znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 268/08-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., M., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených   v   čl.   48   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v   čl.   38   ods.   1   Listiny základných   práv   a   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   a jeho   rozsudkom č. k. 5 Co 55/2005-226 zo 7. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Z. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2008 doručená sťažnosť J. Z., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv   zaručených   v   čl.   48   ods.   1 a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho   rozsudkom   č.   k.   5   Co   55/2005-226 zo 7. februára 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta postup krajského súdu v označenom   konaní,   v ktorom   vec prerokovával a rozhodol   senát zložený   zo zaujatých sudcov,   ktorých   sťažovateľ   pred   rozhodnutím   vo   veci   navrhol   vylúčiť   z rozhodovania. Senát   mal   konať   a rozhodnúť   v neprítomnosti   sťažovateľa,   pričom   nepostupoval   so znalosťou práva a nerešpektoval v procesnom postupe jeho práva. Sťažovateľ namietal aj prieťahy v označenom konaní krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„Základné ústavné práva J. Z. podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd konaním a rozhodnutím členov senátu odvolacieho súdu v konaní č. 5 Co 55/2005 porušené boli a preto Krajský súd Košice je povinný vo veci ďalej konať.

J. Z. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré mu je súd povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 38 ods. 1 listiny postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 55/2005-226 zo 7. februára 2008.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu a sudcu ustanoví zákon.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1 listiny označeným rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, že nie je opravnou inštanciou všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a preto   nemôže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu   označeného rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. 5 Co 55/2005-226 zo 7. februára 2008 okrem iného vyplýva:

„Žalobca v priebehu odvolacieho konania vzniesol námietku zaujatosti proti členom odvolacieho senátu - sudcom JUDr. J. M. a JUDr. Z. Š. Ako dôvod uviedol, že títo sudcovia pri svojom rozhodovaní o prikázaní vecí, v ktorých on vystupoval ako zástupca, postupovali nesprávne,   keď   po   vylúčení   sudcov   Okresného   súdu   Michalovce   veci   prikazovali   iným okresným súdom v rámci obvodu košického kraja. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 10. 2007 sp. zn. 3Nc 35/2007 bolo rozhodnuté, že uvedení namietaní sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej vec...

Následne   žalobca   podaním   zo   dňa   15. 1. 2008   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči všetkým trom členom odvolacieho senátu - JUDr. S. M., JUDr. Z. Š. a JUDr. J. M., t. j. prvú voči predsedníčke senátu a opakovanú voči členom tohto senátu. Ako dôvod uviedol, že všetci   traja   opakovane   rozhodovali   o   námietkach   zaujatosti   sudcov   Okresného   súdu   v Michalovciach voči jeho právnemu zástupcovi JUDr. V. H....

Za tohto stavu odvolací súd skôr než pristúpil k vecnému prejednaniu podaného odvolania zaoberal sa uvedenou námietkou zaujatosti vznesenou žalobcom.

V posudzovanom prípade žalobca námietku zaujatosti odôvodňoval poukazom na to, že všetci traja namietaní sudcovia opakovane rozhodovali o námietkach zaujatosti sudcov Okresného súdu v Michalovciach voči jeho právnemu zástupcovi JUDr. V. H. a o prikázaní vecí iným súdom a z týchto rozhodnutí je zrejmé, že nepostupovali správne...

V posudzovanom prípade námietka zaujatosti vznesená žalobcom nespĺňa náležitosti predpísané zákonom, lebo neobsahuje údaj, kedy sa žalobca podávajúci námietku zaujatosti o   dôvode   vylúčenia   dozvedel.   Vo   vzťahu   ku   sudcom   JUDr.   J.   M.   a JUDr. Z.   Š.   ide o opakovanú námietku zaujatosti podanú z toho istého dôvodu a v ďalšom sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (okolnosti určenia termínu pojednávania, takmer až po 3 rokoch), preto odvolací súd na námietku zaujatosti neprihliadol a vec nadriadenému súdu nepredkladal. O tomto posúdení podania žalobcu z 15. 1. 2008 oboznámil žalobcu, aj jeho právneho zástupcu JUDr. H. so súčasným upozornením, že v prípade neúčasti na pojednávaní pred odvolacím súdom bude odvolací súd pojednávať v ich neprítomnosti.

