znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 268/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.   (Zrt.),   Maďarská   republika,   právne zastúpenej A. s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. VI/2 Pz 895/12 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.)   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.), Maďarská republika (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. VI/2 Pz 895/12.

Zo sťažnosti vyplýva, že z oznámenia generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 895/12-12 z 19. februára 2013 sa sťažovateľ dozvedel, že jeho opakovaný podnet bol odložený bez opatrenia.   Podľa   generálnej   prokuratúry   sa   v   opakovanom   podnete   namieta,   že o nepripustení sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka bolo rozhodnuté hneď po doručení jeho   oznámenia   bez   toho,   že   by   niektorý   z   účastníkov   konania   podal   návrh   na   takéto rozhodnutie.   Rozhodnutie   o   neprípustnosti   vedľajšieho   účastníctva   sťažovateľa   bolo odôvodnené tým, že sa nezistilo, že by sťažovateľ mal právny záujem na výsledku sporu v danej   veci.   Možno   vychádzať   z   toho,   že   niektorý   z   účastníkov   konania   by   navrhol rozhodnúť   o   neprípustnosti   vedľajšieho   účastníctva   sťažovateľa.   Preto   podľa   generálnej prokuratúry ochrana práv a právom chránených záujmov sťažovateľa nevyžaduje podanie mimoriadneho dovolania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   takýmto   vybavením   opakovaného   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako odvolacieho súdu, ktorým sťažovateľ nebol pripustený do konania ako vedľajší účastník, došlo k porušeniu jeho označených práv. Generálna prokuratúra bez akéhokoľvek podkladu či dôvodu prejudikovala konanie účastníkov konania, keď vychádzala z toho, že aj tak   by   niektorý   z   účastníkov   konania   podal   návrh   na   nepripustenie   sťažovateľa   ako vedľajšieho účastníka do konania. Všeobecný súd totiž môže rozhodnúť o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva až na návrh niektorého účastníka konania, k čomu však nedošlo. Generálna prokuratúra nemôže predpovedať konanie účastníkov konania a všeobecný súd nemôže v rozpore so zákonom začať konanie vo veci, ak zákon umožňuje takúto dispozíciu s konaním výlučne len účastníkom konania (§ 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). To znamená, že o prípustnosti vedľajšieho účastníctva rozhoduje všeobecný súd iba vtedy, ak niektorý z účastníkov konania namietne neprípustnosť jeho vstupu do konania.

Podľa názoru sťažovateľa podanie mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou je   v   danej   veci   jediným   opravným   prostriedkom   proti   uzneseniu   krajského   súdu o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa. Hoci uznesenie krajského súdu, ktorý v priebehu konania o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa rozhodol o návrhu na nepripustenie   vedľajšieho   účastníctva,   je   uznesením   odvolacieho   súdu   (nie   teda rozhodnutím súdu prvého stupňa), napriek tomu v zmysle ustálenej súdnej praxe a právnej náuky   platí,   že   dovolanie   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   vydanému   v   priebehu odvolacieho konania o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva nemožno podať. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na publikáciu Občanský soudní řád I, II. Praha: C. H. Beck [online], 2009, s. 607. Preto jediným opravným prostriedkom proti rozhodnutiu krajského súdu o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva vydanému v priebehu odvolacieho konania je mimoriadne dovolanie.

Keďže   jednoročná   zákonná   lehota   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   uplynula 5. apríla 2013, sťažovateľ dáva do pozornosti ústavného súdu právomoc Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   ako   dovolacieho   súdu   odpustiť   zmeškanie   lehoty   na   podanie mimoriadneho   dovolania,   a   to   vzhľadom   na   ustanovenie   §   58   ods.   1   v   spojení   s ustanovením § 243i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/2 Pz 895/12 s tým, aby bolo rozhodnutie generálnej prokuratúry z 19. februára 2013 o vybavení opakovaného podnetu bez opatrenia zrušené a generálnej prokuratúre sa prikázalo o opakovanom podnete znovu konať v súlade so skutkovým a právnym stavom.

II.

