znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 266/2015-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Luciou Halvoňovou, Na vŕšku 2, Bratislava, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj   práv   podľa   čl.   5   ods.   4   a   čl.   6   ods. 1   Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   Isp. zn. 2 T 113/1994 z 28. novembra 2013, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 2 Tos 151/2013 z 13. januára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ ( ⬛⬛⬛⬛ ) o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ ( ⬛⬛⬛⬛ ), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2,čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalejlen   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   T   113/1994   z   28.   novembra   2013   (ďalej   aj   „napadnutéuznesenie   okresného súdu“),   ako   aj   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len„krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 151/2013 z 13. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uzneseniekrajského   súdu“).   Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   bolo   obhajkyni   sťažovateľadoručené 11. marca 2014.

Sťažovateľ v úvodnej časti sťažnosti zdôrazňuje, že „Napriek skutočnosti, že výkon trestu odňatia slobody, uložený mi rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. z 15. 3. 1999, sp. zn. 2 T 113/94, na základe ktorého som bol zadržaný a umiestnený do výkonu trestu odňatia slobody, bol už v čase vydania Európskeho zatýkacieho rozkazu (28. 11. 2012) premlčaný,   sa   momentálne   nachádzam   vo   výkone   tohto   trestu   v   rozpore   so   zákonom a súčasne sú porušované aj moje ďalšie ústavné práva garantované nasledujúcimi článkami ústavy...“.

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkomokresného súdu sp. zn. 2 T 113/94 z 15. marca 1999 v spojení s rozsudkom krajského súdusp. zn. 4 To 81/99 z 20. júla 1999, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. júla 1999, uznanýza vinného z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (ďalej len „starý Trestný zákon“), za čo mu bol uloženýnepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov. Konanie proti sťažovateľovibolo vykonávané ako proti ušlému. Počas celého konania mal sťažovateľ zvoleného obhajcu.

Dňa   2.   decembra   1999   vydal   okresný   súd   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   príkazna dodanie   do   výkonu   trestu.   Následne   18.   januára   2000   vydal   okresný   súd   príkazna zatknutie sťažovateľa, pričom od uvedeného dátumu bolo po ňom vyhlásené celoštátnepátranie. V nadväznosti na pátranie po sťažovateľovi vydal 17. marca 2010 okresný súdpod sp. zn. 2 T 113/1994 na sťažovateľa medzinárodný zatýkací rozkaz podľa § 490 ods. 1Trestného poriadku.

Dňa   28.   novembra 2012   vydal okresný súd na   sťažovateľa aj európsky   zatýkacírozkaz. Na základe tohto európskeho zatýkacieho rozkazu bol sťažovateľ 16. mája 2013zadržaný   na   letisku   vo   Frankfurte   nad   Mohanom   v   Spolkovej   republike   Nemeckoa následne bol dodaný do výkonu trestu odňatia slobody do

,   kde   uvedený   trest   vykonáva   dosiaľ.   Výkon   trestu   bol   nariadený6. júna 2013.   Európsky   zatýkací   rozkaz   bol   sťažovateľovi   doručený   pri   jeho   zadržaní16. mája   2013,   pričom   dovtedy   nemal   o   jeho   existencii   podľa   svojho   tvrdenia   žiadnuvedomosť.

Dňa   15.   júla   2013   sťažovateľ   podal   žiadosť   o   prepustenie   na   slobodu   z   dôvodupremlčania výkonu trestu a o vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu podľa § 407ods. 2 Trestného poriadku v súvislosti s § 68 ods. 1 písm. c) starého Trestného zákona.Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 T 113/1994 z 28. novembra 2013 žiadosťsťažovateľa podľa § 406 ods. 2 Trestného poriadku s použitím § 413 ods. 2 Trestnéhoporiadku (per analogiam), § 90 ods. 1 písm. c) a 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákonv znení neskorších predpisov (ďalej len „nový Trestný zákon“) zamietol, keďže dospelk záveru, že k premlčaniu výkonu trestu nemohlo dôjsť, pretože premlčacia doba spočívala zdôvodu, že sťažovateľ sa v cudzine zdržiaval s úmyslom vyhnúť sa výkonu trestu.

V napadnutom uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«Súd priradil prejednanie žiadosti odsúdeného pod pojmovo i skutkovo najbližšie ustanovenie Trestného poriadku - podľa analógie rozhodovanie o upustení od výkonu trestu s použitím § 413 ods. 2 Tr. por., pretože platný trestný poriadok neupravuje rozhodovanie o prepustení z výkonu trestu odňatia slobody ani rozhodovanie o premlčaní výkonu trestu

- /bez ďalšieho/.

Okresný súd Bratislava 1 po vyslúchnutí odsúdeného kontradiktórnym spôsobom v prítomnosti prokurátora i obhajoby, po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu zhrnul vykonané dôkazy nasledovne:

Rozhodujúcim dôkazom, ktorý je podkladom celého nasledujúceho, je právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 3. 1999, č. k. 2 T 113/94 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 7. 1999, č. k. 4 To 81/99, ktorým bol ⬛⬛⬛⬛ uznaný vinným z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov pre výkon ktorého bol zaradený do I. NVS. /zákonný sudca Mgr. Tomík/.

Vec   spoločne   odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ je   právoplatne   rozhodnutá   aj vo vykonávacom konaní.

Predmetný rozsudok bol voči obž. vydaný v konaní proti ušlému /§ 302 Tr. por. zák. 141/1961 Zb./ na základe rozhodnutia senátu Okresného súdu Bratislava 1 dňa 16. 10. 1996 - č. l. 630.

Obžalovaný mal v konaní od jeho začiatku zvoleného obhajcu

, ⬛⬛⬛⬛ /zomrel po roku 2000/.

Trestný spis bol po právoplatnosti rozsudku pridelený rozvrhom práce na rok 2001 predsedovi senátu JUDr. Dutkovi.

V priebehu vykonávacieho konania súd vykonal úkony na zabezpečenie výkonu trestu podľa právoplatného rozsudku, súd nemal vedomosť o odsúdenom.

V roku 2001 súd nariadil vo veci spoločne odsúdeného znalecké dokazovanie a spis zaslal znalcom z odboru psychiatria pribratým do konania vo vzťahu k ods.. Po   zaslaní   spisu   znalcom   bola   v   roku   2006   doručená   súdu   správa   OR   PZ Bratislava IV, podľa ktorej polícia pri realizácii rozkazu na dodanie do výkonu trestu osoby ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 2. 12. 1999 zistila, že osoba ⬛⬛⬛⬛ má mať trvalý pobyt v USA, v štáte Georgia, kde sa má aj zdržiavať.

Súd zisťoval, kde sa nachádza spisový materiál, aj komunikáciou so znalcom, bolo mu však oznámené, že znalci neevidujú príslušný spisový materiál.

Vec   mala   od   roku   2008   pridelenú   predsedkyňa   senátu   JUDr.   Marta   Lauková na základe rozvrhu práce v roku 2008.

Dňa 25. 08. 2009 ⬛⬛⬛⬛ z Psychiatrickej kliniky LF UK Bratislava vrátil   súdu   spisový   materiál   2T   113/1994   s   tým,   že   tento   bol   nájdený   v   pozostalosti zomrelého znalca ⬛⬛⬛⬛.

Trestný   spis   bol   pridelený   rozvrhom   práce   na   rok   2010   predsedovi   senátu JUDr. Dutkovi.

Predseda   senátu   JUDr.   Dutko   ako   zákonný   sudca   dňa   17.   03.   2010   vydal medzinárodný zatýkací rozkaz voči ods. ⬛⬛⬛⬛.

