znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 268/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   Š.   Č.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   K.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 5 NcC 5/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Č.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2010 osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   Š.   Č.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn. 5 NcC 5/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sa pod sp. zn. 2 C 289/2008 vedie súdny spor žalobkyne A. G. (ďalej len „žalobkyňa“) proti sťažovateľovi ako žalovanému o neplatnosť právnych úkonov a o nariadenie predbežného opatrenia.   Sťažovateľ   1.   decembra   2009   podal   námietku   zaujatosti   proti   konajúcemu sudcovi JUDr. M. J. (ďalej len „zákonný sudca“), ako aj proti všetkým sudcom okresného súdu.   V námietke   uviedol,   že   už v minulosti   veci   prerokovávané   okresným   súdom   boli nesprávne posúdené, keď sťažovateľovi bolo napríklad pojednávajúcim sudcom neprávom zabránené nakladať so svojím majetkom, pričom pojednávajúci sudca nebral na vedomie sťažovateľove návrhy, čím mu bola spôsobená škoda. Zákonný sudca je známy a príbuzný pánovi O., ktorého matka je rodená J. To znamená, že zákonný sudca je známy a príbuzný aj Š. O., ktorá je sestrou žalobkyne. V námietke ďalej uvádzal, že zapisovateľka zákonného sudcu je sesternicou M. K., ktorý sťažovateľa roky „ťahá po súdoch“. Medzi okresným súdom,   zákonným   sudcom   a žalobkyňou   je   rodinný   a kamarátsky   vzťah   a   zjavná náklonnosť, čo bráni objektívnemu postupu a posúdeniu veci. Podľa sťažovateľa okresný súd už v minulosti nebol nestranný a jeho návrhy ignoroval. Preto navrhol, aby bola vec prerokovaná Okresným súdom Žilina. Zákonný sudca sa k vznesenej námietke zaujatosti vyjadril tak, že sťažovateľa nepozná, neprišiel s ním do kontaktu, a to aj napriek tomu, že v senáte 2 C sa vedú viaceré konania, v ktorých je sťažovateľ účastníkom. Ako právnik bol zamestnaný   vo   viacerých   organizáciách,   resp.   úradoch   a prichádzal   do   styku   s rôznymi ľuďmi, s ktorými sa pozná či zdraví. Táto skutočnosť však nemôže podľa neho automaticky zakladať   zaujatosť   v prerokovávaných   veciach.   Je   však   pravdou,   že   sa   osobne   pozná s pánom O. z činnosti v A. N., pričom matka pána O. bola vzdialenou príbuznou jeho otca. V konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   C   289/2008   sa   proti   účastníkom   konania   necíti   byť zaujatý,   ale   súhlasí,   aby   bol   vylúčený   z prerokovávania   veci,   keďže   sťažovateľ   má pochybnosť   o jeho   nezávislom   rozhodovaní.   Ostatní   sudcovia   okresného   súdu   zhodne uviedli, že sa vo veci necítia byť zaujatí, účastníkov konania osobne nepoznajú a nemajú žiaden pomer k prerokovávanej veci.

