znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 268/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ÚstavySlovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   9   Co   374/2011zo 6. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola15. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“),   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 374/2011 zo 6. júna 2013 (ďalej len„napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkoukonania   o náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   mocivedeného Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 21 C 136/2008 v procesnom postavenínavrhovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„V označenej právnej veci bol sťažovateľke dňa 20. 7. 2011 doručený rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. 7. 2011, sp. zn. 21 C 136/2008-131, ktorým súd rozhodol tak, že návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala včas odvolanie.

Sťažovateľke bol dňa 8. 8. 2013 doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. júna 2013, sp. zn. 9 Co 374/2011-184, ktorým súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. 7. 2011, sp. zn. 21 C 136/2008-131, potvrdil a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Škoda vznikla navrhovateľke v katastrálnom konaní o povolenie vkladu, v ktorom vznikli extrémne prieťahy v konaní (trvalo 3308 dní).

Dôvodom na zamietnutie žaloby bolo (inter alia), že rozhodnutie Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky o prerušení konania o povolenie vkladu zo dňa 13. 10. 2005, č. V-171/01, nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Z toho dôvodu podľa   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku   i   rozsudku   porušovateľa   sťažovateľke nevznikol nárok na uplatnenie si nároku na náhradu škody.“

Podľa   názoru   sťažovateľky „Porušovateľ   sa   v   podstatnom   rozsahu   vôbec nevysporiadal   s   odvolacími   dôvodmi,   ktoré   sme   uvádzali   v   našom   odvolaní   zo   dňa 3. augusta 2011. V tom rozsahu, v akom sa odvolacími dôvodmi zaoberal, ich, ako aj celú vec, nesprávne právne posúdil.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „Porušovateľ sa však nesprávne a nedostatočne vyporiadal s našou argumentáciou týkajúcou sa rozporu ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s Ústavou SR... Ustanovenie   §   6   ods.   1   zákona   č.   514/2003   Z.   z...   nie   je   v   súlade   s   princípom proporcionality, ako také odporuje čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a je teda protiústavné.

Súdy oboch stupňov teda rozhodli na základe protiústavného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. júna 2013, sp. zn. 9 Co 374/2011-184, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. júna 2013, sp. zn. 9 Co 374/2011- 184 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 340,90 eur (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa v prvom rade domáha vyslovenia porušenia svojich základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomkrajského súdu.

V   nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľky   uplatnenú   v   sťažnosti   ústavný   súdpoukazuje   na   všeobecné   východiská   svojej   judikatúry,   ktoré   uplatňuje   pri   predbežnomprerokovávaní,   resp.   rozhodovaní   o   porovnateľných   sťažnostiach   fyzických   osôba právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bezakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchtokonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a pretoich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnymúradným postupom.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stalpo splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osobasplní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať saúčastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoréz tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil ajústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   ževyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argumentstrany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, sériaA, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitovústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc   z   uvedených   všeobecných   východísk,   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   pristúpil   k   preskúmaniu   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky,   ktorá   jevo svojej podstate založená na tvrdení, že krajský súd

a) „sa v podstatnom rozsahu vôbec nevysporiadal s odvolacími dôvodmi, ktoré sme uvádzali v našom odvolaní zo dňa 3. augusta 2011. V tom rozsahu, v akom sa odvolacími dôvodmi zaoberal, ich, ako aj celú vec, nesprávne právne posúdil“ a

b) rozhodoval „na základe protiústavného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z...“.

V nadväznosti na námietku sťažovateľky, že sa krajský súd „vôbec nevysporiadal s odvolacími dôvodmi“ a že „celú vec, nesprávne právne posúdil“, ústavný súd považujeza potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej saokrem iného uvádza:

«Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O. s. p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval ust. zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie   podstatné. Súd prvého stupňa sa dostatočne podrobne zaoberal všetkými podmienkami, ktoré musia byť splnené na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako aj za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Tiež v napadnutom rozhodnutí vyložil, z akého dôvodu zákonom požadované predpoklady pre vznik zodpovednosti v danom prípade naplnené neboli.

