znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 269/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., a. s., L., B., Spolková republika Nemecko, a Ing. A. B., T., všetci zastúpení advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov v konaní a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím sp. zn. 4 Obo 16/2006 z 23. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., a. s., B., a Ing. A. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2008 doručená sťažnosť spoločnosti B., a. s., L., B., Spolková republika Nemecko, a Ing. A. B., T. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov v konaní a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „najvyšší súd“) a jeho rozhodnutím sp. zn. 4 Obo 16/2006 z 23. októbra 2007. Sťažnosť bola doručená do podateľne ústavného súdu osobne.

Sťažovatelia tvrdili,   že najvyšší súd ako odvolací súd neodôvodnením nepodania návrhu na konkrétnu kontrolu ústavnosti noriem a neodôvodnením rozhodnutia nepripustiť dovolanie   z   dôvodu,   že   ide   o   vec   zásadného   právneho   významu,   porušil   ich   označené základné práva.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 4 Obo 16/2006 bola sťažovateľka – spoločnosť B., a. s., v postavení žalovaného, a B., ako aj Ing.   A.   B.   v   postavení   vedľajších   účastníkov.   Na   sťažovateľku   bola   podaná   žaloba o splnenie   povinnosti   zapísať   spoločnosť   L.,   a.   s.   (ďalej   len   „žalobkyňa“)   ako   jej akcionárku.

Ako   sa   uvádza   v   sťažnosti,   zakladatelia   sťažovateľky   (pôvodne   pod   obchodným menom P., a. s.) pri jej založení zámerne prijali stanovy, ktoré v súlade s vtedy platným znením § 156 ods. 3 Obchodného zákonníka obmedzovali prevoditeľnosť akcií, a to tak, že na prevod akcií sa vyžadoval súhlas predstavenstva. Dôvodom takéhoto postupu bol záujem zakladateľov regulovať okruh akcionárov tak, aby sa akcionárom nemohla stať osoba, ktorá by   mohla   spoločnosť   poškodzovať,   napr.   z   radov   trhových   konkurentov   v   oblasti cementárenského priemyslu. Všetci zakladatelia, ako aj ďalšie osoby, ktoré sa následne stali akcionármi, o obsahu a význame tohto ustanovenia vedeli a pri založení spoločnosti, resp. dodatočnom „vstupe“ do spoločnosti s ním súhlasili, dokonca u niektorých, napr. u B. toto ustanovenie bolo podmienkou vstupu do spoločnosti vrátane súvisiacej investície. Od   konca   roka   1998   začala   byť   sťažovateľka   predmetom   sústredeného   záujmu konkurenčnej skupiny L., ktorá sa usilovala o prevzatie kontroly nad ňou. Vďaka zneniu jej stanov,   ktoré   obmedzovali   prevoditeľnosť   ňou   emitovaných   akcií   podmienkou   súhlasu predstavenstva, sa skupine L. nepodarilo tento zámer realizovať.

