znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 267/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   5   NcC   36/2013 z 28. februára   2013   (Rvp   18412/2013),   sp.   zn.   8   NcC   50/2013   z   30.   januára   2013 (Rvp 18413/2013), sp. zn. 9 NcC 50/2013 zo 4. februára 2013 (Rvp 18414/2013), sp. zn. 10 NcC   51/2013   z   13.   februára   2013   (Rvp   18415/2013),   sp.   zn.   8   NcC   51/2013 z 30. januára   2013   (Rvp   18416/2013),   sp.   zn.   7   NcC   52/2013   z   30.   januára   2013 (Rvp 18417/2013), sp. zn. 5 NcC 50/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 18418/2013), sp. zn. 10 NcC   50/2013   z   13.   februára   2013   (Rvp   18419/2013),   sp.   zn.   9   NcC   72/2013 z 19. februára   2013   (Rvp   18420/2013),   sp.   zn.   9   NcC   51/2013   zo   4.   februára   2013 (Rvp 18421/2013), sp. zn. 6 NcC 420/2013 z 20. apríla 2013 (Rvp 19984/2013), sp. zn. 5 NcC 319/2013 zo 16. apríla 2013 (Rvp 19985/2013), sp. zn. 6 NcC 419/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 19986/2013), sp. zn. 6 NcC 421/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 19987/2013), sp. zn.   6   NcC   435/2013   z   30.   apríla   2013   (Rvp   19988/2013),   sp.   zn.   5   NcC   55/2013 z 28. februára   2013   (Rvp   19989/2013),   sp.   zn.   6   NcC   55/2013   z   31.   januára   2013 (Rvp 19990/2013), sp. zn. 9 NcC 320/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 19991/2013), sp. zn. 10 NcC 311/2013 z 13. marca 2013 (Rvp 19992/2013), sp. zn. 6 NcC 304/2013 z 20. marca 2013 (Rvp 19993/2013), sp. zn. 7 NcC 283/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 19994/2013), sp. zn. 9 NcC 313/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 19996/2013), sp. zn. 10 NcC 305/2013 z 13. marca   2013   (Rvp   19997/2013),   sp.   zn.   7   NcC   273/2013   z   18.   marca   2013 (Rvp 19998/2013), sp. zn. 5 NcC 314/2013 zo 4. apríla 2013 (Rvp 19999/2013), sp. zn. 6 NcC 313/2013 z 20. marca 2013 (Rvp 20000/2013), sp. zn. 5 NcC 316/2013 zo 16. apríla 2013 (Rvp 20001/2013), sp. zn. 6 NcC 319/2013 z 20. marca 2013 (Rvp 20002/2013), sp. zn. 9 NcC 286/2013 z 19. marca 2013 (Rvp 20003/2013), sp. zn. 6 NcC 318/2013 z 20. marca   2013   (Rvp   20004/2013),   sp.   zn.   6   NcC   315/2013   z   20.   marca   2013 (Rvp 20005/2013), sp. zn. 7 NcC 279/2013 z 18. marca 2013 (Rvp 20006/2013), sp. zn. 9 NcC 321/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 20007/2013), sp. zn. 5 NcC 317/2013 zo 4. apríla 2013 (Rvp 20008/2013), sp. zn. 7 NcC 272/2013 z 18. marca 2013 (Rvp 20009/2013) a sp. zn. 6 NcC 307/2013 z 20. marca 2013 (Rvp 20010/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 18412/2013   až   sp.   zn.   Rvp   18421/2013,   sp.   zn.   Rvp   19984/2013   až   sp.   zn. Rvp 19994/2013 a sp. zn. Rvp 19996/2013 až sp. zn. Rvp 20010/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18412/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. júna 2013 a 1. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   už   označenými   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len „krajský súd“; ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na   náhradu   škody   –   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva   na   poskytnutie   súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Popisom   procesných   úkonov   vykonaných   v   konaniach   vedených   pred   okresným súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj žiadostí   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcií   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a   k   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcií, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

V rámci odôvodnenia svojich požiadaviek okrem iného poukázala na to, že „Ak bol sám   okresný   súd   ako   štátny   orgán   škodcom   v   spore   medzi   žalobcom   a   štátom,   tak   je vylúčené,   aby   prostredníctvom   sudcov   rozhodoval   predmetný   spor“,   a   ďalej   na   to,   že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa“,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného   súdu   z   prerokúvania   a   rozhodovania   v   predmetných   konaniach.   Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom».

Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne   kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah“,   vyvoláva   dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru   ako   krajský   súd   v   napadnutých uzneseniach.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší tieto rozhodnutia krajského súdu a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka sa súčasne domáhala vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   bolo   preskúmanie,   či   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 18412/2013   až   sp.   zn.   Rvp   18421/2013,   sp.   zn.   Rvp   19984/2013   až   sp.   zn. Rvp 19994/2013 a sp. zn. Rvp 19996/2013 až sp. zn. Rvp 20010/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

Sťažovateľka   v   uvedených   sťažnostiach   namieta   porušenie   ňou   označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom tým, že krajský súd označenými uzneseniami nevyhovel jej návrhu a z prerokovania ňou podaných žalôb na okresnom súde nevylúčil sudcov okresného súdu napriek tomu, že škoda, ktorej náhradu si sťažovateľka   týmito   žalobami   uplatnila,   mala   podľa   jej   tvrdení   vzniknúť   v   príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom práve tohto okresného súdu, ktorého sudcovia tak v tomto dôsledku nemôžu rozhodovať objektívne a nezaujato.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal a odmietol jej sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu (v tejto súvislosti preto odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, iba na svoje identické rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 356/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 448/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 640/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. II. ÚS 641/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. II. ÚS 650/2013 z 11. decembra 2013...).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   zásady   procesnej   hospodárnosti,   ako   aj na skutočnosť, že ústavný súd sťažovateľku opakovane upozornil na nedostatky jej návrhov, ústavný súd sťažnosti sťažovateľky odmietol už bez odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014