znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 267/2016-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Salokom,Zvonárska 139/8, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konanívedenom pod sp. zn. 11 P 113/2015 a postupom Okresného súdu Rožňava v konanívedenom pod sp. zn. 7 P 89/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola18. novembra 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Salokom,Zvonárska 139/8, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.11 P 113/2015 a postupom Okresného súdu Rožňava v konaní, ktoré bolo vedenépod sp. zn. 7 P 89/2011 (ďalej spolu „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je účastníkomnapadnutého konania vedeného okresným súdom (pôvodne bolo konanie vedené Okresnýmsúdom Rožňava pod sp. zn. 7 P 89/2011), predmetom ktorého je rozhodovanie vo vecizvýšenia výživného na maloleté deti, ako aj rozhodovanie vo veci návrhu na zvereniemaloletých detí do striedavej starostlivosti navrhovateľky (matka maloletých) a sťažovateľa.Sťažovateľ namieta celkovú dĺžku napadnutého konania vedeného okresným súdom(a predtým Okresným súdom Rožňava), ktoré trvá viac ako štyri roky, a v tejto súvislostipoukazuje na ustálenú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva,podľa ktorej sa konanie všeobecného súdu vo veci starostlivosti o maloletých považuje zaprivilegovaný typ konania, ktorý vyžaduje zo strany všeobecného súdu starostlivý prístupa mimoriadnu pozornosť v kontexte rýchlosti a rozhodovania. Sťažovateľ v tejto súvislostizdôrazňuje, že o zverenie maloletých detí do striedavej starostlivosti požiadal v čase, keďmaloleté deti boli v jeho osobnej starostlivosti 160 dní v roku, takže jeho návrh bol lennávrhom na zosúladenie stavu faktického so stavom právnym.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že vec prerokúvaná okresným súdomv napadnutom konaní nie je„... skutkovo ani právne náročná. V dôsledku dĺžky trvania konania, bol matke maloletých detí vytvorený časový priestor na to, aby deti presťahovala z Rožňavy do Košíc. Jej reakcia bola nepochybne vyvolaná rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach... ktorým boli maloleté deti zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov. Sťažovateľ o konaní matky nemal vedomosť a potom čo sa dozvedel o jej zámere (od maloletých detí a zo školského zariadenia), bránil sa proti konaniu matky návrhom na nariadenie predbežného opatrenia a následne v konaní podľa § 35 zákona číslo 36/2005 Z. z. o rodine a zmene a doplnení niektorých zákonov... Sťažovateľ len na okraj uvádza, že súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nevyhovel a o nezhode rodičov rozhodol v čase, keď maloleté deti už druhý rok navštevovali základnú školu v. V dôsledku týchto udalostí sa styk sťažovateľa s maloletými deťmi zmenil v rozsahu približne 160 dní ročne na dva víkendy v mesiaci...“.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že napadnuté konanie okresného súdu„v dĺžke piatich rokov predstavuje v živote a výchove maloletých detí významný úsek ich detstva a vývoja a zároveň na strane otca maloletých detí významnú časť jeho rodičovských práv, ktoré v tomto období nemohol plnohodnotne vykonávať. Navyše je sťažovateľ v dôsledku absencie rozhodnutia o jeho návrhu na zverenie detí do striedavej starostlivosti takmer úplne vylúčený z rozhodovania o živote detí, je mu obmedzovaný telefonický kontakt s deťmi, v dôsledku čoho sa už len dozvie o jednotlivých skutočnostiach v živote jeho maloletých detí.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ argumentuje, že v jeho veci konajúcevšeobecné súdy by mali„... usmerňovať účastníkov konania tak, aby v závere dospeli k objektívnemu zisteniu skutkového stavu, tento správne právne vyhodnotili a vec bez zbytočných prieťahov rozhodli. Akýkoľvek iný postup porušovateľov je zásahom do základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P/113/2015 a Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 P/89/2011, porušené bolo.

Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P/113/2015 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

, priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000 €..., ktoré sú Okresný súd Košice I a Okresný súd Rožňava povinní zaplatiť... ⬛⬛⬛⬛, priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú sú Okresný súd Košice I a Okresný súd Rožňava povinní zaplatiť...“

Sťažovateľ odôvodňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia takto:„... sťažovateľ poukazuje na dlhodobý stav právnej neistoty a útrapy sťažovateľa, znásobené skutočnosťou, že je v dôsledku prieťahov v konaní vylučovaný z dennodenného života maloletých detí, sú oslabované pevné citové väzby medzi ním a maloletými deťmi a sťažovateľ je obmedzovaný v budovaní dôverných vzťahov s maloletými deťmi počas ich vývoja a dospievania. Na strane sťažovateľa tak nepretržite vzniká nenahraditeľná ujma na jeho rodinných vzťahoch s maloletými deťmi.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to okrem iného aj vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situáciaalebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru postupomokresného súdu v napadnutom konaní a postupom pôvodne v jeho veci konajúcehoOkresného súdu Rožňava, predmetom ktorého je rozhodovanie vo veci zvýšenia výživnéhona maloleté deti, ako aj rozhodovanie vo veci návrhu na zverenie maloletých detído striedavej starostlivosti navrhovateľky (matka maloletých) a sťažovateľa. Napadnutékonanie bolo začaté podaním návrhu navrhovateľky Okresnému súdu Rožňava17. februára 2011. Okresný súd Rožňava uznesením sp. zn. 7 P 89/2011 z 5. júna 2015v spojení s opravným uznesením z 22. júna 2015 preniesol svoju príslušnosť vo veci návrhuna zvýšenie výživného na maloleté deti a na zverenie maloletých detí do striedavejstarostlivosti oboch rodičov na okresný súd v súlade s § 88 ods. 1 písm. c) Občianskehosúdneho poriadku (výlučná miestna príslušnosť). Vec bola okresnému súdu postúpená27. júla 2015.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 113/2015

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom...

Medzi obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru niet zásadnejších rozdielov, a preto aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavnýsúd vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektuje a vychádza z judikatúry Európskeho súdupre ľudské práva k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno ich prípadné porušenieposudzovať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spoločne.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde saprávna neistota osoby domáhajúcej rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre taktiež opakovane zdôrazňuje,že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen neodôvodnenou nečinnosťouvšeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedieefektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,IV. ÚS 182/08).

Okrem toho ústavný súd stabilne judikuje, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03,III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že charakterpostupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolomožné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, tak sťažnosťodmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,I. ÚS 96/2011).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že potom, ako bol spis vzťahujúci sana napadnuté konanie predložený okresnému súdu na rozhodnutie, t. j. po 27. júli 2015, bolivo veci vykonané tieto procesné úkony:

1. Dňa 7. septembra 2015 bolo nariadené pojednávanie na 18. november 2015.

2. Dňa 6. októbra 2015 okresný súd ustanovil za opatrovníka Úrad práce, sociálnychvecí a rodiny Košice, ktorého zároveň vyzval na prešetrenie pomerov v rodine, a vyžiadal siod príslušných orgánov štátnej správy nevyhnutné podklady na zistenie majetkovýchpomerov sťažovateľa (odpovede na dožiadania príslušných orgánov štátnej správy boliokresnému súdu doručené v období od 26. októbra 2015 do 18. novembra 2015, pozn.).

3. Pojednávanie nariadené na 18. november 2015 bolo odročené na 3. február 2016z dôvodu potreby doplniť dokazovanie.

4. Dňa 11. januára 2016 okresný súd dožiadal zamestnávateľa sťažovateľao informáciu týkajúcu sa jeho priemerného zárobku (odpoveď zamestnávateľa sťažovateľabola okresnému súdu doručená 1. februára 2016, pozn.).

