znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 266/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A. T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 68/2013 z 28. januára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob/224/2012-272 z 27. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A. T., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014 faxom a 8. apríla 2014 poštovou prepravou doručená sťažnosť spoločnosti A. T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 68/2013 z 28. januára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 Cob/224/2012-272 z 27. júna 2013.

V   podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   vykonáva   podnikateľskú činnosť najmä v oblasti cestnej dopravy. V rámci podnikateľskej činnosti bola v obchodnom záväzkovom vzťahu aj so spoločnosťou G., so sídlom vo Francúzsku. So spoločnosťou G. ukončila všetky obchodné záväzkové vzťahy k aprílu 2008. V období od júna 2008 do augusta   2008   spoločnosť   G.   vykonala   opakovane   mylné   platby   na   bankový   účet sťažovateľky v celkovej výške 17 010 €. Na strane spoločnosti G. tak došlo k plneniu bez právneho   dôvodu,   a   tým   ku   vzniku   nároku   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia. Spoločnosť   G.   návrhom   na   začatie   konania   z   26.   novembra   2010   uplatnila   voči sťažovateľke nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60 Cb 109/2011-216 z 2. októbra 2012 bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 17 010 € spolu s úrokom z omeškania. Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vyhradil v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Namietala najmä skutočnosť, že   prvostupňový   súd   vychádzal   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   pričom   jeho odôvodnenie týkajúce sa posúdenia kľúčovej otázky v konaní, či právny vzťah, o ktorý v konaní   ide,   je   vzťahom   občianskoprávnym   alebo   obchodnoprávnym,   je   rozporné a neurčité, a preto nepreskúmateľné.

Odvolací   súd   rozsudkom   č.   k.   41   Cob/224/2012-272   z   27.   júna   2013   rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie.Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Obdo   68/2013   z   28.   januára   2014   dovolanie sťažovateľky   odmietol.   Dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   postupom   odvolacieho   súdu v rozhodnutí   napadnutým   dovolaním   nebola   sťažovateľke   odňatá   možnosť   konať pred súdom   podľa   ustanovenia   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“), a preto nie je daná prípustnosť dovolania.

V   ďalšom   sťažovateľka   uviedla,   že: «Spoločnosť   G.   jednotlivými   platbami realizovanými v prospech bežného účtu sťažovateľa vedeného v banke previedla v období od 02. 06. 2008   do   13. 08. 2008   sumu   v   celkovej   výške   17.010   EUR.   Medzi   účastníkmi konania pred všeobecnými súdmi nebolo sporné, že realizáciou uvedených platieb došlo zo strany spoločnosti G. k plneniu bez právneho dôvodu, čím spoločnosti G. vznikol voči sťažovateľovi   nárok   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Sporným   medzi   účastníkmi konania   je   skutočnosť,   či   došlo   k   realizácii   uvedených   platieb   v   rámci   obchodného záväzkového vzťahu alebo či sa záväzkový vzťah, ktorý vznikol z bezdôvodného obohatenia, spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka..... je... kľúčovým pre ustálenie, ktorým právnym predpisom sa má spravovať určenie dĺžky premlčacej doby vo vzťahu k právu na vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľ   v   priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   tvrdil   a   navrhnutými dôkazmi   preukazoval,   že   záväzkový   vzťah,   o   ktorý   v   konaní   ide,   je   potrebné   posúdiť podľa príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   a   to   s   ohľadom   na   to,   že   medzi účastníkmi konania v čase vykonania relevantných úhrad už niekoľko mesiacov neexistoval záväzkovo-právny   vzťah   založený   zmluvou,   peňažné   plnenie,   ktoré   je   uplatňované v predmetnom   konaní,   žiadnym   spôsobom   nenadväzuje   na   predchádzajúci   právny   vzťah a účastníci   konania   od   ukončenia   zmluvných   záväzkových   vzťahov,   ktoré   medzi   nimi existovali do apríla 2008, ďalej nekomunikovali ani neuzatvorili žiaden právny vzťah – ani obchodno-právny,   či   iný,   ktorý   by   bolo   možné   posúdiť   ako   obchodný   záväzkový   vzťah v rámci ich podnikateľskej činnosti...

Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obdo 68/2013 zo dňa 28. januára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41Cob/224/2012-272 zo dňa 27. 06. 2013 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd... a to konkrétne tým, že všeobecné súdy nerešpektovali právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá ako aj tým, že pri výklade a uplatňovaní zákonov v otázke, ktorá je podstatnou pre rozhodnutie vo veci samej postupoval spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ústavou...