Dňa 17. 08. 2010 bol Okresnému súdu Bratislava 1 doručený cestou Ministerstva spravodlivosti   SR   pokyn   pre   postup   pri   vyžiadaní   odsúdeného   zo   Spojených   štátov amerických.

Dňa 11. 04. 2011 Okresný súd Bratislava 1 spis zaslal Ministerstvu spravodlivosti spolu so žiadosťou ods. o milosť.

Po vrátení spisu boli podklady skompletizované a zaslané MS SR dňa 3. 6. 2011. Dňa   12.11.2012   Ministerstvo   vnútra   SR   zaslalo   Okresnému   súdu Bratislava 1 správu, podľa ktorej ods. ⬛⬛⬛⬛ má v súčasnosti používať meno ⬛⬛⬛⬛ a má byť štátnym občanom USA a používať pas USA. Súčasne bol súd požiadaný o vydanie Európskeho zatýkacieho rozkazu na menovaného.

Okresný   súd   Bratislava   1   dňa   28.   11.   2012   vydal   Európsky   zatýkací   rozkaz na odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ s uvedením možných mien, ⬛⬛⬛⬛. Dňa   16.   05.   2013   bol   odsúdený zadržaný   na   letisku   vo   Frankfurte nad Mohanom   /Nemecko/   a   prevezený   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   na   Slovensko a dňa 6. 6. 2013   bol   ods. ⬛⬛⬛⬛ nariadený   výkon   trestu   odňatia   slobody na základe právoplatného rozsudku 2 T 113/1994.

Odsúdený ⬛⬛⬛⬛ následne   podaním   zo   dňa   12.   07.   2013 prostredníctvom   zvolenej   obhajkyne   požiadal   nepríslušný   orgán,   Krajskú   prokuratúru Trnava o prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Predseda senátu preskúmal celý spisový materiál a zistil, že predbežne je nevyhnutné vyriešiť otázku, či na plynutie premlčacej lehoty má byť použité ustanovenie zák. 140/1961 Zb. /Trestný zákon účinný do 1. 1. 2006 alebo trestný zákon 300/2005 Z. z. platný a účinný v čase rozhodovania súdu.

Predseda   senátu   dňa   22.   08.   2013   požiadal   o   spoluprácu   veľvyslanectvo   USA na Slovensku s cieľom zistiť, či ods. je občanom USA, odkedy, či sa na území USA zdržiaval legálne, či pri žiadosti o občianstvo uviedol, že je trestne stíhaný, resp. odsúdený, k zisteniu a riešeniu predbežnej otázky v zmysle § 68 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. resp. § 90 ods. 3 Tr. zák. - premlčacia doba je v zmysle konkurujúcich právnych predpisov

-starého a nového trestného zákona zhodná - 10 rokov od právoplatnosti rozhodnutia. Dňa 17. 9. 2013 Okresný spis Trnava súrne požiadal o zaslanie spisu 2 T 113/1994, ktorý bol tomuto súdu zaslaný 10. 10. 2013.

Dňa   04.   11.   2013   bol   Okresnému   súdu   Bratislava   1   doručený   spisový   materiál Okresného súdu Trnava sp. zn. 4 Nt 108/2013, ktorého súčasťou je aj uznesenie Okresného súdu Trnava, ktorým tento súd vyslovuje postupom podľa § 241 ods. 1 písm. a/ Tr. por. a § 406 ods. 2 Tr. por. svoju nepríslušnosť v konaní o žiadosti ods. ⬛⬛⬛⬛ / / o vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu v súvislosti s § 68 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. /zákona 140/1961 Zb./. Rozhodnutie bolo súdu zaslané spolu so spisovým materiálom 2 T 113/1994.

Okresný súd Bratislava 1 nariadil vo veci verejné zasadnutie za účelom rozhodnutia o žiadosti odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody s urýchlením a aj bez predbežného vyjadrenia   veľvyslanectva   USA,   ktoré   súdu   oznámilo,   že   žiadosť   súdu   odstúpilo   inému orgánu.

Súd je toho názoru, že z hľadiska možného porušenia práv odsúdeného nečinnosťou súdu, aj napriek chýbajúcej legislatíve, ktorá by sa vzťahovala priamo na prejednávanú vec, je vhodné a nevyhnutné použitie analógie, ktorá môže pomôcť ochrane práv a základných slobôd v tomto prípade odsúdenej osoby, navyše ak je nevyhnutné rozhodnúť o veci, ktorá sa týka osobnej slobody človeka, súd je oprávnený konať v súlade s širšími ustanoveniami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Na   nariadenom   verejnom   zasadnutí   odsúdený po   zákonnom   poučení a vysvetlení procesného postupu súdu uviedol, že v roku 1996 legálne vycestoval do USA na pracovné víza, ktoré mali platiť až do prvého opustenia územia USA. Následne požiadal o tzv. „zelenú kartu“ pre cudzinca, ktorá mu bola udelená a po uplynutí doby 5 rokov od vydania zelenej karty požiadal v roku 2006 o štátne občianstvo USA, ktoré mu aj bolo udelené v septembri roku 2007.

Ďalej   uviedol,   že   nevedel   o   trestnom   stíhaní   jeho   osoby   a   nevedel   ani   o právoplatnom odsúdení za trestný čin, ktorý mu bol kladený za vinu.

Tiež uviedol, že svoje meno zmenil na meno: ⬛⬛⬛⬛ preto, lebo v USA sa meno vyslovuje úplne inak ako na Slovensku. Apeloval na súd aj veľmi zlým stavom svojej manželky a dvoch maloletých dcér 8 a 10 ročnej.

Právna zástupkyňa odsúdeného na verejnom zasadnutí uviedla, že podľa jej názoru predmetom konania je vyhodnotenie hmotnoprávneho inštitútu premlčania výkonu trestu odňatia slobody, na ktorý je nevyhnutné uplatniť znenie § 68 ods. 2 veta druhá Tr. zák. 140/1961 Zb.

Uviedla, že prechodné ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. por., zák. 301/2005 Z. z. nie je možné použiť, pretože Ústavný súd Slovenskej republiky svojim nálezom pozastavil účinnosť tohto zákonného ustanovenia.

Podľa   obhajkyne, keďže od   roku   2000,   keď súd   vykonal ostatný   úkon   smerujúci k výkonu trestu odsúdeného do roku 2011, keď súd vydal medzinárodný zatýkací rozkaz na odsúdeného uplynula súdu premlčacia 10 ročná lehota podľa § 68 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. 140/1961 Zb. a vtedy sa výkon trestu odsúdeného premlčal.

Navrhla preto, aby súd na základe hmotnoprávneho ustanovenia § 68 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody prepustil z dôvodu premlčania výkonu trestu.

Prokurátor   vecne   i   miestne   príslušnej   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   1 na nariadenom verejnom zasadnutí poukázal na jeho právny názor, podľa ktorého sa výkon trestu odsúdeného premlčať nemohol, pretože odsúdený sa výkonu trestu vyhýbal pobytom   v   cudzine   aj   keď   musel   mať   vedomosť,   že   je   trestne   stíhaný.   Podľa   názoru prokurátora   v   tomto   prípade   premlčacia   lehota   plynúť   nemohla.   Navrhol   preto   návrh odsúdeného zamietnuť.

Pri oboznámení spisového materiálu boli odsúdenému predložené dôkazy č. l. 10, 11, 12 - 16, 17, z ktorých je zrejmé, že v prejednávanej veci bol ako obvinený zadržaný, vyslúchnutý, sám si zvolil obhajcu, ktorý ho v konaní zastupoval aj potom, čo bolo voči nemu vedené konanie ako voči ušlému.

