znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 267/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti U., s. r. o., so sídlom K., zastúpenej advokátom JUDr.   R.   K.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   páva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 93/2006 z 27. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti U., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2007 doručená sťažnosť spoločnosti U., s. r. o., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným   súdom   zaručeného   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 93/2006 z 27. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 1/99 koná Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) o žalobe A., INC, so sídlom v USA   (ďalej   len   „žalobca“),   proti   S.   ako   žalovanému   v 1.   rade   a sťažovateľke   ako žalovanej v 2. rade (spolu ďalej len „sťažovateľka a spol.“) o zaplatenie 9 600 000 USD. V tomto konaní podala sťažovateľka a spol. návrh, aby krajský súd v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 97/1963 Zb.“) uložil žalobcovi (cudzincovi) povinnosť zložiť zábezpeku za trovy konania. Krajský súd uznesením č. k. 35 Cb 1/99-654 zo 7. januára 2005 uvedený návrh sťažovateľky a spol. zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka a spol. podali tento návrh po vykonaní procesných úkonov, pričom podľa § 51 ods. 2 písm. a) zákona č. 97/1963 Zb. „Zábezpeku nemožno uložiť, ak návrh na jej zloženie bol podaný, až keď odporca vo veci už konal alebo urobil procesný úkon, hoci už vedel, že navrhovateľ nie je slovenským občanom alebo že slovenské občianstvo stratil“.

Predmetné   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   35   Cb   1/99-654   zo   7.   januára   2005 najvyšší súd na základe odvolaní sťažovateľky a spol. uznesením č. k. 3 Obo 37/05-690 z 28. júla 2005 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie s tým, že podľa názoru najvyššieho   súdu   bolo   na   daný   prípad   nesprávne   aplikované   ustanovenie   §   51   ods.   2 písm. a) zákona č. 97/1963 Zb., pretože žalobca je cudzincom, právnickou osobou a „... ak by mal zákonodarca v úmysle, aby ustanovenie § 51 ods. 2 písm. a) zákona č. 97/1963 Zb. platilo aj pre právnické osoby, výslovne by to uviedol, prípadne by použil iný výraz“.

V ďalšom konaní krajský súd uznesením č. k. 35 Cb 1/99-698 z 1. februára 2006 uložil žalobcovi povinnosť zložiť zábezpeku za trovy konania, avšak toto uznesenie bolo z dôvodu odvolania žalobcu zmenené uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 55/2006-750 z 27. júla 2006, ktorý návrhy sťažovateľky a spol. na zloženie zábezpeky za trovy konania zamietol „z dôvodu, že ustanovenie § 51 nie je možné v danom prípade aplikovať vôbec, pretože ak by malo platiť aj pre právnické osoby, zákonodarca by to výslovne uviedol, prípadne by použil iný výraz. Prvostupňový súd nevylúčil aplikáciu tohto ustanovenia na právnické osoby. Svoje rozhodnutie založil na tom, že nie sú splnené podmienky na zloženie zábezpeky, kým odvolací súd vyslovil iný právny názor, ktorý aplikáciu ustanovenia § 51 na daný prípad vylúčil, lebo bol toho názoru, že pre právnické osoby naplatí.“.

Proti zamietajúcemu uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 55/2006-750 z 27. júla 2006 podali sťažovateľka a spol. dovolania, ktoré boli uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 93/2006 z 27. septembra 2007 odmietnuté, pretože „obe dovolania smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný“.

