znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 267/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AgroracioSenica, a. s., Senica Čáčov, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., prostredníctvom ktorej konájej   konateľ   a advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   Grösslingová   4,   Bratislava,ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   samostatne   a tiež   v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd samostatne a tiež v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žilinesp. zn. 13 Cob 284/2013 z 9. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Agroracio   Senica,   a.   s., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Agroracio Senica, a. s., Senica Čáčov (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., prostredníctvom ktorej koná jej konateľa advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., Grösslingová 4, Bratislava, ktorou namietaporušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) samostatne a tiež v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj právana   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) samostatne a tiež v spojení s čl. 14 dohovorurozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 284/2013z 9. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 16 Cb 24/2012   z 24. apríla 2013 (ďalej aj „rozsudok z 24. apríla 2013“) bolazamietnutá žaloba sťažovateľky o zaplatenie sumy 11 873 € s príslušenstvom. O odvolanísťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 24.   apríla   2013   rozhodol   krajský   súdnapadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 11. septembra 2007 uzavrela ako predávajúcaso žalobcom ako kupujúcim zmluvu o vzájomnej spolupráci na dodávku priemyselnýchhnojív – do Monetárnej a ekonomickej únie západoafrických krajín (ďalej len „zmluvao vzájomnej spolupráci“), v ktorej sa obaja v bode 3.3 v druhej a tretej vete dohodli, že„v dodatku   (k Zmluve   o   vzájomnej   spolupráci   na   dodávku   priemyselných   hnojív   -   do Monetárnej a ekonomickej únie západoafrických krajín) - Kúpnej zmluve (kúpna zmluva je dodatok) môže predávajúca dodávať tovar priamo odberateľovi kupujúceho, ktorým bude obchodná spoločnosť registrovaná v krajinách uvedených v bode č. 7 tejto zmluvy. Kupujúci sa zároveň zaviaže vykonať dohodnutým spôsobom platbu za svojho odberateľa.“.

Podľa sťažovateľky je teda zrejmé, že na to, aby mohla predávajúca priamo dodávaťtovar odberateľovi kupujúceho, je potrebné uzavrieť o tom dodatok k zmluve o vzájomnejspolupráci, ktorý bude predstavovať kúpnu zmluvu, ktorou predávajúci bude dodávať tovarodberateľovi   kupujúceho   a   kupujúci   sa   zaviaže   vykonať   dohodnutým   spôsobom   platbuza svojho odberateľa. Žalovaný ako kupujúci sa dohodol so svojím kupujúcim – obchodnouspoločnosťou (ďalej   len   „obchodnáspoločnosť “)   –   na   dodávke   10 000   ton   NPK   s   expedíciou1 000 ton za mesiac. Žalovaný požiadal sťažovateľku, aby v angličtine vypracovala návrhkontraktu,   ktorý   mu   bol   následne   zaslaný   na   odsúhlasenie.   Žalovaný   návrh   kontraktuschválil e-mailom 18. novembra 2008, v ktorom sťažovateľke oznámil, že „ to už   poslal   do   Senegalu“.   Adresa   konkrétneho   odberateľa   kupujúceho   bola   zaslanásťažovateľke   10.   novembra   2008   prostredníctvom   elektronickej   pošty

s týmto obsahom: „Dobrý den posielam vá adresa odberatela v Senegale. To je pre skúšobnu kont. NPK 15-15-15...“