Súd   predbežne   vyhodnotil   aj   návrh   právnej   zástupkyne   odsúdeného   na   použitie hmotnoprávneho   ustanovenia   vzťahujúceho   sa   na   premlčanie   výkonu   trestu   odňatia slobody, § 68 ods. 2 veta druhá Tr. zák. 140/1961 Zb..

Podľa názoru Okresného súdu Bratislava 1, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vzťahujúce sa na pozastavenie účinnosti prechodného ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. por., zák. 301/2005 Z. z. má vzťah k dokonanému premlčaniu a nie k premlčaniu plynúcemu, v tomto prípade prichádza podľa konajúceho súdu k možnosti použitia analógie a   vyhodnotenia,   ktoré   z   konkurujúcich   ustanovení   je   v   prípade   odsúdeného výhodnejšie.

Predovšetkým, súd poukázanie právnej zástupkyne na znenie § 68 ods. 2 Tr. zák. 140/1961   Zb.   vyhodnocuje   ako   poukázanie   účelovo   na   tú   časť   právneho   predpisu

-neoprávnene v cudzine - ktorá prijatím zákona 23/1991 Zb. stratila zmysel, keďže takéto znenie aj podľa príslušnej judikatúry rozhodnutia NS 21/87 evidentne smeruje k zneniu § 109   ods.   2   Tr.   zák.   140/1990   Zb.   -   opustenie   republiky   -   ktoré   ustanovenie   stratilo platnosť ešte v roku 1990.

Súd poukazuje - nie je však viazaný - na príslušnú judikatúru súdov Českej republiky a následnú úpravu ustanovenia § 68 ods. 2 Tr. zák. /Zhodné znenie k Tr. zák. účinnému v SR do   1.   1.   2006/   s   tým,   že   už   akýkoľvek   pobyt   v   cudzine   znamená   spočívanie   plynutia premlčacej doby právoplatného trestu.

V tomto prípade je podľa súdu vylúčené, aby bral pri svojom rozhodovaní do úvahy pojem „neoprávnené zdržiavanie v zahraničí“ práve s poukazom na Listinu základných práv a slobôd, zákon 23/1991 Zb.

Do úvahy prichádza použitie ustanovenia § 90 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Tr. zák. v platnom znení.

Dĺžka premlčacej doby v prípade nového i starého Trestného zákona je zhodná, rovnako aj začatie planutia premlčacej doby.

V   zmysle   §   90   ods.   3   Tr.   zák.   sa   teda   súd   zaoberal   otázkou   skúmania   úmyslu odsúdeného pri jeho zdržiavaní sa v cudzine.

Súd dospel k záveru, že odsúdený ⬛⬛⬛⬛ bez akejkoľvek pochybnosti vedel a svojom trestnom stíhaní a nemohol mať bez najmenšieho dôvodu vedomosť o tom, že by trestné stíhanie voči jeho osobe skončilo iným rozhodnutím, ako jeho odsúdením. Keďže súd v konaní pred vynesením rozsudku konal voči obž. ako proti ušlému, už v tejto dobe bolo nepochybné, že ⬛⬛⬛⬛ sa vyhýba trestnému konaniu.

Po tom, ako bol ⬛⬛⬛⬛ právoplatne odsúdený, podľa názoru súdu tým, že neoznámil súdu, ani inému orgánu svoj pobyt v cudzine tak, aby nevzbudil podozrenie z vyhýbania sa trestnému konaniu, sám zapríčinil spočívanie premlčacej doby vlastného odsúdenia.

Ak by súd prijal názor, že pobyt v cudzine bez oznámenia miesta svojho pobytu, prípadne   korešpondenčnej   adresy   nie   je   vyhýbaním   sa   výkonu   trestu,   postačuje,   ak akýkoľvek odsúdený sa príslušne dlhým pobytom v cudzine, v štáte z ktorého neprichádza do úvahy   jeho   vydanie,   vyhne   výkonu   akéhokoľvek   trestu,   nielen   odňatia   slobody za akýkoľvek trestný čin.

Súd teda musel dokazovať, či odsúdený mal úmysel vyhnúť sa výkonu trestu pobytom v cudzine.

Podľa názoru súdu zmena mena a priezviska odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ v roku 2007, po zažiadaní o občianstvo a prijatí občianstva USA je tým konaním, ktoré je možné podradiť   pod   pojem   „úmysel   vyhnúť   sa   výkonu   trestu“,   pretože   samotná   zmena   mena samozrejme   nemôže   byť   považovaná   za   úmysel,   ale   posúdením   komplexne   so   všetkými okolnosťami   trestného   konania,   opustenia   územia   štátu   potom,   čo   mu   bolo   vznesené obvinenie, prijatie pasu USA na meno ⬛⬛⬛⬛, keď si zmenil nielen priezvisko ale aj meno, neobnovenie Slovenského pasu na pôvodné meno /platnosť do roku 2001/, všetky tieto postupy odsúdeného podporujú názor súdu, že odsúdený ⬛⬛⬛⬛ sa v cudzine zdržiaval s úmyslom vyhnúť sa výkonu trestu.

Tvrdenie odsúdeného, že o právoplatnom odsúdení nevedel, súd musí vyhodnotiť v kontexte faktov o vedomosti o trestnom stíhaní, právne zastupovanie, aj v konaní proti ušlému zvoleným obhajcom a neoznámenie miesta svojho pobytu nielen orgánom činným v trestnom konaní, ale ani príslušným evidenciám pobytu.

Tvrdenie odsúdeného, že v roku 2010 bol na Slovensku, súd taktiež môže akceptovať, samozrejme   s   dovetkom,   že   to   bolo   pod   menom ⬛⬛⬛⬛ -   ktoré   meno neprechádzalo evidenciami.

Po zhrnutí takto zistených skutočností súd o veci rozhodol súc viazaný ustanoveniami čl.   5,   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   o   povinnosti urýchleného rozhodnutia, aj pri absencii kogentných trestnoprávnych ustanovení.

Rozhodnutie   o   nevyhovení   žiadosti   odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ o   upustení od výkonu   trestu   odňatia   slobody   súd   odôvodnil   skutkovými   i   právnymi   okolnosťami prípadu, nebolo pritom možné použiť znenie ustanovenia § 413 ods. 1, ods. 2 Tr. por., pretože súd nerozhodoval o dôvodoch spočívajúcich v nevyliečiteľnej životu nebezpečnej chorobe, alebo o nevyliečiteľnej duševnej chorobe.»

Uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   113/1994   z 28.   novembra   2013   napadolsťažovateľ ihneď po jeho vyhlásení sťažnosťou. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 2Tos 151/2013 z 13. januára 2014 sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu zrušila zároveň podľa § 406 ods. 2 Trestného poriadku a podľa § 90 ods. 3 nového Trestnéhozákona žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu z dôvodu premlčania výkonu trestuodňatia slobody v spojení so žiadosťou o vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestuzamietol.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

« ⬛⬛⬛⬛ ( ⬛⬛⬛⬛ ) bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. 03. 1999 sp. zn. 2T/113/1994 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 07. 1999 sp. zn. 4T0/81/1999 pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona, za čo mu bol uložený trest   odňatia   slobody   v   trvaní   6   rokov,   pre   výkon   ktorého   bol   zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Konanie proti obžalovanému ⬛⬛⬛⬛ ( ⬛⬛⬛⬛ ) bolo vykonávané ako konanie proti ušlému podľa § 302 Tr. poriadku zákona č. 141/1961 Zb., pretože sa nedostavoval na úkony trestného konania ani na súdne pojednávanie a nebolo mu možné doručiť zásielky súdu.