Z   prípisu   generálnej   prokuratúry   č.   k.   VI/2   Pz   895/12-12   z   19.   februára   2013 adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľa vyplýva, že opakovaný podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Co 15/2011-1169 z 5. apríla 2012 sa odkladá bez opatrenia. Uvedeným uznesením krajského súdu bolo v právnej veci navrhovateľa G. L. proti odporcovi – Slovenskej republike – Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky, vedenej Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 18 C 185/2004 rozhodnuté o nepripustení sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa. V podanom opakovanom podnete sa namietalo, že o nepripustení sťažovateľa   ako   vedľajšieho   účastníka   bolo   rozhodnuté   hneď   po   doručení   oznámenia sťažovateľa   bez   toho,   že   by   niektorý   z   účastníkov   konania   podal   návrh   na   takéto rozhodnutie.   Rozhodnutie   o   nepripustení   vedľajšieho   účastníctva   sťažovateľa   odôvodnil krajský súd tým, že nezistil, že by sťažovateľ mal právny záujem na výsledku sporu v danej veci.   Krajský   súd   zdôvodnil,   prečo   záujem   sťažovateľa   nepovažoval   za   právny   záujem v zmysle   §   93   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V tejto   súvislosti   nebolo   zistené nesprávne   právne   posúdenie.   Podľa   §   243e   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol   porušený   zákon,   a   ak   to   vyžaduje   ochrana   práv   a zákonom   chránených   záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takémuto   rozhodnutiu   súdu   mimoriadne   dovolanie. Vo veci ide o vedľajšie účastníctvo sťažovateľa na strane navrhovateľa, pričom sťažovateľ poukazuje na pohľadávku uplatňovanú voči navrhovateľovi ako povinnému v exekučnom konaní. Preto v danej veci možno vychádzať z toho, že niektorý z účastníkov konania by navrhol   rozhodnúť   o   neprípustnosti   vedľajšieho   účastníctva   sťažovateľa.   Vzhľadom na záver krajského súdu o nedostatku právneho záujmu sťažovateľa v zmysle § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku treba dospieť k názoru, že v danej veci nie je naplnená podmienka,   podľa   ktorej   ochrana   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   sťažovateľa vyžaduje podanie mimoriadneho dovolania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd, ktorý v rámci odvolacieho   konania   rozhodol   o   nepripustení   sťažovateľa   ako   vedľajšieho   účastníka, postupoval   v   rozpore   s   ustanovením   §   93   ods.   3   poslednej   vety   Občianskeho   súdneho poriadku, podľa ktorého o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (niektorého z účastníkov konania). Keďže takýto návrh žiadnym z účastníkov konania nebol podaný, krajský súd v rozpore so zákonom posudzoval splnenie podmienok na pripustenie sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka v konaní.

Podľa   názoru   generálnej   prokuratúry   za   rozhodujúcu   okolnosť   bolo   potrebné považovať právny názor krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemá právny záujem na výsledku konania. Práve preto bola tej mienky, že ochrana práv a zákonom chránených záujmov sťažovateľa si nevyžaduje podanie mimoriadneho dovolania.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných orgánov prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (mutatis mutandis I. ÚS 40/01, II.   ÚS 168/03, III. ÚS 133/06). Na vyhovenie podnetu fyzických   osôb   alebo právnických   osôb   na podanie   mimoriadneho   dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá mimoriadne   dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie na podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06, III. ÚS 146/2010, III. ÚS 97/2013).

Z prípisu generálnej prokuratúry o odložení opakovaného podnetu sťažovateľa je zrejmé, že táto dospela k právnemu názoru, podľa ktorého pre nedostatok právneho záujmu v zmysle § 93 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku   nie je potrebné na ochranu práv sťažovateľa podať mimoriadne dovolanie. Generálna prokuratúra teda jasne a zrozumiteľne vysvetlila,   prečo   nepovažovala   opakovaný   podnet   sťažovateľa   za   dôvodný.   Postupovala preto   v   zmysle   právneho   názoru,   ku   ktorému   dospela.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   že sťažovateľ má odlišný právny názor.

Odhliadnuc   od   dosiaľ   uvedeného   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať na neakceptovateľnosť stanoviska sťažovateľa, podľa ktorého vzhľadom na neprípustnosť dovolania jediným do úvahy prichádzajúcim právnym prostriedkom nápravy porušeného práva sťažovateľa bolo mimoriadne dovolanie.

Pokiaľ bol sťažovateľ tej mienky, že proti uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu nebolo prípustné dovolanie, potom prichádzalo do úvahy, aby podal proti uzneseniu krajského súdu   sťažnosť   ústavnému súdu   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy, čo   však zrejme neurobil. Nebolo totiž povinnosťou sťažovateľa predtým, ako by sa obrátil na ústavný súd, dávať   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Mimoriadne   dovolanie   nemožno považovať za   účinný   právny   prostriedok   nápravy   porušeného   práva   podľa   §   53   ods.   1 zákona o ústavnom súde, ktorý by mala dotknutá osoba podľa zákona k dispozícii, keďže neúspešný   účastník   konania   sám   právo   podať   mimoriadne   dovolanie   nemá.   Tento mimoriadny opravný prostriedok zákon nepriznáva do dispozície účastníka konania, a preto ani v rámci princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno vylúčiť podanie sťažnosti ústavnému súdu bez toho, aby sa predtým účastník konania neúspešne domáhal podania mimoriadneho dovolania.

Pochybnosti vzbudzuje aj právny názor sťažovateľa, podľa ktorého proti uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu nebolo prípustné dovolanie.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.  

Sťažovateľ sám tvrdí, že uznesenie krajského súdu o nepripustení jeho vedľajšieho účastníctva v odvolacom konaní treba považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu, nie teda za   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa.   Napriek   tomu   s   poukazom   na   údajnú   ustálenú judikatúru (na dôkaz ktorej cituje odbornú právnickú literatúru z Českej republiky) tvrdí, že v danom prípade dovolanie nebolo prípustné, a to bez ďalšej vysvetľujúcej argumentácie.

Bez toho, aby ústavný súd chcel akýmkoľvek spôsobom prejudikovať rozhodovanie dovolacieho súdu v daných súvislostiach, treba povedať, že z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho poriadku   sa   prípustnosť dovolania vôbec nejaví ako jednoznačne vylúčená (ako to tvrdí sťažovateľ). Nemožno totiž pochybovať, že sťažovateľom namietaný postup krajského súdu, ktorý rozhodoval o prípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa bez   existencie   návrhu   niektorého   účastníka   konania   na   takéto   rozhodovanie,   má   znaky postupu, ktorým sa vedľajšiemu účastníkovi konania odníma možnosť konať pred súdom.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013