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   tvrdí,   že   je   nepochybné,   že   k uzavretiudodatku – kúpnej zmluvy medzi ňou a kupujúcim došlo, pretože konalv zastúpení kupujúceho (žalovaného), pričom došlo ku konsenzu, čo sa týka skúšobnéhokontajnera NPK 15-15-15. Sťažovateľka zaslala 14. novembra 2008 elektronickou poštou poodoslaní   skúšobného   kontajnera   kupujúcemu   kópiu   náložného   listu   (Bill   of   Lading)a následne po   doručení originálov náložných listov   od   špedičnej spoločnosti   odovzdalavšetky tri originály žalovanému. Originály Bill of Lading umožňujú ich držiteľovi prevziaťtovar   v   prístave   od   lodnej   spoločnosti,   pričom   je   nepochybné,   že   žalovaný   s   tovaromdisponoval, pretože tovar bol z prístavu prevzatý 18. decembra 2008.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej dôvodí, že sudkyňa okresného súdu si v rozsudku z 24. apríla 2013 vykonštruovala, že z listinného dôkazu (kontrakt No 01/08/Se Draft) vyplýva, že k   uzatvoreniu   písomnej   kúpno-predajnej   zmluvy   medzi   sťažovateľkou   a obchodnou spoločnosťou došlo, pričom mala dodať označenej obchodnej spoločnosti NPK 15-15-15 v 25 kg baleniach v množstve 19 150 kg dňa 12. novembra 2008. Podľa   sťažovateľky   je   tvrdenie   okresného   súdu „jednoznačne   v rozpore   s   vykonanými listinnými dôkazmi. Citovaný kontrakt nebol nikdy uzatvorený. Následne po tejto vymyslenej konštrukcii súdu sudkyňa účelovo obišla zhodnotenie ďalších dôkazov - napríklad v zmluve o   spolupráci   zakotvené   právo   exkluzivity   kupujúceho   na dodávky   tovaru   do   krajín ekonomickej a monetárnej únie západoafrických krajín. Okresný súd v Čadci a Krajský súd v Žiline nesprávne vyhodnotili skutkový a právny stav v tom, že ak vyhodnotili, že kupujúci sa nezaviazal, že vykoná platbu za svojho odberateľa a preto nevznikol jeho záväzok uhradiť kúpnu   cenu, mali   sa   zaoberať aj iným právnym   titulom, ktorý   by za daných okolností opodstatňoval žalobný petit na zaplatenie 11.873 eur Okresný súd v Čadci a Krajský súd v Žiline sa nezaoberal skutočnosťou, či kupujúci porušil svoju zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu priamo z bodu 3.3 Zmluvy o vzájomnej spolupráci zaviazať sa vykonať dohodnutým spôsobom platbu za svojho odberateľa, čím spôsobil sťažovateľke škodu zodpovedajúcu hodnote a nákladom na dopravu dodávky NPK 15-15-15 v hodnote istiny 11.873 eur.“.

Sťažovateľka tvrdí, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 24. apríla 2013dala   krajskému   súdu „podnet“ na   to,   aby   si   posúdil,   či „skutkové   tvrdenia   v   žalobe o peňažné plnenie umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa noriem o ručení, o kúpnej zmluve resp. o bezdôvodnom obohatení, či náhrade škody a či z hypotéz týchto noriem je možné vyvodiť vznik povinnosti plniť, a to bez ohľadu na to, ako žalobca v konaní právne kvalifikoval rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzoval uplatnené právo“.

Krajský súd sa k tomuto podnetu sťažovateľky v napadnutom rozsudku vyjadril v tom zmysle, že ho považuje za zmenu žaloby, ktorú však sťažovateľka neuskutočnila, pričom zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 19/2007, podľa ktorého „... za zmenu žaloby je treba považovať aj procesný   úkon,   ktorým   žalobca,   hoci   požaduje   rovnaké   plnenie,   tak   následne   činí   na základe iných skutočností než tých, ktoré uviedol v žalobe“. Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta,   že   krajský   súd   vo   svojej   argumentácii   opomenul   ostatné   súvisiace   časti označeného rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že predmetom preskúmavania vo veci vedenej pod   sp. zn.   1 M Obdo   V 19/2007   bol   prípad   úplne iných skutkových okolností. Podľa sťažovateľky sa označeným rozsudkom najvyššieho súdu „riešil len rozdiel medzi doplnením žalobného nároku o nové skutočnosti a uvedením nového nároku opretého o úplne iný skutkový stav. V prípade sťažovateľky a kupujúceho však ide o jedno a to isté ustanovenie bod 3.3. tretia veta Zmluvy o vzájomnej spolupráci, ktoré bolo uplatnené ako skutkový základ   pôvodného   právneho   nároku   na   zaplatenie   kúpnej   ceny   ako   aj   v   odvolaní uplatneného   nároku   na   náhradu   škody.   NS   SR   neriešil   rozdiel   medzi   inou   právnou kvalifikáciou nároku a zmenou žaloby, ako sa snaží Krajský súd v Žiline presvedčiť, ale riešil to, či uvedenie úplne iného skutkového základu je dôvodom pre doplnenie žaloby alebo jej zmenu.“.