Sťažnostný súd vo vzťahu k vykonávaciemu konaniu dodáva nasledovné: Okresný súd Bratislava   I   dňa   02.   12.   1999   vydal   príkaz   na   dodanie   do   výkonu   trestu   odsúdeného (č. l. 810).

OR PZ Bratislava IV dňa 13. 08. 2001 okresnému súdu poskytlo správu o šetrení, z ktorej vyplýva, že sa odsúdený ⬛⬛⬛⬛ ( ⬛⬛⬛⬛ ) má zdržiavať mimo územia SR a je zaradený do celoštátneho pátrania po hľadaných osobách (č. l. 854). Z ďalšej správy OR PZ Bratislava IV zo dňa 10. 04. 2006 vyplýva, že hľadaný odsúdený sa zdržiava v USA v štáte Georgia s tým, že polícia žiadala o stanovisko k vydaniu medzinárodného príkazu na zatknutie (č. l. 123).

Okresný súd zisťoval pobyt odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ ( ⬛⬛⬛⬛ ) prostredníctvom REGOBU a ZVJS dňa 17. 09. 2008 (č. l. 157).

Okresný   súd   Bratislava   I   pod   č.   k.   2   T/113/1994   vydal   dňa   17.   03.   2010 medzinárodný   zatýkací   rozkaz   za   účelom   výkonu   trestu   odňatia   slobody   odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ ( ⬛⬛⬛⬛ ) - č. l. 875.

V   súvislosti   s   vydaním   medzinárodného   zatýkacieho   rozkazu   bola   zaslaná Okresnému súdu Bratislava I dňa 17. 08. 2010 správa Ministerstva spravodlivosti SR s pokynmi na vyžiadanie obvineného z USA (č. l. 907) a následne Ministerstvo vnútra SR dňa 10. 03. 2011 súd požiadal o informáciu vo vzťahu k extradícii odsúdeného z USA do SR (č. l. 953, 995).

Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 12. 11. 2012 konštatovalo, že hľadaná osoba ⬛⬛⬛⬛ používa meno ⬛⬛⬛⬛, je štátnym občanom USA a má americký CD: (č. l. 1004).

Okresný   súd   Bratislava   I   vydal   dňa   28.   11.   2012   Európsky   zatýkací   rozkaz pod č. 2 T/113/1994 (č. l. 1008).

V spise sa nachádza tiež korešpondencia Národnej ústredne INTERPOL a Národnej ústredne SIRENE.

Dňa 16. 05. 2013 bol odsúdený ⬛⬛⬛⬛ ( ⬛⬛⬛⬛ ) zadržaný na   letisku   vo   Frankfurte   nad   Mohanom   (Nemecko)   a   prevezený   na   územie   Slovenskej republiky za účelom výkonu trestu.

Po   zadržaní   odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ ( ⬛⬛⬛⬛ )   bol   tento dodaný do výkonu trestu na základe nariadenia výkonu trestu zo dňa 06. 06. 2013. Okresný   súd   Bratislava   I   vytýčil   vzhľadom   k   žiadosti   odsúdeného   o   premlčanie výkonu trestu odňatia slobody a vydanie rozhodnutia o premlčaní výkonu trestu vo veci verejné zasadnutie na deň 25. 11. 2013 napriek tomu, že takýto postup nie je výslovne upravený   Trestným   poriadkom,   ale   z   hľadiska   správneho   zistenia   skutkového   stavu a rozšírenia práv odsúdeného formou kontradiktórneho procesu konštatoval nevyhnutné prejednanie veci za prítomnosti strán.

Na   nariadenom   verejnom   zasadnutí   odsúdený po   zákonnom   poučení a vysvetlení procesného postupu súdu uviedol, že v roku 1996 legálne vycestoval do USA na pracovné víza, ktoré mali platiť až do prvého opustenia územia USA. Následne požiadal o tzv. „zelenú kartu“ pre cudzinca, ktorá mu bola udelená a po uplynutí doby 5 rokov od vydania zelenej karty požiadal v roku 2006 o štátne občianstvo USA, ktoré mu aj bolo udelené v septembri roku 2007.

Ďalej   uviedol,   že   nevedel   o   trestnom   stíhaní   jeho   osoby   a   nevedel   ani   o právoplatnom odsúdení za trestný čin, ktorý mu bol kladený za vinu.

Tiež uviedol, že svoje meno zmenil na meno: ⬛⬛⬛⬛ preto, lebo v USA sa meno vyslovuje úplne inak ako na Slovensku. Apeloval na súd aj veľmi zlým stavom svojej manželky a dvoch maloletých dcér 8 a 10 ročnej.

Právna zástupkyňa odsúdeného na verejnom zasadnutí uviedla, že podľa jej názoru predmetom konania je vyhodnotenie hmotnoprávneho inštitútu premlčania výkonu trestu odňatia slobody, na ktorý je nevyhnutné uplatniť znenie § 68 ods. 2 veta druhá Tr. zák. 140/1961 Zb.

Uviedla, že prechodné ustanovenie § 437 ods. 4 Tr. por., zák. 301/2005 Z. z. nie je možné použiť, pretože Ústavný súd Slovenskej republiky svojim nálezom pozastavil účinnosť tohto zákonného ustanovenia.

Podľa   obhajkyne, keďže od   roku   2000,   keď súd   vykonal ostatný   úkon   smerujúci k výkonu trestu odsúdeného do roku 2011, keď súd vydal medzinárodný zatýkací rozkaz na odsúdeného uplynula súdu premlčacia 10 ročná lehota podľa § 68 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. 140/1961 Zb. a vtedy sa výkon trestu odsúdeného premlčal.

Navrhla preto, aby súd na základe hmotnoprávneho ustanovenia § 68 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody prepustil z dôvodu premlčania výkonu trestu.

Prokurátor   vecne   i   miestne   príslušnej   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   1 na nariadenom verejnom zasadnutí uviedol, že výkon trestu odsúdeného sa premlčať nemohol, pretože odsúdený sa výkonu trestu vyhýbal pobytom v cudzine aj keď musel mať vedomosť, že je trestne stíhaný. Podľa názoru prokurátora v tomto prípade premlčacia lehota plynúť nemohla. Navrhol preto návrh odsúdeného zamietnuť.

Okresný súd správne vyhodnotil návrh právnej zástupkyne odsúdeného na použitie hmotnoprávneho   ustanovenia   vzťahujúceho   sa   na   premlčanie   výkonu   trestu   odňatia slobody, ktorá sa domáhala použitia § 68 ods. 2 veta druhá trestného zákona č. 140/1961. Konštatoval,   že   rozhodnutie   Ústavného   súdu   SR   vzťahujúce   sa   na   pozastavenie účinnosti   prechodného   ustanovenia   §   347   ods.   4   Tr.   zákona   č.   301/2005   má   vzťah k dokonanému premlčaniu a nie k premlčaniu plynúcemu. S týmto názorom sa stotožnil aj sťažnostný súd.

Vzhľadom k časovej pôsobnosti a dôvod sťažnosti sťažnostný súd preskúmal otázku použitia   trestno-hmotných   noriem,   ktoré   by   v   danom   prípade   mali   byť   pre   sťažovateľa priaznivejšie.

Podľa § 68 ods. 2 Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005 sa premlčacia doba začína okrem   iného   právoplatnosťou   rozsudku,   rozhodnutím   o   tom,   že   sa   trest   vykoná. Do premlčacej doby sa nezapočítava doba, po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že sa odsúdený zdržiaval neoprávnene v cudzine.