V tejto situácii došlo k prijatiu zákona č. 500/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela“) s tým, že niektoré jeho   ustanovenia   nadobudli   účinnosť   od   5.   decembra   2001,   ale   väčšina   ustanovení nadobudla   účinnosť   od   1.   januára   2002.   Novela   bola   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej republiky   oficiálne publikovaná v čiastke   200 dňa   5. decembra   2001,   reálne však   bola distribuovaná   až   o   niekoľko   dní   neskôr.   Táto   rozsiahla   novela   svojím   prechodným a záverečným ustanovením § 768c ods. 15 zasiahla priamo a retroaktívne do znenia stanov spoločnosti B., a. s., narušila právnu istotu a stabilitu, zmenila vôľu akcionárov prejavenú v súlade s dovtedy   platným ustanovením § 156 ods.   3 Obchodného zákonníka už pri jej založení v rámci jej stanov a vytvorila nejasnosti týkajúce sa toho, ktoré ustanovenia stanov zostávajú v platnosti aj po 1. januári 2002 a ktoré zo zákona strácajú platnosť pre „rozpor s donucujúcimi ustanoveniami tohto zákona“ (porov. § 156 ods. 9 Obchodného zákonníka v znení účinnom od 1. januára 2002). V danej súvislosti je obzvlášť významné to, že novelou, konkrétne ustanovením § 768c ods.   15, bola prijatá zákonná úprava, ktorej donucujúce ustanovenie ex lege spôsobilo neplatnosť dovtedajšej úpravy súkromných vzťahov medzi majiteľmi   akcií   emitovaných   sťažovateľkou   ako   si   ich   títo   v súlade   s dovtedy   platným zákonom   upravili   v   stanovách.   Navyše,   znenie   veľmi   rozsiahlej   novely   bolo   prijaté   a oficiálne publikované len niekoľko dní pred nadobudnutím účinnosti. Pokiaľ ide o znenie ustanovenia § 768c ods. 15 Obchodného zákonníka, toto bez rozumného dôvodu neposkytlo ani   žiadnu   legisvakačnú   lehotu   na   prispôsobenie   príslušných   ustanovení   stanov   novej zákonnej úprave, a to na rozdiel napr. od ustanovení obsiahnutých v odseku 14 a aj odseku 5 § 768c novely. Uvedeným postupom štátu bolo zasiahnuté do pokojného užívania majetku väčšiny   akcionárov   spoločnosti   B.,   a.   s.,   zrušená   ich   slobodne   prejavená   vôľa   urobená v súlade s dovtedy platným zákonom a nebola im daná reálna možnosť riadne sa oboznámiť s novým znením zákona a urobiť kroky potrebné na to, aby vyhoveli jeho požiadavkám. Od momentu publikovania novely do   nadobudnutia   jej účinnosti   akcionári nemali možnosť prispôsobiť znenie stanov spoločnosti B., a. s., novým požiadavkám zákona (§ 156 ods. 9 Obchodného zákonníka), t. j. v súlade so zákonom pripraviť, zvolať a uskutočniť konanie valného zhromaždenia na účely prispôsobenia stanov novele, všetko tak, aby súčasne zostali pre nich zachované pomery, za akých spoločnosť B., a. s., zakladali, prípadne do nej bona fide vstupovali vrátane zahraničného investora pochádzajúceho z členského štátu Európskej únie, a to ešte predtým, ako donucujúce ustanovenia novely proti ich vôli jednostranne zmenia znenie stanov súkromnej akciovej spoločnosti. Po nadobudnutí účinnosti novely už nebolo možné zabrániť riziku nežiadúcich prevodov akcií, ku ktorým aj došlo, o čom svedčí predmet súdneho sporu. Zákonodarca podľa sťažovateľov neposkytol žiaden časový priestor na zosúladenie dovtedajšieho znenia stanov s novými donucujúcimi ustanoveniami, hoci neexistoval   rozumný dôvod   pre   takýto   postup,   pričom   poskytnutiu   primeranej vakačnej lehoty nebránil ani žiaden naliehavý verejný záujem. Retroaktívne účinky novely sú preto o to vypuklejšie a voči prevažnej väčšine akcionárov spoločnosti B., a. s., nespravodlivejšie. V prípade ustanovenia § 768c ods. 15 novely zákonodarca nerešpektoval ani systém deľby moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu. O platnosti či neplatnosti stanov akciovej spoločnosti   by   mal   totiž   rozhodovať   výlučne   všeobecný   súd   tak,   ako   to   predpokladá ustanovenie § 183 v spojení s ustanovením § 131 Obchodného zákonníka.

Žalobkyňa využila situáciu vzniknutú v dôsledku legislatívnych zmien po 1. januári 2002 a s niektorými akcionármi sťažovateľky uzatvorila zmluvy o prevode akcií, a to bez súhlasu predstavenstva spoločnosti B., a. s. Následne sa domáhala zapísania do zoznamu akcionárov.   Spoločnosť   B.,   a.   s.,   jej   nevyhovela,   čo   viedlo   k vzniku   súdneho   sporu. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cb 42/2002-128 z 10. novembra 2005 v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. 7 Cb 42/2002-163 zo 17. októbra 2006 bolo sťažovateľke uložené zapísať žalobkyňu do zoznamu akcionárov ako akcionára s akciami špecifikovanými vo výroku rozsudku.

Sťažovateľka v postavení žalovanej podala proti rozsudku krajského súdu odvolanie, ktorého   súčasťou   bol   aj   podnet   odvolaciemu   súdu   na   iniciovanie   konkrétnej   kontroly ústavnosti   noriem,   lebo   podľa   jej   názoru   ustanovenie   §   768c   ods.   15   novely   je   z   už naznačených dôvodov v rozpore s ústavou a medzinárodnou zmluvou a v takom prípade by všeobecný súd mal postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 16/2006 z 23. októbra 2007 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 4 Obo 16/2006 z 22. novembra 2007 bol rozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením potvrdený. Z odôvodnenia vyplýva, že návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nebolo možné vyhovieť, lebo najvyšší súd neprijal názor o splnení podmienok na prerušenie   konania.   V   súvislosti   s   návrhom   na   pripustenie   dovolania   týkajúceho   sa vymedzených otázok zásadného právneho významu dospel k záveru, že nejde o otázky takého zásadného právneho významu, ktoré by mali byť dôvodom na pripustenie dovolania. Podľa názoru najvyššieho súdu z platných stanov (čl. 7 bod 7.1 prvá veta) vyplýva, že akcie možno   previesť   na   inú   fyzickú   osobu   alebo   právnickú   osobu   len   na   základe predchádzajúceho   písomného   súhlasu   predstavenstva,   pričom   o   udelenie   súhlasu s prevodom musel akcionár požiadať písomnou žiadosťou doručenou predstavenstvu (čl. 7 bod 7.2 stanov). Ustanovenie čl. 7 bodu 7.1 a súvisiacich bodov stanov má donucujúci charakter, a preto od 1. januára 2002 v zmysle § 768c ods. 15 novely stratilo platnosť. Prevod   akcií   sa   uskutočňuje   na   základe   zmluvy.   Zákon   však   pripúšťa   obmedzenie prevoditeľnosti akcií na meno, ku ktorému môže dôjsť napr. tak, že sa na prevod vyžaduje súhlas niektorého z orgánov spoločnosti podľa určenia v stanovách. Právna úprava účinná do   31.   decembra   2001   pripúšťala   možnosť,   aby   stanovy   spoločnosti   obmedzili prevoditeľnosť   akcií   na   meno.   Podľa   prechodných   ustanovení   novely   spoločnosti   boli povinné   uviesť   stanovy   do   súladu   s   novelou   účinnou   od   1.   januára   2002   (§   768c). Ustanovenia stanov, ktoré boli v rozpore s kogentnými ustanoveniami novej právnej úpravy, stratili platnosť 1. januára 2002 (§ 768c ods. 15 novely).

