuratúre zaslala podnet na „Preskúmanie zákonnosti postupu povereného príslušníka PZ a Krajskej prokuratúry“. V tomto podnete zosumarizovala všetky svoje argumenty, požiadavky a návrhy, na ktoré už poukazovala v predchádzajúcich sťažnostiach a tie neboli podľa názoru sťažovateľky vybavené v súlade s Trestným poriadkom.

Dňa 30. 07. 2015 bolo sťažovateľke doručené „KONŠTATOVANIE (nedá sa identifikovať, o akú formu rozhodnutia ide), vedené pod spis. zn. IV/1 Gn 437/15/1000-7, že (podnet) ako „NEDÔVODNÝ ODKLADÁ“. I toto „KONŠTATOVANIE...“ je podľa názoru sťažovateľky iba formálne a nepreskúmateľné...

Dňa 29. 09. 2015 zaslala sťažovateľka Generálnej prokuratúre opakovaný podnet, a to z dôvodu, že vyšla najavo nová(skutočnosť, pozn.)... a že touto skutočnosťou sa nikto z orgánov činných v trestnom konaní nezaoberal. Taktiež zase upozornila na nelogické a protirečivé tvrdenia svedkov, ktoré neboli overené.

Dňa 09. 11. 2015 bolo sťažovateľke doručené Generálnou prokuratúrou „UPOVEDOMENIE“ zo dňa 02. 11. 2015 vedené pod spis. zn. IV/1 Gn 437/15/1000-10, kde tento (opakovaný podnet) „ODKLADÁ“. V odôvodnení ako dôvod odloženia je uvedené, že jej „podnet neobsahuje žiadne nové skutočností pre právne posúdenie veci...“. V tomto upovedomení v časti odôvodnenia nie je uvedené, ako sa Generálna prokuratúra vysporiadala s predloženou novou skutočnosťou, ba čo viac, ani sa o nej vôbec nezmienila...»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„Porušovateľom v prvom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v súbehu s článkom 13 Právom na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach a bol porušený článok 149 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má Prokuratúra SR chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Porušovateľom v druhom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v súbehu s článkom 13 Právom na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach a bol porušený článok 149 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má Prokuratúra SR chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Porušovateľom v treťom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v súbehu s článkom 13 Právom na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach a bol porušený článok 149 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má Prokuratúra SR chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Porušovateľom v štvrtom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v súbehu s článkom 13 Právom na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Porušovateľom v piatom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v súbehu s článkom 13 Právom na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Sťažovateľka týmto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky uložil: Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava zaplatiť sťažovateľke 7.500.00 € ako nemajetkovú ujmu, 40.00 € ako administratívne náklady. Krajskej prokuratúre Prešov, ul. Masarykova 16, 080 01 Prešov zaplatiť sťažovateľke 5.000,00 € ako nemajetkovú ujmu.

Okresnej prokuratúre Humenné, ul. Štefánikova 1900/69, 066 42 Humenné zaplatiť sťažovateľke 5.000,00 € ako nemajetkovú ujmu.

Obvodnému oddeleniu Policajného Zboru Humenné, ul. Sládkovičova č. 14, 066 01 Humenné zaplatiť sťažovateľke 7.500,00 € ako nemajetkovú ujmu...

Sťažovateľka týmto navrhuje, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 300.00 €, ktoré je Generálna prokuratúra SR Bratislava povinná zaplatiť jej právnemu zástupcovi JUDr. Antonovi Wagnerovi, Kudlovská 1, 066 01 Humenné do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje,že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý je v súlades § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániťa presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorýobsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosťpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy (ako to je i v prípade sťažovateľky), musí obsahovať jednakvšeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitostiuvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrhna rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.

Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 4zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konaniaokrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhomna začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorejsťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súdev spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveňvymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavkyna poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktoréhooznačil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľzastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľkyv predloženom znení má také nedostatky, bez odstránenia ktorých by o nej nemohol konaťa rozhodnúť. Nedostatky sťažnosti sa v prvom rade vzťahujú na sťažovateľkou formulovanýnávrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 56 zákonao ústavnom súde, keďže v ňom nie sú označené konania a rozhodnutia orgánov, ktorýchsťažovateľka označila za porušovateľov jej základného práva podľa čl. 46 ústavy a právapodľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia sťažnosti a jej príloh (nie petitu) sícevyplýva, ktoré konania a rozhodnutia porušovateľov sťažovateľka napáda, avšak ide o takýnedostatok, aký ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýpostup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdoma publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzujenedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosťsťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavkykvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutiepre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Napriek uvedeným nedostatkom, ktoré by boli pri rigoróznom prístupe ústavnéhosúdu dostatočným dôvodom na odmietnutie sťažnosti, ústavný súd, vychádzajúcz materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, pri predbežnom prerokovaní rámcovopreskúmal námietky sťažovateľky aj z vecného hľadiska, sústreďujúc sa pritomna posúdenie, či existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti vyplývajúce z textu § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru postupom ministerstva

