SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 268/2016-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti HANT BA, a. s., Hliny 1412, Považská Bystrica, zastúpenej advokátomJUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 46/2015 zo 6. októbra 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti HANT BA, a. s., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HANT BA, a. s., Hliny 1412, PovažskáBystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátomJUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 4 Sžf 46/2015 zo 6. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„V spoločnosti sťažovateľa na základe oznámenia DÚ začala 18. 08. 2008 daňová kontrola na daň z príjmov právnických osôb za rok 2005 a rok 2006. Správca dane Daňový úrad z dôvodu rozsiahleho dokazovania požiadal... o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly (č. 670/320/129/2009/Mad) na základe ktorej bola lehota predĺžená do 18.augusta 2009 (oznámenie č. VIIl/320/100/09/Boh)...
Protokol z daňovej kontroly z 15. 07. 2009 a výzva na jeho prerokovanie boli sťažovateľovi údajne prvýkrát doručované prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Právny zástupca sa však v čase doručovania z dôvodu dovolenky nezdržiaval v mieste doručenia a jeho kancelária bola v čase doručovania zatvorená, čo oznámil písomne i doručovacej pošte. Vo výzve na prerokovanie protokolu bola daňovému subjektu určená lehota 8 pracovných dní na vyjadrenie sa k protokolu. Výzva na prerokovanie protokolu a protokol boli údajne doručené podľa § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., t. j. 15-tym dňom od jej doručenia na pošte, a to 11. 08. 2009...
Keďže správca dane ohľadom protokolu a výzve na jeho prerokovanie dospel k záveru, že prvý pokus o ich doručenie bol neúspešný, doručil výzvu s protokolom znovu s tým, že protokol bol prerokovaný a doručený dňa 29. 09. 2009.
Daňový úrad vydal dodatočný platobný výmer č. 670/230/41587/09/Kav z 05. 10. 2009.
Na základe odvolania sťažovateľa Daňové riaditeľstvo SR vydalo rozhodnutie č. 1/226/230-12932/2010/990596-r z 15. 12. 2010, ktorým zrušilo označené prvostupňové rozhodnutie.
Následne DÚ oznámil výkon daňovej kontroly z 13. 04. 2011 na daň z príjmov právnických osôb za rok 2006 (opakovaná daňová kontrola za to isté zdaňovacie obdobie).
Správca dane vyhotovil protokol z daňovej kontroly z 28. 03. 2012 a určil jeho prerokovanie na deň 09. 05.2012, kedy bol protokol doručený i so sťažovateľom prerokovaný.
O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu vydalo rozhodnutie Finančné riaditeľstvo SR z 28. 09. 2012 č. 1020506/1/1188326/2012/5290-r, ktorým prvostupňové rozhodnutie len zrušilo.
Následne vydalo Ministerstvo financií SR napadnuté rozhodnutie č. MF/24553/2012- 71 zo 07. 11. 2012, ktorým zrušilo prvé rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR z 15. 12.2010, ktorým bol zrušený dodatočný platobný výmer DÚ z 05. 10. 2009.
Finančné riaditeľstvo SR vydalo rozhodnutie z 18.02.2013 č. 1100306/1/80841/2013/ 5290-r, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. 02. 2013, ktorým prvé rozhodnutie DÚ
-dodatočný platobný výmer č. 670/230/41587/09/Kav z 15. 10. 2009 zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Pred nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia sťažovateľ podal 13. 02. 2013 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva financií SR č. MF/24553/2012- 71 zo 07. 11. 2012. O tejto skutočnosti informoval správcu dane.
Sťažovateľ v žalobe namietal, že Ministerstvo financií SR nemalo kompetenciu vydať takéto rozhodnutie, procesnú zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia Ministerstva financií SR.
O žalobe sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. 04. 2014 č. k. 1 S 91/2013-36 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.
O odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č. 4 Sžf 46/2015 z 06. 10. 2015 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. V dôvodoch rozhodnutia sa stotožnil so závermi Ministerstva financií SR i krajského súd.“
Podľa názoru sťažovateľky„... najvyšší súd ako odvolací správny súd ústavne neakceptovateľným spôsobom formalisticky redukoval rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného mimo jeho zákonných hraníc a relevantné právny normy daňového práva hmotného a procesného aplikoval tak, že tým poprel ich zmysel a účel“.
Sťažovateľka poukazuje tiež na„nulitu rozhodnutia Ministerstva financií SR z dôvodu, že vydanie takéhoto rozhodnutia mu zákon neumožňoval a teda nemal kompetenciu na vydanie takéhoto rozhodnutia“, pričom v tejto súvislosti ďalejuvádza:„... Z tohto odôvodnenia najvyššieho súdu je zjavné, že je zmätočné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva jasnú odpoveď na podstatu námietky sťažovateľa, podľa ktorej ministerstvo financií podľa vtedy platnej právnej úpravy nebolo druhostupňovým orgánom a tak nemohlo rozhodovať o podnete na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, tak ako na to poukazujeme...“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že„Úvahy najvyššieho súdu v súvislosti s nedodržaním lehoty na vykonanie daňovej kontroly bez zavinenia správcu dane sú... zjavne bez právneho významu a očividne nezodpovedajú konkrétnym časovým súvislostiam výkonu daňovej kontroly a doručovania výzvy a protokolu z daňovej kontroly“, pričomzároveň spochybňuje závery najvyššieho súdu o tom, že neposkytla správcovi danepotrebnú súčinnosť, a práve z tohto dôvodu bola daňová kontrola ukončená až po uplynutízákonnej lehoty, a považuje ich za„úplne v rozpore so skutkovým stavom“.
Podľa názoru sťažovateľky je argumentácia najvyššieho súdu vo vzťahu k jejodvolacej námietke týkajúcej sa zmätočnosti postupu daňových orgánov„v úplnom rozpore nielen so skutkovým stavom, ale i s platnou právnou úpravou...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva spoločnosti HANT BA a. s., Považská Bystrica... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/46/2015 zo 06. októbra 2015 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/46/2015 zo 06. októbra 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 355,73€ na účet JUDr. Bohumila Nováka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššiehosúdu.
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súdpoukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnomprerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôba právnických osôb.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bezakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchtokonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a pretoich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovanímzákladných práv a slobôd.
Ústavnosť konaní uskutočňovaných pred orgánmi verejnej moci predpokladá aj to, žepríslušný orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkýmzákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánuverejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľav konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánuverejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovaniaskutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje ajodôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitiav súlade s procesnými predpismi (m. m. II. ÚS 9/00, III. ÚS 94/03, IV. ÚS 303/09,I. ÚS 207/2010).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal posplnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splnípredpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať saúčastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoréz tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil ajústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, ževyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argumentstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, sériaA, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomtozáklade formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitovústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutémurozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve (podľa V. časti Občianskehosúdneho poriadku, ďalej aj „OSP“), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jejposudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictvasúdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základežalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohousúdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale lenpreskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pririešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právnepredpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom,ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnejsprávy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).
Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnomprerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá jevo svojej podstate založená na tvrdení, že najvyšší súd„formalisticky redukoval rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného mimo jeho zákonných hraníc a relevantné právny normy daňového práva hmotného a procesného aplikoval tak, že tým poprel ich zmysel a účel“.