Sťažovateľka poukazuje ďalej na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 27/2009,3 Obdo 31/2009 z 24. marca 2010, z ktorého vyplýva, že na zmenu žaloby treba „iný skutok“ a argumentuje, poukazujúc na jeho odôvodnenie, že je «zrejmé, že sťažovateľka žiadala súd v odvolaní, aby posúdil uplatnený nárok na zaplatenie kúpnej ceny pri zásadne nezmenených   tvrdených   skutkových   okolnostiach,   pri   tom   istom   skutku,   pretože   nárok na zaplatenie   kúpnej   ceny   oprela   sťažovateľka   vo   svojej   žalobe   proti   kupujúcemu z 8. 11. 2012 na Okresný súd Čadca sp. zn. 16 Cb 24/2012 o tvrdený skutok: „žalovaný bol podľa   bodu   3.3.   Zmluvy   o   vzájomnej   spolupráci   povinný   vykonať   platbu   za   svojho odberateľa.“   a   nárok   na   spôsobenie   škody   uplatnený   v   odvolaní   z   31.   7.   2013   proti rozsudku Okresného súdu Čadca neoprel o odlišný skutok, z čoho možno vyvodiť, že ho oprel o v zásade ten istý skutok - nesplnenie povinnosti vykonať platbu za svojho odberateľa podľa   bodu   3.3.   Zmluvy   o vzájomnej   spolupráci. Podľa   bodu   3.3.   Zmluvy   o   vzájomnej spolupráci sice nenastupuje povinnosť zaplatiť tovar za odberateľa bez ďalšieho, musí sa aspoň ústne kupujúci zaviazať, že platbu za odberateľa vykoná, avšak táto modifikácia skutku doplňujúcou skutočnosťou nebola v odvolaní ani výslovne uvedená, preto je treba vychádzať z toho, že vôbec nedošlo k zmene skutku, o ktorý sa opiera nový právny nárok na náhradu škody - stále je ním tvrdenie o povinnosti vykonať platbu za svojho odberateľa podľa bodu 3.3. a doplnenie skutku je len v tom, že keďže sa kupujúci k tomu osobitne nezaviazal, hoci išlo o jeho zmluvnú povinnosť, spôsobil tak sťažovateľke škodu, ktorú jej však   spôsobil   nielen   tým,   že   sa   nezaviazal   vykonať   platbu   za   svojho   odberateľa,   ale prakticky až tým, že platbu skutočne nevykonal. Vôbec teda nejde o úplne odlišný skutok a máme   za   to,   že   je   tu   zachovaná   totožnosť   skutku,   práve   pre   totožnosť   identického ustanovenia základu zmluvných vzťahov medzi sťažovateľkou a kupujúcim - bodu 3.3. ako to vyplýva zo znenia skutku uplatneného v žalobe: „Žalovaný bol podľa bodu 3.3. Zmluvy o vzájomnej spolupráci povinný vykonať platbu za svojho odberateľa.“».

