znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 268/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   11.   júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 23393/2010-61/D/827, ako aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2012 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   vo   veci vedenej pod sp. zn. 23393/2010-61/D/827.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   poškodený   sa   podnetom doručeným   ministerstvu   spravodlivosti   10.   októbra   2011   domáhal,   aby   minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) v zmysle § 369 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   podal   v   neprospech   obvinených   dovolanie   (mimoriadny opravný prostriedok) proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 247/08 z 23. novembra 2010.

Sťažovateľ svoj podnet na podanie dovolania odôvodňoval najmä tým, že označené uznesenie krajského súdu, a tým aj označený rozsudok   okresného súdu   sú založené na dôkazoch,   ktoré   neboli   vykonané   zákonným   spôsobom,   a   v   nie   poslednom   rade   aj   na nesprávnom právnom posúdení zistených skutkov.

Ministerstvo spravodlivosti upovedomilo sťažovateľa o prijatí jeho podnetu listom č. 23393/2010-61/D/827   z   9.   novembra   2011   (ďalej   len   „upovedomenie“),   ktorým   mu súčasne   oznámilo,   že   jeho   podnet   pre   oneskorenosť   odkladá.   Toto   upovedomenie   bolo sťažovateľovi doručené 22. novembra 2011.

Sťažovateľ porušenie ním označených základných práv zaručených ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného aj takto:

«... Som toho názoru, že ja som svoju žiadosť o podanie odvolania podal v lehote do 3 mesiacov a zákon bližšie nešpecifikuje do kedy má žiadosť podať poškodený a koľko času treba Ministerstvu spravodlivosti na podanie dovolania.

... Pre úplnosť uvádzam, že sťažnosť a protesty na nespravodlivý priebeh súdneho konania som podal Ministerstvu spravodlivosti niekoľkokrát a vždy som dostal odpoveď, že ministerstvo   môže   konať   až   vtedy,   ak   bude   súdny   proces   riadne   právoplatne   ukončený spôsobom dovolania do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Poslednú sťažnosť som podal 24. 3. 2011.

... Znaky osobitného zreteľa vidím v tom, že ako poškodený sa domáham ochrany svojich práv od roku 1994, kedy sa skutok stal a odvtedy uplynulo už vyše 18 rokov a ja stále nemám peniaze za nezákonné obohatenie vo výške 4,7 milióna SK (výška v zmysle rozsudku), za užívanie môjho majetku bez právneho dôvodu, čo malo taký dopad, že som prišiel   opäť   nezákonne   o   strechu   nad   hlavou   a   spolu   s   rodinou   sme   sa   prepadli   do bezdomovstva. Generálna prokuratúra SR už v roku 2000 vydala upovedomenie o rozsiahlej nezákonnosti.

... Nespravodlivosť vidím hlavne v tom, že obžalovaní boli odsúdení na hlavnom pojednávaní za marenie výkonu úradného rozhodnutia, neoprávneného užívania cudzej veci a z trestného činu sprenevery, tak ako to vyplývalo z upovedomenia Generálnej prokuratúry SR, ale neboli zaviazaní v odsudzujúcom rozsudku aj k náhrade spôsobenej škody, čo bola podstata môjho prvého odvolania.

... Ďalej som namietal, že neboli obžalovaní aj z trestného činu podvodného úpadku (do   dnešného   dňa som neobdržal uznesenie)   a tiež,   že neboli   zobratí na   zodpovednosť pracovníci   Slovenskej   poisťovne,   ktorí   dovolili   nezákonné   konanie.   Sťažnosť   je   už   v Štrasburgu. Ako odplatu za moje odvolania z 20. 04. 2012 a z 31. 01. 2011 a iných sťažností a žaloby za nesprávny úradný postup, ich súd napokon oslobodil za doslova „podivných okolností“.   O   týchto   skutočnostiach   bola   zaslaná   žiadosť   o   podanie   dovolania   na Ministerstvo spravodlivosti....»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   J.   M.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Ministerstva spravodlivosti SR, porušené bolo.

2. Prikazuje sa Ministerstvu spravodlivosti SR, aby zjednalo nápravu.

3. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur..., ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ministerstvo spravodlivosti SR je povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 3000 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažnosti), do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne s poukazom na svoje nepriaznivé majetkové a zárobkové pomery tiež   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   na   konanie   pred   ústavným   súdom   ustanovil   právneho zástupcu z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením označených základných práv zaručených ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť adresovaná ústavnému súdu musí okrem iného obsahovať aj konkrétne označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu (postupu), ktorými mali byť základné alebo iné práva sťažovateľa porušené, pričom v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľa o tom ako má vo veci jeho sťažnosti rozhodnúť, t. j. petitom sťažnosti.

