znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 267/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1, čl. 26, čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 51 ods. 1, čl. 149, čl. 151 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 8, čl. 9, čl. 10, čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/2 Gn 15/10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1, čl. 26, čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 51 ods. 1, čl. 149, čl. 151 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 8, čl. 9, čl. 10, čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 18   a čl. 53   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. IV/2 Gn 15/10. Sťažnosť bola odovzdaná orgánom väzenskej a justičnej stráže, ako aj na poštovú prepravu 14. mája 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je vo výkone trestu. Orgány Zboru väzenskej a justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   nariadili   „absolútny   zákaz“   prístupu   väzňov k informáciám s erotickým a pornografickým obsahom aj pre plnoleté osoby nachádzajúce sa v postavení odsúdených, resp. obvinených v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a v ústavoch   na   výkon   väzby.   Podľa   názoru   sťažovateľa   predmetný   „absolútny   zákaz“ a ustanovenie § 2 ods. 2 písm. h) rozkazu generálneho riaditeľa č. 3/2007 z 25. februára 2007   je   v rozpore   s princípmi   demokratického   a právneho   štátu,   ktorý   chráni nedotknuteľnosť súkromnej sféry občana, rešpektuje slobodu prejavu, myslenia a svedomia. Tieto základné práva majú absolútny charakter a vzťahujú sa na všetky legálne a voľne distribuované tlačoviny, ktoré neodporujú žiadnym ustanoveniam Trestného zákona. Okrem toho napadnuté obmedzenie nespĺňa formálne a materiálne podmienky čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 a čl. 10 ods. 2 dohovoru. Je preto neprimerané, neodôvodnené a najmä arbitrárne. Ani normatívny text zákona, ale ani dôvodová správa k zákonu neuvádzajú takú prísnu interpretáciu, aká sa v skutočnosti uplatňuje.

Sťažovateľ   sa   v   už   uvedených   súvislostiach   obrátil   s podnetom   na   generálnu prokuratúru, ale táto mu nevyhovela. Podal preto opakovaný podnet, ktorý bol prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 15/10-6 z 15. marca 2010 odložený ako nedôvodný.

Sťažovateľ má dôvodné pochybnosti o právnom názore generálnej prokuratúry a o jej argumentoch. Tieto nie sú objektívne, presvedčivé a dostatočné, lebo vôbec neprihliadali na relevantnú judikatúru ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva. Nemôže sa stotožniť s názorom,   podľa   ktorého   je správne disciplinárne   stíhať a trestať odsúdených starších ako 18 rokov, že prechovávajú legálne a voľne distribuované tlačoviny s erotickou alebo pornografickou tematikou, ktoré prirodzeným spôsobom zobrazujú sexuálne vzťahy alebo akty, najmä medzi mužmi a ženami. Skôr sa zdá, že účelom týchto obmedzení je sofistikovaným spôsobom narušiť sexuálnu orientáciu heterosexuálne orientovaných osôb, resp.   poškodiť   normálne   vnímanie   sexuality   u heterosexuálov   vo   väzenskom   prostredí. Obmedzenie má síce svoj zmysel, ale iba v prípade, že je v súlade so slobodnou vôľou jednotlivca, pretože inak ide len o puritánske, farizejské a násilné vnucovanie mravnostných zásad v príkrom rozpore s namietanými právami a slobodami. Sťažovateľ namieta aj postup generálnej prokuratúry, pretože podľa jeho názoru opakovaný podnet mal byť vybavený samotným   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“), ktorý je nadriadeným vybavujúceho prokurátora.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a dohovoru   s tým,   aby   sa   generálnej   prokuratúre   zakázalo pokračovať v porušovaní uvedených ustanovení, prikázalo sa jej vo veci konať a obnoviť stav pred porušením práv a aby upovedomenie generálnej prokuratúry z 15. marca 2010 bolo   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Ďalej   požaduje   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia. Domáha sa tiež, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v konaní.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 15/10-6 z 15. marca 2010 vyplýva, že na   základe   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   z 11.   januára   2010   bolo   preskúmané vybavenie   pôvodného   podnetu   sťažovateľa   listom   generálnej   prokuratúry   sp.   zn. IV/2 Gn 65/09   z 10.   novembra   2009.   Po   opätovnom   preskúmaní   spisového   materiálu, písomného   stanoviska   Generálneho   riaditeľstva   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej   republiky   a po   preskúmaní   napádaných   rozkazov   (rozkaz   č.   3   o prijímaní a odosielaní balíkov vo výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody z 25. februára 2007 a rozkaz č. 4 o postavení a činnosti knižníc v Zbore väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky z 29. januára 2009) neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie opatrení vedúcich ku zmene stanoviska a záverov oznámených už listom generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 65/09-6 z 10. novembra 2009. Preto bol opakovaný podnet bez vykonania   ďalších   opatrení   odložený.   Prípis   je   podpísaný   riaditeľom   trestného   odboru generálnej prokuratúry. Podľa poštovej pečiatky na priloženej obálke bol prípis odovzdaný na poštovú prepravu 9. apríla 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ   namieta   predovšetkým   vecnú   nesprávnosť   stanoviska   generálnej prokuratúry,   keďže   táto   si   neosvojila   právne   závery   sťažovateľa   a nepostupovala   v ich zmysle.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že generálna prokuratúra má na predmetnú problematiku odlišný právny názor ako sťažovateľ, nemôže zakladať porušenie označených článkov   ústavy   a dohovoru.   Bolo   vecou   uváženia   generálnej   prokuratúry,   či   podnetu sťažovateľa   vyhovie,   alebo nie.   Preto   negatívne   stanovisko   nemožno   považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Neobstojí ani ďalšia námietka sťažovateľa, podľa ktorej opakovaný podnet mal byť vybavený osobne generálnym prokurátorom, keďže jeho treba považovať za zákonného nadriadeného   prokurátora   generálnej   prokuratúry,   ktorý   pôvodný   podnet   sťažovateľa vybavoval.   Z organizačného   usporiadania   generálnej   prokuratúry   možno   vyvodiť,   že   za nadriadeného   prokurátorovi   treba   považovať   riaditeľa   príslušného   odboru   generálnej prokuratúry.   V danom   prípade   opakovaný   podnet   podpísal   riaditeľ   trestného   odboru generálnej prokuratúry.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010