Sťažovateľka tvrdí, že podrobnejšiu analýzu otázky vzťahu skutkových okolností,ktoré je povinný uviesť navrhovateľ, a právnej kvalifikácie, na ktorú je všeobecný súdpovinný odpovedať, obsahuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 156/2013z   29.   januára   2014,   pričom   v danom   prípade   ide   o obdobnú   situáciu, „kde   nárok na zaplatenie   istiny   sa   opiera   o   nerealizovanie   povinnosti   kupujúceho   vykonať   platbu za svojho   odberateľa   ako   o   rozhodnú   skutočnosť“. Označený rozsudok   Krajského   súduv Košiciach rieši podľa sťažovateľky aj otázku prístupu všeobecného súdu k dokazovaniu,podľa ktorej je odvolací súd súdom apelačným, čo znamená, že nie je viazaný skutkovýmizisteniami a závermi súdu prvého stupňa a môže vykonať aj iné dokazovanie smerujúcek zisteniu skutkového stavu, nesmie však pri tom zásadne prihliadať na skutočnosti alebodôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. Podľa sťažovateľky tak nie jedôvod   vyhnúť   sa   skúmaniu   právnej   kvalifikácie   namietnutej   v odvolaní,   pretože   ideo otázku, ktorá, pokiaľ pri nej nie sú uvedené nové skutočnosti a dôkazy, spadá do výlučnejprávomoci všeobecného súdu. Uvedený názor podľa sťažovateľky potvrdzuje aj judikatúraústavného súdu (PL. ÚS 43/95, I. ÚS 13/00).

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   je „teda   nepochybné,   že   nerozhodovaním   podľa relevantnej   právnej   normy   -   ustanoveniach   o   náhrade   škody,   hoci   to   sťažovateľka požadovala v odvolaní, odvolací súd zaťažil svoje rozhodnutie vadou porušenia princípu právnej   istoty...   a   odlišným   zaobchádzaním   tak   došlo   nielen   k   nerozhodovaniu   podľa relevantnej sťažovateľkou v odvolaní požadovanej právnej normy (ustanovenia o náhrade škody), a tak došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a riadne odôvodnenie rozsudku vrátane práva každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a to samostatne ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj identických práv podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to samostatne ako aj v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 13 Cob 284/2013-101 zo dňa   9.   4.   2014,   porušil   právo   sťažovateľky   na spravodlivé   súdne konanie   a riadne odôvodnenie rozsudku vrátane práva každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a to samostatne, ako aj v spojení s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   konanie   a   riadne odôvodnenie rozsudku vrátane práva každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej   právnej   normy   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   a   to   samostatne,   ako   aj   v   spojení   s čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 284/2013-101 zo dňa 9. 4. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Žiline.

Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnemu zástupcovi   sťažovateľa   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (trovy   právneho zastúpenia   sú   určené   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z.   z.   v   platnom   znení)   tak,   ako   budú   vyčíslené   právnym   zástupcom sťažovateľky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Kľúčová   námietka   sťažovateľky   je   založená   na   tvrdení,   že   krajský   súd   sanevysporiadal s jej „podnetom“ na právne posúdenie ňou uvádzaných skutkových tvrdenív žalobe o peňažné plnenie aj podľa právnym noriem „o ručení, o kúpnej zmluve resp. o bezdôvodnom obohatení, či náhrade škody“, čím mal porušiť ňou označené práva podľaústavy a dohovoru. Sťažovateľka tvrdí, že vo veci išlo stále o porušenie totožnej zmluvnejpovinnosti   zakotvenej   v tretej   vete   bodu   3.3   zmluvy   o vzájomnej   spolupráci,   čiže   išloo totožný skutkový základ – „nezaplatenie kúpnej ceny, ktorá raz je právne kvalifikovaná ako nesplnenie zmluvnej povinnosti a raz ako spôsobenie škody. Len výklad tejto zmluvnej povinnosti by bol odlišný, ak by sa posudzovala podľa ustanovení o povinnosti zaplatiť kúpnu cenu a ustanovení o povinnosti zaplatiť náhradu škody.“.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádzapostupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahuk všeobecným   súdom.   Kritériom   na   rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   to,či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,ktorá   už   naznačuje,   že   nimi   mohlo   dôjsť   k   neprípustnému   zásahu   do   ústavou   alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právomchránenej   sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje   neprípustné   obmedzenie,   resp.   odopretiezákladných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní vo veci ajkrajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   v   rámci   predbežného   prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti všeobecným súdom vytýka, že sa nezaoberali skutočnosťou,či kupujúci (ne)porušil zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu priamo zo zmluvy o vzájomnejspolupráci   (bod   3.3)   zaviazať   sa   vykonať   dohodnutým   spôsobom   platbu   za   svojhoodberateľa, čím jej spôsobil škodu v hodnote istiny, t. j. že vo veci konajúce súdy neposúdilijej nárok vyplývajúci zo skutkových tvrdení v žalobe o peňažné plnenie po právnej stránkeaj podľa noriem o náhrade škody.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k porušeniuzmluvnej povinnosti žalovaného uvádza:

