znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 268/2011-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. B. M., H., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 9/2010 z 28. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2011   doručená   sťažnosť   J.   T.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 ObdoV 9/2010 z 28. októbra 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   a z pripojených   listinných   dôkazov   vyplynulo,   že   žalobou   podanou 8. augusta   2001   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sa   sťažovateľ domáhal proti spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „žalovaný“), vyslovenia neplatnosti zmluvy   o použití   blankozmeniek   č.   30290864/2   z 11. júna   1998   uzatvorenej   medzi sťažovateľom a žalovaným (ďalej len „zmluva o použití blankozmeniek“), vyslovenia, že žalovanému   nevzniklo   právo   vyplniť   blankozmenky,   a uloženia   povinnosti   žalovanému vrátiť   blankozmenky   sťažovateľovi.   Žalobu   odôvodnil   tým,   že   zmluvu   o použití blankozmeniek za žalovaného nepodpísali osoby na to oprávnené a spôsobom upraveným zákonom. Keďže právo žalovaného na vyplnenie blankozmeniek bolo viazané na omeškanie sťažovateľa   s plnením   lízingových   splátok   a v čase   uzatvorenia   zmluvy   o použití blankozmeniek   nebola   medzi   žalovaným   a sťažovateľom   takáto   zmluva   uzatvorená, nemohol   sa   sťažovateľ   dostať   do   omeškania   s plnením   lízingových   splátok.   Tieto skutočnosti   sú   podľa   sťažovateľa   dôvodom   absolútnej   neplatnosti   zmluvy   o použití blankozmeniek podľa § 39 a § 40 Občianskeho zákonníka. Rozsudkom krajského súdu č. k. 34 Cb 93/01-217 z 31. mája 2007 bola žaloba sťažovateľa v celom rozsahu zamietnutá. Na základe   odvolania   sťažovateľa   z 12.   júla   2007   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obo   109/2008,   4   Obo   110/2008   z 11.   septembra   2009   bol   rozsudok   krajského   súdu potvrdený. Proti potvrdzujúcemu rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným rozhodnutím tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   v dovolacom   konaní,   ako   aj   v konaní   pred prvostupňovým   a odvolacím   súdom   došlo   k vadám   konania   uvedeným   v   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože mu bola postupom všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ ako žalobca v konaní pred krajským súdom podaniami zo 4. marca 2007 a z 10. apríla 2007 predložil v prílohe svojich podaní listinné   dôkazy   a zároveň   navrhol   konajúcemu   súdu   zabezpečiť   ďalšie   ním   navrhnuté listinné   dôkazy.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   krajský   súd   jeho   návrh   bez   odôvodnenia uznesením   zamietol,   pričom   sa   vôbec   nezaoberal   relevantnosťou   navrhnutých   dôkazov vo vzťahu k predmetu sporu. Krajský súd nevykonal (neprečítal) ani listinné dôkazy, ktoré boli   sťažovateľom   predložené.   Aj   v rámci   odvolacieho   konania   sťažovateľ   podaním zo 17. marca 2008 predložil ním získané listinné dôkazy, ktoré odvolací súd nevykonal, pričom na doplnenie dokazovania nenariadil pojednávanie, ako mu to ukladá § 214 ods. 1 písm.   a)   OSP.   Následkom   uvedeného   postupu   je   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   samej. Aj keď   tieto   už   uvedené   námietky   boli   predmetom   odvolania   sťažovateľa,   ako   aj   ním podaného   dovolania,   všeobecné   súdy   sa   s týmito   namietanými   skutočnosťami   nijako nevysporiadali, čím sťažovateľovi znemožnili konať pred súdom.

Namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   podľa   názoru   sťažovateľa   arbitrárne a svojvoľné. Dovolací súd sa nijako nevysporiadal s povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie   na   prerokovanie   odvolania,   pretože „bolo   povinnosťou   odvolacieho   súdu zaoberať sa zopakovaním, alebo doplnením dokazovania v tejto veci a bolo povinnosťou zaoberať   sa   či   skutočne   v danom   prípade   došlo   k podvodu   zo   strany   odporcu,   lebo   to vyžaduje dôležitý verejný záujem“. Nenariadením pojednávania na prerokovanie odvolania, hoci   naň   boli   splnené   zákonné   podmienky,   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa na verejné prerokovanie veci. Napokon sťažovateľ namieta porušenie práva na nezávislý a nestranný súd.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu sp.   zn.   1   ObdoV   9/2010 z 28. októbra 2010, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie, „bolo porušené

-   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   právo   sťažovateľa na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde, vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru, z čl. 36, ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- právo sťažovateľa, aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru, a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

- právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok, vyplývajúce z čl. 13, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Sťažovateľ   zároveň   žiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 200 000 €, čo považuje za „symbolickú náhradu jeho celkovej ujmy“ z dôvodu, že „došlo   k   závažnému   zásahu   do   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces sťažovateľovi bolo znemožnené efektívne chrániť a uplatňovať svoje právne nároky a pritom už viac ako 10 rokov nemôže skončiť svoju súdnu kauzu, ktorá v konečnom dôsledku je priehľadná a jasná, no napriek tomu sťažovateľovi tento stav neustále spôsobuje ujmu“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.k.:   1ObdoV 9/2010 zo dňa 23. októbra 2010 (správne má byť „28. októbra 2010“, pozn.) porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.: 1ObdoV 9/2010 zo dňa 23. októbra 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné zadosťučinenie   sťažovateľovi   vo   výške   200.000,-   Eur   (slovom   Dvestotisíc   eur)   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je poviný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Vzhľadom na podstatu námietok sťažovateľa uvedených v jeho sťažnosti ústavný súd považoval za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok prvostupňového krajského súdu. V odôvodnení   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   34   Cb   93/01-217   z 31.   mája   2007 krajský súd okrem iného uviedol: „Súd zamietol návrhy právneho zástupcu žalobcu na vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, ktoré sa konkrétne týkali nárokov z leasingovej zmluvy a preukazovania kúpy predmetu leasingu. Ďalej zamietol jeho návrhy na doplnenie dokazovania   v súvislosti   s vystavením   poverenia   pre   Ing.   P.   a ustanovením   pána   R.   za konateľa spoločnosti a to jednak z dôvodu, že sa netýkajú predmetu konania alebo ich súd nepovažoval za dôležité pre rozhodnutie vo veci.“