Odvolací súd následne vzhľadom na to, že žalobca a jeho zástupca sa napriek vyššie uvedenému upozorneniu pojednávania pred odvolacím súdom nezúčastnili vec prejednal v ich neprítomnosti, podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., preskúmal napadnutý rozsudok aj s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav vo veci a aj jeho právny záver zodpovedá zákonu.

V   prejednávanej   veci   išlo   o   žalobcom   uplatňovaný   nárok   na   náhradu   škody   zo zodpovednosti   advokáta   za   škodu   spôsobenú   klientovi,   uplatňovanej   žalobcom   proti žalovanému   na   tom   základe,   že   v   konaní,   v   ktorom   ho   žalovaný   zastupoval   bol   ako neúspešný   účastník   zaviazaný   nahradiť   trovy   konania   následne   vymáhané   proti   nemu vykonávanou exekúciou.

Súd prvého stupňa správne uzavrel, že medzi účastníkmi konania išlo o právny vzťah z príkaznej zmluvy všeobecne upravenej v ust. § 724 až § 732 Občianskeho zákonníka, ktorej predmetom bolo zastúpenie žalobcu žalovaným advokátom v občianskom súdnom konaní, t. j. činnosť, do ktorej nebol zahrnutý aj výsledok, ku ktorému činnosť smerovala (úspech   žalobcu   v   spore).   Dosiahnutie   určitého   výsledku   nieje   totiž   pojmovým   znakom príkaznej zmluvy...

Stotožniť   sa   možno   aj   so   závermi   súdu   prvého   stupňa   pri   posúdení   naplnenia zákonných predpokladov zodpovedností žalovaného za žalobcom uplatňovanú škodu (§ 420 Občianskeho zákonníka), keď z hľadiska uvedenej právnej úpravy uzavrel, že vykonaným dokazovaním   nebolo   preukázané   porušenie   právnej   povinnosti   (protiprávny   úkon) žalovaného.   Žalovaný   zastupoval   žalobcu   pred   súdom   len   v   určitom   úseku   dotknutého konania, ktoré sa viedlo na základe návrhu podaného žalobcom podľa § 67 O. s. p. dňa 30. 6. 1995, najprv ako zmierovacie konanie, pokračovalo na základe doplnenia návrhu na zmierovacie   konanie   dňom   4. 10. 1995   podľa   §   79   O. s. p.   a   právoplatne   skončilo 18. 4. 2001,   keď   zastúpenie   žalobcu   žalovaným   trvalo   len   v   čase   od   14. 1. 1997   do 12. 11. 1999...

Z výsledkov dokazovania vykonaného obsahom spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 13 C 1360/95 vyplýva, že žalovaný počas trvania zastúpenia žalobcu si povinnosti vyplývajúce   z   príkaznej   zmluvy   plnil   v   súlade   s   udeleným   plnomocenstvom,   nedopustil sa žiadneho konania právne relevantného pre záver o existencii protiprávneho úkonu a ani sa neodchýlil od pokynov žalobcu, resp. nekonal v rozpore s príkazmi klienta.

Nemožno   súhlasiť   s   odvolacími   námietkami   žalobcu   v   tom   smere,   že   zo   strany žalovaného bolo v čase vzniku zastúpenia možné vec uzavrieť podľa § 721 Občianskeho zákonníka o tzv. podnikateľskom nájme hnuteľných vecí a v prípade usmernenia žalobcu podľa tohto ustanovenia, konanie 13 C 1360/95 nebolo potrebné a žalobu bolo treba vziať späť. Predovšetkým totiž žalovaný nebol žalobcom splnomocnený konať vo veci uplatnenia nárokov podľa § 721 Občianskeho zákonníka a rozsah jeho oprávnenia konať voči tretím osobám   bol   obmedzený   plnomocenstvom   udeleným   mu   žalobcom   len   na   zastupovanie v súdnom   spore   13 C   1360/95.   V   tomto   spore   išlo   o   náhradu   škody   na   vozidle   a   teda o celkom iný nárok,   ako sú nároky   vyplývajúce z práv   nájomcu   veci   podľa   ust.   § 721 Obč. zákonníka...