«... preto správne postupoval okresný súd, ak žalobcov nárok a obranu žalovaného posudzoval   v   zmysle   listinných   dôkazov,   a   to   zmluvy   o   spolupráci,   e-mailov,   návrhu kontraktu,   faktúry,   poistného   dokladu,   nákladného   lodného   listu,   ďalších   e-mailov, nesporných   vyjadrení   žalobcu   a   žalovaného,   ktoré   v   obsahových   náležitostiach nepochybným spôsobom vyjadrili uzavretie záväzkového vzťahu medzi žalobcom a treťou osobou   -   odberateľom,   a   to (ďalej   len „odberateľ“), a to dodanie tovaru a jeho prevzatie, teda uzavretie obchodno-záväzkového vzťahu. Zo strany žalobcu a ani žalovaného nebolo rozporované uzavretie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, z tejto skutočnosti ako nespornej, za aplikácie ust. § 153 ods. 1   O.   s.   p.   vychádzal   i   prvostupňový   súd.   V   súhrne   a   komplexe   vykonaných listinných dôkazov bola nepochybným spôsobom preukázaná existencia záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, a to Zmluva o vzájomnej spolupráci zo dňa 11. 09. 2007, ktorú v jej celom obsahovom znení odvolací súd v zhode s okresným súdom vníma a hodnotí ako rámcovú zmluvu, upravujúcu všeobecne práva a povinnosti zmluvných strán v rámci vzájomnej   spolupráce,   čo   vyplýva   zo   znenia   čl.   I.   prvý   odsek   zmluvy,   podľa   ktorého... „zmluvné   strany   sa   dohodli   na   vzájomnej   spolupráci   pri zabezpečení   dodávok priemyselných   hnojív   a   iných   produktov   súvisiacich   s poľnohospodárskou   chémiou v nasledujúcich množstvách a sortimentnej skladbe počas kalendárneho roka“, vo väzbe na dojednanie v čl. III. bod 3.1. veta prvá zmluvy, kde bolo dohodnuté, že „predajné ceny a množstvo každého druhu tovaru budú špecifikované v uzatvorených kúpnych zmluvách, ktoré budú dodatkami tejto zmluvy“, teda bolo zrejmé, že zmluvnými stranami dohodnutá spolupráca v oblasti predmetu dodávok sa mala realizovať dojednaným spôsobom, a to uzatvorením kúpnych zmlúv obsahujúcich podstatné náležitosti tohto právneho úkonu ako dodatku, viažucemu sa na ten - ktorý obchodný prípad. Pokiaľ žalobca uplatnený nárok na plnenie voči žalovanému, ktorý odvodzoval zo znenia čl. III. bodu 3.3. veta druhá, tretia zmluvy o spolupráci, podľa ktorého... „zmluvné strany sa dohodli, že v dodatku - Kúpnej zmluve   môže   predávajúci   dodať   tovar   priamo   odberateľovi   kupujúceho,   ktorým   bude spoločnosť   registrovaná   v   krajinách   uvedených   v   bode   č.   7   tejto   zmluvy.   Kupujúci   sa zároveň zaviaže vykonať dohodnutým spôsobom platbu za svojho odberateľa“, tak krajský súd uvádza, že predmetný článok zmluvy vzhľadom na jeho systematické zaradenie a použité slovné spojenia... „môže predávajúci...“, „... kupujúci sa zároveň zaviaže...“ vykladá so záverom, že išlo o dojednanie pre prípad udalosti, ktorá môže nastať, resp. len nastane, a to v závislosti od prejavenej vôle dotknutých subjektov. V konaní bolo listinnými dôkazmi preukázané, že síce došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a odberateľom, na základe ktorej žalobca plnil, čo potvrdil sám žalobca v podanom odvolaní, keď uviedol, že kúpna zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom a odberateľom. V prvostupňovom konaní však nebola dokázaná existencia jednostranného právneho úkonu žalovaného (kupujúceho), v rámci ktorého by bolo obsiahnuté vyhlásenie, že uspokojí žalobcu (predávajúceho), ak dlžník   (odberateľ)   voči   nemu   nesplní   určitý   záväzok,   t.   j.   ručiteľské   vyhlásenie s náležitosťami vyplývajúcimi z ust. § 303 Obchodného zákonníka, a tým nebol preukázaný vznik povinnosti žalovaného plniť za odberateľa tak, ako žalobca uviedol v podanej žalobe, ako i v odvolaní s odkazom na dojednanie v ust. bodu 3.3. zmluvy. Preto, pokiaľ okresný súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, jeho postup bol vecne správny.»