Podľa   názoru   sťažovateľa   prvostupňový   súd   okrem   toho,   že   svoje   rozhodnutie nedostatočne   presvedčivo   odôvodnil,   postupoval   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v otázke, ktorá je kľúčová pre rozhodnutia vo veci samej - a to či ide o obchodnoprávny alebo o občianskoprávny vzťah- spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ústavou...

Odvolací   súd   sa   napriek   tomu,   že   táto   skutočnosť   bola   v   odvolaní   odporcom namietaná,   žiadnym   spôsobom   v   odôvodnení   rozsudku   nevysporiadal   s   úvahami a so závermi prvostupňového súdu ohľadom posúdenia povahy záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania. Obmedzil sa na konštatovanie, že „obaja účastníci sú podnikatelia a s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   vzniku   záväzku   právny   vzťah   medzi   nimi   vznikol v súvislosti   s   ich   predchádzajúcou   podnikateľskou   činnosťou.   Ide   teda   o   obchodný záväzkový vzťah tak, ako je definovaný v § 261 ods. 1 OBZ a spravuje sa OBZ“, bez toho, aby   uviedol,   prečo   predmetný   vzťah   posúdil   na   rozdiel   od   prvostupňového   súdu jednoznačne   ako   obchodný   záväzkový   vzťah   v   zmysle   ustanovenia   §   261   ods.   1   OBZ. Odvolací súd sa nevyjadril k námietke sťažovateľa uvedenej v odvolaní, týkajúcej sa záveru prvostupňového   súdu,   že   v   predmetnej   veci   nejde   o   obchodný   záväzkový   vzťah,   ale o „obchodno-právny vzťah v širšom ponímaní“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom dovolacieho súdu, vyjadreným v rozhodnutí o dovolaní,   v   ktorom   dovolací   súd   konštatuje   správnosť,   presvedčivosť   a   dostatočnosť odôvodnenia   súdov   nižšieho   stupňa   pokiaľ   ide   o   vysporiadanie   sa   s   otázkou   povahy právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania a v tomto smere poukazuje na vyššie uvedené zdôvodnenie svojho postoja...

Rozšírenie zákonných hľadísk súdom, ktoré by znamenalo prekročenie textu zákona, by   bolo   prípustné   vtedy,   ak   by   slúžilo   ochrane   niektorého   z   ústavných   práv   (ústavno- konformný výklad zákona) a nepoprel by sa tým ich účel a význam. V danom prípade však malo   použitie   rozširujúceho   výkladu   ustanovenia   §   261   ods.   1   Obchodného   zákonníka za následok   stratu   možnosti   sťažovateľa   účinne   sa   brániť,   pokiaľ   si   druhá   strana neuplatňuje svoje práva v konaní pred súdom včas...

Sťažovateľ   žiada   Ústavný   súd   SR,   aby   podľa   ustanovenia   §   52   ods.   2   zákona č. 38/1993   Z.   z.   v   čo   najkratšom   čase   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľa   na   odklad vykonateľností   napadnutého   vykonateľného   rozhodnutia   a   to   rozsudku   Okresného   súdu Banská Bystrica, č. k. 60Cb/109/2011- 216 zo dňa 2. októbra 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/224/2012- 272 zo dňa 27. júna 2013. Dôvodom je skutočnosť,   že sťažovateľovi bolo dňa 16. decembra 2013 doručené upovedomenie o začatí exekúcie vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   č.   k.   60Cb/109/2011-   216   zo   dňa   2.   októbra   2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/224/2012- 272 zo dňa 27. júna 2013...

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   v   predmetnej   veci   sú   naplnené   predpoklady pre povolenie odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia...

Vzhľadom   na   to   sťažovateľ   žiada   Ústavný   súd   SR,   aby   zároveň   s   rozhodnutím o odklade   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   uložil   oprávnenému   v   exekučnom konaní vedenom na exekútorskom úrade Prievidza, súdnym exekútorom R. M..., pod sp. zn. EX 2640/13, aby sa do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR v predmetnej veci zdržal oprávnenia mu priznaného napádaným právoplatným rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 41Cob/224/2012- 272 zo dňa 27. júna 2013.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obdo 68/2013 zo dňa   28.   januára   2014   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici, č. k. 41Cob/224/2012-272 zo dňa 27. 06. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obdo 68/2013 zo dňa 28. januára 2014 a rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   č.   k.   41Cob/224/2012-272   zo   dňa 27. 06. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   spoločne a nerozdielne sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 68/2013 z 28. januára 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Cob/224/2012-272 z 27. júna 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 41 Cob 224/2012-272, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   41   Cob   224/2012-272   z 27.   júna 2013   bolo sťažovateľkou podané dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

2. Vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 68/2013 treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   odôvodňuje   sťažnosť   na   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 68/2013 z 28. januára 2014 najmä tým,   že   sa   nestotožňuje   s   jeho   závermi,   ktorými   najvyšší   súd   konštatuje „správnosť, presvedčivosť   a   dostatočnosť   odôvodnenia   súdov   nižšieho   stupňa,   pokiaľ   ide o vysporiadanie sa s otázkou povahy právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania“. Tým mala   byť   sťažovateľke   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   a   teda   splnená   podmienka prípustnosti dovolania.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   na   skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý   rozhoduje   o   merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc   skúmať to,   či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o   ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).

Sťažovateľka podala dovolanie podľa „§ 237 písm. f) OSP v spojení s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.“.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Sťažovateľka v dovolaní „odňatie možnosti konať pred súdom“ odôvodnila tým, že rozhodnutiu krajského súdu chýba úplné, výstižné a presvedčivé odôvodnenie.

Najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie   sp.   zn.   3   Obdo   68/2013   z   28.   januára   2014 odôvodnil takto:

„Okresný   súd   Banskej   Bystrici   rozsudkom   č.   k.   60   Cb   109/2011-216   zo   dňa 02. 10. 2012 rozhodol tak, že žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 17 010 eur spolu s úrokom z omeškania... Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že predmetom konania je právo na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods.   1   Občianskeho   zákonníka   a   právo   na   zaplatenie   úroku   z   omeškania   podľa   §   369 ods. Obchodného   zákonníka.   Z   obsahu   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   je   zrejmé,   že na strane   žalovaného   došlo   k   majetkovému   prospechu   získaného   plnením   bez   právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako aj fakt, že žalovaný nepoprel, že od žalobcu vyššie platby prijal...

O odvolaní žalovaného rozhodol ako odvolací súd Krajský súd v Banskej Bystrici, rozsudkom č. k. 41 Cob 224/2012-272 zo dňa 27. júna 2013 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil a o trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 3 O. s. p.

V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v konaní bolo zistené, že žalovaný omylom poskytnuté   plnenie   zo   strany   žalobcu   na   základe   ich   predchádzajúcich   záväzkov z uzavretých zmlúv o preprave v zmysle ustanovenia § 610 a nasl. Obchodného zákonníka prijal.   Konštatoval,   že   z   vykonaného   dokazovania   vyplynulo,   že   obidvaja   účastníci   sú podnikatelia a s prihliadnutím na všetky okolnosti vzniku záväzku konštatoval že právny vzťah   medzi   nimi   vznikol   v   súvislosti   s   ich   predchádzajúcou   podnikateľskou   činnosťou, a teda, že ide o obchodný záväzkový vzťah tak ako je definovaný v ustanovení § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka a spravuje sa Obchodným zákonníkom. S poukazom na uvedené uviedol,   že   právo   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   je   právom   z   obchodno- záväzkového   právneho   vzťahu   sa   premlčuje   podľa   ustanovení   Obchodného   zákonníka a aplikuje sa právna úprava podľa § 397 Obchodného zákonníka, teda 4 ročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť od okamihu, keď došlo k plneniu...

Proti tomuto rozhodnutiu... žalovaný podal dovolanie a navrhol rozsudok Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   41   Cob/224/2012-272   zo   dňa   27.   júna   2013   a   rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 60 Cb 109/2011-213 zo dňa 02. 10. 2012 zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodil ustanovením § 237 písmeno f./ O. s. p. v spojení s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. konkrétne porušením jeho práva na úplné výstižné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia...

Z   ustanovenia   §   237   písm.   f./   O.   s.   p.   vyplýva,   že   dovolanie   je   prípustné   proti každému rozhodnutiu, odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z dovolania žalovaného je zrejmé, že s poukazom: na ustanovenie § 237 písm. f./ O. s. p. dovolateľ za odňatie možnosti konať pred súdom považuje nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu tým, že neúplným, nevýstižným a nepresvedčivým odôvodnením   v   zmysle   ustanovenia   §   157   ods.   2   O.   s.   p.,   bolo   porušené   jeho   právo, na ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru a nenaplneniu jeho základného práva na súdnu ochranu. Základnou otázkou, pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalovaného je, či tvrdenie žalovaného, že mu ako účastníkovi konania občianskeho súdneho konania bolo porušené jeho právo na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a chránených záujmov tým, že rozsudkom   odvolacieho   súdu   bolo   porušené   jeho   právo,   na   riadne   a   vyčerpávajúce odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, je dôvodné.