Z uvedeného   rezultuje,   že   pokiaľ   aj   sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   namietal porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   ústavou,   ako   aj   práva   zaručeného dohovorom postupom ministerstva spravodlivosti o jeho podnete na podanie dovolania proti uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   31/2011   zo   14.   apríla   2011,   avšak   konkrétne označenie tohto postupu nebolo premietnuté aj do petitu sťažnosti, ústavný súd by sa touto sťažnosťou nemusel bližšie zaoberať.

Avšak,   aj   keď   sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   presne   neoznačil,   ktorým rozhodnutím, opatrením alebo zásahom (postupom) ministerstva spravodlivosti malo dôjsť k porušeniu, toho-ktorého ním namietaného základného práva zaručeného ústavou, ako aj práva   zaručeného   dohovorom,   ústavný   súd   najmä   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že sťažovateľ nie je kvalifikovane právne zastúpený, a tiež v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej   činnosti   z obsahu   sťažnosti   zistil,   že   predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je tvrdenie o nesprávnosti postupu ministerstva spravodlivosti, v dôsledku ktorého bol bez ďalšieho   odložený   jeho   podnet   na   podanie   dovolania   v   neprospech   obvinených   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011.

Vychádzajúc z uvedeného úlohou ústavného súdu bolo teda posúdiť, či nepodaním dovolania – mimoriadneho opravného prostriedku ministrom spravodlivosti proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011 v neprospech obvinených na základe podnetu sťažovateľa boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   dodáva,   že   ustanovenie   čl.   47   ods.   3   ústavy zabezpečuje popri rovnosti účastníkov občiansko-právneho konania tiež aj rovnosť strán trestného   konania   (prokurátora,   obžalovaných,   ako   aj   poškodeného)   v   konaní   pred všeobecným súdom, ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku zvýhodní svojím postupom   predchádzajúcim   vydaniu   rozhodnutia   niektorú   zo strán   trestného   konania na úkor inej strany konania.

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudkom sp. zn. 2 T 247/2008 z 23. novembra 2010 okresný súd uznal vinným Mariána Čabana (ďalej len „obžalovaný v 1. rade“) zo spáchania trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 2 písm. a) zákona č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení   účinnom   do   31.   decembra   2005,   pričom so spoluobžalovaným   I.   Š.   (spolu   ďalej   len   „obžalovaní“)   boli   zo   spáchania   ostatných trestných   činov   kladených   im   za   vinu   oslobodení,   a   súčasne   okresný   súd   označeným rozsudkom odkázal sťažovateľa, aby si ako poškodený uplatnil svoj nárok na náhradu škody v občiansko-právnom súdnom konaní.

Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal riadne a včas odvolanie, o ktorom vrátane odvolania obžalovaného v 1. rade a odvolania prokurátora rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011 tak, že tieto odvolania ako nedôvodné zamietol. Toto uznesenie v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2011.

Sťažovateľ, ako to už bolo uvedené, podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011 podnet ministrovi spravodlivosti na podanie dovolania v neprospech obvinených (obžalovaných).

Ministerstvo   spravodlivosti   oboznámilo   sťažovateľa   o   spôsobe   vybavenia   jeho podnetu upovedomením, v ktorom okrem iného uviedlo:

„... V danej veci uvádzame, že dovolanie sa podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v prvom   stupni   a   podľa   §   370   ods.   2   Tr.   por.   účinného   do   31. 8. 2011   v   neprospech obvineného   len   do   3   mesiacov   od   posledného   doručenia   rozhodnutia   súdu.   Ministerke spravodlivosti plynie lehota od doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.

Nakoľko posledné doručenie napádaného rozsudku bolo dňa 12. 7. 2011, bolo možné podať dovolanie v neprospech M. Č. a I. Š. do 12. 10. 2011. Dátum 12. 10. 2011 - však predstavuje nie lehotu na podanie podnetu, ale lehotu na podanie samotného dovolania na súde I. stupňa.