Najvyšší   súd   vo   svojom   potvrdzujúcom   rozsudku sp.   zn.   4   Obo   109/2008, 4 Obo 110/2008 z 11. septembra 2009 vo vzťahu k sťažnostným námietkam uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 a §214 ods. 2 O. s. p. v znení platnom od 15. októbra 2002, bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené predpoklady vo veci pojednávať podľa § 214 ods.1 O. s. p a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že krajský súd vo veci vykonal riadne   dokazovanie   a   dospel   k   správnemu   záveru,   že   zmluva   o   použití   blankozmeniek č. 30290864/2 zo dňa 11. 06. 1998, je platne uzatvorená a nie je daný žiadny dôvod, ktorý by mal za následok neplatnosť zmluvy o použití blankozmeniek č. 30290864/2 zo dňa 11. 06. 1998, pre nedostatok formy vyžadovanej zákonom alebo dohodou zmluvných strán podľa § 40   ods.   1   Obč.   zákonníka.   Navrhované   ďalšie   dôkazy   žalobcom   správne   krajský   súd nevykonal, pretože nemali vplyv na rozhodnutie v danej veci. Pretože predmetná zmluva je platná, krajský súd správne žalobcu v celom rozsahu zamietol.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich   práv   (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv a inými rozhodnutiami, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie   (obdobne   III. ÚS 149/04,   II.   ÚS   65/07).   Ústavný   súd   sa   preto   zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym   zástupcom,   v   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   vymedzil   v   petite   návrhu,   t.   j. skúmal, či uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 9/2010 z 28. októbra 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 9/2010 z 28. októbra 2010, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.  

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   z ustanovenia   § 237   OSP výslovne vyplýva, že dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm. a)   až   písm. g)   tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   spočíva   v jeho nesúhlase   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v namietanom   rozhodnutí, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 109/2008, 4 Obo 110/2008 z 11. septembra 2009 ako procesne neprípustné. Podľa sťažovateľa   je   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   arbitrárne   a svojvoľné,   pretože najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa.

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 9/2010 z 28. októbra 2010 je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Dovolateľ prípustnosť dovolania odvodzuje podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p., keďže postupom súdu a to tým, že odvolací súd nenariadil pojednávanie na odvolacom súde, čím sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom.

Dôvody   dovolania   vidí   v   tom,   že   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je nezákonné, nespravodlivé a zmätočné....

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.)... pristúpil ku skúmaniu, či v predmetnej veci je dovolanie prípustné.

Podľa ust. § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V ust. § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. sú stanovené prípady kedy je prípustnosť dovolania daná podľa tohto ustanovenia.

Dovolací súd konštatoval, že prípustnosť dovolania podľa ust. § 238 ods. 1 O. s. p. nie   je   daná,   keďže   rozsudkom   odvolacieho   súdu   nebol   zmenený   rozsudok   súdu   prvého stupňa   vo   veci   samej,   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   sa   tento   neodchýlil   od   právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil vo výroku prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nie je prípustnosť dovolania daná podľa ust. § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Z dôvodov uvedených v ust. § 237 možno podať dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, keďže prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je založená na princípe univerzality. V ust. § 237 O. s. p. je taxatívne uvedený výpočet vád, pre ktoré možno podať dovolanie.

Dovolací súd konštatoval, že v predmetnej veci neboli zistené vady uvedené v ust. § 237 písm. a/,b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p., tieto ani dovolateľ neuvádzal.

Preto dovolací súd skúmal, či nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. t.j. či účastníkovi konania sa postupom súdu neodňala možnosť konať pred súdom. Dovolateľ vidí naplnenie ust. § 237 písm. f/ O. s. p. v konaní odvolacieho súdu, ktorý nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania.

Podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/   súd   prvého   stupňa   rozhodol   podľa   ust.   §   115a   O.   s.   p.   bez   nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§   214   ods.   2   O.   s.   p.).   V   prejednávanej   veci   odvolací   súd   nedopĺňal   dokazovanie a dokazovanie nebolo potrebné zopakovať. Súd prvého stupňa nerozhodol podľa ust. § 115a O. s. p. a nariadenie prejednania odvolania nevyžadoval dôležitý verejný záujem.

Dovolací   súd   preto   konštatoval,   že   rozhodnúť   o   odvolaní   bez   nariadenia pojednávania bolo v súlade s ust. § 214 O. s. p., preto týmto postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k názoru, že v danej veci nie je daná prípustnosť dovolania ani podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a preto v zmysle ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolanie žalobcu bez jeho vecného prejednania odmietol.“

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené (IV. ÚS 245/2010).

Z odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal a dostatočným   spôsobom   vysporiadal   s dovolacími   dôvodmi   sťažovateľa,   ale pretože   sa s nimi   nestotožnil,   odmietol   dovolanie   ako   neprípustné.   Ústavný   súd   nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Ústavný súd preto konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011