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a právapodľa čl. 13 dohovoru postupom ministerstva ústavný súd opätovne poukazuje na § 20ods. 1 zákona o ústavnom súde, z ktorého okrem iného vyplýva, že návrh na začatie konaniapred ústavným súdom (a teda aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) musí byťodôvodnený. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu má nedostatok odôvodneniavýznamné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, abyčo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranuposkytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodneniesťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho označených práv nie je dostatočnýmdôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívneokolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie(IV. ÚS 359/08).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahuk namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy a práva podľačl. 13 dohovoru postupom ministerstva sťažnosť nie je vôbec odôvodnená (napriek tomu,že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom), a preto nespĺňaani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súdpreto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplneniezákonom predpísaných náležitostí.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením obvodného oddelenia PZ, napadnutým uznesením okresnej prokuratúry a napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou ustálenoujudikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1ústavy je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádzaz toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohouústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima ratioinštitucionálnymechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu subsidiarity právomociústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušeniesvojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu tenorgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu(m. m. IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitímjemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému uzneseniu obvodného oddeleniaPZ sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bola oprávnená a aj povinná rozhodnúť okresnáprokuratúra. Právomoc okresnej prokuratúry rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danomprípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Rovnako právomoc krajskej prokuratúrypreskúmať v konaní o podnete napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ako aj napadnutéuznesenie obvodného oddelenia PZ vylučuje právomoc ústavného súdu. Napokon právomocgenerálnej prokuratúry preskúmať v konaní o opakovanom podnete postup krajskejprokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľky v predmetnej veci vylučuje právomocústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnostiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000 z 30. júla 2015 a z 2. novembra 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

I keď zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, kedy bol prípis generálnej prokuratúryč. k. IV/1 Gn 437/15-1000 z 30. júla 2015 sťažovateľke doručený, zo sťažnosti je zrejmé, žesa o ňom dozvedela najneskôr v deň, keď podávala generálnej prokuratúre„opakovaný podnet“, teda 29. septembra 2015.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k namietanému prípisu generálnej prokuratúryč. k. IV/1 Gn 437/15-1000 z 30. júla 2015 nebola sťažovateľkou dodržaná dvojmesačnálehota na podanie sťažnosti, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000 z 2. novembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniuňou označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Generálnaprokuratúra napadnutým prípisom odložila ďalší opakovaný podnet sťažovateľky, ktorýmnamietala predchádzajúci postup a rozhodnutia obvodného oddelenia PZ a okresnejprokuratúry súvisiaci s jej trestnými oznámením, ako aj prípis krajskej prokuratúry, ktorýmbol odložený jej podnet smerujúci proti rozhodnutiam obvodného oddelenia PZ a okresnejprokuratúry.

Z napadnutého prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000z 2. novembra 2015 vyplýva, že prokurátor generálnej prokuratúry po preskúmaní príslušnejspisovej dokumentácie podanie sťažovateľky, ktoré kvalifikoval ako ďalší opakovanýpodnet, odložil„bez prijatia ďalších opatrení“s odôvodnením, že„neobsahuje žiadne nové, pre právne posúdenie a rozhodnutie veci významné skutočnosti“,a s upozornením, žeprípadné ďalšie podania sťažovateľky„budú vybavené... iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti (§ 34 odsek 2 veta prvá zákona o prokuratúre)“.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v súlade so svoju ustálenoujudikatúrou konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory iných orgánov verejnej moci, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či náležite zistili skutkový stava aké skutkové a právne závery zo svojich zistení vyvodili. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(m. m. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, v zmysle ktoréhosúčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoréhoporušenie sťažovateľka primárne namieta, je právo dotknutej osoby (v posudzovanej veciprávo sťažovateľky) požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či užprostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákonač. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobomsa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom, zaoberať a o jeho vybavenídotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva sťažovateľky nie je ale právo,aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli(m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušeniezákladného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť,že generálna prokuratúra ďalšiemu opakovanému podnetu sťažovateľky podľa jej predstávnevyhovela (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Ústavný súd po preskúmaní dokumentácie priloženej sťažovateľkou k sťažnostikonštatuje, že ňou označené orgány činné v trestnom konaní venovali vybavovaniutrestného oznámenia sťažovateľky, ako aj jej ďalších podaní primeranú pozornosť a ústavneakceptovateľným spôsobom reagovali na všetky jej kľúčové námietky. Táto skutočnosťsama osebe vzhľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu zakladá dôvodna odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že napadnutýmprípisomgenerálnejprokuratúryč.k.IV/1Gn437/15-1000z 2. novembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 13dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu čl. 149 ústavy

V súvislosti s namietaným porušením čl. 149 ústavy ústavný súd poukazuje na to,že obsahom tohto článku ústavy, ktorý je zaradený v prvom oddiele ôsmej hlavy ústavyoznačenom nadpisom „Prokuratúra Slovenskej republiky“, nie sú základné práva a slobody,a preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmaval porušenie tohto ustanovenia ústavy samostatne, aleprípadne len v spojení s namietaným porušením niektorého z ústavou garantovanýchzákladných práv alebo slobôd. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľkyv častiach, ktorými namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením obvodného oddelenia PZ, napadnutým uznesenímokresnej prokuratúry, napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj napadnutýmiprípismi generálnej prokuratúry a postupom ministerstva v bližšie neoznačenom konaní,odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016