Odvolací súd považuje pochybnosti navrhovateľky, či súd prvého stupňa správne identifikoval, kto je v konaní na strane odporcu za úplne irelevantné - navrhovateľka ako odporcu označila Slovenskú republiku a Úrad geodézie, kartografie a katastra SR ako orgán   konajúce   v   jej   mene,   pričom   odvolací   súd   nemá   žiadnu   pochybnosť,   že   s   takto označeným   odporcom   prvostupňový   súd   aj   konal.   Označenie   Slovenskej   republiky   ako „odporcu“ a nie „odporkyne“ nijako nespochybňuje Slovenskú republiku ako žalovaný subjekt v konaní.

Rovnako   navrhovateľkou   vytýkané   striktné   rozlišovanie   súdu   medzi   nesprávnym úradným   postupom   a   nezákonným   rozhodnutím   nie   je   namieste.   Uvedená   požiadavka vyplýva z platnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci na   základe   zákona   č.   514/2003   Z.   z.;   na   rovnakej   požiadavke   bol   založený   aj   zákon č. 58/1969   Zb.,   ktorý   platil   do   1.   7.   2004.   Striktné   rozlišovanie   medzí   oboma   druhmi zodpovednosti je nevyhnutné pre posúdenie, či boli naplnené zákonné podmienky vzniku týchto zodpovedností, ktoré sú sčasti odlišné.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   právnym   záverom   prvostupňového   súdu,   že v prejednávanej veci k nesprávnemu   úradnému postupu došlo už k 10. 3. 2001, keďže o návrhu navrhovateľky na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti (podaného dňa 9. 2. 2001) mala príslušná správa katastra rozhodnúť najneskôr do 9. 3. 2001, t. j. v rámci zákonnej tridsaťdňovej lehoty, pričom vzhľadom na okolností prípadu mala zjavne správa katastra rozhodnúť o prerušení konania. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s argumentáciou odporcu, že vzhľadom na to, že orgány katastra ešte k uvedenému termínu nemali vyriešenú otázku o vklade pod č. V - 1856/99 (predbežnú otázku), keď v zmysle § 41 ods. 2 katastrálneho zákona sa práva k tej istej nehnuteľnosti zapisujú v poradí, v akom sa správe katastra doručili zmluvy, verejné alebo iné listiny o vzniku, zmene alebo zániku práva k nehnuteľnosti na zápis do katastra, mohli v danej veci rozhodnúť len o prerušení konania.   Nerešpektovanie   zákonom   predpísaného   postupu   na   rozhodnutie   o   návrhu na povolenie   vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   malo   v   danej   veci za následok (ten) to, že k vkladu vlastníckeho práva navrhovateľky došlo až po lehote vyplývajúcej z ust. § 32 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam.   Avšak   ak   katastrálny   úrad   nerozhodne o návrhu na vklad v zákonom určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) katastrálny orgán zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v ktorej mal kataster rozhodnúť o vklade, do rozhodnutia o vklade a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka katastrálneho konania. Ku dňu 10. 3. 2001 nemohla predstavovať výška navrhovateľkou uplatňovanej škody sumu 18.588,59 €, ako správne skonštatoval prvostupňový súd, keď v konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz o tom,   že   by   navrhovateľke   uvedená   škoda   s   určitosťou   bola   vznikla   (navrhovateľka nepreukázala   žiadnym   dôkazným   prostriedkom,   že   jej   očakávaný   príjem   z   prenájmu nehnuteľnosti   bol   reálny).   Záver   prvostupňového   súdu,   že   navrhovatelia   zo   zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (podľa zák. č. 58/1969 Zb.) vznik škody nepreukázala, je preto podľa odvolacieho súdu správny. Keďže chýba predpoklad vzniku   škody, potom nemôže byť naplnený ani   ďalší z predpokladov   vzniku   zodpovednosti   za   škodu,   a   to   príčinná   súvislosť   medzi   škodou a nesprávnym   úradným   postupom.   Preto   aj   podľa   záveru   odvolacieho   súdu   neboli v prejednávanej právnej veci splnené (kumulatívne) zákonné predpoklady zodpovednosti odporcu za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu a bez ďalšieho tak navrhovateľka nemohla byť v tejto časti uplatneného nároku v konaní úspešná.»