Podľa sťažovateľov v napadnutom rozsudku ide o svojvôľu pri výklade a aplikácii § 37 a súvisiacich ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ako   aj súvisiacich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku do tej miery, že došlo k zásadnému popretiu   ich   účelu   a významu. Sťažovatelia   totiž nepatria medzi taxatívne vymenované subjekty, ktoré sú podľa čl. 130 ústavy oprávnené obrátiť sa na ústavný súd s návrhom na začatie   konania podľa   čl.   125   ústavy,   a preto   sa   nemohli sami   obrátiť   na ústavný   súd a požiadať ho o rozhodnutie, či ustanovenie § 768c ods. 15 novely je, alebo nie je v rozpore s   ústavou   a   dodatkovým   protokolom.   Ak   by   sa   bol   najvyšší   súd   v   rámci   odvolacieho konania týmto podnetom riadne zaoberal a ústavne súladným spôsobom aplikoval § 37 zákona   o   ústavnom   súde,   došlo   by   v   dôsledku   zisteného   rozporu   zákona   s   ústavou a medzinárodnou zmluvou k zachovaniu označených základných práv sťažovateľov.

Sťažovatelia   ďalej   tvrdia,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   v   rozpore   aj s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, lebo v odôvodnení rozsudku nie je uvedené, resp. je zamlčané, z akých dôvodov sťažovatelia spolu s odvolaním podali aj podnet, a rovnako nie je uvedené a presvedčivo odôvodnené, prečo najvyšší súd prijal názor, že nie sú splnené podmienky na prerušenie konania. Chýbajú aj presvedčivé dôvody, prečo sa nevyhovelo návrhu sťažovateľov na pripustenie dovolania a prečo sa prijal názor, že otázka položená sťažovateľmi   nie   je   otázkou   takého   zásadného   právneho   významu,   ktorá   by   mala   byť dôvodom na pripustenie dovolania. Právoplatný rozsudok najvyššieho súdu možno preto označiť za svojvoľný (arbitrárny). Zároveň to znamená, že najvyšší súd nevykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, teda neinterpretoval zákon ústavne súladným spôsobom, čím bolo porušené základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovatelia   ďalej tvrdia,   že v odvolacom   konaní bolo porušené aj ich   základné právo   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy.   Najvyšší   súd   totiž v rozsudku bez presvedčivej právnej argumentácie prijal právny názor žalobkyne a rozhodol v súlade s ním. O podstatných návrhoch a právnej argumentácii sťažovateľov poukazujúcich na porušenie základných práv sa v odôvodnení rozhodnutia nezmienil, prípadne iba neúplne a   skreslene,   pričom   o   podnete   na   podanie   návrhu   ústavnému   súdu   vôbec   nerozhodol a zamietnutie   s   tým   súvisiaceho   návrhu   na   prerušenie   konania   neodôvodnil,   rovnako neodôvodnil ani zamietnutie návrhu na pripustenie dovolania.

Sťažovatelia   navrhli   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   v   konaní   vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Obo 16/2006 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 23. októbra 2007 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáhajú sa tiež priznania náhrady trov právneho zastúpenia v paušálnej sume 7 000 Sk.

Sťažovatelia   tiež   navrhli,   aby   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   a   jej prijatia   na   ďalšie   konanie   vydal   ústavný   súd   dočasné   opatrenie,   ktorým   by   odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, ktoré sú zjavne neopodstatnené, môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že komponentom práva na spravodlivý proces je aj povinnosť   všeobecného   súdu,   aby   v   rozhodnutí   odôvodnil   skutočnosť,   že   nevyhovel podnetu účastníka konania, aby všeobecný súd prerušil konanie podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, resp.   §   109   OSP   a   podal   návrh   na   preskúmanie   ústavnosti   zákona,   ktorý   sa   týka prejednávanej veci, a taktiež obdobná povinnosť vyjadriť sa k podnetu účastníka konania, aby   odvolací   súd   vyslovil   vo   výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   ktorým   bol potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   že   dovolanie   je   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Všeobecný   súd   môže   dospieť   k   domnienke   o   neústavnosti   zákona   a   iniciovať konkrétnu kontrolu ústavnosti buď sám, z vlastnej iniciatívy alebo na základe stotožnenia sa s podnetom účastníka konania. Predmetná vec sa týka druhej uvedenej alternatívy.