Váš   podnet   na   podanie   dovolania   v   neprospech   obvinených   bol   Ministerstvu spravodlivosti SR doručený 10. 10. 2011. Z objektívnych príčin - pre krátkosť času nebolo možné   vyžiadať   trestný   spis,   následne   vykonať   prieskumné   konanie   a   podať   prípadné dovolanie na Okresnom súde Lučenec podľa § 370 ods. 1 Tr. por.

Vzhľadom na tieto skutočnosti bol Váš podnet odložený.“

V danom kontexte ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku (v   znení   účinnom   v rozhodnom   čase,   t. j.   ku   dňu   podania   podnetu   sťažovateľom   – k 10. októbru 2011, pozn.) osobou oprávnenou na podanie dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu súdu vydanému v trestnom konaní, ktorým bol porušený zákon, alebo ak boli porušené   ustanovenia   o   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   bol   zjavne   len   minister spravodlivosti,   a to   na   základe   podnetu   osôb,   ktorým   Trestný   poriadok   síce   právo   na podanie   dovolania   samostatne   vyslovene   nepriznával   (okrem   osôb,   ktoré   nespĺňali podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1 Trestného poriadku), avšak tieto osoby mali možnosť podanie dovolania svojím podnetom iniciovať. Zároveň ustanovenie § 369 ods. 2 Trestného   poriadku   priznávalo   právo   podať   dovolanie   proti   právoplatnému   rozhodnutiu súdu   druhého   stupňa   výhradne   len   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky a obvinenému   (obžalovanému),   nie   však   už   poškodenému,   ktorým   je   v   danom   prípade sťažovateľ.

Inými slovami, ustanovenia Trestného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase, t. j. ku dňu podania podnetu sťažovateľom – k 10. októbru 2011, pozn.) sťažovateľovi ako poškodenému síce právo podať bezprostredne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného   súdu   v   trestnom   konaní   nepriznávali,   avšak   sťažovateľ   (poškodený)   mal možnosť (okrem prípadu, ak by nespĺňal podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1 Trestného poriadku) obrátiť sa na ministra spravodlivosti s podnetom na jeho podanie, čo v konečnom dôsledku sťažovateľ v danom prípade aj využil.

Pokiaľ   ide   o   lehotu   a   miesto   podania   dovolania,   ústavný   súd   poukazuje   na intertemporálne   ustanovenie   §   567j   ods.   6   Trestného   poriadku   (v   znení   účinnom v rozhodnom čase, t. j. ku dňu podania podnetu sťažovateľom – k 10. októbru 2011, pozn.), v zmysle ktorého ak rozhodnutie súdu bolo doručené pred 1. septembrom 2011 (v danom prípade   bolo   posledné   uznesenie   krajského   súdu   doručené   12.   júla   2011),   použije   sa ustanovenie § 370 v znení účinnom do 31. augusta 2011.

Podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 sa dovolanie podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, do troch mesiacov od doručenia   rozhodnutia   súdu,   ak sa   podáva   dovolanie v   neprospech   obvineného, pričom v zmysle § 370 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 ministrovi spravodlivosti plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 zjavne   vyplýva,   že   trojmesačná   lehota   sa   vzťahuje   na   podanie   samotného   dovolania v neprospech   obvinených   (obžalovaných)   ministrom   spravodlivosti,   t. j.   táto   lehota   síce v sebe zahŕňa, resp. obsahuje aj lehotu na podanie podnetu, na základe ktorého minister spravodlivosti   dovolanie   podáva,   avšak   vzhľadom   na   to,   že   túto   trojmesačnú   lehotu zákonodarca   priznáva   bezprostredne   ministrovi   spravodlivosti,   a nie   osobe   podávajúcej podnet,   z kontextu   uvedeného   je   zrejmé,   že   podnet   musí   byť od   posledného   doručenia napádaného súdneho rozhodnutia podaný v „rozumnej“ lehote, t. j. tak, aby od ministra spravodlivosti bolo možné objektívne žiadať a očakávať, že si (po odpočítaní lehoty, ktorú prečerpala osoba podávajúca podnet) v lehote zostávajúcej do uplynutia troch mesiacov od posledného   doručenia   napádaného   súdneho   rozhodnutia   stihne   dotknutú   vec   (spis) preštudovať a v prípade opodstatnenosti podnetu aj spracovať a podať dovolanie.