Z   citovanej   časti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu (...   išlo   o   dojednanie pre prípad udalosti, ktorá môže nastať, resp. len nastane, a to v závislosti od prejavenej vôle dotknutých subjektov, pozn.) vyplýva, že tento sa (ne)existenciou zmluvnej povinnostivyplývajúcej pre žalovaného priamo zo zmluvy o vzájomnej spolupráci (čl. III bod 3.3,pozn.) zaoberal a v zhode s okresným súdom dospel k záveru o absencii prejavu vôležalovaného   zaplatiť   platbu   za   odberateľa,   ktorá   ku   vzniku   takejto   povinnosti   bolanevyhnutná. Krajský súd teda v zhode s okresným súdom nedospeli k záveru o existenciipovinnosti   žalovaného   vykonať   platbu   za   odberateľa   priamo   zo   zmluvy   o vzájomnejspolupráci bez osobitne prejavnej vôle tak urobiť.

Zásada iura   novit   curia,   na   ktorú   sa   sťažovateľka   opakovane   v   sťažnosti(aj s poukazom   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   PL.   ÚS   43/95,   I.   ÚS   13/00),   ako   ajv odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 24. apríla 2013 odvoláva, predstavuje povinnosťvšeobecného súdu poskytnúť právnu kvalifikáciu skutkového stavu veci tak, ako ho označilúčastník konania a ako vyplýva z vykonaných dôkazov (ide teda o subsumpciu zistenéhoskutkového stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy) bez ohľadu na právne posúdenieposkytnuté účastníkom konania. Po subsumpcii skutkového stavu pod hypotézu právnejnormy dochádza k interpretácii a následnej aplikácii príslušných právnych noriem, pri ktorejvšeobecný súd uvedie, akým spôsobom skutkový stav právne posúdil, ktorú právnu normuna daný stav aplikoval a ako ju v okolnostiach prípadu interpretoval.

Povinnosť   vykonania   právnej   kvalifikácie   sa   teda   podľa   už   uvedeného   vzťahujena skutkové zistenia všeobecného súdu (teda na skutočnosti označené účastníkom konaniaa skutkový stav tak, ako ho ustálil všeobecný súd na základe vykonaných dôkazov).

Za   okolností,   keď   skutkovým   základom   sťažovateľkou   (žalobkyňou,   pozn.)uplatňovaného nároku bolo porušenie povinnosti žalovaného priamo zo zmluvy o vzájomnejspolupráci („spôsobil tak sťažovateľke škodu, ktorú jej však spôsobil nie len tým, že sa nezaviazal vykonať platbu za svojho odberateľa, ale prakticky až tým, že platbu skutočne nevykonal“, citované zo sťažnosti, pozn.), ktoré (priame porušenie zmluvy o vzájomnejspolupráci) nebolo v konaní pred okresným súdom preukázané a krajský súd sa s týmtozáverom   okresného   súdu   stotožnil,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   uvažovaťo povinnosti všeobecných súdov posúdiť sťažovateľkou uplatnený nárok podľa právnychpredpisov upravujúcich „náhradu škody“.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na závery obsiahnuté v rozhodnutí Krajského súduv Košiciach sp. zn. 2 Cob 156/2013 z 29. januára 2014 a tvrdí, že v namietanom prípade ideo obdobnú situáciu, „kde nárok na zaplatenie istiny sa opiera o nerealizovanie povinnosti kupujúceho vykonať platbu za svojho odberateľa ako o rozhodnú skutočnosť“, ústavný súd s týmto názorom nesúhlasí. V označenom rozhodnutí Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd vychádzal zo žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie ceny za vykonanú opravu komunikácie, pričom v konaní nebolo sporné, že práce vykonané boli, a ani skutočnosť, že sa   tak   stalo   bez   uzavretia   zmluvy,   teda   zistené   skutkové   okolnosti,   ku   ktorým   dospel všeobecný súd, umožňovali uplatnený nárok posúdiť podľa právnej úpravy týkajúcej sa bezdôvodného obohatenia, čo však v zmysle už uvedeného nebol prípad sťažovateľky.