Z   napadnutého   rozhodnutia   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s   týmto návrhom,   pričom   ustanovenie,   o   ktorého   ústavnosti   sťažovateľ   pochyboval,   bolo nepochybne relevantné na riešenie veci, ktorá bola predmetom konania na všeobecných súdoch.

Všeobecný   súd je povinný vždy   dbať na to,   aby rozhodoval   na základe   ústavne súladnej   normy,   k čomu   mu   slúži   spravidla   ústavne   konformný   výklad,   ale niekedy   aj ultimatívna   možnosť   podať   návrh   na   preskúmanie   súladnosti   právnej   normy   ústavným súdom. Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal   návrh   ústavného   súdu   na   preskúmanie   súladu   aplikovanej   normy   s ústavou,   má všeobecný súd v zásade tieto možnosti:

Buď   vykoná   ústavne   konformný   výklad   právnej   normy,   alebo   vysvetlí,   prečo považuje   bez   ďalšieho   právnu   normu   za   ústavne   súladnú,   alebo   sa   stotožní   s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 ústavy) či pod dospením k záveru [§ 109 ods. 1 písm. b) OSP] rozumieť úplne voľnú úvahu súdu.

Z ústavy ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo účastníka na rozhodnutie, ktoré je v súlade s ústavou, resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne   súladnej   normy,   na   súdnu   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd,   nie   však automatické subjektívne právo na podanie návrhu na ústavnom súde. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s daným podnetom jednou z uvedených možností, tak z hľadiska ochrany základných práv, ako aj z hľadiska riadneho odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu.

Už účastníci konaní v 1. ČSR sa domáhali, aby všeobecné súdy podali návrh na posúdenie súladnosti podľa § 9 zákona č. 162/1920 Sb. o ústavním soudě [V případě lit. a) § 7 rozhoduje ústavní soud pouze na základě návrhu, který může býti podán toliko od nejvyššího soudu, nejvyššího správního soudu, volebního soudu, od poslanecké sněmovny, senátu   neb   od   sněmu   Podkarpatské   Rusi.].   V   rozhodnutí   č.   17843/21   (Bohuslav, administratívne rozhodnutie č. 1097/1922) Najvyšší správny súd uviedol v právnej vete, že „posouzení, zda-li existuje rozpor konkrétního zákona s Ústavou, pro který je nutno jej předložit Ústavnímu soudu, je plně v pravomoci soudu, který v této souvislosti není vázán požadavkem   účastníka   řízení   na   jeho   předložení   Ústavnímu   soudu   pro   dovozovanou protiústavnost“. Najvyšší   správny   súd   v   tejto   súvislosti   uviedol,   že „v   dodatku   k   své stížnosti   namítá   stěžovatel,   že   zákon   záborový   příčí   se   státnímu   základnímu   zákonu platnému v době jeho vydání o nedotknutelnosti vlastnictví, a že tedy zábor z tohoto důvodu jest   v   odporu   se   zákonem.   Námitku   tuto   musil   nejvyšší   správní   soud   odmítnouti   jako nepřípustnou. Neboť k rozhodnutí o tom, zda se nějaký zákon republiky čsl. příčí ústavě, jest dle 7 zák. ze dne 9. března 1920 č. 162 sb. z. a n. výlučně příslušný ústavní soud. Dokud tento tribunál neprohlásil nějaký zákonný předpis za protiústavní a dokud nález jeho nebyl uveřejněn ve sbírce zákonů a nařízení, dotud všechny úřady i soudy musí pokládati předpis onen za ústavní (srovn. § 20 cit. z. a contr.). Stěžovatel nemůže se odvolati na to, že by byl již způsobem naznačeným ústavní soud záborový zákon uznal za protiústavní a je proto jeho námitka,   vznesená   proti   rozhodnutí   pozemkového   úřadu,   který   tento   zákon   jako   platný aplikoval na daný případ, neodůvodněná a nemístná. V námitce té nelze ostatně spatřovati ani uplatnění nějakého subjektivního procesuálního práva strany na vyvolání rozhodnutí ústavního soudu o otázce dotčené, neboť právo předložiti návrh na řešení této otázky soudu ústavnímu nepřísluší jednotlivým účastníkům soukromým a to ani přímo ani nepřímo skrze rozhodující   senáty   nejvyšších   soudů;   právo   to   nepřináleží   ani   senátům,   konkrétní   věc rozhodujícím, nýbrž návrh onen by mohl vycházeti jen od plena nejvyššího správního soudu. Následkem toho může strana soukromá nejvýše jen upozorniti nejvyšší správní soud, že by mohl uvážiti, zda v určitém směru není dán případ, v němž by tento tribunál právo návrh jemu v §§ 9 a 10 zák. cit. propůjčené mohl nebo měl vykonati. Ale postavení procesní strany v tomto řízení, jež s rozhodováním konkrétní právní záležitosti nikterak nesouvisí, naopak od každé určité rozepře se odpoutává, jí nepřísluší.“. Obdobne rozhodol Najvyšší správny súd v náleze č. 3757/26 (Bohuslav, administratívne rozhodnutie č. 5423/1926), v ktorého právnej vete uviedol, že „v řízení před správním soudem nemá navrhovatel nárok na to, aby správní soud k jeho podnětu učinil ústavnímu soudu návrh co do otázky, zda určitý předpis zákona neodporuje ústavě“. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti uviedol, že sa „navrhuje konečně,   aby   nejvyšší   správní   soud   podal   ústavnímu   soudu   návrh   podle   §   9   zákona z 9. března   1920   č.   162   Sb.   stran   ústavnosti   zákonů   č.   495/21   a   394/22.   K   tomu   jest poznamenati, že ve smyslu zákona č. 162/20, zejména vzhledem k ustanovení § 9 až 15 zákona nepřísluší straně před nejvyšším správním soudem vystupující, tedy ani stěžovateli, nárok   na   to,   aby   k   jeho   žádosti   učiněn   byl   ústavnímu   soudu   návrh   podle   §   9   zákona č. 162/20.   Stěžovatel   může   sice   v   řízení   před   nejvyšším   správním   soudem   dáti   podnět k takovému   návrhu,   avšak   kontrole   stěžovatelově   se   vymyká   a   do   působnosti   senátu, v příslušné   věci   rozhodujícího,   nenáleží,   jak   nejvyšší   správní   soud   v   případné   plenární schůzi   s podnětem   takovým naloží.   Nelze proto k námitce předem   uvedené   přihlížeti.“. V tejto súvislosti však ústavný súd musí poznamenať, že za 1. ČSR vlastne neexistovala konkrétna kontrola ústavnosti noriem v dnešnom zmysle. Najvyšší súd a Najvyšší správny súd síce mali aktívnu legitimáciu, ale nie s rekurzom ku konkrétnemu prípadu v prerušenom konaní   (porov.   aj   Osterkamp,   J.:   Ústavní   soudnictví   v   meziválečném   Československu, Právník 6/2007, s. 598 a 600).

