znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 269/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   SHR   –   Ing.   Ľ.   V.,   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 87/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť SHR – Ing. Ľ. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012   doručená   sťažnosť   SHR   –   Ing.   Ľ.   V.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/87/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 150/2011 Okresný súd Svidník (ďalej len „okresný súd“) rozhodoval o návrhu V., a. s., K. (ďalej len „navrhovateľka“), na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa sťažovateľke uložila povinnosť zdržať sa konania, ktoré by bránilo navrhovateľke vo vykonávaní stavebných prác na výstavbe verejného vodovodu podľa právoplatného rozhodnutia Krajského úradu v Prešove,   odbor   životného   prostredia,   č.   98/01004-Š   z   15.   decembra   1998   (ďalej   len „stavebné povolenie“).   Navrhovateľka   svoj   návrh   odôvodnila   tým,   že   sťažovateľka   ako nájomníčka pozemkov, na ktorých mala byť predmetná stavba realizovaná, bránila vstupu na tieto pozemky aj napriek skutočnosti, že navrhovateľka zabezpečila súhlasné stanovisko väčšiny ich vlastníkov. Okresný súd uznesením č. k. 2 C 150/2011-174 z 3. októbra 2011 návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyhovel a súčasne navrhovateľke uložil, aby sa v lehote 60 dní domáhala svojich práv podaním žaloby vo veci samej.

Sťažovateľka však podala proti označenému uzneseniu okresného súdu riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok, ktorý odôvodnila okrem iného najmä tým, že zo strany   navrhovateľky   nebola   dodržaná   podmienka   uložená   stavebným   povolením spočívajúca v povinnosti vopred prerokovať a uzavrieť dohodu o vstupe na pozemky s ich užívateľmi na účely realizácie stavebných prác.

Následne sťažovateľka ďalším podaním doručeným krajskému súdu už po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania oznámila, že vo výrokovej časti uznesenia okresného súdu sú zahrnuté aj pozemky, ktoré neužíva ona, ale tieto na základe v prílohe predloženej nájomnej zmluvy č. 2008 z 12. mája 2008, resp. zmluvy o podnájme (ďalej len „zmluva o podnájme“) uzavretej s ňou ako nájomkyňou užíva M. V. (ďalej len „syn sťažovateľky“) ako   podnájomník,   a   aj   z   tohto   dôvodu   namietala   zmätočnosť   odvolaním   napadnutého uznesenia.

Krajský   súd   v   zmysle   ustanovenia   §   214   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“) bez nariadenia pojednávania rozhodol o odvolaní sťažovateľky uznesením sp. zn. 19   Co   87/2011   z 20. decembra   2011   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 2 C 150/2011-174   z   3.   októbra   2011   ako   vecne   správne   potvrdil.   Označené   uznesenia nadobudli právoplatnosť 19. januára 2012.

Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodňuje okrem iného najmä takto: „...   Navrhovateľ realizoval   výstavbu   vodovodu   cez pozemky   v užívaní   odporkyne a bez akéhokoľvek súhlasu a jednania s ňou vstupoval arogantným spôsobom na pozemky v jej užívaní, čím porušil rozhodnutie Krajského úradu ZP 98/01004- S zo dňa 15. 12. 1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. 2. 1999, kde porušil bod 4 z tohto Rozhodnutia. Okrem iného navrhovateľ vstúpil aj na pozemky syna odporkyne M. V., ktorý má tieto pozemky v užívaní a navrhovateľ zaviedol súd a zahrnul do predbežného opatrenia aj tieto pozemky, ktoré   užíva   syn   odporkyne   M.   V.   od   12.   5.   2008   o   čom   svedčí   aj   Nájomná   zmluva   z uvedeného roku medzi SHR - Ing. Ľ. V. a M. V. ml. a Deklarácia pozemkov pre PPA, mapa daných pozemkov (číslo parcely... v trase vedenia vodovou). V liste 2. 8. 2011 menovaný M. V. vyzval navrhovateľa, aby nevstúpil na pozemky, kým nedôjde k dohode. Dňa 20. 10. 2011 navrhovateľ zaslal list kde žiada predložiť podmienky vstupu s kópiou nájomnej zmluvy. Navrhovateľ nepočkal na odpoveď a znova svojvoľne arogantným spôsobom vstupoval bez dohody na uvedené pozemky. Dňa 9. 11. 2011 opäť bol zaslaný list, kde vyzýva menovaný M. V., aby navrhovateľ nevykonával práce, nakoľko vznikajú škody na pozemkoch a je ochotný rokovať, tieto pozemky boli zahrnuté do predbežného opatrenia, no M. V. nebol účastníkom konania. Navrhovateľ dňa 5. 12. 2011 v ranných hodinách o 5:00 hod. opäť vstúpil na pozemky za prítomnosti S. K., ktorý ohrozovali celú rodinu na zdraví.