V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd uviedol: „Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, prvostupňový   súd   skúmal   naplnenie   zákonných   predpokladov   pre   vznik   tohto   druhu zodpovednosti z hľadiska zákona č. 514/2003 Z. z., podľa názoru odvolacieho súdu správne. Týmto   nezákonným   rozhodnutím   je   podľa   tvrdenia   navrhovateľky   rozhodnutie   správy katastra   o   prerušení   konania   o   návrhu   na   povolenie   vkladu   č.   V   -   171/01   zo   dňa 13. 10. 2005 o prerušení konania o návrhu na vklad. Predmetné rozhodnutie nebolo nikdy zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, čo je prvoradá podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Už tento predpoklad teda nebol v danej veci naplnený. Rovnako sa odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu domnieva, že navrhovateľke nemohla byť ňou uplatňovaná škoda (ktorá mala vzniknúť ešte pred vydaním rozhodnutia o prerušení konania) v podobe ušlého zisku vo výške nájomného za byt, (t. j. za obdobie od 9. 3. 2001 do 13.10. 2005), spôsobená   -   podľa   navrhovateľky   nezákonným   –   rozhodnutím   o   prerušení   vkladového konania,   pretože   ak   by   malo   nezákonné   rozhodnutie   o   prerušení   konania   spôsobiť navrhovateľke škodu, tak táto nemohla vzniknúť ešte pred vydaním - podľa navrhovateľky nezákonného - rozhodnutia. Odvolací súd - rovnako ako súd prvého stupňa - zastáva názor, že   nesprávny   úradný   postup   správy   katastra   v   danej   veci   bol   ukončený   vydaním spomínaného   rozhodnutia   o   prerušení   konania   o   návrhu   na   povolenie   vkladu dňa 13. 10. 2005. Tvrdenie navrhovateľky, že nesprávny úradný postup zo strany správy katastra pokračoval aj po 13. 10. 2005 nie je opodstatnené.

Nenaplnenie   zákonných   predpokladov   (a   to   kumulatívne)   vzniku   zodpovednosti odporcu za vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj nezákonným rozhodnutím tak boli dostatočným dôvodom na zamietnutie návrhu navrhovateľky; z ktorého dôvodu sa potom odvolací súd ďalším dôvodom, pre ktorý by nebolo možné navrhovateľke priznať   uplatnený   nárok   (námietka   premlčania)   bližšie   nezaoberal,   v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na zdôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku...

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z vyššie uvedených dôvodov ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.)...“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutomrozsudku   podrobne,   zrozumiteľne   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadals odvolaním   sťažovateľky,   s   ktorého   argumentáciou   sa   nestotožnil,   a   preto   odvolanímnapadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správny.   Napadnutý   rozsudokkrajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnenýa ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajúoporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení zákonač. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jehonesprávnym   úradným   postupom   a zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že „ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z... nie je v súlade s princípom proporcionality, ako také odporuje čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a je teda protiústavné“, krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:„Záverom odvolací súd poznamenáva, že nemožno platnú zákonnú úpravu (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.) namietanú navrhovateľkou vnímať ako reštriktívnu, nakoľko podľa jej názoru nie je v súlade s princípom proporcionality, a teda odporuje čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Práva priznané Ústavou SR sú podrobnejšie upravené v jednotlivých zákonoch (a následne prípadne ešte v právnych predpisoch nižšej právnej sily), v danom prípade v zákone č. 514/2003 Z. z., ktorý len podrobnejšie stanovuje podmienky, za akých zodpovednosť   spôsobená   nesprávnym   úradným   postupom   alebo   vydaním   nezákonného rozhodnutia vzniká,   a za ktorých   ju možno uplatňovať. Stanovenie   konkrétnych   kritérií vzniku   a   uplatňovania   takejto   zodpovednosti   v   zákonnej   úprave   nemožno   vnímať   ako obmedzujúce, nakoľko ani právo na náhradu škody voči štátu v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je právom absolútnym.“

Námietkou sťažovateľky o „protiústavnosti“ § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.z dôvodu   jej   presvedčenia   o jeho „reštriktívnom“ charaktere   vo   vzťahu   k čl.   13   ods.   4a čl. 46 ods. 3 ústavy sa krajský súd vecne nemohol a nemal zaoberať, pretože všeobecnésúdy nemajú právomoc vyslovovať súlad či nesúlad zákonov s ústavou. Túto právomoczveruje ústava [čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy] výlučne ústavnému súdu, a preto krajský súdv posudzovanej veci nemohol porušiť sťažovateľkou označené práva.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdua základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorejby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie konanie reálne mohol dospieťk záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015