Od roku 1992 pozná československý, resp. slovenský právny poriadok konkrétnu kontrolu ústavnosti a zároveň základné právo na súdnu ochranu, ktorého komponentom je aj povinnosť   súdov   riadne   odôvodňovať   svoje   rozhodnutia.   Podľa   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje súdy   odôvodniť   svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument bola daná podrobná odpoveď. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní, MANZ,   Bratislava   1999,   s.   166   a   nasl.)   Riadne   odôvodnený   podnet   účastníka,   aby všeobecný súd preskúmal ústavnosť, prípadne zákonnosť aplikovaného právneho predpisu, alebo   aby   podal   predbežnú   otázku   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev v Luxemburgu   (ďalej len „ESD“),   možno   považovať za argument, ktorý   môže byť pre rozhodnutie rozhodujúci. Prainšpiráciou pre konanie súdneho dvora o predbežnej otázke je práve   konkrétna   kontrola   ústavnosti   zákonov   na   národnej   úrovni   (porov.:   Bobek,   M., Komárek, K., Passer, J., M., Gillis, M.: Předběžná otázka v komunitárním právu, Linde, Praha 2005, s. 10). Na ESĽP sa už obrátili sťažovatelia, ktorí namietali, že národný súd nepredložil ESD predbežnú otázku (cit. dielo, s. 257 a nasl.). Vo veci DIVAGSA Company v.   Španielsko   sťažovateľka   namietala   takéto   nepodanie   predbežnej   otázky.   Európska komisia   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „EKĽP“)   k   tomu   uviedla,   že   nieto   žiadneho absolútneho práva (rozumej nároku) na podanie predbežnej otázky. Na druhej strane však za určitých okolností nepodanie takejto otázky môže byť porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru, zvlášť ak sa takéto odmietnutie zdá arbitrárne, t. j. neodôvodnené. V prejednávanej veci však EKĽP takéto odmietnutie nezistila, pretože Španielsky najvyšší súd sa s podnetom podrobne vysporiadal vychádzajúc z judikatúry ESD (rozhodnutie o prijateľnosti, sťažnosť č. 20631/92, s. 279, 12. máj 1993).

V   predmetnej   veci   je   nutné   zohľadniť   rozhodnutie   o   prijateľnosti   [Ivanciuc v. Rumunsko (sťažnosť č. 18624/03, s. 12-13, 8. september 2005)]. Sťažovateľ namietal, že trestný súd odmietol dve jeho námietky protiústavnosti. Prvú trestný súd odmietol z dôvodu, že ústavný súd už o danom ustanovení rozhodol, pričom podľa sťažovateľa to nevylučuje nové   preskúmanie,   a   druhú   námietku   súd   odmietol,   pretože   sa   týka   nesúvisiaceho ustanovenia. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že dohovor negarantuje ako také právo na predloženie   veci   národného súdu   inému národnému   alebo medzinárodnému súdu   na posúdenie predbežnej otázky. Takéto právo nemôže byť absolútne (rozumej nárokové) ani v prípade,   ak   nejaká   oblasť   práva   môže   byť   interpretovaná   len   súdom   na   to   určeným a ostatné   súdy   sú   povinné predložiť   danému   súdu   predbežnú otázku.   V súlade   s týmto mechanizmom musí konajúci súd zhodnotiť splnenie podmienok na predloženie otázky. Európsky súd pre ľudské práva však uvádza, že napriek tomu za určitých okolností môže konajúci súd v tejto situácii porušiť právo na spravodlivý proces. V prípade Ivanciuc však takéto okolnosti nenastali, pretože trestný súd sa námietkami zaoberal a zistil, že ústavný súd už niekoľkokrát potvrdil ústavnosť dotknutého ustanovenia, a teda ďalšie preskúmanie je bezcenné. Európsky súd pre ľudské práva súhlasil, že druhý namietaný predpis nesúvisí so sťažovateľovou   vecou.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   samozrejme,   vychádzajúc zo svojej pozície, doplnil, že aj keby boli dané odmietnutia v rozpore s národným právom, nie je jeho úlohou preskúmavať takéto porušenia zákona a z hľadiska práva na spravodlivý proces nešlo o arbitrárne rozhodnutia.