Vzhľadom na uvedený skutkový stav sťažovateľka v sťažnosti namieta, že najvyšší súd   nesprávne   odmietol   jej   dovolanie   ako   neprípustné   proti   uzneseniu,   ktorým   bolo rozhodnuté   o povinnosti   zložiť   zábezpeku   za   trovy   konania,   pretože   podľa   jej   názoru nemožno   stotožňovať   rozhodnutie   o povinnosti   zložiť   zábezpeku   za   trovy   konania s rozhodnutím o trovách konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „... porušovateľ v dovolacom konaní, č. k. 1 Obdo V 93/2006, dovolanie sťažovateľa neprejednal a o tomto nerozhodol, ale ho odmietol, hoci takýto postup a rozhodnutie porušovateľa zákon neumožňoval a neumožňuje. Týmto   postupom   a   rozhodnutím   porušovateľ   odňal   sťažovateľovi   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu a základné právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom, keď dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté bez zákonného podkladu a bez toho, aby sa sťažovateľ mal možnosť k takémuto nezákonnému postupu porušovateľa pred súdom právne vyjadriť alebo podať proti uzneseniu zo dňa 27. 09. 2007 opravný prostriedok, čím bolo sťažovateľovi odňaté právo na súdnu ochranu prejednaním jeho dovolania...

V namietanom prípade ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ani Zákona číslo 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom nepripúšťajú odmietnutie dovolania proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o zábezpeke na trovy konania v zmysle zákona číslo 97/1963 Zb., a ani nepripúšťajú iný výklad zákona, než ten, že dovolanie proti rozhodnutiu o zložení zábezpeky je prípustné. Tento typ uznesenia totiž v ustanovení § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku nie je uvedený...

Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   nesprávne,   pretože ustanovenie § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku upravuje taxatívne uznesenia, proti ktorým nie je prípustné dovolanie, inak prípustné podľa ustanovenia § 239 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a neumožňuje súdu žiadnym výkladom, ani úvahou rozšíriť tieto   zákonom   ustanovené   prípady   uznesení   o   ďalšie,   v   zákone   neuvedené   uznesenia. Rozhodnutím   porušovateľa   zo   dňa   27. 09. 2007,   č.   k.   1   Obdo   V   93/2006,   bolo   takto sťažovateľovi odňaté právo na prejednanie podaného dovolania dovolacim súdom a takto právo na súdnu ochranu...

Rozhodnutie   súdu   o   uložení   povinnosti,   aby   navrhovateľ   zložil   súdom   určenú zábezpeku   za   trovy   konania,   celkom   iste   nie   je   totožné   s   rozhodnutím   súdu   o   trovách konania.   Jednak   je   logické,   že   rozhodnutie   o   povinnosti   zložiť   zábezpeku,   teda zabezpečovací preddavok na predpokladané budúce trovy konania, ktorej zloženie môže súd uložiť na začiatku konania s tým, že ak táto zábezpeka zložená nebude, nebude proti vôli odporcu v konaní pokračovať, nie je totožné s rozhodnutím súdu o trovách konania v zmysle ustanovenia   §   151   Občianskeho   súdneho   poriadku,   o   ktorých   sa   rozhoduje   spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie konči.

Ďalej je jednoznačne zrejmé, že Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 151 ods. 1 pod   nadpisom   Rozhodnutie   o   trovách   konania   obsahuje   právnu   úpravu   rozhodnutia o povinnosti nahradiť trovy konania. Takto je zrejmé, že rozhodnutie o trovách konania je rozhodnutím   o   povinnosti   nahradiť   trovy   konania   (t. j.   vzniknuté   a   preukázané   trovy skončeného konania), nie takto rozhodnutie o povinnosti zložiť (vopred) zábezpeku za trovy konania podľa ustanovenia § 51 ods. 1 Zákona číslo 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, čo sú rozdielne právne plnenia...