Podľa § 90 ods. 3 Tr. zákona účinného od 01. 01. 2006 do premlčacej doby výkonu trestu sa nezapočítava doba, po ktorú nebolo možné trest vykonať, preto, že sa odsúdený zdržiaval v cudzine s úmyslom vyhnúť sa trestu.

S poukazom na uvedené zmeny týkajúce sa premlčania výkonu trestu odňatia slobody vo vzťahu k nezapočítaniu doby do plynutia premlčacej lehoty dospel krajský súd k záveru, že   pre   odsúdeného   je   priaznivejší   výklad   v   zmysle   §   90   ods.   3   Tr.   zákona   účinného od 01. 01. 2006, pretože nie každý pobyt mimo územia SR, ale len taký, ktorý možno spojiť s úmyslom vyhnúť sa výkonu trestu, možno podriadiť pod uvedené ustanovenie Tr. zákona. Vychádzajúce z tohto názoru má aj sťažnostný súd za to, že nebolo potrebné sa zaoberať premlčacími lehotami v zmysle § 90 ods. 1 Tr. zákona, nakoľko lehoty premlčania spočívali s poukazom na preukázateľný úmysel ⬛⬛⬛⬛ o marenie nástupu výkonu trestu zdržiavaním sa v cudzine. Tento úmysel bol preukázaný tak, ako to správne uviedol   aj   súd   prvého   stupňa   jeho   konaním   a   to   zmenou   mena   priezviska,   zmenou občianstva,   dlhodobým   pobytom   mimo   územia   SR   ako   aj   jeho   odchodom   už   v   čase prípravného konania. O tom, že bol trestne stíhaný, obvinenie bolo vznesené, mal plne vedomosť. Tá skutočnosť, že bol právoplatne odsúdený mu bola zrejmá už zo zápisnice o informatívnom výsluchu, ktorú riadne prevzal na území USA.

Sťažnostný   súd   si   s   poukazom   na   tvrdenie ⬛⬛⬛⬛ zadovážil   spis Okresného   súdu   Bratislava   IV   sp.   zn.   25   P/443/2006,   ktorý   sa   týka   žiadosti ⬛⬛⬛⬛ na zvýšenie výživného na dcéru ⬛⬛⬛⬛. Z uvedeného spisu vyplýva, že súd zisťoval pobyt ⬛⬛⬛⬛ aj na popud žiadateľky. Súd vypočul ⬛⬛⬛⬛ na   informatívnom   výsluchu   dňa   07.   12.   2007.   Táto   zápisnica   bola doručená ⬛⬛⬛⬛ dňa 29. 02. 2008 podľa doručenky, ktorá sa súdu vrátila dňa 14. 04. 2008. Obsahom uvedeného výsluchu je aj konštatovanie oznamovateľky o tom, že ⬛⬛⬛⬛ bol právoplatne odsúdený Okresným súdom Bratislava I v roku 1996 pre trestný čin podvodu podľa § 250 písm. d/ Tr. zákona, pričom výkon trestu nenastúpil, nakoľko počas celého trestného konania sa zdržiaval v cudzine.

Naviac sťažnostný súd konštatuje, že po začatí trestného stíhania riadne prevzal uznesenie o vznesení obvinenia dňa 21. 12. 1993. Vyšetrovateľ PZ dňa 21. 12.   1993   podal   Mestskej   prokuratúre   Bratislava   návrh   na   vzatie   do   väzby obvineného ⬛⬛⬛⬛,   pričom   tento   bol   dňa   22.   12.   1993   prepustený zo zadržania (obmedzenie osobnej slobody od 21. 12. 1993 do 22. 12. 1993). Obvinený ⬛⬛⬛⬛ bol   riadne   vypočutý   dňa   21.   12.   1993   v   postavení   obvineného za prítomnosti obhajcu ⬛⬛⬛⬛, ktorý   ho zastupoval na   základe splnomocnenia. Zo spisu ďalej vyplýva, že obvinený sa zdržiaval už počas prípravného konania v zahraničí, o čom svedčí aj správa ⬛⬛⬛⬛ za spoločnosť L. H. L. spol. s r. o. (č. l. 503) ako aj protokol   o   oboznámení   obvineného   s   výsledkami   vyšetrovania   zo   dňa   01.   08.   1994 (č. l. 539).

Uvedené   skutočnosti   komplexne   jednoznačne   preukazujú   na   úmyselné   konanie ⬛⬛⬛⬛, ktoré smerovalo k vyhýbaniu sa nielen konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ale následne aj vyhýbaniu sa prípadného trestu.

Plynutie zákonnej premlčacej lehoty v zmysle § 90 ods. 1 Tr. zákona, preto ani sťažnostný súd neskúmal a v danom prípade nie sú relevantné.

Rozhodnutie sťažnostného súdu je len rozhodnutím, ktoré upravilo správny procesný postup súdu pri použití ustanovenia § 90 ods. 3 Tr. zákona za súčasného sa stotožnenia s meritórnym rozhodnutím tohto súdu.»

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu krajského súduz 13. januára 2014 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Tdo 40/2014 z 8. októbra 2014 tak,že ho podľa § 382 písm. f) Trestného priadku odmietol, keďže smerovalo proti rozhodnutiu,proti   ktorému   dovolanie   nie   je   prípustné.   Označené   uznesenie   najvyššieho   súdu   akodovolacieho súdu sťažovateľ nenapadol sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „Namietaným rozhodnutiam súdov vytýkam predovšetkým nerešpektovanie a nesprávnu aplikáciu zákonnej úpravy inštitútu premlčania výkonu trestu, v dôsledku čoho mi bolo neoprávnene zasiahnuté do môjho základného práva, ako ústavou, tak aj dohovorom garantovaného, práva na osobnú slobodu. Okrem uvedeného,   krajský   súd   nesprávne   zistil   skutkový   stav   veci,   kedy   na   základe   zistených dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom tento rozpor je natoľko závažný, že odôvodnenie namietaného rozhodnutia absolútne nekorešponduje so skutočným stavom veci. Hodnotenie dôkazov bolo vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú skutkové základy prijaté súdom, v dôsledku čoho sa predmetné rozhodnutie stáva arbitrárnym.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že vzhľadom na skutočnosť, že bol právoplatne odsúdenýna trest odňatia slobody 6 rokov, tento trest nemožno s poukazom na § 68 ods. 1 písm. c)starého Trestného zákona vykonať po uplynutí premlčacej doby, ktorá je desať rokov. Podľasťažovateľa sa v jeho prípade otázka premlčania výkonu trestu má posudzovať podľa zákonaúčinného v čase spáchania skutku, ktorým je starý Trestný zákon, keďže úpravu premlčaniavýkonu trestu obsiahnutú v novom Trestnom zákone nemožno podľa jeho názoru považovaťpre   neho   za   priaznivejšiu.   V   súvislosti   s potrebou   aplikácie   starého   Trestného   zákonasťažovateľ argumentuje aj uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 9/2013 z 19. júna 2013,ktorým bol prijatý na ďalšie konanie návrh prvého námestníka generálneho prokurátora osúlade § 437 ods. 4 Trestného zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, s čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6ústavy,   ako   aj   s   čl.   7   ods.   1   dohovoru,   pričom   zároveň   bola   označeným   uznesenímpozastavená aj účinnosť § 437 ods. 4 Trestného zákona.