Nemenej ilustratívny a hodný zohľadnenia je rozsudok Pronina v. Ukrajina (sťažnosť č. 63566/00, 18. júl 2006). Sťažovateľka na všeobecnom súde namietala, že výpočet jej dôchodku, ktorý je nižší než minimálna mzda, je v rozpore s čl. 46 ukrajinskej ústavy (bod 10). Pred ESĽP tvrdila, že ukrajinské súdy sa nevysporiadali s jej argumentmi v úplnosti, zvlášť s argumentom o rozpore výpočtu jej dôchodku s ústavou (body 3 a 20). Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že dohovor nezaručuje samotné právo na prístup k súdu, ktorý má kompetenciu rušiť zákony, ani právo na prerušenie konania a predloženie veci národnému alebo medzinárodnému súdu k vyriešeniu „predbežnej otázky“. Podľa ukrajinského práva nemá jednotlivec prístup k ústavnému súdu a je na úvahe všeobecných súdov, či majú pochybnosti   o   ústavnosti   zákona   a   oslovia   v   tom   smere   ústavný   súd.   Z   ukrajinského právneho   poriadku   však   nevyplýva,   že   sú   všeobecné   súdy   povinné   preskúmať   detailne každú otázku ústavnosti vznesenú účastníkom konania alebo predložiť každú takúto otázku ústavnému súdu. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy majú priestor na voľnú úvahu v situácii, keď účastníci konania navrhnú preskúmanie ústavnosti zákona, a preto je nutné posudzovať   porušenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   podľa   okolností   každej   veci. Európsky   súd   pre   ľudské   práva   konštatoval,   že   ukrajinské   súdy   sa   nepokúsili   posúdiť sťažovateľkinu vec z pozície ústavnej súladnosti, napriek jej explicitnej požiadavke v každej inštancii. Európsky súd pre ľudské práva nepovažoval za svoju úlohu rozhodnúť, aká by bola najvhodnejšia forma vysporiadania sa všeobecných súdov s týmto argumentom, avšak úplná ignorácia daného argumentu, ktorý bol konkrétny, súvisiaci s danou vecou a dôležitý, porušila čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo veci Vavrenyuk v. Ukrajina (rozhodnutie o prijateľnosti, sťažnosť č. 30698/04, s. 4, 14. október 2008) bola skutková situácia opačná. Sťažovateľ namietal,   že   nezvýšenie   jeho   dôchodku   je   v   rozpore   s   ústavou,   ale   nežiadal   výslovne podanie na ústavný súd. Odvolací súd však jasne reagoval tým spôsobom, že nemieni podať návrh na ústavný súd. Európsky súd pre ľudské práva teda odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Rakúsky   Správny   súdny   dvor   (Verwaltungsgerichthof   –   VwGH)   dospel k podobnému názoru. V rozsudku č. 92/02/0237 (20. január 1993, dostupné na internete: <www.ris.bka.gv.at>)   uviedol,   že   sťažovateľ   nemá   priamy   prístup   na   preskúmanie nariadenia ústavným súdom na základe podnetu nezávislého správneho tribunálu a jeho právo nie je porušené len samým nepodaním takéhoto návrhu, resp. nesúhlasom tribunálu so sťažovateľovým návrhom. V prerokovávanom prípade však bolo sťažovateľovo právo porušené,   pretože   tribunál   nijak   nevyhodnotil   argumenty   o   nezákonnosti   nariadenia a považoval ich za irelevantné od začiatku.