Ústavný súd považuje s prihliadnutím na ďalšiu citovanú časť napadnutého rozsudkukrajského   súdu   za   ústavne   udržateľný   aj   jeho   názor,   podľa   ktorého   sťažovateľkoupožadované   iné   právne   posúdenie   ňou   uplatňovaného   nároku   si   nevyhnutne   vyžadujekvalitatívne odlišné skutkové okolnosti (plnenie bez právneho dôvodu pri bezdôvodnomobohatení, a nie plnenie na základe zmluvy o vzájomnej spolupráci, pozn.), ktoré by – ak byich sťažovateľka všeobecnému súdu aj predložila – predstavovali zmenu žaloby.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   k uvedeným   skutočnostiam   predovšetkýmuviedol:

«... pre vyhodnotenie odvolacích dôvodov žalobcu bol určujúci skutkový stav, ktorý bol zistený súdom prvého stupňa a ktorým bol krajský súd viazaný v zmysle ust. § 213 ods. 1 O. s. p. za stavu, keď nebola preukázaná žiadna z výnimiek uvedených v odsekoch 2 až 7 ust. § 213 ods. 1 O. s. p.

Ďalšou podstatnou skutočnosťou, z ktorej bol povinný krajský súd vychádzať, bolo vymedzenie   žalobného   nároku   žalobcom   v   zmysle   poskytnutých   tvrdení,   obsiahnutých v písomne podanej žalobe zo dňa 8. novembra 2012 (č. l. 79 ods. 1 O. s. p.), keď žalobca tvrdil uzavretie zmluvy o spolupráci so žalovaným a v rámci tejto realizovanie skúšobnej dodávky   jedného   kontajnera   NPK   senegalskému   odberateľovi,   určenému   žalovaným, vyexpedovanie tohto tovaru, jeho prevzatie odberateľom dňa 18. 12. 2008 s tým, že v zmysle bodu 3.3. zmluvy o vzájomnej spolupráci bol žalovaný povinný vykonať platbu za svojho odberateľa. Nepochybne žalobca tvrdil zmluvný nárok, ktorý bol posudzovaný v konaní pred súdom prvého stupňa. Takto skutkovo vymedzeným nárokom bol viazaný nielen okresný súd, ale z titulu vyvolaného odvolacieho konania aj krajský súd.

Vo vzťahu k námietke uvedenej v odvolaní, že okresný súd nemal byť viazaný len žalobcom vymedzeným právnym dôvodom uplatneného nároku, mal sa zaoberať i otázkou inej právnej kvalifikácie, a to posúdenia, či žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie kúpnej ceny, právo na plnenie od ručiteľa, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, právo na náhradu škody, teda, vzhľadom na zásadu iura novit curia nie je možné uprieť, aby súd v spojení so skutkovými zisteniami urobil odlišné právo zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia, sa uvádza, že táto nemohla byť zhodnocovaná odvolacím súdom ako relevantná, žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa tvrdil zmluvný vzťah so žalovaným, a   tým   zmluvný   základ   uplatneného   žalobného   nároku,   vychádzajúci   z   čl.   3.3.   zmluvy o spolupráci.