Právnu   relevantnosť   nemajú   ani   odvolacie   námietky   žalobcu   v   tom   smere,   že žalovaný nekonal korektne pokiaľ rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach (uznesenie zo dňa 18. 2. 1999, č. k. 11 Co 406/98, 11 Co 407/98, 14 Co 23/99-144, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého   stupňa   v jeho napadnutej   časti,   t. j.   v   zaväzujúcich výrokoch a   v rozsahu zrušenia   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa)   držal   u   seba   a   žalobcovi   ihneď   výsledok odvolacieho konania nereferoval. Je pravdou, že uvedené rozhodnutie bolo žalovanému ako zástupcovi žalobcu doručené dňa 30. 4. 1999 a žalobcovi ho zrejme doručil až v novembri 1999   (kedy   dňom   12. 11. 1999   žalobca   plnomocenstvo   pre   žalovaného   odvolal),   avšak žalobca   bol   osobne   prítomný   na   pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   a   pri   vyhlásení uvedeného rozhodnutia a jeho odôvodnení a preto mu výsledok odvolacieho konania bol známy.

Naviac odvolací súd v uvedenom zrušujúcom uznesení nevyslovil záväzný právny názor,   ktorým   by   bol   súd   prvého   stupňa   viazaný.   Jednoznačne   to   vyplýva   z   dôvodov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 1. 2003 sp. zn. 1 Cdo 16/02, ktorým odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. 2. 2001 sp. zn.   14 Co   160/00,   v   ktorom   vo   vzťahu   k   zrušujúcemu   uzneseniu   Krajského   súdu v Košiciach z 18. 2. 1999 uzavrel, že odvolací súd v tomto rozhodnutí nevyslovil právny názor   na   otázku   dôvodnosti   návrhu,   ale   v   dôvodoch   konštatoval   len   neúplné   zistený skutkový stav veci. Súd prvého stupňa bol preto v ďalšom konaní viazaný len procesnými inštrukciami   odvolacieho   súdu,   ktoré   sa   týkali   doplnenia   dokazovania   (str.   5   ods.   3 uznesenia Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 16/02).

Vzhľadom na uvedené závery o nenaplnení zákonného predpokladu zodpovednosti za škodu spočívajúceho v preukázaní porušenia právnej povinnosti žalovaným (protiprávneho úkonu)   nemožno   hovoriť   ani   o   existencii   príčinnej   súvislosti   medzi   porušením   právnej povinnosti a škodou a zavinení žalovaného. Nadväzne potom bez právneho významu je aj zistenie vzniku škody, ktorý žalobca preukazoval predloženými listinnými dôkazmi o úhrade trov konania L. S., resp. predbežných trov exekúcie súdnej exekútorke.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu uplatňovanú sťažovateľom potvrdil. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktorý sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť, ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v označenom konaní krajského súdu

Ústavný súd z príloh predloženej sťažnosti zistil, že označené konanie krajského súdu bolo skončené vyhlásením rozsudku č. k. 5 Co 55/2005-226 zo 7. februára 2008, ktorý bol   sťažovateľovi   doručený   11.   apríla   2008.   Sťažnosť   ústavnému   súdu   bola   doručená 9. mája 2008.

Sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5   Co   55/2005,   bola ústavnému súdu doručená 9. mája 2008. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   tvrdené   porušovanie   označeného   základného   práva sťažovateľa krajským súdom už netrvalo. Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (pozri   napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať, bol   základom   na   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená.   Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2008