Vzhľadom na uvedené, ak teda sťažovateľ namieta, že ministerstvo spravodlivosti jeho podnet pre nedostatok času na jeho preskúmanie odložilo s poukazom na to, že tento mu bol doručený až 10. októbra 2011, pričom trojmesačná lehota na podanie dovolania počnúc od vykonania posledného doručenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011, t. j. od 12. júla 2011 mu uplynula už 12. októbra 2011, ústavný súd predovšetkým poukazuje na jednu zo základných zásad práva, ktorou je „iura vigilantibus, non   dormientibus   prosunt“   („práva   sú   dané   v   prospech   bdelých,   a   nie   spiacich, t. j. v prospech tých, ktorí sa o svoje veci starajú“).

Bolo totiž najmä vecou samotného sťažovateľa, ktorému bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 31/2011 zo 14. apríla 2011 podľa jeho tvrdenia doručené ešte 7. júla 2011 (pozri podnet), resp. jeho starosťou, aby svoj podnet na podanie dovolania v neprospech obvinených   (obžalovaných)   doručil   ministrovi   spravodlivosti   pred   uplynutím   zákonnej lehoty na jeho podanie s dostatočným časovým predstihom, resp. s takým predstihom, ktorý by ministrovi spravodlivosti zabezpečil časový priestor tak pre posúdenie opodstatnenosti podnetu, ako aj pre prípadné vypracovanie a podanie dovolania.

Podľa názoru ústavného súdu však v čase počnúc od doručenia podnetu sťažovateľa ministerstvu   spravodlivosti,   t. j.   od   10.   októbra   2011   (pondelok),   do   posledného   dňa zákonnej lehoty   na podanie   dovolania, t. j. do   12.   októbra   2011 (streda),   teda   v trvaní 2 pracovných   dní,   nijako   nie   je   rozumné   a   ani   spravodlivé   od   ministra   spravodlivosti (napriek   tomu,   že   ide   o   orgán   verejnej   moci)   očakávať,   aby   posúdil,   či   boli   naplnené sťažovateľom namietané dovolacie dôvody v zmysle ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného   poriadku   v   znení   účinnom   do   31.   augusta   2011   (pozri   intertemporálne ustanovenie § 567j ods. 7 Trestného poriadku), a teda či označené rozhodnutie krajského súdu bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, ako aj na nesprávnom   právnom   posúdení   zistených   skutkov,   a   zároveň,   aby   proti   označenému rozhodnutiu krajského súdu prípadne podal aj dovolanie.

Napokon,   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08, III. ÚS 214/2010). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovi spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho   nezakladá   zákonom   ustanovené   právne   dôsledky.   Ustanovenie   §   369   ods.   1 Trestného   poriadku   neukladá   povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní, alebo na základe iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. m. m. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04, III. ÚS 214/2010, IV. ÚS 471/2011).

Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti, resp. jeho minister nemohol odložením podnetu sťažovateľa, t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označených práv sťažovateľa. Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa minister spravodlivosti jeho podnetom zaoberal a náležite sa s ním vysporiadal k čomu však v tejto veci (aj podľa upovedomenia) nedošlo práve z dôvodu jeho oneskoreného podania samotným sťažovateľom (pozri vyššie).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že   právoplatným uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 2 To   31/2011   zo   14.   apríla   2011,   ktorým   bolo jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 247/2008 z 23. novembra 2010 v časti výroku o jeho odkázaní s nárokom na náhradu škody na občiansko-právne súdne konanie pre nedôvodnosť zamietnuté, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie vrátane práva na rovnosť v konaní, mal možnosť v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v dvojmesačnej lehote počítanej od jeho doručenia priamo označené uznesenie krajského súdu napadnúť sťažnosťou pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy. Uvedenú sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu však   sťažovateľ   ústavnému   súdu   nepodal,   a aj   v prípade,   ak   by   ústavný   súd   za   takúto sťažnosť   považoval   sťažnosť   sťažovateľa   preskúmavanú   v tomto   konaní,   bolo   by   ju potrebné odmietnuť ako oneskorene podanú (sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu 23. januára 2012, takže od doručenia uznesenia krajského súdu sťažovateľovi, t. j. od 7. júla 2011 už uplynula dvojmesačná lehota, pozn.).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie „o zjednaní nápravy“ zrušením upovedomenia o odklade podnetu sťažovateľa, rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia, ako aj o priznaní trov tohto konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

Okrem toho, keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, bolo tiež bez právneho   významu   rozhodovať   o žiadosti   sťažovateľa   ustanoviť   mu   v konaní   pred ústavným súdom právneho zástupcu z radov advokátov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012