Vzhľadom na pozastavenie účinnosti § 437 ods. 4 nového Trestného zákona je podľanázoru sťažovateľa pre posúdenie otázky premlčania výkonu trestu relevantný § 2 ods. 1nového Trestného zákona a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd. Sťažovateľ tvrdí,že k premlčaniu výkonu trestu v jeho trestnej veci došlo 19. januára 2010, a preto uloženýtrest už nemožno vykonať. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na § 68 ods. 2 staréhoTrestného   zákona,   podľa   ktorého   premlčacia   doba   sa   začína   právoplatnosťou   rozsudkua pri podmienečnom odsúdení alebo podmienečnom prepustení právoplatnosťou rozhodnutiao tom, že sa trest vykoná, pričom do premlčacej doby sa nezapočítava doba, po ktorú nebolomožné trest vykonať preto, že sa odsúdený zdržiaval neoprávnene v cudzine, alebo bol naňom vykonávaný iný trest odňatia slobody.

Sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   starý   Trestný   zákon   považoval   za   neoprávnenézdržiavanie   sa   v   cudzine   pobyt   bez   povolenia   štátnych   orgánov. „Uvedené   zákonné ustanovenie bolo v Trestnom zákona zakotvené počas totalitného režimu a jeho výklad odkazoval   na   ustanovenie   §   109   Tr.   Zák.   (zákona   č.   140/1961   Zb.),   ktorý   upravoval nedovolené prekročenie štátnych hraníc – opustenie republiky.

Predmetné   ustanovenie   platilo   do   31.   12.   1991,   kedy   stratilo   účinnosť,   pričom ustanovenie § 68 ods. 2 Tr. zák. (zákona č. 140/1961 Zb.) v časti, ktorá upravuje spočívanie premlčacej doby, pokiaľ sa odsúdený neoprávnene zdržiava v cudzine, zostalo v platnosti až 31. 12. 2005.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákonodarca   túto   zákonnú   podmienku   spočívania premlčacej   doby   nemodifikoval,   v   dôsledku   čoho   je   nevyhnutná   jej   aplikácia   na   vtedy aktuálnu situáciu.

... S poukazom na uvedené právne skutočnosti by sme neoprávnenosť pobytu osoby v cudzine mohli konštatovať iba v prípade, pokiaľ by jej vycestovať do zahraničia zakazoval zákon, eventuálne by jej bol takýto zákaz uložený štátnymi orgánmi v zmysle relevantných právnych predpisov. V súvislosti s mojou osobou však žiadne takéto obmedzenie nikdy neexistovalo, a teda môj pobyt v zahraničí nie je v zmysle zákonných podmienok možné považovať za neoprávnený.

... Vo vzťahu k pobytu v Spojených štátoch amerických si dovoľujem uviesť, že o jeho oprávnenosti   svedčí   celý   rad   dôkazov,   ktoré   boli   súdu   predložené,   vrátane   vyjadrenia amerického konzula, že som štátnym občanom Spojených štátov amerických, pričom každý deň môjho pobytu, včítane vycestovania a môjho príchodu, je zlegalizovaný povolením príslušných amerických úradov.“

Pokiaľ ide o výkon iného trestu, sťažovateľ uvádza, že počas plynutia premlčacejdoby   nebol   na   ňom   vykonaný   žiadny   iný   trest.   Zo   skutočností   uvedených   v sťažnostivyplýva podľa názoru sťažovateľa záver, že v jeho prípade nedošlo k spočívaniu premlčacejdoby.

Vo vzťahu k prerušeniu plynutia premlčacej doby sťažovateľ v sťažnosti uvádza, ženeboli splnené podmienky na prerušenie ustanovené v § 68 ods. 3 písm. a) a b) staréhoTrestného zákona, podľa ktorého premlčanie výkonu trestu sa prerušuje,

a) ak súd urobil opatrenie smerujúce k výkonu trestu, o premlčanie ktorého ide, alebo

b) ak odsúdený spáchal v premlčacej dobe nový trestný čin, na ktorý tento zákonustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.

Podľa § 68 ods. 4 starého Trestného zákona prerušením premlčania sa začína novápremlčacia doba.

Z hľadiska prerušenia premlčacej doby sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že súdy vjeho veci urobili štyri opatrenia smerujúce k výkonu trestu (rozkaz na dodanie do výkonutrestu z 2. decembra 1999, vydanie príkazu na zatknutie a vyhlásenie celoštátneho pátrania18. januára 2000, vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu 17. marca 2010 a vydanieeurópskeho   zatýkacieho   rozkazu   28.   novembra   2012).   Sťažovateľ   v tejto   súvislostiargumentuje, že „Po právoplatnosti rozsudku bola premlčacia doba prerušená 2. 12. 1999 a 18. 1. 2000, pričom najbližším nasledujúcim úkonom bolo až vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu dňa 17. 3. 2010, t. j. až po uplynutí desaťročnej premlčacej doby.“.

Sťažovateľ zároveň zdôrazňuje, že počas premlčacej doby nespáchal žiadny trestnýčin,   a preto   podľa   jeho   názoru   už   nemohlo   po   18.   januári   2000   dôjsť   v jeho   prípadek prerušeniu premlčacej doby.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   pokiaľ   v jeho   veci   konajúce   súdy   aplikovali   na   posúdeniepremlčania ustanovenia nového Trestného zákona, postupovali nesprávne, pričom „Okrem skutočnosti,   že   ide   o   nesprávnu   aplikáciu   trestnoprávnej   normy,   súdy   v   zmysle   tohto zákonného ustanovenia vec nesprávne právne posúdili, pričom odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je arbitrárne a skutkové závery ním prijaté nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch.“.

V ďalšej časti svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na fakt, že obligatórnounáležitosťou   spočívania   premlčacej   doby   je   existencia   úmyslu   odsúdeného   vyhnúť   sauloženému trestu, tento úmysel však podľa neho v jeho veci nebol preukázaný. Základompre záver o úmysle vyhnúť sa pobytom v cudzine výkonu uloženého trestu musí byť podľasťažovateľa vedomosť odsúdeného o právoplatnom odsúdení, pričom on sa podľa svojhotvrdenia o svojom odsúdení dozvedel po prvýkrát pri zadržaní v máji 2013. Sťažovateľv tejto   súvislosti   uvádza,   že „Proti   mojej   osobe   bolo   vedené   konanie   proti   ušlému a až do svojho   zaistenia   v   máji   2013   som   nevedel,   že   som   bol   odsúdený   a   že   mi   bol nariadený výkon trestu odňatia slobody.

... v mojom prípade nebol zistený žiadny dôkaz preukazujúci skutočnosť, že som vedel o svojom odsúdení a uloženom treste.“.

Sťažovateľ   tiež tvrdí,   že neobstojí   záver krajského súdu, podľa ktorého bol jehoúmysel vyhnúť sa výkonu uloženého trestu preukázaný tým, že si v Spojených štátochamerických   zmenil   meno   a   priezvisko,   zmenil   občianstvo,   ako   aj   dlhodobým   pobytommimo   územia   Slovenskej   republiky   už   v   čase   prípravného   konania.   Rovnako   podľasťažovateľa neobstojí argumentácia krajského súdu, že o svojom odsúdení sa mal (mohol)dozvedieť zo zápisnice o jeho informatívnom výsluchu v konaní o zvýšenie výživného,ktorú mal riadne prevziať na území USA.