V právnej vete nálezu sp. zn. I. ÚS 30/94 Ústavný súd Českej republiky uviedol, že „podle § 224 odst. 5 trestního řádu, obdobně jako podle čl. 95 odst. 2 Ústavy ČR, obecný soud, má-li za to, že zákon, jehož užití je z dané věci rozhodné, je v rozporu s ústavním zákonem   nebo   mezinárodní   smlouvou,   která   má   přednost   před   zákonem,   přeruší   řízení a předloží věc Ústavnímu soudu ČR. Soud má tedy možnost k takovému závěru nedospět, ale dospěje-li k němu, je povinen postupovat tak, jak je uvedeno. Pokud pak uplatní strana takový   návrh,   je   třeba,   aby   soud   o   něm   rozhodl   nebo   jinak   vyjádřil   své   stanovisko k tvrzenému rozporu“ (dostupné na internete: <http://nalus.usoud.cz/Search/Search.aspx>). V   súvislosti   s   predmetnou   vecou   možno   ešte   upriamiť   pozornosť   na   nález   sp.   zn. II. ÚS 1009/08 Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorého je nepoloženie predbežnej otázky   ESD   porušením   práva   na   zákonného   sudcu.   Pozornosť   si   však   v   kontexte prerokovávanej sťažnosti zaslúži hlavne odlišné stanovisko sudkyne L., podľa ktorého „za situace, kdy si soud poslední instance aplikující normy komunitárního práva zcela opomene položit   otázku,   zda   by   měl   vznést   předběžnou   otázku   k   ESD   a   její   nepoložení   řádně neodůvodní (viz bod 22. odůvodnění) a otázka zákonného soudce nebyla tedy soudem řádně zodpovězena, nelze ještě učinit závěr o porušení čl. 38 odst. 1 Listiny základních práv a svobod. Takovéto jednání soudu představuje porušení pravidel spravedlivého procesu, a tím zásah   do   práva   garantovaného   čl.   36   odst.   1   Listiny   základních   práv   a   svobod   (srov. obdobně   i   např.   rozhodnutí   Ústavního   soudu   ve   věci   sp.   zn.   I.   ÚS   74/06,   sp.   zn. III. ÚS 521/05)“ (porov. tiež Komárek, J. a blogeri: Nepoložením předběžné otázky k ESD porušil NSS právo na zákonního soudce. Dostupné na internete: <http://jinepravo.blogspot.com/search?q=nepolo%C5%BEen%C3%Adm>; Komárek, J.: Podávání předběžných otázek obecnými soudy jako otázka ústavnosti, Soudní rozhledy č. 10/2008, s. 374-377).

Slovinský   ústavný   súd   v   prípade   č.   U-I-275/06,   Up-811/07   z   29.   mája   2008 (dostupné na internete: <www.us-rs.si>) rozhodol, že je proti účelu článkov 156 (obdoba slovenského čl. 144 ods. 1 ústavy) a 125 slovinskej ústavy (princíp nezávislosti súdov), ak všeobecný   súd   neodpovedá   na   riadne   vysvetlené   argumenty   účastníkov   o   neústavnosti aplikovaného právneho predpisu. Aj všeobecné súdy sa musia zaoberať otázkou ústavnej súladnosti. V opačnom prípade ide o porušenie čl. 22 slovinskej ústavy, ktorý garantuje právo na spravodlivý proces. Vzhľadom na možnosť jednotlivca iniciovať konanie o súlade, slovinský   ústavný   súd   aplikovaný   predpis   preskúmal   a   nezistil   jeho   protiústavnosť; z uvedeného dôvodu sťažnosti napokon nevyhovel.

Slovenská   právna   úprava   ústavnej   sťažnosti   sa   vyznačuje   tou   zvláštnosťou,   že neumožňuje priamy prístup sťažovateľa k ústavnému súdu, ak má jednotlivec pochybnosti o ústavnosti alebo zákonnosti normy, ktorá bola aplikovaná v jeho veci. Jedinou možnosťou je stotožnenie sa všeobecného súdu s podnetom zo strany sťažovateľa.

Z   podstaty   ústavy   ako   priamo   aplikovateľného   práva   v   kontexte   mechanizmu konkrétnej kontroly ústavnosti aplikovanej normy, z povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia   a zo   zohľadnenia relevantnej štrasburskej   a komparatívnej   judikatúry vyplýva,   že   úplná   ignorácia   argumentu   protiústavnosti   aplikovanej   normy,   ktorý   bol konkrétny, súvisiaci s danou vecou a dôležitý, znamená porušenie práva na súdnu ochranu.

Napriek tomu, že všeobecný súd ignoroval námietku protiústavnosti, ústavný súd zdôrazňujúc   unikátne   okolnosti   prerokovávanej   veci   konštatuje,   že   ústavná   sťažnosť   je zjavne neopodstatnená. Uvedené vyplýva z (prima facie) posúdenia ustanovenia, ktorého ústavnosť   sťažovateľ   spochybňuje,   a   z   princípu   právnej   istoty.   Ustanovenie   posúdené v rozsahu ako malo byť preskúmané všeobecným súdom, na prvý pohľad nenesie znaky tzv. pravej   retroaktivity.   Ustanovenie   je   nepriamo   retroaktívne,   resp.   vykazuje   znaky   tzv. okamžitého   účinku   zákona   (porov.:   Petrlík,   D.:   Retroaktivita   právních   předpisů v komunitárním právu, Linde, Praha 2005, s. 37), ktoré sú častokrát považované za ústavne akceptovateľné.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   by   nebolo   účelné   zrušovať   napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu, berúc na vedomie právnu istotu sťažovateľa aj právnu istotu ostatných   účastníkov   obchodnoprávnych   vzťahov,   pretože   prípadné   podanie   návrhu všeobecným súdom na ústavný súd podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 ústavy na vyslovenie nesúladu ustanovenia by len ťažko mohlo byť úspešné. Inými slovami, je priam vylúčené, aby sa zrušením napadnutého rozhodnutia a prípadnými následnými procedúrami vylepšila súčasná právna pozícia sťažovateľa. Ako jemný podporný argument možno uviesť skutočnosť, že napadnutá novela bola výrazne inšpirovaná novelou č. 142/1996 Sb. českého Obchodného zákonníka, pričom to v Českej republike nevyvolalo žiadne ústavnoprávne pochybnosti.

