znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 268/09-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti Mgr. M. S., K., zastúpenej advokátkou JUDr. E. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 106/1997 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   106/1997   p o r u š i l základné právo Mgr. M. S. zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 106/1997 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. M. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mgr. M. S. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť   eur   a   sedemdesiat   centov),   ktoré j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   E.   H.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 268/09-16 zo 7. júla 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mgr.   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“) v časti,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 106/1997.

V   relevantnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   5.   júna   1995   podala   na Obvodnom   súde   Košice   2   (neskôr   okresný   súd)   žalobu   o   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 15 C/763/95. Dňa 9. februára 1996 sťažovateľka zobrala žalobu späť a navrhla konanie zastaviť. Dňa 26. marca 1996 okresný   súd   uznesením   konanie   zastavil   a   protinávrh   žalovaného   na   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva z 19. marca 1996 vylúčil na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 15 C 106/1997. Vec nie je do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončená.

V ďalšom   sťažovateľka   chronologicky   uviedla   doteraz uskutočnené pojednávania vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 106/1997:

„Rok 1997 - dňa 16. 12. 1997, Rok 1998 - dňa 20. 01. 1998, dňa 25. 02. 1998, dňa 13. 05. 1998. Rok 1999 - nebolo vo veci nariadené žiadne pojednávanie. Rok 2000 - dňa 26. 04. 2000, dňa 24. 11. 2000. Rok 2001 - dňa 11. 07. 2001 Rok 2002 - dňa 11. 01. 2002 Rok   2003-dňa   28.07.2003   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   nariadil   znalecké dokazovanie na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti - domu a to ku dňu zániku BSM t. j. k 28. 03. 1993.

Dňa 05. 11. 2003 súd vydal uznesenie, ktorým mení uznesenie zo dňa 28. 07. 2003 a ustanovuje nového znalca na ocenenie nehnuteľnosti - domu.

Rok 2004 sa vec nepojednávala - pojednávania boli odročované z dňa 10. 11. 2004 na deň 18. 11. 2004 a následne na deň 19. 01. 2005.

Rok 2005 sa vo veci pojednávalo dňa 19. 01. 2005 a dňa 25. 02. 2005. Dňa   16.   08.   2005   Okresný   súd   Košice   II.   uznesením   nariadil   doplniť   znalecké dokazovanie - doplniť ZP č. 3/2004 zo dňa 07. 01. 2004.

Rok 2006- dňa 24. 02. súd uznesením nariadil znalcovi doplniť dodatok č. 1 k ZP. Pojednávaním dňa 10. 03. 2006. Dňa 03. 04. 2006 uznesením súd priznal odmenu znalcovi. Súd vytýčil vo veci pojednávanie na deň 14. 09. 2006 a deň 29. 11. 2006 (odročené). Rok 2007- Pojednávania dňa 17. 01. - odročené, dňa 21. 03. 2007 odročené. Dňa 25. 04. 2007 pojednávanie, zo dňa 27. 06. 2007 odročené na deň 26. 09. 2007 - Pojednávanie z 09. 11. 2007 odročené z dôvodu neprítomnosti. Rok 2008-pojednávania dňa 16. 01. 2008 - odročené pre neprítomnosť právneho zástupcu   žalobcu,   pojednávanie   dňa   13.   02.   2008,   pojednávanie   dňa   09.   07.   2008, pojednávanie dňa 08. 10. 2008 odročené, pojednávanie dňa 25. 11. 2008.

Rok 2009- V roku 2009 boli pojednávania dňa 06. 05. 2009 preročené na deň 07. 05. 2009 - pojednávalo sa a nové pojednávanie je odročené na deň 15. 07. 2009.

Obdobie, kedy sa súdne konanie začalo a je k dnešnému dňu neukončené je od 19. 03. 1996 ku dňu podania sťažnosti je 13 rokov a 1 mesiac.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Okresný súd Košice II. v konaní o vysporiadanie BSM prejednáva už viac ako 13 rokov bez toho, aby vec právoplatne rozhodol. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní došlo nekonaním súdu a zároveň aj jeho činnosťou, ktorá nesmeruje   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   konania,   teda   k   právoplatnému rozhodnutiu vo veci a to ani k dnešnému dňu.

Ako z uvedeného vyplýva, Okresný súd Košice II. bol v konaní nečinný(...) konanie neúmerne predlžuje, čím porušil moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie veci v primeranej lehote, upravené v článku 48, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. (...)

Sťažnosť na prieťahy v konaní som podala dňa 20. 05. 2009 na Okresný súd Košice II. Listom zo dňa   25.   05.   2009 Spr.   91/06   mi predseda Okresného   súdu   Košice   II. oznámil, že k určitým prieťahom v konaní sp. zn. 15 C 106/1997 došlo, čo odôvodňuje enormnou   zaťaženosťou   aj   vo   veci   konajúcej   sudkyne   a   skutkovou   obtiažnosťou prejednávanej veci. (...)

Od   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   požadujem   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume spolu 30 tisíc €.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základne právo Mgr. M. S. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II. v Košiciach, v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 C/106/1997 o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva(...) porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II. prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. M. S. priznáva finančné zadosťučinenie spolu v sume 36 000,- € (slovom: tridsaťšesťtisíc eur ), ktoré je Okresný súd Košice II. povinný vyplatiť Mgr. M. S. do 30 dní od právoplatnosti tohoto rozhodnutia (nálezu).