Zo strany súdu boli urobené aj prieťahy v konaní, nespravodlivý proces, dátumy sa rozchádzajú ako aj lehoty na vyjadrenia. Aj napriek tomu, že navrhovateľ bol úspešný a súd mu vyhovel pri vydaní predbežného opatrenia stále sa mal možnosť vyjadriť k danej veci. Táto sťažnosť sa opiera hlavne o spôsobenú škodu odporkyni na pozemkoch, ktoré má riadne   v   užívaní,   kde   sa   nachádzajú   biotopy   a   ekologické   hospodárenie,   úrode,   došlo k znemožneniu a obmedzeniu na podnikaní odporkyne, zásahom do jej osobnej slobody, narušením vážnosti, ako bývalej starostky u občanov obce, došlo k závažnému ublíženiu na zdraví nielen odporkyne ale aj jej rodiny, syna, dcéry a manžela. Je zrejme, že súd neskúmal skutočnosti   a   vážnosť   veci   a   stále   dal   za   pravdu   navrhovateľovi,   ako   dominantnej spoločnosti, ktorá sa domnievame, že protiprávne zasahovala a pošľapávala užívateľské a vlastnícke   práva   oprávnených   subjektov,   čo   je   v   rozpore   s   ústavnými   právami oprávnených užívateľov.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyvodil, že sťažovateľka sa sťažnosťou podanou ústavnému   súdu   v podstate   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   jej základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy označeným postupom a rozhodnutím krajského súdu, a súčasne žiada „... zrušiť uznesenie Krajského súdu prešov pod č. 19 Co/87/2011 zo dňa 20. 12. 2011 a vec vrátiť na ďalšie   konanie,   priznať   sťažovateľke   za   poškodenie   práv   a zákonov   platných   v SR odškodnenie vo výške 20 000 €“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 87/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011.

1. K porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 87/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011 malo podľa tvrdenia sťažovateľky dôjsť tým, že návrhu na vydanie predbežného opatrenia bolo   vyhovené   napriek   nesplneniu   podmienky   uloženej   stavebným   povolením,   ktorá spočívala   v   povinnosti   navrhovateľky   na   účely   realizácie   stavebných   prác   vopred prerokovať a uzavrieť so sťažovateľkou ako užívateľkou (nájomkyňou) dohodu o vstupe na pozemky, ako aj tým, že predbežné opatrenie (výroková časť uznesenia okresného súdu) zahŕňa aj pozemky, ktoré na základe zmluvy o podnájme neužíva sťažovateľka, ale syn sťažovateľky, pričom tento ani nebol účastníkom konania o jeho vydanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Krajský súd v uznesení sp. zn. 19 Co 87/2011 z 20. decembra 2011 sa s odvolacími námietkami sťažovateľky, na ktorých je okrem iného založená aj táto sťažnosť, vysporiadal takto:„...   V   danom   prípade   navrhovateľ   potrebu   dočasnej   úpravy   právnych   pomerov osvedčil tak, ako to správne konštatuje aj súd prvého stupňa... Je nesporné, že výstavba verejného   vodovodu   je   rozsiahlou   vodohospodárskou   líniovou   stavbou   realizovanou vo verejnom záujme, za účelom zásobovania obyvateľov pitnou vodou a jej realizácia je ohrozená konaním odporkyne. Zo spisu vyplýva, že odporkyňa svoj súhlas pre vstup na pozemky   podmieňuje   v   prvom   rade   úhradou   pohľadávky   vo   výške   184.027,08   eura s príslušenstvom,   o   ktorej   sú   vedené   tri   žaloby   na   príslušných   súdoch   a   pohľadávku navrhovateľ považuje za spornú. Z konania tiež vyplýva, že rokovanie s navrhovateľom ohľadom podmienok vstupu na predmetné pozemky odporkyňa viaže len na úhradu tejto sumy a bez jej splnenia nie je ochotná s navrhovateľom o uvedenom rokovať....

Správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva aj z ust. § 20 ods. 1 zákona č. 442/2002   Z.   z.,   podľa   ktorého   prevádzkovateľ   je   oprávnený   v   nevyhnutnej   miere vstupovať   na   cudzie   pozemky   v   súvislosti,   okrem   iného   aj   s   nariaďovaním   verejného vodovodu.