Uznesením krajského súdu č. k. 5 NcC 5/2010-265 z 23. februára 2010 sa rozhodlo, že žiaden zo sudcov okresného súdu nie je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej   pod   sp.   zn.   2   C   289/2008.   Krajský   súd   sa   obmedzil   na   všeobecné   a strohé skonštatovanie, že nezistil zákonné dôvody na vylúčenie, či už zákonného sudcu, ale ani ostatných sudcov okresného súdu. Nezaoberal sa skutočnosťou, že zákonný sudca výslovne súhlasil, aby bol vylúčený z prerokovávania veci, keďže sťažovateľ má pochybnosť o jeho nezávislom rozhodovaní. Uznesenie krajského súdu je tak navyše aj nepreskúmateľné, lebo nie je náležite a dostatočne odôvodnené.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených článkov   ústavy   a dohovoru.   Krajský   súd   nijako   neodôvodnil,   prečo   považoval   tvrdenia zákonného   sudcu   a ostatných   sudcov   za   hodnovernejšie   ako   vyjadrenie   sťažovateľa,   čo zakladá nepreskúmateľnosť uznesenia. Krajský súd posudzoval námietku zaujatosti výlučne zo subjektívneho hľadiska, teda skúmal iba okolnosť, či existuje presvedčenie zákonného sudcu,   že   je   vo   vzťahu   k účastníkovi   konania   zaujatý.   Nevzal   do   úvahy   skutočnosti vyplývajúce z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska. Dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   v zmysle   objektívneho   hľadiska   nestrannosti   je   totiž   už samotná   pochybnosť o tom,   že   status sudcu   v určitej   pozícii   môže   vyvolať pochybnosť niektorého   z účastníkov   konania.   Skutočnosť,   že   sa   samotný   zákonný   sudca   vyjadril o (ne)zaujatosti,   ešte   neznamená,   že   aj   objektívne   je   garantom   nestranného   sudcu. Skutočnosť, či je zákonný sudca nestranný, bol krajský súd povinný skúmať z hľadiska ústavného   princípu   nestrannosti   sudcu   z objektívneho   hľadiska.   Tento   princíp   však nezohľadnil.   Podstatou   námietky   sťažovateľa   bola   skutočnosť,   že   existuje   dôvodné podozrenie, že zákonný sudca je v rodinnom či priateľskom vzťahu k žalobkyni, resp. k jej blízkym   príbuzným.   Zákonný   sudca   svojím   správaním,   ako   aj   výslovným   súhlasom s vylúčením   z rozhodovania   dal   najavo   svoje   rozhodnutie   vec   nepojednávať a nerozhodovať. Urobil tak preto, aby sa zachovalo právo účastníka konania na nezávislý a nestranný súd. Krajský súd rozhodujúci o námietke zjavne porušil princíp nestrannosti sudcu, lebo vopred daný súhlas a postoj zákonného sudcu nerešpektoval, dokonca ho ani nereflektoval. Z uvedených dôvodov uznesenie krajského súdu nepresvedčilo sťažovateľa o tom,   že došlo   k spravodlivému   a náležite   odôvodnenému   rozhodnutiu   o jeho námietke zaujatosti.   Práve   naopak,   uznesenie   len   zvýšilo   jeho   nedôveru   a neistotu   v schopnosť všeobecného súdu zabezpečiť spravodlivý a nestranný súdny proces.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 5 NcC 5/2010 s tým, aby bolo uznesenie z 23. februára 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa. Domáha sa priznania finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 €, ako aj náhrady trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 NcC 5/2010-265 z 23. februára 2010 vyplýva, že ním   bolo   vyslovené,   že   sudcovia   okresného   súdu   nie   sú   vylúčení   z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 C 289/2008. Zákonný sudca sa po vznesenej námietke zaujatosti vyjadril tak, že sťažovateľa nepozná, neprišiel s ním do kontaktu,   a to   aj   napriek   tomu,   že   v senáte   2   C   sa   vedú   viaceré   konania,   v ktorých sťažovateľ vystupuje, či na strane navrhovateľa alebo odporcu. Nevie, kto je jeho príbuzný a v akom príbuzenskom vzťahu. O týchto skutočnostiach sa dozvedel až zo súdnych spisov a z nespočetných   vyjadrení   a námietok   sťažovateľa,   v ktorých   tento   popisuje   svoje príbuzenstvo, jeho vzťahy k rodine, k orgánom obce a následne spojenie zákonného sudcu s týmito   osobami   v snahe   sťažovateľa   poškodiť.   Zákonný   sudca   ďalej   uviedol,   že   ako právnik pracoval vo viacerých organizáciách, resp. úradoch a prichádzal do styku s rôznymi ľuďmi, s ktorými sa pozná, resp. s ktorými sa zdraví. Táto skutočnosť nemôže automaticky zakladať jeho zaujatosť. Je pravdou, že sa osobne pozná s pánom O. z činnosti v A. N., kde robil majstra, a jeho matka bola vzdialenou príbuznou otca zákonného sudcu. Necíti sa voči účastníkom   konania   zaujatý.   Súhlasí   s tým,   aby   bol   vylúčený   z prerokovávania a rozhodovania   veci,   keďže   sťažovateľ   má   pochybnosť   o jeho   nezávislom   rozhodovaní. Ostatní   sudcovia   okresného   súdu   zhodne   uviedli,   že   sa   necítia   byť   zaujatí,   účastníkov konania osobne nepoznajú a nemajú žiaden pomer k veci. Podľa názoru krajského súdu zákonná   úprava   uvedená   v   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   vychádza z predpokladu,   že   len   nezaujatý   sudca,   ktorý   nie   je   v žiadnom   osobnom   vzťahu k účastníkom   alebo   k ich   zástupcom   a ktorý   nie   je   nijako   osobne   zainteresovaný   na výsledku   konania, poskytuje potrebné záruky spravodlivého rozhodovania. V danej   veci sťažovateľ navrhuje vylúčiť všetkých sudcov okresného súdu. Súdna judikatúra vyžaduje, že   ak   účastník   občianskeho   súdneho   konania   navrhuje   vylúčiť   všetkých   sudcov,   musí o každom z nich uviesť konkrétne skutočnosti, pre ktoré má byť ten-ktorý sudca vylúčený. Hodnotiac tvrdenie sťažovateľa a vyjadrenia jednotlivých sudcov okresného súdu krajský súd nezistil zákonné dôvody ani na vylúčenie zákonného sudcu, ale ani ostatných sudcov okresného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd posudzoval námietku   zaujatosti   len   zo   subjektívneho   pohľadu.   Okrem   toho   jeho   uznesenie   nie   je náležite zdôvodnené.