4.   Mgr.   M.   S.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   245,18   €   (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a osemnásť centov ), ktoré je Okresný súd Košice II. povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. E. H.(...).“

2. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril podaním sp. zn. 1 Spr. 587/2009 z 24. septembra 2009. Podrobne popísal priebeh konania a z neho vyvodil, že „... dĺžku predmetného konania ovplyvnilo vo veľkej miere práve správanie samotnej sťažovateľky, ktorá napriek svojej nespokojnosti s dĺžkou prebiehajúceho súdneho konania, nereagovala ani na výzvu súdu zo dňa 14.4.2008, preto jej dňa 12.5.2008 bola zasielaná urgencia. Navyše   je   potrebné   dať   do   pozornosti   i   fakt,   že   v   konaní   bol   dvakrát   dopĺňaný ustanoveným znalcom podaný znalecký posudok, čo dĺžku konania muselo tiež zákonite ovplyvniť. V konaní bolo vypočutých i viacero svedkov, čo tiež svedčí o jeho skutkovej obtiažnosti.

V   daných   súvislostiach   je   nutné   konštatovať   nepravdivé,   resp.   neúplné   údaje sťažovateľky   v   podanej   sťažnosti,   týkajúce   sa   prehľadu   vytýčených   pojednávaní.   Len príkladmo uvediem rok 1999, kedy údajne nebolo vo veci nariadené žiadne pojednávanie, čo nezodpovedá skutočnosti.

Sťažovateľkou požadované finančné zadosťučinenie považujem za neadekvátne, a to vzhľadom   na   všetky   mnou   uvádzané   skutočnosti   a   fakty   i   doterajšiu   zaužívanú   prax ústavného súdu v obdobných prípadoch.

Som   tiež   toho   názoru,   že   finančné   zadosťučinenie   nemôže   byť   kompenzáciou   za zhoršenie sociálneho postavenia sťažovateľky v priebehu súdneho konania, ako ho popisuje na strane 5 v bode c) svojej ústavnému súdu adresovanej sťažnosti.“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Pokiaľ ide o chronológiu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré popísala sťažovateľka vo svojom podaní uvedené v bode 1 tohto nálezu, rovnaké relevantné skutočnosti zistil aj ústavný súd z obsahu súvisiaceho spisu, preto opomenul duplicitné opísanie   týchto   úkonov.   Na   nepresnosti   v   uvedenej   chronológii   (na   ktoré   poukázal   aj predseda okresného súdu) prihliadnuté nebolo.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   teda   posúdenie,   či   postupom okresného   súdu   v   konaní   o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov vedenom pod sp. zn. 15 C 106/1997 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   právnej   zložitosti   veci.   Ústavný   súd   však nepopiera, že rozhodovanie v okolnostiach   danej veci   môže predstavovať určitý   stupeň zložitosti   súvisiaci   najmä   s   potrebou   znaleckého   dokazovania,   avšak   doterajší   zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.  

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd zistil, že aj   sťažovateľka   sama   prispela   svojím   správaním   k   prieťahom   v   konaní.   Viaceré pojednávania   museli   byť   odročované   z   dôvodov   na   strane   sťažovateľky.   Pojednávanie, nariadené na 31. marec 1999 bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky, z dôvodu pokusu o mimosúdnu dohodu požiadali o odročenie pojednávania obaja účastníci 26. apríla 2000, pojednávanie nariadené na 29. september 2000 bolo odročené na žiadosť sťažovateľky z dôvodu jej práceneschopnosti a pojednávanie určené na 24. november 2000 bolo   odročené   na   žiadosť   oboch   účastníkov   z   dôvodu   prebiehajúceho   mimosúdneho jednania.   Účastníci   požiadali   aj   o   odročenie   pojednávania,   ktoré   sa   uskutočnilo 29. novembra 2006, a pojednávanie z 27. júna 2007 bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky. Na pojednávaní konanom 25. novembra 2008 sa právni zástupcovia účastníkov konania dohodli na lehote (31. január 2009), v ktorej mali predložiť písomný návrh na uzavretie súdneho zmieru. Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd na uvedené skutočnosti nemohol neprihliadnuť.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu,   pričom predovšetkým poukazuje na to, že doterajšie trvanie napadnutého konania takmer 12 rokov je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Podľa názoru ústavného súdu konania, ktoré trvajú tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09). Okrem toho okresný súd bol opakovane krátkodobo (napr. od februára 2009 do októbra 2009), ale aj dlhodobo nečinný. Okresný súd sám poukázal na obdobie od 11. januára 2002 do 28. júla 2003 (18 mesiacov). Okresný súd teda počas najmenej   dva   a   pol   roka   vo   veci   nevykonal   žiadny,   resp.   efektívny   úkon   smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľka   počas   napadnutého   súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   uvedenej   nečinnosti   alebo   nesústredenej   činnosti,   a   teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu predsedu súdu, že konajúca sudkyňa bola dlhodobo   práceneschopná,   nebolo   možné   akceptovať.   Ústavný   súd   už   v   podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru   ústavného súdu),   že podobné   objektívne   prekážajúce   okolnosti,   nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03).   Okrem   uvedeného   ústavný   súd opakovane   zdôraznil,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na skutočnosti   označované   ako   objektívne   vo   vyjadrení   predsedu   senátu   v   danej   veci (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti na uvedený výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka navrhla priznať primerané finančného zadosťučinenie v sume 36 000 €, čo   odôvodnila   najmä   pocitmi   strachu,   neistoty,   krivdy   a   bezmocnosti   vyplývajúcich zo situácie, že okresný súd nekonal plynulo.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím predovšetkým na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané v sume 1 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2009   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a   podanie sťažnosti) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods.   2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   v   sume 2 x 115,90 €, teda v celkovej sume 245,70 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009