znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 269/07-6

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. B. a M. B., obaja bytom H., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Šaľa v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 2837/97 a jeho rozhodnutím z 18. septembra 1997 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. a M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2007 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a M. B., obaja bytom H. [(ďalej   len   „sťažovateľka   v 2.   rade“   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“)],   ktorou   namietali porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Šaľa (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 2837/97 a jeho rozhodnutím z 18. septembra 1997.

Sťažovatelia   v sťažnosti   okrem   iného   uviedli: „Do   dnešného   dňa   nám   nebol doručený rozsudok Okresného súdu v Šali č. k. 2837/97 zo dňa 18. 9. 1997.

I., spol. s r. o. (...) nám zaslala výzvu na zaplatenie vraj dlžnej sumy (...) vo výške 1653 Sk.

My sme však nedostali žiadny žalobný návrh, žiadnu pozvánku na konanie a ako sme už uviedli ani rozsudok nám nebol doručený.

Keďže nám rozsudok nebol doručený nemohol nadobudnúť ani právnej moci, lebo rozsudok sa stáva právoplatný až po tom, čo bol účastníkom doručený a účastníci sa do lehoty naň neodvolali.

Porušilo sa týmto rozsudkom ústavné právo na spravodlivý súd a na možnosť brániť sa a naše právo byť priamo účastný konania. Rozhodovalo sa o nás bez nás, čím Okresný súd porušil naše ústavné práva ak totižto je pravda, že takýto rozsudok skutočne existuje a že takéto súdne konanie aj prebehlo. (...)“

Sťažovatelia požadovali, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom zrušil rozhodnutie okresného súdu z 18. septembra 1997 a nariadil mu „konať tak, aby bola zabezpečená účasť aj žalovanej strany na konaní a tak nám bola daná možnosť brániť sa“.

V sťažnosti   pred   ústavným   súdom   sťažovatelia   síce   neoznačili   články   ústavy,   v ktorých   sú   zaručené   základné   práva   a   ktorých   porušenie   namietajú,   avšak   z obsahu sťažnosti a formulácie ich požiadaviek vyplýva namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy,   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený, ako aj návrh, ktorý podala zjavne neoprávnená osoba.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného tak v čl. 46 ods. 1, ako aj v čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s nedoručením rozhodnutia okresného súdu č. k. Ro 2837/97-5 z 18. septembra 1997, ako aj v súvislosti s tým, že okresný súd s nimi ako účastníkmi nekonal, a teda že sa nemohli v tomto konaní „brániť“. Zároveň sťažovatelia spochybnili existenciu označeného rozhodnutia okresného súdu, ako aj samotného konania vedeného pod sp. zn. Ro 2837/97.

Na základe tvrdených skutočností ústavný súd napádané rozhodnutie okresného súdu vyžiadal od Okresného súdu Galanta, na ktorý prešli práva a povinnosti okresného súdu z dôvodu   jeho   zrušenia   k 31.   decembru   2004.   Z uvedeného   rozhodnutia   vyplýva,   že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. Ro 2837/97 sa navrhovateľ V., a. s., B. (ďalej len „navrhovateľ“), domáhal vydania platobného rozkazu proti sťažovateľke v 2. rade ako   odporkyni   o zaplatenie   1 000   Sk   s príslušenstvom.   Okresný   súd   uložil   platobným rozkazom   sťažovateľke   v 2.   rade,   aby do   pätnástich   dní   odo   dňa   doručenia   platobného rozkazu   zaplatila   navrhovateľovi   ním   požadovanú   sumu   so   17,6   %-ným   úrokom z omeškania od 1. novembra 1996 do 30. apríla 1997 v sume 88,50 Sk s poučením, že ak nepodá   sťažovateľka   v 2.   rade   ako   odporkyňa   proti   platobnému   rozkazu   včas   odpor s odôvodnením, bude mať platobný rozkaz účinky právoplatného rozsudku. Taktiež okresný súd v poučení uviedol, že ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci   samej,   platobný   rozkaz   sa   tým   zruší   v   plnom   rozsahu   a   predseda   senátu   nariadi pojednávanie.

Z kópie rozhodnutia okresného súdu doručenej ústavnému súdu Okresným súdom Galanta vyplýva, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 25. októbra 1997.   Z priloženého   potvrdenia   o doručení   je   zrejmé,   že   predmetné   rozhodnutie   si sťažovateľka v 2. rade prevzala 9. októbra 1997.

Zo zisteného skutkového stavu sa teda tvrdenia sťažovateľky v 2. rade o nedoručení rozhodnutia okresného súdu a neposkytnutia možnosti „bránenia sa“ v tomto konaní javia ako tvrdenia nezakladajúce sa na pravde. Ústavný súd teda nezistil relevantnú príčinnú súvislosť   medzi   sťažovateľkou   v 2.   rade   tvrdeným   porušením   základného   práva a namietaným postupom okresného súdu, z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k osobe sťažovateľky v 2. rade odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa v 1. rade treba poznamenať, že ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine   v záujme ochrany   svojich   základných   práv.   Namietať   porušenie   práv   inej   osoby môže iba zákonný zástupca takej osoby (II. ÚS 4/96).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. Ro 2837/97   sťažovateľ   v 1.   rade   nemal procesné   postavenie   účastníka   konania. V tomto   konaní   nemohol   uplatňovať   svoje   procesné   práva   a plniť   procesné   povinnosti. Z toho dôvodu nemohlo v posudzovanom konaní dochádzať k porušovaniu jeho základných práv alebo slobôd (II. ÚS 205/04).

Pretože sťažovateľ v 1. rade nebol účastníkom namietaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k jeho osobe ide o sťažnosť podanú neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažnosti sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti bez toho, aby ich vyzýval na odstránenie ďalších nedostatkov, čo sa týka náležitostí sťažnosti (napr. povinné právne zastúpenie).

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov už bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ich návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007