K ďalším námietkam odvolateľky je potrebné uviesť, že nie je možné súhlasiť s jej tvrdením, že navrhovateľ porušil stavebné povolenie..., že s ňou neprejednal vopred vstupy na dotknuté pozemky. Navrhovateľ podľa stavebného povolenia mal prejednať vstupy na pozemky s užívateľmi pozemkov a vo vzťahu k odporkyni to zrealizoval aj písomne, no práve odporkyňa nebola prístupná to akceptovať. Ako to vyplýva aj z listu odporkyne zo dňa 10. 02. 2011   adresovaného   navrhovateľovi   sama   uvádza,   že   dňa   08. 02. 2001   bola požiadaná o súhlas na vstup na pozemky pre realizáciu stavby S., úsek G.. Z uvedeného listu však   tiež   vyplýva,   že   súhlas   so   vstupom   podmienila   úhradou   pohľadávky   vo   výške 184.027,08 eur s príslušenstvom, ktorú mala nadobudnúť zmluvou o postúpení pohľadávok od spoločnosti A., s. r. o. Uvedené preukazuje..., že najneskôr dňa 08. 02. 2011 odporkyňa bola vyzvaná navrhovateľom na rokovanie o vstup na predmetné pozemky. Jej tvrdenie, že to tak nebolo teda je vyvrátené uvedeným listom nachádzajúcim sa v spise na č. l. 12 vo fotokópii. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že navrhovateľ vyvinul ďalšiu aktivitu a vyžiadal súhlasy od vlastníkov dotknutých pozemkov, keď odporkyňa mu súhlas na vstup na pozemky odmietla poskytnúť podmieňujúc to úhradou spornej pohľadávky....   Aj   keď   odporkyňa   ďalším   podaním   doručeným   súdu   25. 11. 2011,   teda   až   po odvolacej lehote poukázala na to, že nie všetky nehnuteľnosti, cez ktoré má ona strpieť realizáciu stavebných prác obhospodaruje ona, ale že ich obhospodaruje jej syn M. V. ml., odvolací súd uvádza, že zmluva o nájme č. 2008 zo dňa 12. 05. 2008, ktorú odporkyňa v uvedenej súvislosti predložila, nemôže mať vplyv na zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa o   nariadení   predbežného   opatrenia.   Uvedená   nájomná   zmluva   jednak   nekonkretizuje parcely, ktoré by mali byť predmetom uvedenej nájomnej zmluvy, a to číslami, ktoré by bolo možné porovnať stotožniť s číslami parciel, ktorých sa týka nariadené predbežné opatrenie a   jednak   v   nájomnej   zmluve   vystupuje   odporkyňa   ako   vlastnícka   predmetných nehnuteľností, ktorých vlastníckou z dôkazov predložených do spisu nie je. Nebolo preto preukázané,   aby   parcely,   ktorých   sa   predmetné   predbežné   opatrenia   týka,   neužívala odporkyňa, ale tretia osoba.

Záverom je treba ešte dodať, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom   konaní,   preto   tvrdenie   odporkyne,   že   súd   prvého   stupňa   vyhovel   návrhu navrhovateľa na predbežné opatrenie z dôvodu jeho silnejšieho postavenia ako akciovej spoločnosti voči odporkyni ako samostatne hospodáriacemu roľníkovi nie je dôvodné....   Z   vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého stupňa ako vecne správne postupom podľa § 219 O. s. p. potvrdil....“

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je potrebné osobitne akcentovať, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd   preto   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežného opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežnom opatrení iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor   s   princípmi   spravodlivého   procesu.   Avšak   aj   v   konaní   o   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia   musia   byť   taktiež   rešpektované   minimálne   požiadavky zodpovedajúce   princípom   spravodlivého   procesu,   resp.   základnému   právu   na   súdnu ochranu.   Rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musí   mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Ako to však z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia vyplynulo, krajský súd stotožniac sa so závermi okresného súdu svoj právny názor založil najmä na ustanovení § 20 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom   v   rozhodujúcom   období   (ďalej   len   „zákon   o   verejných   vodovodoch“),   podľa ktorého prevádzkovateľ je oprávnený v nevyhnutnej miere vstupovať na cudzie pozemky okrem iného aj v súvislosti so zriaďovaním verejného vodovodu.

