znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 269/2011-74

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval oznámenie sudcov Ľudmily Gajdošíkovej, Ladislava Orosza a Jána Lubyho o rozhodnutie ich   predpojatosti   vo veci   vedenej   na Ústavnom súde   Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 7691/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   Ľudmila   Gajdošíková,   Ladislav Orosz a Ján Luby   n i e   s ú   v y l ú č e n í   z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. Rvp 7691/2010.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 15. decembra 2010 doručený návrh Mgr. Mgr. Bc. D. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 v spojitosti s čl. 10, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami ústavného súdu vedenými pod č. k. I. ÚS 330/2010-47 a sp. zn. IV. ÚS 212/2010.

Sudcovia IV. senátu ústavného súdu Ľudmila Gajdošíková, Ladislav Orosz a Ján Luby oznámili predsedníčke ústavného súdu, že rozhodovali vo veci sťažovateľa uznesením sp. zn. IV. ÚS 212/2010 z 20. mája 2010 tak, že jeho sťažnosť odmietli pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

V uvedenom podaní uviedli :

«V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 15. decembra 2010 sťažovateľ formuluje na viacerých miestach závažné výhrady proti postupu a rozhodnutiu IV. senátu v predmetnej veci;   napr.   na   str.   50   tejto   sťažnosti   okrem   iného   uvádza:   „...Uznesením   č.   IV.   ÚS 212/2010-37 zo dňa 20. 05. 2010 sudcovia senátu Ústavného súdu SR (JUDr. Ján Luby, JUDr. Ľudmila   Gajdošíková,   JUDr.   Ladislav   Orosz)   zabránili   sťažovateľovi   v   prístupe spravodlivosti, keďže zmarili právo sťažovateľa na verejné a spravodlivé súdne konanie na nezávislom a nestannom súde zriadenom zákonom...

Z uvedeného protizákonného a protiústavného postupu senátu Ústavného súdu na čele s predsedom senátu JUDr. Jánom Lubym vyplynulo dôvodné podozrenie na trestnú činnosť – zneužívanie právomoci verejného činiteľa (§ 326 Trestného zákona), kedy sudca spravodajca, a ani sudcovia uvedeného senátu...neaplikovali v danom prípade na základe § 31a zákona o ústavnom súde ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov s cieľom získať neoprávnený majetkový prospech súkromným osobám v rozpore s verejným záujmom, zákonmi SR a Ústavou SR. ako aj medzinárodnými zmluvami, ktoré garantujú základné ľudské práva a slobody, a ktorými je SR viazaná. “.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti som spolu s ďalšími členmi IV. senátu dospel k   záveru,   že   citované   (ako   aj   ďalšie)   časti   sťažnosti   možno   považovať   za   vyhlásenie sťažovateľa v zmysle § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   t.   j.   za vyhlásenie,   že   sudcov   IV.   senátu,   a   teda   aj   mňa,   v   predmetnej   veci   odmieta   pre   ich predpojatosť.

Aj keď uvedené námietky sťažovateľa považujem za neopodstatnené a v predmetnej veci   sa   necítim   byť   predpojatý   a   som   pripravený   o   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodnúť objektívne a nestranne, považujem za potrebné námietky sťažovateľa predložiť na postup a rozhodnutie podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.»

II.

Podľa   § 27 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   je   sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,   účastníkom   konania   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   jeho predpojatosti.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Zo   subjektívneho   hľadiska   ústavný   súd   bral   do   úvahy,   že   sudcovia   Ľudmila Gajdošíková,   Ladislav   Orosz   a   Ján   Luby   sami   svoju   predpojatosť   v   predmetnej   veci nevyhlásili, takže v tomto smere sú spôsobilí vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 7691/2010 rozhodovať nestranne.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti   zakladala   na   objektívnych,   konkrétnych   a   dostatočne   závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo   aj   len   tieň   pochybnosti   na   nestrannosti   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu nestranného.   Existencia   oprávnených   pochybnosti   závisí   od   posúdenia   konkrétnych okolnosti prípadu. Tzv. subjektívna nestrannosť sa posudzuje nielen podľa subjektívneho postupu sudcu, ale aj podľa objektívnych symptómov.

Ústavný   súd   posúdil   relevantnosť   dôvodov   oznámených   sudcami   z   objektívneho hľadiska a dospel k záveru, že pokiaľ už v jednej veci sťažovateľa rozhodli a sťažovateľ sa nestotožnil   so   závermi   ich   rozhodnutia   ako   senátu   a   pokiaľ   vyslovuje   podozrenie zo spáchania   trestného   činu,   tieto   skutočnosti   bez   ďalšieho   objektívne   neodôvodňujú existenciu pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti sudcov, a preto nevedie k ich vylúčeniu vo veci sťažovateľa.

Ústavný   súd   v   kontexte   uvedeného   zohľadnil   najmä   ústavné   postavenie   sudcu ústavného súdu, jeho sľub a tiež skutočnosť, že garanciou pre nestrannú ochranu ústavnosti v označenej veci je jej prerokovanie a rozhodnutie v pôsobnosti celého senátu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011