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súdpovažuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku,v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Z administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, že Daňový úrad vykonal u žalobcu - daňového subjektu HANT BA, a. s., daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie rok 2005 a rok 2006, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 670/320/30137/2009/Jak zo dňa 15. 07. 2009 a Dodatok č. 1 zo dňa 25. 09. 2009, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou protokolu. Daňový úrad začal vykonávať daňovú kontrolu dňa 18. 08. 2008. Listom zo dňa 07. 01. 2009 Daňový úrad
požiadal o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky listom zo dňa 16. 01. 2009 vyhovelo žiadosti Daňového úradu a lehotu na výkon daňovej kontroly predĺžilo do 18. 08. 2009. Listom zo dňa 28. 01. 2009 Daňový úrad upovedomil žalobcu, že daňovú kontrolu nie je možné ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia a zároveň oznámil žalobcovi, že lehota na vykonanie daňovej kontroly bola predĺžená do 18. 08. 2009. Listom zo dňa 04. 02. 009 Daňový úrad vyzval žalobcu na splnenie si povinnosti tým, že dňa 17. 02. 2009 sa dostaví na Daňový úrad za účelom oboznámenia sa s výsledkami dokazovacieho konania, ako aj poskytnutia potrebných informácií pre správcu dane. Táto výzva bola žalobcovi doručená dňa 06. 02. 2009. Na ústnom pojednávaní dňa 17. 02. 2009 bol prítomný právny zástupca žalobcu, aby splnil povinnosti v zmysle vyššie uvedenej výzvy. Výzvou zo dňa 25. 03. 2009 vyzval Daňový úrad žalobcu na predloženie dôkazov. Výzva bola žalobcovi doručená dňa 31. 03. 2009. Žalobca bol písomne upovedomovaný o pojednávaniach, predmetom ktorých boli výsluchy svedkov - konateľov spoločností, ktoré boli dodávateľmi žalobcu. Na týchto ústnych pojednávaniach sa žalobca nezúčastňoval. Podaním doručeným Daňovému úradu zaslal žalobca správcovi dane všetky podľa neho dostupné a doteraz nepredložené dôkazy, v zmysle výzvy. Na pojednávaní dňa 23. 06. 2009, predmetom ktorého bolo oboznámenie s doterajšími výsledkami daňovej kontroly, sa zúčastnil právny zástupca žalobcu.
Listom zo dňa 15. 07. 2009 vyzval Daňový úrad žalobcu na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie stým, že prerokovanie protokolu sa uskutoční dňa 18. 08. 2009. Žalobca predmetnú zásielku neprevzal v odbernej lehote. Z úradného záznamu nachádzajúceho sa v administratívnom spise vyplýva, že správca dane si dňa 17. 08. 2009 overoval telefonicky prevzatie výzvy na prerokovanie protokolu z daňovej kontroly a bolo mu pracovníčkou advokátskej kancelárie oznámené, že právny zástupca žalobcu je už dva týždne na dovolenke, poštu nepreberajú a dňa 18. 08. 2009 sa určite nezúčastní na ústnom pojednávaní u správcu dane z dôvodu dovolenky. Následne správca dane zaslal právnemu zástupcovi žalobcu opakovanú výzvu na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie, a táto výzva bola právnemu zástupcovi žalobcu doručená dňa 02. 09. 2009. Z úradného záznamu č. l. 67 vyplýva, že právny zástupca žalobcu požiadal o zmenu termínu prerokovania protokolu ma 28. 09. 2009 z dôvodu pobytu v zahraničí. Správca dane navrhol termín 29. 09. 2009. Podaním doručeným správcovi dane dňa 16. 09. 2009 podal žalobca vyjadrenie k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly. Protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa 29. 09. 2009. Vykonanou daňovou kontrolou bol u žalobcu zistený rozdiel dane za rok 2005 vo výške 204 830,11 € a za rok 2006 vo výške 67 168,99 €, na základe čoho Daňový úrad vydal dodatočný platobný výmer č. 670/230/41587/09/Kav zo dňa 05. 10. 2009, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2006 v sume 67 168,99 €. Žalobca podal voči dodatočnému platobnému výmeru odvolanie, na základe ktorého Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/226/1230-126932/2010/990596-r zo dňa 15. 12. 2010 zrušilo dodatočný platobný výmer č. 670/230/41587/09/Kav zo dňa 05. 10. 2009, a to z dôvodu prekročenia maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, čím podľa Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky došlo nie len k porušeniu § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., ale aj k porušeniu zásady primeranosti a zásady zákonnosti v daňovom konaní. Daňový úrad, pobočka, následne opätovne vykonal daňovú kontrolu u žalobcu - daňového subjektu HANT BA, a.s., za zdaňovacie obdobie rok 2006 ktorá bola začatá dňa 10. 05. 2011 a o ktorej výsledku zistení bol spísaný protokol č. 9312402/1/653381/12 zo dňa 28. 03. 2012. Protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa 09. 05. 2012. Výsledkom tejto daňovej kontroly bol zistený rozdiel dane vo výške 67 168,99 €, na základe čoho Daňový úrad, pobočka vydal dodatočný platobný výmer č. 9312402/5/438757/2012 zo dňa 18. 05. 2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2006 vo výške 67 168,99 €.