Sťažovateľ poukazuje na to,   že okresný   súd   aj krajský súd si   zamieňajú   inštitútpremlčania trestného stíhania s inštitútom premlčania výkonu trestu. „Krajský súd na jednej strane   konštatuje,   že   lehoty   premlčania   výkonu   trestu   neplynuli   vôbec,   tzn.   spočívali, pretože   môj   úmysel   vyhnúť   sa   výkonu   trestu   mal   byť   daný   už   samotným   oznámením obvinenia v rámci prípravného konania a na strane druhej ho spája s momentom doručenia zápisnice o informatívnom výsluchu, z ktorého som sa mal dozvedieť o mojom odsúdení – pri zdôvodňovaní môjho úmyslu súd v jednotlivých častiach sám sebe protirečí.“

Sťažovateľ   uvádza,   že   štátne   občianstvo   nezmenil,   len   popri   štátnom   občianstveSlovenskej republiky získal aj štátne občianstvo USA. Sťažovateľ tvrdí, že o zmenu svojhopôvodného   mena ⬛⬛⬛⬛ na   meno ⬛⬛⬛⬛ v   USA   požiadalz fonetických   dôvodov,   aby   jeho   priezvisko   bolo   vyslovované   tak,   ako   na   Slovensku.Ústavný súd zo spisu sp. zn. II. ÚS 656/2013 zistil, že o zmenu mena sťažovateľ požiadalv USA 7. novembra 2007 („K tomuto tvrdeniu uvádzam, že 7. 11. 2007 som zákonným, úradne predpísaným spôsobom požiadal o zmenu mena, avšak len z fonetických dôvodov, aby bolo moje priezvisko vyslovované tak, ako na Slovensku...“).

Ďalej   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   štátne   občianstvo   USA   získal   zákonnýmspôsobom 7. novembra 2007, požiadal oň pod svojím riadnym menom – ⬛⬛⬛⬛,že v USA verejne podniká, neskrýva sa a orgánom Slovenskej republiky bolo známe jehonové   meno   aj   adresa,   na   ktorej   aj   prijal   písomnosti   zo   Slovenska,   napríklad   žalobuo zvýšenie výživného na dieťa.

Sťažovateľ   ďalej   argumentuje   tým,   že   pred   udelením   amerického   občianstva   bolpovinný ako žiadateľ o občianstvo zdržiavať sa na území USA, avšak po udelení americkéhoštátneho občianstva sa viackrát nachádzal na území Slovenskej republiky, o čom predložilviaceré dôkazy. Táto skutočnosť má preukazovať, že nemal vedomosť o svojom odsúdení.

Pokiaľ   sa   krajský   súd   v   súvislosti   so   svojím   záverom   o tom,   že   sťažovateľ   malvedomosť   o odsudzujúcom   rozsudku   a   uloženom   treste,   odvoláva   na   zápisnicuo informatívnom   výsluchu   v   konaní   o   zvýšenie   výživného,   sťažovateľ   poukazuje   naskutočnosť, že z doručenky, ktorú mal krajský súd v tomto prípade k dispozícii, nevyplývazáver o tom, že predmetnú zápisnicu na adrese v USA prevzal, keďže v nej absentuje dátumaj podpis v kolónke na to určenej. Sťažovateľ tvrdí, že zápisnica o jeho informatívnomvýsluchu nikdy doručená nebola. Sťažovateľ navyše uvádza, že krajský súd rozhodovalv konaní   o zvýšenie   výživného   na   neverejnom   zasadnutí   bez   jeho   prítomnosti,   pričomzápisnicu   o jeho   informatívnom   výsluchu   spolu   s   doručenkou,   ako   aj   s ďalšími   údajmizo spisu Okresného súdu Bratislava IV vedeného pod sp. zn. 25 P 443/2006 si zabezpečilv rámci konania o sťažnosti sťažovateľa a on nemal možnosť sa k týmto dôkazom vyjadriť.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 13. 1. 201 sp. zn. 2 Tos 151/2013 a súčasne aj rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I. z 28. 11. 2013 sp. zn. 2 T 113/1994 bol porušený článok 1 ods. 1, článok 17 ods. 1, ods. 2, článok 46 ods. 1, článok 48 ods. 2, článok 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a článok 5 ods. 4, článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 13. 1. 201 sp. zn. 2 Tos 151/2013 a súčasne aj uznesenie Okresného súdu Bratislava I. z 28. 11. 2013 sp. zn. sa zrušujú.

3. Podľa § 68 ods. 1 písm. c) Tr. zák. (zákona č. 140/1961 Zb.) je trest odňatia slobody uložený ⬛⬛⬛⬛ ( ⬛⬛⬛⬛ )..., rozsudkom okresného súdu Bratislava I z 15. 3. 1999, sp. zn. 2 T 113/94, v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 20. 7. 1999 sp. zn. 4 To 81/99 premlčaný a nemožno ho vykonať.

4. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru sa odsúdený ⬛⬛⬛⬛ ( )..., prepúšťa z výkonu trestu na slobodu ihneď.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd, aby rozhodol o dočasnom opatrení podľa§ 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým „ma ihneď prepustí na slobodu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie súdôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákonaúčinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľapriaznivejšie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 113/1994 z 28. novembra 2013

Napadnutým   uznesením   okresný   súd   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o   upustenieod výkonu trestu odňatia slobody podľa § 406 ods. 2 Trestného poriadku s použitím § 413ods. 2 Trestného poriadku (per analogiam), § 90 ods. 1 písm. c) a ods. 3 nového Trestnéhozákona.

Ústavný súd nemá právomoc rozhodovať o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej protirozhodnutiu   okresného   súdu,   pretože   z   princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomocústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovanísvojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielenzákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje ažvtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť,o ktorej   bol   krajský   súd   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť.   Právomoc   krajského   súdurozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súduvylučuje prieskumnú právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 151/2013 z 13. januára 2014

Základná námietka sťažovateľa je založená na tvrdení o premlčaní výkonu trestuodňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 113/94z 15. marca 1999 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 To 81/99 z 20. júla 1999v trvaní   6   rokov.   K   premlčaniu   výkonu   trestu   podľa   názoru   sťažovateľa   došlo19. januára 2010 a uložený trest už nemožno vykonať.

V súvislosti s námietkou premlčania výkonu trestu sťažovateľ v prvom rade namietanesprávne použitie ustanovení nového Trestného zákona o premlčaní, keďže podľa jehopresvedčenia mali súdy aplikovať ustanovenia starého Trestného zákona o premlčaní, ktorésú pre neho priaznivejšie. V prospech svojho tvrdenia o potrebe aplikovať na jeho vecpríslušné   ustanovenia   starého   Trestného   zákona   sťažovateľ   poukazuje   na   uznesenieústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 9/2013 z 19. júna 2013, ktorým bol prijatý na ďalšie konanienávrh prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky o súlade § 437ods. 4 Trestného zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, s čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavya s čl. 7 ods. 1 dohovoru a zároveň bola pozastavená jeho účinnosť.

Podľa § 90 ods. 1 písm. c) nového Trestného zákona uložený trest nemožno vykonaťpo uplynutí premlčacej doby, ktorá je desať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatiaslobody najmenej na päť rokov.

Podľa § 90 ods. 3 nového Trestného zákona do premlčacej doby sa nezapočítavadoba, po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že sa odsúdený zdržiaval v cudzines úmyslom vyhnúť sa trestu, alebo bol na ňom vykonávaný trest odňatia slobody.

Podľa § 68 ods. 1 písm. c) starého Trestného zákona uložený trest nemožno vykonaťpo uplynutí premlčacej doby, ktorá je desať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatiaslobody najmenej na päť rokov.