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Nestrannosť   sa   obyčajne   definuje   ako   neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti) a straníckosti.   V judikatúre   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   na   ktorú   nadväzuje   aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje nestrannosť subjektívna a nestrannosť objektívna. Subjektívne chápanie nestrannosti je posudzovaním správania súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa   prezumuje, až kým   nie je dokázaný opak,   čo   je však zriedkavý   prípad. Nestrannosť   z hľadiska   správania   sudcu   je   vlastne   dostatok   subjektívnej   nezaujatosti, o ktorej svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho   stanoviska   sudcu,   ale   podľa   objektívnych   symptómov.   Sudca   môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonáva.   Práve   tu   sa   uplatňuje   tzv.   teória   zdania,   podľa   ktorej   nestačí,   že   sudca   je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán (mutatis mutandis napr. I. ÚS 46/05, II. ÚS 153/08).

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že sťažovateľ namietol jednak zaujatosť zákonného sudcu, ale aj zaujatosť všetkých ostatných sudcov okresného súdu,   a preto   sa   domáhal   nielen   vylúčenia   zákonného   sudcu   z konania   a rozhodovania v jeho právnej veci, ale celého vecne a miestne príslušného okresného súdu. Ďalej sa javí ako podstatné, že kým námietku zaujatosti zákonného sudcu konkrétne odôvodnil, zatiaľ v súvislosti s námietkou zaujatosti ostatných sudcov okresného súdu uviedol iba celkom všeobecné, nekonkrétne tvrdenia bez uvedenia mena toho-ktorého sudcu, ktorého sa majú namietané nedostatky týkať.

Konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého súdna judikatúra v prípade návrhu na vylúčenie   všetkých   sudcov   vyžaduje   uvedenie   konkrétnych   skutočností   týkajúcich   sa všetkých sudcov, pre ktoré by títo mali byť z prerokovávania a rozhodovania veci vylúčení, je správne. Rovnako správny je aj záver, že s výnimkou zákonného sudcu vo vzťahu voči ostatným sudcom takéto konkrétne tvrdenia absentovali.

Sťažovateľ   nijako   nenapáda   uvedené   závery   krajského   súdu   vzťahujúce   sa   na ostatných   namietaných   sudcov   okresného   súdu,   a teda   ich   ani   nijako   nespochybňuje. V rozpore s tým, resp. napriek tomu považuje za porušenie označených článkov ústavy a dohovoru celé uznesenie krajského súdu a požaduje, aby ho ústavný súd zrušil v celom jeho rozsahu, teda nielen vo vzťahu k záveru o nevylúčení zákonného sudcu.

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   možno   uzavrieť,   že   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie   označených   práv   nevylúčením   ostatných   sudcov   okresného   súdu   je   zjavne neopodstatnená už len z dôvodu, že neobsahuje žiadne relevantné argumenty spochybňujúce prijatý záver krajského súdu.

Do určitej miery odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti uznesenia krajského súdu, ktorou nebol vylúčený z prerokovania a rozhodovania právnej veci sťažovateľa zákonný sudca, i keď aj túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Dôvody uvádzané sťažovateľom, pre ktoré považuje zákonného sudcu za zaujatého, možno   hodnotiť   skôr   tak,   že   nimi   namieta   zaujatosť   zákonného   sudcu   z objektívneho hľadiska.   Vychádza   totiž   z toho,   že   existuje   bližšie   nešpecifikovaný   príbuzenský   vzťah medzi zákonným sudcom a žalobkyňou. Existenciu tohto vzťahu uznáva aj zákonný sudca, avšak ani on nevedel definovať presne tento vzťah, keďže je iba veľmi vzdialený. Zákonný sudca tiež uviedol, že sa necíti byť voči účastníkom konania zaujatý, avšak aj napriek tomu súhlasí   s tým,   aby   bol   vylúčený   z prerokovávania   a rozhodovania   veci   vzhľadom   na pochybnosti sťažovateľa o jeho nezávislom rozhodovaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   za   daného   stavu   nemožno   považovať   uznesenie krajského   súdu   ani   za   arbitrárne,   ale   ani   za   zjavne   neodôvodnené.   Hoci   odôvodnenie záverov krajského súdu   týkajúcich   sa   zákonného sudcu   je iba veľmi stručné, je z neho napriek tomu zrejmé, že námietku zaujatosti zákonného sudcu nepovažoval za dôvodnú ani zo   subjektívneho,   ale   ani   z objektívneho   pohľadu.   Vzhľadom   na   bližšie   nedefinovaný vzdialený   príbuzenský   vzťah   medzi   zákonným   sudcom   a žalobkyňou   nemožno   dospieť k záveru o pochybnostiach o nestrannosti zákonného sudcu so zreteľom na túto skutočnosť.

Napokon treba uviesť, že na uvedených záveroch nič nemení okolnosť, že zákonný sudca   prejavil   ochotu   veci   sa   vzdať,   resp.   súhlasil   s tým,   aby   bol   z jej   prerokovávania a rozhodovania krajským súdom vylúčený. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ pochybuje o jeho nezaujatosti, totiž ešte neznamená, že by aj z objektívneho hľadiska (teda nielen na základe   subjektívneho presvedčenia   sťažovateľa)   mohla byť jeho nezaujatosť vystavená oprávneným pochybnostiam.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010