Žalobca sa opätovne voči dodatočnému platobnému výmeru odvolal, na základe čoho Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1020506/1/1188326/2012/5290-r zo dňa 28. 09. 2012 zrušilo dodatočný platobný výmer č. 9312402/5/438757/2012 zo dňa 18. 05. 2012, a to z dôvodu, že táto druhá daňová kontrola nemala byť podľa názoru Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky vykonaná, pretože absentujú rozhodnutia z prvej daňovej kontroly začatej dňa 18. 08. 2008.
Ministerstvo financií Slovenskej republiky na základe podnetu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky preskúmalo rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/226/1230-126932/2010/990596-r zo dňa 15. 12. 2010 a dospelo k záveru, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky nebolo vydané v súlade so zákonom, na základe čoho Ministerstvo financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. MF/24553/2012-71 zo dňa 27. 11. 2012 zrušilo rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/226/1230-126932/2010/990596-r zo dňa 15. 12. 2010 a vec vrátilo na ďalšie konanie. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky následne rozhodnutím č. 1100306/1/80841/2013/5290-r zo dňa 18. 02. 2013 zrušilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu č. 670/230/41587/09/Kav zo dňa 05. 10. 2009. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie Ministerstva financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. MF/24553/2012-71 zo dňa 27. 11. 2012.“
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa lehoty na vykonanie daňovejkontroly najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza:
„... lehota ustanovená v § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany správcu dane, čo vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe dani a poplatkov). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov). Túto požiadavku formuloval zákonodarca celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu. Pri daňovej kontrole bol v čase jej vykonávania u žalobcu uvedený limit ustanovený v § 15 ods. 17 zákona o správe dani a poplatkov, z ktorého vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že daňovú kontrolu nemožno vykonávať dlhšie, než to ustanovuje zákon. Z vyššie uvedeného právneho názoru teda možno v stručnosti vyvodiť, že zákonnú lehotu na vykonanie daňovej nemožno prekročiť, avšak nie bezvýnimočne, čo vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29. 06. 2010... Ústavný súd Slovenskej republiky ešte v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2009 sp. zn. 3 Sžf/1/2009.
Daňová kontrola u žalobcu mala byť ukončená dňa 18. 08. 2009. Právny zástupca žalobcu bol o tejto skutočnosti riadne informovaný listom zo dňa 28. 01. 2009, čo preukazuje doručenka, podľa ktorej bola právnemu zástupcovi žalobca predmetná písomnosť doručená dňa 30. 01. 2009. Je preto v rozpore s požiadavkou poskytnutia potrebnej súčinnosti na vykonanie daňovej kontroly, že v čase od 02. 07. 2009 do 29. 08. 2009 bola advokátska kancelária právneho zástupcu žalobcu zatvorená a nefunkčná z dôvodu čerpania dovoleniek, čo uvádza samotný žalobca v odvolaní voči rozsudku krajského súdu. Žalobca zastúpený už v priebehu konania pred správnymi orgánmi právnym zástupcom bol informovaný o termíne ukončenia daňovej kontroly, a teda bolo jeho povinnosťou poskytnúť správcovi dane súčinnosť potrebnú na vykonanie daňovej kontroly v zákonnej lehote. Žalobca sa síce zúčastnil na niektorých ústnych pojednávaniach v priebehu správneho konania, taktiež reagoval na výzvy správcu dane na doloženie požadovaných dokladov, no tým, že v čase zákonom stanoveného skončenia daňovej kontroly nebol právny zástupca žalobcu prítomný, správca dane nemohol ukončiť daňovú kontrolu v zákonom stanovenej lehote, a to bez svojho zavinenia. Najvyšší súd považuje za preukázané a nesporné, že žalobca neposkytol správcovi dane potrebnú súčinnosť a práve z tohto dôvodu bola daňová kontrola ukončená po uplynutí zákonnej lehoty.