Podľa   §   68   ods.   2   starého   Trestného   zákona   premlčacia   doba   sa   začínaprávoplatnosťou rozsudku a pri podmienečnom odsúdení alebo podmienečnom prepusteníprávoplatnosťou rozhodnutia o tom, že sa trest vykoná. Do premlčacej doby sa nezapočítavadoba, po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že sa odsúdený zdržiaval neoprávnenev cudzine, alebo bol na ňom vykonávaný iný trest odňatia slobody. Pokiaľ ide o zákazčinnosti, peňažný trest a vyhostenie, do premlčacej doby sa nezapočítava aj doba, po ktorúbol na odsúdenom vykonávaný trest odňatia slobody.

Z porovnania § 90 ods. 1 písm. c) nového Trestného zákona a § 68 ods. 1 písm. c)starého   Trestného   zákona   zjavne   vyplýva,   že   premlčacia   doba   v   prípade   odsúdeniasťažovateľa je rovnaká bez ohľadu na to, či sa bude aplikovať nový alebo starý Trestnýzákon.

Ústavný súd v súlade s právnym názorom okresného súdu vyjadreným v napadnutomuznesení zastáva názor, že rovnako je potrebné chápať aj úpravu nového a starého Trestnéhozákona vo vzťahu k spočívaniu premlčania v prípade zdržiavania sa odsúdeného v cudzine.Okresný súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení najmä uviedol: „Predovšetkým, súd poukázanie právnej zástupkyne na znenie § 68 ods. 2 Tr. zák. 140/1961 Zb. vyhodnocuje ako poukázanie účelovo na tú časť právneho predpisu - neoprávnene v cudzine - ktorá prijatím   zákona   23/1991   Zb.   stratila   zmysel,   keďže   takéto   znenie   aj   podľa   príslušnej judikatúry rozhodnutia NS 21/87 evidentne smeruje k zneniu § 109 ods. 2 Tr. zák. 140/1990 Zb. - opustenie republiky - ktoré ustanovenie stratilo platnosť ešte v roku 1990.

Súd poukazuje - nie je však viazaný - na príslušnú judikatúru súdov Českej republiky a následnú úpravu ustanovenia § 68 ods. 2 Tr. zák. /Zhodné znenie k Tr. zák. účinnému v SR do 1.1.2006 s tým, že už akýkoľvek pobyt v cudzine znamená spočívanie plynutia premlčacej doby právoplatného trestu.“

Ústavný súd na podporu uvedeného právneho záveru poukazuje aj na uznesenieNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3 Tdo 746/2002 (ako aj 8 Tdo 1044/2008), ktorésa   síce   týka   premlčania   trestného   stíhania,   a   nie   premlčania   výkonu   trestu,   ktoré   boliv starom   Trestnom   zákone   upravené   odlišne.   Z označeného   uznesenia   vyplýva   právnynázor, podľa ktorého je pri výklade pojmu „zdržiavanie sa odsúdeného v cudzine“ potrebnézohľadniť vnútropolitické zmeny po roku 1989 z pohľadu slobody pohybu občanov, t. j.po roku 1989 treba pod neoprávneným zdržiavaním sa odsúdeného v cudzine potrebnéchápať   akékoľvek   zdržiavanie   sa   v   cudzine   v   úmysle   vyhnúť   sa   výkonu   právoplatneuloženého trestu, a to o to viac, že trestný čin opustenia republiky podľa § 109 ods. 2starého Trestného zákona, s ktorým úzko súvisela neoprávnenosť pobytu zdržiavania sa(pobytu) odsúdeného v cudzine, stratil platnosť ešte v roku 1990.

Ústavný   súd   považuje   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnú   aj   argumentáciuvšeobecných   súdov,   v zmysle   ktorej   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   9/2013z 19. júna 2013 nie je aplikovateľné na vec sťažovateľa, keďže toto súvisí s premlčanímdokonaným, a nie plynúcim.

Na základe uvedeného možno formulovať záver, že bez ohľadu na to, ktorá právnaúprava (nový alebo starý Trestný zákon) týkajúca sa premlčania výkonu trestu sa na vecsťažovateľa použije, bude jej dopad na jeho trestnú vec identický.

V rámci svojej ďalšej námietky sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci nebol preukázanýúmysel   vyhnúť   sa   uloženému   trestu,   keďže   nebola   preukázaná   jeho   vedomosťo právoplatnom odsúdení a uložení trestu odňatia slobody, vzhľadom na skutočnosť, žeo svojom odsúdení sa dozvedel po prvýkrát až pri svojom zadržaní v máji 2013. V prospechtohto záveru sťažovateľ poukazuje aj na svoje pobyty na území Slovenskej republiky (sobášv   roku   2010   a   iné   návštevy,   všetky   po   udelení   štátneho   občianstva   USA).   Sťažovateľpoukazuje aj na to, že okresný súd aj krajský súd si zamieňajú inštitút premlčania trestnéhostíhania s inštitútom premlčania výkonu trestu.

Vo   vzťahu   k uvedeným   námietkam   ústavný   súd   s poukazom   na   v časti   I   tohtouznesenia citované časti odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu a krajskéhosúdu zdôrazňuje, že je celkom neakceptovateľné tvrdenie sťažovateľa o tom, že v jeho vecikonajúce všeobecné súdy si zamieňajú inštitút premlčania trestného stíhania s inštitútompremlčania výkonu trestu.

Ústavný súd zastáva názor, že tak okresný súd, ako aj krajský súd pri odôvodňovanísvojich záverov v napadnutých uzneseniach jasne a zrozumiteľne a najmä logicky, tedav súhrne ústavne akceptovateľným spôsobom objasnili, z čoho vyvodzujú záver o tom, žesťažovateľ mal vedomosť o svojom odsúdení, a tiež záver o jeho úmysle vyhýbať sa výkonuprávoplatne uloženého trestu. Ústavný súd po zhodnotení skutočností, ktoré nespochybňujeani   sťažovateľ,   dospel   vo   vzťahu   k vedomosti   sťažovateľa   o svojom   odsúdení   a o jehoúmysle   vyhýbať   sa   výkonu   trestu   k   identickým   záverom   ako   krajský   súd   (v   spojenís okresným   súdom),   t.   j.   že   sťažovateľ   o   svojom   trestnom   stíhaní   vedel   a   musel   maťvedomosť aj o svojom odsúdení. Tým, že sťažovateľ orgánom činným v trestnom konaníneoznámil svoj pobyt v cudzine tak, aby nevzbudil podozrenie z vyhýbania sa výkonutrestu, sám zapríčinil spočívanie premlčacej doby vlastného odsúdenia.

Rovnako sa ústavný súd stotožňuje so záverom všeobecných súdov, že zmena menaa priezviska sťažovateľa v roku 2007 na ⬛⬛⬛⬛ po prijatí amerického štátnehoobčianstva je konaním, ktoré v spojení s ďalšími už uvedenými skutočnosťami nasvedčujeúmyslu sťažovateľa vyhnúť sa výkonu trestu. Nemožno akceptovať argument sťažovateľao jeho pobytoch na území Slovenska po udelení amerického štátneho občianstva v roku2010 ako skutočnosť preukazujúcu nedostatok jeho úmyslu vyhnúť sa výkonu trestu, keďžesťažovateľ (ako uviedol už okresný súd) na územie Slovenskej republiky prišiel pod menom ⬛⬛⬛⬛ v čase, keď orgány Slovenskej republiky nemali vedomosť o tom, že sizmenil meno a priezvisko.

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   vyhodnotil   námietky   sťažovateľa   akoúčelové a zjavne neopodstatnené, pričom závery krajského súdu a okresného súdu vyjadrenév napadnutých uzneseniach o tom, že výkon trestu sťažovateľa nie je premlčaný, považujez ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časťsťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významurozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015