Právny názor krajského súdu opierajúci sa najmä o ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o verejných   vodovodoch,   podľa   ktorého   navrhovateľ   osvedčil   dôvodnosť   vydania predbežného   opatrenia,   resp.   dočasnej   úpravy   pomerov,   nijako   nemožno   považovať   za arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený.   Z   uznesenia   krajského   súdu   totiž   nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu označeného zákonného ustanovenia, ktorá by bola popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Tak   isto   ani   sťažovateľke   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   2   C   150/2011-174 z 3. októbra 2011 s poukazom na procesno-právne ustanovenie § 76 ods. 1 písm. f) OSP uloženú   povinnosť   zdržať   sa   konania,   ktoré   by   bránilo   navrhovateľke   vo   vykonávaní stavebných prác v trase vedenia verejného vodovodu podľa stavebného povolenia a súčasne strpieť realizáciu tejto stavby, ktoré bolo napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne správne potvrdené, nemožno považovať za takú, ktorá by sa vymkýnala účelu a zmyslu hmotno-právneho ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o verejných vodovodoch, resp. tento by akokoľvek prekračovala.

Krajský   súd   sa   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   dostatočne   vysporiadal   aj s námietkou   sťažovateľky,   pokiaľ   ide   o   ňou   tvrdené   nesplnenie   podmienky   uloženej stavebným   povolením,   ktorá   spočívala   v   povinnosti   navrhovateľky   vopred   prerokovať a uzavrieť so sťažovateľkou dohodu o vstupe na pozemky, a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol logický postup, akým dospel k záveru, že práve sťažovateľka bola tá, ktorá vstup na pozemky na účely realizácie stavebných prác nebola ochotná akceptovať.

Aj vo vzťahu k tej námietke sťažovateľky, ktorou vytýka, že predbežné opatrenie, resp. výroková časť uznesenia okresného súdu zahŕňa aj pozemky, ktoré na základe zmluvy o podnájme má užívať jej syn, krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia princípom spravodlivého procesu zodpovedajúcim spôsobom podrobne vysvetlil, z akých dôvodov na základe ňou (až po uplynutí odvolacej lehoty) predloženej zmluvy o podnájme nemožno dospieť k záveru o užívaní pozemkov, resp. ich časti synom sťažovateľky.

Napokon, sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s označeným uznesením   okresného súdu   je v zmysle ustanovenia § 159 ods.   2 OSP záväzné okrem všetkých   orgánov   verejnej   moci   „len“   pre   účastníkov   konania.   A   teda,   ak   by   sa   syn sťažovateľky, ktorý účastníkom konania o vydanie predbežného opatrenia nebol, predsa len cítil jeho výrokovou časťou dotknutý, možnosť domáhať sa ochrany svojich práv je mu naďalej   zaručená.   Tu   ústavný   súd   podotýka,   že   ochrana   údajných   užívacích   práv   syna sťažovateľky je predovšetkým vecou jeho samotného, a nie vecou sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa dostatočne vysporiadal   zo   všetkými   skutočnosťami   podstatným   pre   rozhodnutie   a   jeho   skutkové a právne   závery   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   neopodstatnené,   arbitrárne   či z ústavného hľadiska neudržateľné.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania o   predbežnom   opatrení   bude   v   rozhodnutí   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak   než v konaní   o   predbežnom   opatrení.   Predbežné   opatrenia   predstavujú   rozhodnutia,   trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku   v   spojitosti   s predbežnými   opatreniami.   Vyhovenie   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľka tiež namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/87/2011 došlo k prieťahom, čím malo byť porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy môže vyplývať   aj   z toho,   že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta   v   takom   konaní pred všeobecným   súdom,   v ktorom   už   označený   všeobecný   súd   meritórne   rozhodol pred podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už k namietanému   porušovaniu   označeného   práva   nečinnosťou   tohto   orgánu   nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z príloh sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že napadnuté konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 19 Co 87/2011 bolo ukončené vydaním uznesenia z 20. decembra 2011.   Sťažovateľka   sa   napriek   tomu   na   ústavný   súd   obrátila   so   svojou   sťažnosťou   až podaním z 21. januára 2012 (doručeným ústavnému súdu 2. februára 2012, podaným na poštovú   prepravu 1. februára 2012), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na všeobecnom súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovateľka   sa   v   predmetnej   veci domáhala ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota vo vzťahu k predbežnému opatreniu, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   nad   rámec   vlastnej   argumentácie   a   pre   úplnosť   veci   dodáva,   že okresným   súdom   bol   spis   na   účely   rozhodnutia   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   jeho uzneseniu č. k. 2 C/150/2011-174 z 3. októbra 2011 predložený (doručený) krajskému súdu 24.   novembra   2011,   krajský   súd   v   rámci   svojho   postupu   zákonnú   lehotu   v   zmysle ustanovenia § 217 ods. 1 druhej vety OSP, podľa ktorej súd o odvolaní proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení v ostatných veciach rozhodne bezodkladne najneskôr do 30 dní, dodržal.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   zrušení   označeného rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody   sťažovateľky (čl.   127 ods.   2 a 3 ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012