Z   predložených   dokladov   nie   je   sporné,   že   ide   o   potvrdzujúce   rozhodnutie odvolacieho, súdu, ktorým sa prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Z obsahu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že predmetom odvolacieho konania je   posúdenie,   či   súd   prvého   stupňa   rozhodol   správne,   keď   žalobe   o   zaplatenie   sumy 17 010 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia vyhovel v súvislosti s plnením   bez   právneho   dôvodu   podľa   §   451   Občianskeho   zákonníka.   Z   obsahu prvostupňového   rozhodnutia   je   zrejmé,   že   pri   rozhodovaní   za   kľúčovú   otázku pre rozhodnutie   označil   dôvodnosť   námietky   premlčania   vznesenej   žalovaným, pre posúdenie ktorej, bola jediná skutočnosť či sa na posúdenie premlčania bude vzťahovať Občiansky   zákonník,   alebo   Obchodný   zákonník.   Z   obsahu   podrobne   odôvodneného prvostupňového   rozhodnutia   jednoznačne   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   s   poukazom na ustanovenie   §   387   ods.   1   Obchodného   zákonníka   uviedol,   že   premlčanie   sa   spája s márnym uplynutím doby, ktorú zákon dáva veriteľovi na vykonanie práva. S odvolaním sa na ustanovenia § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ktorá premlčacia doba je podľa § 397 Obchodného zákonníka, štvorročná. Z obsahu odvolania, aj dovolania žalovaného jednoznačne vyplýva, že dovolateľ s názorom, že konajúce súdy vychádzali z názoru, že premlčaciu dobu posúdili ako štvorročnú, sa nestotožní z dôvodu, že premlčacia   doba   mala   byt   posudzovaná   ako   pri   vzťahoch   občianskoprávnych,   a   nie vzťahoch   obchodnoprávnych.   Skúmanie   tejto   otázky   však   pre   posúdenie   prípustnosti dovolania, s odkazom na ustanovenie § 237 písm. f./ je bezpredmetné.