Najvyšší súd Slovenskej republiky takto vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval ustanovenie § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku na uznesenie, ktoré nie je uvedené v ustanovení § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   základné   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho   záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 09. 2007, č. k. 1 Obdo V 93/2006, porušené bolo.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 93/2006 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   námietok   sťažovateľky   týkajúcich   sa   porušenia   jej   práv   na   spravodlivé súdne konanie zaručených v označených článkoch ústavy a dohovoru, ktoré jej mali byť odňaté napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 93/2006 z 27. septembra 2007 spočíva v jej tvrdeniach, že najvyšší súd v konaní o jej dovolaní proti rozhodnutiu, o povinnosti žalobcu zložiť zábezpeku za trovy konania nezohľadnil rozdiel medzi týmto rozhodnutím   a rozhodnutím   o trovách   konania,   pričom   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   dovolanie   nie   je   vyslovene   prípustné   iba   proti   rozhodnutiu o trovách konania, avšak jeho podanie nie je podľa sťažovateľky vylúčené proti rozhodnutiu o zložení zábezpeky za trovy konania.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: „Najvyšší sud Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP), po zistení, že   dovolania   podali   včas   účastníci   konania,   obe   dovolania   prejednal   bez   nariadenia dovolacieho   pojednávania,   preskúmal   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   sudu,   ako   aj konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel   k   záveru,   že   obe   dovolania   smerujú   proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný Ustanovenie § 51 ods. 1 zákona č 97/1963 Zb. v znení jeho noviel o medzinárodnom práve   súkromnom   a   procesnom   umožňuje   sudu   uložiť   cudzincovi,   ktorý   sa   domáha rozhodnutia o majetkovom práve, na návrh odporcu, aby zložil sudom určenú zábezpeku za trovy konania s tým, že ak zábezpeku nezloží do určenej lehoty, nebude proti vôli odporcu v konaní pokračovať a konanie zastaví Tento zákon bol zákonodarným organom schválený dňa 4.12.1963, ktorého dňa bol tiež schválený doposiaľ platný (v znení noviel) Občiansky súdny poriadok pod číslom 99/1963 Zb.. Vzhľadom na predmet právnej úpravy, ako aj vzhľadom na obdobie, kedy boli tieto predpisy schválené, z ich textu je zrejmé, že sa v nich používa rovnaká právna terminológia, a to nielen čo do jej znenia, ale aj čo do jej obsahu, čo tiež prispieva k súladnosti platného právneho poriadku.

V ustanovení § 239 ods. 3 OSP sú uvedené uznesenia, proti ktorým dovolanie nie je prípustné.   Medzi   nimi   je   uvedené   aj   uznesenie,   ktorým   sa   rozhodlo   o trovách   konania. Napadnutým uznesením odvolacieho súdu bolo nepochybne rozhodnuté výlučne o trovách konania, ako to vyplýva aj zo znenia ustanovenia § 51 ods. 1 zák. č. 97/1963 Zb. v znení jeho noviel. Z tohto dôvodu podľa ust. § 239 OSP dovolanie proti tomuto uzneseniu nie je prípustné. Ustanovenie § 239 ods. 3 OSP výslovne nestanovuje,   že sa vzťahuje iba na prípady,   keď   o   trovách   občianskeho   súdneho   konania   sa   rozhoduje   podľa   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a preto je potrebné podľa neho postupovať aj v prípadoch, keď o trovách konania sa rozhoduje podľa iného právneho predpisu, a to napr. aj podľa ust. § 51 ods. 1 zák. č. 97/1963 Zb. v znení jeho noviel. Tento záver potvrdzuje už uvedená skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. bol schválený v ten istý deň, ako zákon č. 97/1963 Zb. Znenie týchto právnych predpisov bolo (a aj je) navzájom zosúladené. Preto ak ust. § 239 ods. 3 OSP vylučovalo prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o trovách konania, potom toto ustanovenie sa muselo a musí vzťahovať aj na rozhodnutie vydané podľa ust. § 51 ods. 1 zák. č. 97/1963 Zb. Ak by sa nemalo nevzťahovať, potom znenie § 239 ods. 3 by muselo mať inú podobu.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu odmietol ako neprípustné s odôvodnením, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému   dovolanie   nie   je   prípustné.   V každom   prípade   tento   postup   najvyššieho   súdu (v tomto   prípade   dovolacieho   súdu)   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd   v danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou   aplikáciou   a výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktorý sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť v tejto časti odmietnuť, ako zjavne neopodstatnenú.

Uvedené   závery   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení označeného rozhodnutia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha jeho zrušenia, nezaoberal.

Nad rámec ústavný súd podotýka, že súc viazaný petitom sťažnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde neskúmal dôvodnosť rozhodnutia najvyššieho súdu, proti ktorému dovolanie sťažovateľky smerovalo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2008