znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 267/04-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   17. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Petit Press, a. s., so sídlom Nám. SNP 30, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. T. K., so sídlom B., vo veci porušenia jej základného práva na ochranu   tajomstva   správ   podávaných   telefónom   upraveného   v čl.   22   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Slovenskej informačnej služby pri odpočúvaní telefónnej linky č...., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Petit Press, a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2003 faxom doručená sťažnosť Petit Press, a. s., so sídlom Nám. SNP 30, Bratislava (ďalej len   „sťažovateľ“),   doplnená   predložením   originálu   doručeným   ústavnému   súdu 17. septembra   2003,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   ochranu   tajomstva   správ podávaných telefónom upraveného v čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „Dohovor“)   postupom   Slovenskej   informačnej   služby   (ďalej   len   „SIS“)   pri   odpočúvaní telefónnej linky č.....

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 7. januára 2003 viaceré médiá priniesli informáciu, že podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky P. R. bol nezákonne odpočúvaný a vo veci sa začalo vyšetrovanie, ktoré realizovala aj Vyššia vojenská prokuratúra v Trenčíne. V tejto   súvislosti   na   tlačovej   besede   11.   júla   2003   námestník   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   -   hlavný vojenský   prokurátor   plk. JUDr. D.   T.   (ďalej   len   „hlavný vojenský   prokurátor“)   informoval o doterajšom   priebehu vyšetrovania a konštatoval, že odpočúvaným subjektom nebol P. R., ale denník SME, pričom počas vyšetrovania „vyšli najavo skutočnosti nasvedčujúce, že nezákonné odpočúvanie bolo realizované Slovenskou informačnou službou (SIS)“.

Na tomto základe sťažovateľ konštatuje, že „na základe zistení orgánov činných v trestnom   konaní   možno   konštatovať,   že   bol   minimálne   v jednom   prípade   (rozhovor redaktora P. C. s P. R.) odpočúvaný telefonický hovor z linky č.... slúžiacej pre potreby domáceho spravodajstva redakcie denníka SME.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že je na základe zmluvy o pripojení č.... so Slovenskými telekomunikáciami jediným oprávneným užívateľom odpočúvanej telefónnej linky a používa ju pre svojich zamestnancov, ku ktorým patrí aj redaktor P. C..

Sťažovateľ   tiež   uvádza,   že   podľa   jeho   informácií   nebol   daný   na   odpočúvanie uvedenej telefónnej linky ani predbežný, ani následný súhlas príslušného súdu, a na základe toho   formuluje   názor, „že   jeho   nezákonným   odpočúvaním,   ktoré   realizovala   SIS   boli porušené práva garantované mu čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 (ďalej len „Dohovor“).“.

Na   základe   uvedeného   faktického   stavu   a podrobnej   právnej   analýzy   prípadu obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Postupom Slovenskej informačnej služby pri odpočúvaní telefónnej linky č.... bolo porušené   právo   sťažovateľa   na   ochranu   tajomstva   telefónom   prepravovaných   správ v zmysle   čl.   22   ods.   1   a 2   ústavy   a právo   sťažovateľa   na   rešpektovanie   korešpodencie v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd rozhodol uznesením o tom, že„Slovenská   informačná   služba   je   povinná   do   siedmich   dní   od   doručenia   tohto   nálezu ústavného súdu nahradiť sťažovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia.“.

Keďže k vysloveniu porušenia základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a práva podľa   čl.   8   ods.   1   Dohovoru   sťažovateľa   malo   dôjsť   podľa   tvrdenia   sťažovateľa nezákonným postupom SIS pri odpočúvaní telefónnej linky č...., považoval ústavný súd za potrebné   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   overiť   si   skutočnosti   uvedené v sťažnosti, a preto požiadal hlavného vojenského prokurátora   o poskytnutie informácií k skutočnostiam uvedeným v sťažnosti.

Hlavný vojenský prokurátor na základe výzvy ústavného súdu informoval ústavný súd o tom,   že   na   tlačovej   besede   11. júla   2003   „boli   konštatované   výsledky   vyšetrovania trestnej   veci   nelegálneho   odposluchu   poslanca   R.   po   jej   prerušení,   pričom   bolo konštatované,   že bola odpočúvaná telefónna linka   denníka   SME.   Obsah vyšetrovacieho spisu Vv 1/2003 nebol zverejnený, podlieha režimu utajenia...“.

Z informácie hlavného vojenského prokurátora ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal v uvedenej   veci   28.   júla   2003   trestné   oznámenie   adresované   Generálnej   prokuratúre Slovenskej   republiky,   v ktorom   okrem   iného   žiadal,   aby   mu   boli   priznané   práva poškodeného. V tejto súvislosti prokurátor hlavnej vojenskej prokuratúry pplk. JUDr. J. B. informoval listom z 21. augusta 2003 právneho zástupcu sťažovateľa o tom, že v uvedenej veci sú poškodenými osobami poslanec P. R. a redaktor denníka SME P. C., ktorí si svoje práva podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku uplatnili.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa § 55 zákona o ústavnom súde ústavný súd vychádza zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich konaniach, ak sa nerozhodne inak.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   prípadné   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru závisí od zistenia skutkového stavu, podľa ktorého SIS nezákonne odpočúvala telefónnu linku, ktorej jediným oprávneným užívateľom je na základe platnej zmluvy o pripojení so Slovenskými telekomunikáciami sťažovateľ. Zisťovanie tohto skutkového stavu je predmetom trestného konania,   ktoré   ešte   nebolo   právoplatne   skončené.   Z informácií,   ktoré   sú   obsiahnuté v sťažnosti,   i z   vlastných   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v doterajšom   priebehu vyšetrovania   vyšli   najavo   skutočnosti „nasvedčujúce,   že   nezákonné   odpočúvanie   bolo realizované Slovenskou informačnou službou (SIS)“. Tieto zistenia však nadobudnú právnu relevanciu až právoplatným rozhodnutím v predmetnej trestnej veci.

Ústavný súd nespochybňuje právo sťažovateľa namietať porušenie jeho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru v konaní pred ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Nezákonné   odpočúvanie   telefónnej   linky orgánom verejnej moci, resp. jeho zamestnancami ústavný súd považuje za „iný zásah“ do základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1   Dohovoru. Zistenie,   či   k odpočúvaniu   telefónnej   linky,   ktorej   jediným   oprávneným   užívateľom   je sťažovateľ, došlo nezákonným postupom SIS, resp. jej zamestnancov, je ale vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie v právomoci všeobecného súdu. Až na základe právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu, v ktorom budú konštatované predmetné skutkové zistenia, sa bude môcť ústavný súd zaoberať prípadným vyslovením porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 22 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 Dohovoru.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   nespochybnil   svoju   právomoc   rozhodnúť o prípadnom porušení ústavou a Dohovorom chránených práv sťažovateľa, avšak len za podmienky   rešpektovania subsidiárnej právomoci ústavného súdu, pričom vec (otázka), ktorá má byť predmetom posudzovania ústavného súdu, musí byť skutkovo jasná, pretože ústavný súd nie je „skutkový súd“, a preto je potrebné, aby sťažovateľ označil skutočnosti, z ktorých   by   vyplynulo,   že   označený   orgán   verejnej   moci   je   porušovateľom   základného práva sťažovateľa, o ktorom (porušení) by za splnenia už uvedených predpokladov mohol rozhodovať ústavný súd. Toho času   konaniu   o sťažnosti sťažovateľa na ústavnom súde bráni skutočnosť, že trestné konanie nie je ešte právoplatne skončené. Sťažnosť je preto podaná predčasne a z tohto dôvodu je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2004