Z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   jednoznačne   vyplýva,   že   v   odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolaním odvolací súd konštatoval, že v danej veci bez právneho dôvodu   žalobca   poskytol   žalovanému   plnenie   a   že   v   rámci   tohto   vzťahu,   oprávneným prijímateľom   plnenia,   je   žalovaný,   ktorý   plnenie   od   žalobcu   prijal   a   je   pasívne legitimovaný. Z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že v konaní bolo zistené, že žalovaný omylom poskytnuté plnenie zo strany žalobcu na základe ich predchádzajúcich záväzkov z uzavretých zmlúv o preprave v zmysle ustanovenia § 610 a nasl. Obchodného zákonníka   prijal,   že   obaja   účastníci   boli   podnikatelia   a   že   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti vzniku záväzku právny vzťah medzi nimi vznikol v súvislosti s ich predchádzajúcou podnikateľskou činnosťou. Takto vyslovený právny záver nie je v rozpore s tvrdením súdu prvého stupňa a ani so zisteným skutkovým stavom, z ktorého sporné nebolo, že žalovaný poskytnuté   peňažné   plnenie   omylom   zo   strany   žalobcu   prijal.   Posudzovanie,   otázky,   či odvolací   súd   dospel   k   správnemu   záveru,   že   ide   o   obchodno-právny   vzťah   tak   ako   je definovaný v ustanovení § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka je pre posúdenie, či ide o dovolanie podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. prípustné, taktiež právne irelevantné. Z odvolania žalovaného je zrejmé, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia mu nebolo zrejmé, čo konkrétne obchodno-právny vzťah v širšom ponímaní, má predstavovať, kedy takýto vzťah vzniká, s ktorou otázkou, sa podľa dovolateľa, odvolací súd v napadnutom rozhodnutí dovolaním, nevysporiadal. Z odvolania žalovaného je zrejmé, že od ukončenia obchodnoprávneho   záväzkového   vzťahu   až   do   pripísania   mylných   platieb   neexistovala žiadnu   dobu   medzi   účastníkmi   žiadna   komunikácia,   neboli   plánované   žiadne   aktivity a nebyť mylných platieb, ktoré sú predmetom sporu do dnešného dňa, by strany už nemali nič spoločné.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia dovolaním je však zrejmé, že odvolací súd sa s touto námietkou vysporiadal, keď dospel k záveru, že prvostupňový súd dospel k záveru, že právny vzťah čo sa týka uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol medzi   nimi   práve   v   súvislosti   s   ich   predchádzajúcou   podnikateľskou   činnosťou,   teda i na základe   ich   predchádzajúcich   záväzkov   vyplývajúcich   zo   zmluvy   o   preprave   podľa ustanovenia § 610 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho odvodil že v danom prípade ide o premlčaciu   dobu   štvorročnú,   čo   je   zásadná   otázka   pre   posúdenie   správnosti prvostupňového rozhodnutia. Fakt, že odvolací súd presne nekonkretizoval pojem použitý výraz   v   prvostupňovom   rozhodnutí,   obchodnoprávny   vzťah   v   širšom   ponímaní, podľa dovolacieho súdu nie je možné kvalifikovať ako nedostatok riadneho odôvodnenia, ktoré je porušením práva účastníka na spravodlivý proces,   nepresvedčivé odôvodnenie, a za arbitrárne   rozhodnutie   bez   zrozumiteľných   a   určitých   dôvodov   ohľadne   kľúčovej otázky. Podľa dovolacieho súdu z rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutého dovolaním nie je sporné, že odvolací súd sa s kľúčovou otázkou či na posúdenie premlčacej doby sa vzťahuje Občiansky   zákonník   alebo Obchodný   zákonník   jednoznačne zaoberal a dospel k záveru, že ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah, tak ako je definovaný v ustanovení § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, čím sa vysporiadal s námietkou žalovaného ohľadne posúdenia   dĺžky   premlčacej   doby   v konkrétnom   spore.   Je   pravdou,   že   odvolací   súd   sa jednoznačne   nevyjadril   k   namietanému   pojmu   žalovaným   použitým   v   prvostupňovom rozhodnutí,   ktorý   sa   zrejme   vzťahoval   na   vzniknutý   právny   vzťah   z   bezdôvodného obohatenia   následkom   predchádzajúceho   obchodno-právneho   záväzkového   vzťahu vyplývajúceho   z   uzavretej   zmluvy   podľa   §   610   a   nasl.   Obchodného   zákonníka.   Táto skutočnosť   podľa dovolacieho   súdu   však   nemá   za   následok,   pre   ktorý,   rozhodnutie odvolacieho súdu by málo byť považované za nepresvedčivé, nezrozumiteľné, nedostatočne odôvodnené   a   arbitrárne.   V   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   sa   odvolací   súd dostatočne   vysporiadal   aj   s   ďalšou   námietkou   žalovaného   v   odvolaní,   konkrétne nevykonaním   ním   navrhnutého   dôkazu,   keď   s   poukazom   na   citované   ustanovenia v odôvodnení rozhodnutia navrhovaný dôkaz bude vykonaný sa ponecháva súdu a stotožnil sa s vyjadreným názorom súdu prvého stupňa, že navrhovaný dôkaz žalobcom z hľadiska plynutia štvorročnej premlčacej doby, označil za bezpredmetný...

Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 1 O. s. p./ na základe takto posúdeného skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí dovolaním, nebola odňatá možnosť žalovanému konať pred súdom, a teda nejde o dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. a ani na základe iného dôvodu daného v ustanovení § 237 O. s. p.“

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   aj   v   kontexte rozhodnutia krajského súdu a konštatuje, že nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obdo   68/2013   z   28. januára   2014   bolo   potrebné považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Bolo   nepochybne   v právomoci najvyššieho súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru,   že   by   bol   výklad   najvyššieho   súdu   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný a neudržateľný tak, aby jeho následkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu (v spojení s rozhodnutím   krajského   súdu)   sú   minimálne   jednou   možnou   alternatívou   výkladu súvisiacich   zákonných ustanovení (najmä § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka). Mylné platby na základe domnele pokračujúcej zmluvy, ktorá bola zjavne obchodná, za domnelé služby, ktoré sa zjavne týkali podnikateľskej činnosti (prepravné služby), sa relatívne ľahko môžu kvalifikovať ako vzniknuté pri ich podnikateľskej činnosti. Závery najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí preto nevykazujú znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným, aj keď právna argumentácia sťažovateľky je vo viacerých aspektoch skutočne   náležitá.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   nebolo   už   potrebné   osobitne   sa   zaoberať žiadosťou sťažovateľky o vydanie dočasného opatrenia odložením vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014