Žalobca v odvolaní namieta fikciu doručenia výzvy k prerokovaniu protokolu o vykonanej daňovej kontrole, avšak jeho argumenty sú absolútne v rozpore s výkladom príslušného ustanovenia § 17 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Toto citované ustanovenie možno vykladať v tom zmysle, že je splnená podmienka na fikciu doručenia, ak sa adresát nezdržiava v mieste svojho sídla z dôvodu čerpania dovolenky.“
K námietkesťažovateľky,žežalovanýnemalkompetenciunavydanieposudzovaného rozhodnutia, a k námietke, že konanie finančných orgánov v predmetnejveci bolo zmätočné, najvyšší súd v napadnutom rozsudku uvádza:
„Žalovaný, t. j. Ministerstvo financií Slovenskej republiky na základe podnetu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky preskúmavalo rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v zmysle § 77 daňového poriadku mimo odvolacieho konania. Inštitút preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania predstavuje opravný prostriedok, podľa ktorého možno preskúmať len právoplatné rozhodnutie, pričom toto preskúmanie vykonáva vždy druhostupňový orgán. V prípade predmetného rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky je podľa právnej a účinnej právnej úpravy v čase vydania predmetného rozhodnutia Finančné riaditeľstvo SR. Z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d/ zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva možno zhodne so záverom krajského súdu vyvodiť, že takýmto orgánom bol v rozhodujúcom období aj žalovaný (ktorý je takýmto orgánom aj podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 563/2009 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2013). Najvyšší súd sa teda nestotožnil s námietkou žalobcu o nedostatku kompetencii žalovaného na vydanie napadnutého rozhodnutia.
K zmätočnosti konania prebiehajúceho pred finančnými orgánmi odvolací súd uvádza, že nie sú dané dôvody k tomu, aby bolo predmetné napadnuté rozhodnutie zrušené z dôvodu zmätočnosti vyrubovaného konania. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola, na základe ktorej bol vydaný prvý dodatočný platobný výmer zo dňa 05. 10. 2009, ktorý bol následne zrušený. Na základe opätovnej daňovej kontroly bol znovu vydaný dodatočný platobný výmer, ten však bol následne zrušený, pričom vec nebola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie, t. j. v daňovej kontrole začatej dňa 10. 05. 2011 sa už nepokračovalo.“
V nadväznosti na citované ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že správny súd nie jesúdom skutkovým, ale je súdom, ktorý preskúmava iba zákonnosť napadnutého postupualebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (v tomto prípadne ministerstva financií) a jehoúlohou je výlučne preskúmať, či postup a rozhodnutie orgánu verejnej správy v danej vecije v súlade s príslušnými hmotno-právnymi a procesno-právnymi predpismi.
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd napodklade administratívneho a súdneho spisu podrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutísprávnych orgánov a zrozumiteľne, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil,prečo sa nestotožnil s jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľky a rozsudok súduprvého stupňa (v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 S 91/2013 z 21. mája 2015)potvrdil. Napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavneneodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch,ktoré nemajú oporu v dotknutých právnych predpisoch, resp. popierajú podstatu, zmysela účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 563/2009 Z. z.o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákonač. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdua základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základektorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne moholdospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2016