V priestore slovenskej judikatúry možno upozorniť na uznesenie najvyššieho súdu z 28. septembra 2006 sp. zn. 1 Obdo V 73/06 (Ro 70/2007, Zbierka rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rok 2007, diel VI., s. 41 a nasl.). V konaní pred krajským súdom účastník žiadal o podanie návrhu na ústavný súd. Dovolací súd k námietke, že nevyhovením účastníkovi mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, okrem iného uviedol,   že „odvolací   súd   otázke   prerušenia   konania   podľa   ustanovenia   §   109   ods.   1 písm. b) O. s. p. venoval potrebnú pozornosť a dostatočne svoj záver odôvodnil v písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia. Z hľadiska postupu odvolacieho súdu v tomto smere v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. je rozhodujúce to, že odvolací súd (tak ako aj súd prvého stupňa) nedospel k záveru, že by dovolateľom citované ustanovenie § 70e ods.   4,   5 zákona o   konkurze a   vyrovnaní   bolo   v rozpore   s ústavou,   či medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Dovolateľ nedôvodne vytýka odvolaciemu súdu, že prekročil svoju právomoc, ak posudzoval otázku, či aplikované ustanovenie nie je v rozpore s ústavou. Všeobecný súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. nepochybne je oprávnený túto otázku posudzovať, avšak iba za účelom, či netreba konanie prerušiť   a   požiadať   ústavný   súd   o   zaujatie   stanoviska.   Konečný   právny   záväzný   názor o otázke   ústavnosti   právneho   predpisu   je   skutočne   oprávnený   vysloviť   iba   Ústavný   súd Slovenskej republiky (čl. 125 ústavy). Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. výslovne umožňuje všeobecnému súdu skúmať, či všeobecne záväzný právny predpis nie je v rozpore s ústavou, túto otázku všeobecný súd je oprávnený a v zásade aj povinný riešiť kedykoľvek pred rozhodnutím vo veci, lebo skutočne by nemohol aplikovať všeobecne záväzný právny predpis v prípade, ak by dospel k záveru, že je v rozpore s ústavou. V tomto smere ide o špecifické subjektívne oprávnenie všeobecného súdu, resp. sudcov všeobecných súdov, pričom ani netreba, aby v každom rozhodnutí v jeho odôvodnení sa touto otázkou zaoberal. Pokiaľ sa tejto otázky nedotkne, je zrejmé, že súd vychádzal z toho, že aplikovaný právny predpis je v súlade s ústavou.“. Ústavný súd k tomu uvádza, že možno akceptovať názor, že nie je potrebné, aby sa v každom rozhodnutí všeobecný súd zaoberal otázkou ústavnosti, ale ako už bolo povedané, má sa ňou zaoberať, ak ju účastník korektným spôsobom nastolí. Príkladom môže byť rozsudok najvyššieho súdu z 26. marca 2008 sp. zn. 6 Sžo 164/2007 (dostupné na internete: <na www.supcourt.gov.sk>).

Vychádzajúc z uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra 2006 sp. zn. 1 Obdo V 73/06, z ktorého vyplýva, že najvyšší súd v rámci dovolania zo zmätočného dôvodu   –odňatia   možnosti   konať   pred   súdom,   preskúmal   aj   (ne)dôvodnosť   podania   návrhu   na ústavný súd na posúdenie súladnosti aplikovanej normy, mohol ústavný súd odmietnuť sťažnosť   aj   pre   neprípustnosť   pre   nevyužitie   opravného   prostriedku.   V   záujme právnej istoty   sťažovateľov   a   vzhľadom   na   ústavnoprávne   súvislosti   veci   sa   však   ústavný   súd sťažnosťou zaoberal meritórne v režime predbežného prerokovania.

Vo vzťahu k odôvodneniu odmietnutia pripustiť dovolanie odvolacím súdom ústavný súd konštatuje, že odvolací súd má značnú diskréciu pri rozhodovaní o pripustení dovolania podľa § 238 ods. 3 OSP. V predmetnej veci odvolací súd síce lakonicky, ale reagoval na takýto podnet, pričom je nutné dodať, že aj podnet účastníka bol veľmi lakonický (porov. napr. rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 181/95, II. ÚS 2/98, IV. ÚS 379/01, II. ÚS 650/06). Z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   rozhodoval   o   návrhu   sťažovateľov   na   vydanie   dočasného opatrenia, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 233/03, I. ÚS 57/04).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009