Podľa ust. § 153 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Napadnutým rozhodnutím bolo rozhodované postupom prvostupňového súdu, ktorý je v súlade s ust. § 153 O. s. p. Postup súdu, ktorý je v súlade so zákonom, nemôže byť posudzovaný   ako   postup   súdu,   ktorým   bola   odňatá   možnosť   účastníkovi   konania   pred súdom. Dodáva odvolací súd, že neposúdenie návrhu v odvolacom konaní na základe iného právneho titulu, ako sa žalobca v návrhu na začatie konania domáha, nie je pochybením zisteného skutkového stavu. Ustanovením § 205a ods. 1 O. s. p. sú jednoznačne dané skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa odvolacím dôvodom.   Povinnosť   prekvalifikovať   návrh   na   začatie   konania   v   odvolacom   konaní nevyplýva   zo   žiadneho   právneho   ustanovenia,   a   preto   tvrdenie   odvolateľa,   že   ak prvostupňový súd neposúdil jeho nárok vyplývajúci z návrhu na začatie konania ako právo na bezdôvodné obohatenie, resp. nárok na náhradu škody, teda na základe iného právneho ustanovenia, než na akom bol v návrhu na začatie konania a v konaní uplatnený a súdom posudzovaný, nie je postupom, ktorý by mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať   pred   súdom   a   ani   nie   je   takým   postupom,   ktorý   by   prvostupňový   súd   porušil ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   resp.   nepostupoval   so   zásadou   iura   novit curia. Krajský súd dodáva, že námietka žalobcu uplatnená až v odvolaní o bezdôvodnom obohatení, ktoré malo vzniknúť na strane žalovaného, vychádza z kvalitatívne odlišných skutkových,   ako   aj   právnych   tvrdení,   než   je   to   pri   tvrdenom   zmluvnom   vzťahu   medzi žalobcom   a   žalovaným,   a   to   z   titulu   tvrdeného   vzťahu   kúpnej   zmluvy,   alternatívne ručiteľského vyhlásenia. Predsa, bezdôvodné obohatenie vychádza zo stavu, že malo byť poskytnuté žalovanému plnenie bez právneho dôvodu, t. j. bez riadne uzavretej zmluvy, čo však žalobca v súdnom konaní, prebiehajúcom pred okresným súdom netvrdil, ale tvrdil uzavretie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, t. j. základ žalobou uplatneného nároku, resp.   tvrdil   ručiteľské   vyhlásenie   žalovaného...   V   tejto   súvislosti,   v   podstate   pri   takto použitom tvrdení žalobcu až v podanom odvolaní, ide o zmenu žaloby, ktorú však žalobca neuskutočnil. K uvedenému záveru krajského súdu sa poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. júla 2008, sp. zn. 1 M Obdo V 19/2007, podľa ktorého... „za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uviedol v žalobe“. V súvislosti s tvrdenou povinnosťou súdu prekvalifikovať návrh, poukazuje odvolací súd na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 3/2013 zo dňa 24. októbra 2013.»

Na   základe   citovaných   častí   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súdzastáva   názor,   že   krajský   súd   ústavne   konformným   spôsobom   odôvodnil   svoje   závery.Za daných okolností sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoruústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov krajskéhosúdu vyjadrených v napadnutom rozsudku.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, podľa ústavného súdu napadnutý rozsudokkrajského   súdu   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   a pretokrajský súd v posudzovanom prípade nemohol porušiť sťažovateľkou označené práva podľaústavy   a   dohovoru.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   v častinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   z dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením príkazu nediskriminácie(resp. zákazu odlišného zaobchádzania), ktorý je vyjadrený tak v čl. 12 ods. 1 ústavy, ako ajv čl. 14 dohovoru, z dôvodu, že všeobecný súd nerozhodol podľa relevantnej právnej normy– ustanoveniach o náhrade škody, či bezdôvodnom obohatení.

Keďže sťažovateľka namietala porušenie čl. 12 ods. 1   ústavy a čl. 14 dohovoruv spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie ústavnýsúd nezistil (pozri časť II.1 tohto uznesenia), nemohlo v nadväznosti na nich dôjsť anik porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľkyaj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prorokovaníodmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvoduzaoberať sa ďalšími návhrmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015