znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 267/07-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. G. a H. G., obaja bytom Ľ., zastúpených advokátom JUDr.   V.   Z.,   M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 323/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. G. a H. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2007 doručená sťažnosť E. G. a H. G., obaja bytom Ľ. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 323/07.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 29. júna 1998 sa žalobcovia v 1. – 19. rade domáhali v konaní pred Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) od sťažovateľov   (v procesnom   postavení   žalovaných)   vypratania   nehnuteľností v katastrálnom   území   D.   (ďalej   len   „sporné   nehnuteľnosti“).   Okresný   súd   rozsudkom č. k. 19 C 200/98-223 z 20. novembra 2002 žalobe žalobcov vyhovel a sťažovateľom uložil sporné   nehnuteľnosti   vypratať.   Odvolací   Krajský   súd   v Nitre   (ďalej   len   krajský   súd“) rozsudkom č. k. 5 Co 115/03-250 z 26. mája 2004 zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu žalobcov   zamietol.   Na   základe   toho   podali   žalobcovia   21.   júla   2004   proti   rozsudku krajského súdu dovolanie z dôvodu nimi tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 8/05 z 22. novembra 2005 zrušil dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na opätovné konanie (doplnenie dokazovania) a rozhodnutie. Po vrátení   veci   krajský   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   5   Co   18/06-295 z 13. decembra   2006,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   19   C   200/98-223 z 20. novembra   2002.   Sťažovatelia   z dôvodu   nespokojnosti   s týmto   opätovným rozhodnutím   krajského   súdu   podali   14.   apríla   2007   generálnemu   prokurátorovi   podnet na podanie mimoriadneho   dovolania   za   účelom   preskúmania   rozsudku   krajského   súdu č. k. 5 Co 18/06-295 z 13. decembra 2006. Sťažovatelia namietajú porušenie označeného základného   práva   na   súdnu   ochranu   z dôvodu,   že   generálny   prokurátor   na   základe   ich podnetu nepodal mimoriadne dovolanie a listom č. k. VI/2 323/07-8 z 1. augusta 2007 ich podnet na podanie mimoriadneho dovolania odložil.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: «Generálny prokurátor v upovedomení o spôsobe vybavenia podnetu sťažovateľov na podanie mimoriadneho dovolania č. k. VI/2 323/07-8 zo dňa 1. 8. 2007 uvádza protiprávne konštatovania, o ktoré opiera svoj záver, že v   danom   prípade   nie   je   daný   dôvod   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Ide   najmä o záver, že rozsudok KS č. k. 5 Co 18/2006-295 zo dňa 13. 12. 2006 vychádza z náležite zisteného skutkového stavu a je vecne a právne správny. Generálny prokurátor evidentne ignoroval skutočnosti uvedené v podaní sťažovateľov zo dňa 14. 4. 2007 označenom ako „Podnet na podanie mimoriadneho dovolania“ (...).»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľov priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu   ochranu   bolo   postupom   generálneho   prokurátora   v   konaní   č.   k.   VI/2   323/07-8 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vracia   podnet   sťažovateľov   na   podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 18/2006-295 zo dňa   13.   12.   2006   na   ďalšie   konanie   generálnemu   prokurátorovi   s uložením   povinnosti podať mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 18/2006-295 zo dňa 13. 12. 2006 na Najvyšší súd Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   bolo   posúdenie,   či   postupom   generálneho prokurátora v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 323/07 o podnete sťažovateľov na podanie mimoriadneho dovolania   bolo   porušené   ich   základné právo na súdnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy môže dovolávať každý, kto sa domnieva, že došlo k nezákonnému zasahovaniu do výkonu jeho práv   (občianskej   povahy),   a   sťažuje   sa,   že   nemal   možnosť   takýto   spor   predložiť   súdu spĺňajúcemu požiadavky ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento článok zakotvuje „právo na súdnu ochranu“, ktorého jednou stránkou je právo na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd v občianskoprávnej veci. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným z aspektov je aj právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže byť obmedzené alebo podmienené splnením rôznych formalít alebo iných podmienok (zákonom ustanoveným postupom).

Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie svojho základného práva nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 18/06-295 z 13. decembra 2006 mimoriadne dovolanie.

Podanie mimoriadneho dovolania je podmienené splnením zákonných predpokladov, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľov, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).

Vychádzajúc   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   dospel   k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označenému rozsudku krajského súdu   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označeného   základného   práva sťažovateľov, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľom právo (právny nárok) na   vyhovenie   ich   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   zo   strany   generálneho prokurátora.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade generálnej prokuratúry)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 43/07).

Keďže   v danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označenému rozsudku krajského súdu mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného   základného   práva   sťažovateľov,   ústavný   súd   ich   sťažnosť   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. decembra 2007