5. Dňa 2. februára 2016 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie právnehozástupcu sťažovateľa z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 3. február 2016zo zdravotných dôvodov na strane právneho zástupcu a z dôvodu nezabezpečeniasubstitučného zastúpenia, na základe čoho bolo pojednávanie nariadené na 3. február 2016odročené na 13. apríl 2016.

Z uvedeného prehľadu procesných úkonov okresného súdu vykonaných v konanívedenom pod sp. zn. 11 P 113/2015 ústavný súd nezistil v postupe okresného súdu obdobiaabsolútnej nečinnosti a ani obdobia neefektívnej činnosti.

V súvislosti s pojednávaním nariadeným na 3. február 2016, ktoré bolo preročenéna 13. apríl 2016 z dôvodov na strane právneho zástupcu (choroba a nezabezpečeniesubstitučného zastúpenia), ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie opodstatnenosti dôležitéhodôvodu v súlade s § 119 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) naodročenie pojednávania patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (m. m. I. ÚS 68/98).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátilna súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, abyv súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednanáa rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia,aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktoréhosa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitýdôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí bolipredvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať novépojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Keďže z ospravedlnenia predloženého okresnému súdu vyplývajú skutočnostipodstatné pre záver o tom, či boli splnené všetky predpoklady na odročenie pojednávaniav súlade s Občianskym súdnym poriadkom (nezabezpečenie substitučného zastúpeniaa potvrdenie o tom, že sťažovateľ trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu), tedao tom, že právny zástupca účelne využil všetky zákonom prípustné prostriedky a spôsobyposkytovania právnej pomoci účastníkovi konania, ktorého zastupuje (k tomu pozri ajuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 100/2011 z 25. augusta2011), odročenie pojednávania na 13. apríl 2016 nemožno pripísať na ťarchu okresnéhosúdu. Na druhej strane však nemožno opomenúť tú skutočnosť, že takýmto spôsobom môžedochádzať z dôvodov na strane sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, k predĺženiunapadnutého konania. Predĺženie konania vedeného všeobecným súdom z dôvodov nastrane sťažovateľa pritom predstavuje okolnosť, na ktorú v rámci kritéria správaniasťažovateľa ústavný súd pri rozhodovaní o tom, či v konkrétnom prípade došlok zbytočných prieťahom, stabilne prihliada.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v napadnutomkonaní konal v zásade plynulo, pričom jeho postup v napadnutom konaní nemožno hodnotiťako neefektívny, resp. taký, ktorý nevedie k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sasťažovateľ nachádza.

Ústavný súd preto v posudzovanom prípade nezistil existenciu takých skutočností,ktoré by zakladali možnosť vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutomkonaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto túto časťsťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 P 89/2011

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom Okresného súdu Rožňavav konaní vedenom pod sp. zn. 7 P 89/2011. V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavnýsúd považuje za potrebné poukázať na svoj právny názor tvoriaci súčasť jeho ustálenejjudikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktoréhoochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejtoochrany (doručenia sťažnosti ústavnému súdu) porušovanie označeného základného právapríslušným orgánom verejnej správy (v prípade sťažovateľa ide o Okresný súd Rožňava)ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemôžedochádzať k namietanému porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,ústavný súd sťažnosť v zásade odmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

Aplikujúc uvedený právny názor na vec sťažovateľa, ústavný súd konštatuje,že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (18. novembra 2015, pozn.) sa sťažovateľovavec týkajúca sa zvýšenia výživného na maloleté deti a na zverenie maloletých detído striedavej starostlivosti oboch rodičov už na Okresnom súde Rožňava nenachádzala,a preto tento súd v tomto čase už nemohol porušovať základné právo sťažovateľana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 dohovoru. Ústavný súd pretoaj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol v súlade s § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd poznamenáva, že odmietnutie sťažnostinebráni sťažovateľovi obrátiť sa opätovne na ústavný súd, ak by postupom okresného súduv budúcnosti dochádzalo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016