znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 266/2013-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   septembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ľ. B., I., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., N., pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 4 Tpo 9/2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 9/2013   p o r u š i l základné   právo   Ľ.   B.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   4   Tpo   9/2013-25   z   1.   marca   2013 z r u š u j e.

3. Ľ. B.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 413,91 € (slovom štyristotrinásť eur a deväťdesiatjeden centov), ktorú j e   Krajský súd v Nitre   p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. A. K., N., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 266/2013-13 zo 16. mája 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. B., I. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Nitre   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tpo 9/2013.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti z 26. marca 2013 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 2. júla 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   proti   sťažovateľovi sa   vedie   trestné   stíhanie pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona na základe uznesenia vyšetrovateľa z 15. februára 2013. Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Tp 11/2013 zo 16. februára 2013 bol sťažovateľ vzatý   do   preventívnej   väzby   v zmysle   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Proti uzneseniu   podal   sťažovateľ   16. februára   2013   ústne   priamo   do   zápisnice   o   výsluchu obvineného sťažnosť. Z dôvodu, že bol vzatý do väzby a sám si v určenej lehote nezvolil obhajcu, opatrením   okresného súdu   sp. zn. 6 Tp 11/2013 z 21. februára 2013 mu bola ustanovená   obhajkyňa,   ktorá   predmetné   opatrenie   prevzala   26.   februára   2013   spolu s rovnopisom uznesenia okresného súdu o vzatí do väzby, ako aj s rovnopisom zápisnice o výsluchu obvineného zo 16. februára 2013. Obhajkyňa ešte 26. februára 2013 nahliadla do vyšetrovacieho spisu a následne po naštudovaní jeho obsahu 28. februára 2013 navštívila sťažovateľa v ústave na výkon väzby, a to na účely dohody o spôsobe obhajoby a ďalšom postupe. Sťažovateľ zároveň podpísal písomný sľub na účel nahradenia väzby pre prípad, ak by aj nadriadený súd rozhodujúci o sťažnosti uznal dôvod väzby. Dňa 1. marca 2013 bolo písomné odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby osobne doručené ustanovenou obhajkyňou do podateľne okresného súdu. Neskôr vyšlo najavo, že krajský súd 1. marca 2013 rozhodol   o zamietnutí sťažnosti,   pričom konštatoval, že hoci sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, túto do konania neverejného zasadnutia krajského súdu neodôvodnil ani sám, ani prostredníctvom ustanovenej obhajkyne.

Porušenie   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   spočíva   podľa   sťažovateľa predovšetkým v tom, že bol vzatý do väzby na základe nesprávneho postupu všeobecných súdov.   Sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   včas,   keďže   ju   podal   okamžite po vyhlásení uznesenia v jeho prítomnosti 16. februára 2013. Ustanovenej obhajkyni bolo uznesenie o vzatí do väzby doručené 26. februára 2013. Podľa § 187 ods. 1 poslednej vety Trestného   poriadku   ak   sa   uznesenie   oznamuje tak   obvinenému,   ako   aj   jeho   obhajcovi, plynie   lehota   od   toho   oznámenia,   ktoré   bolo   vykonané   najneskoršie.   Podľa   názoru sťažovateľa   jeho   obhajkyni   plynula   samostatne   trojdňová   lehota   na   podanie   sťažnosti v mene   sťažovateľa,   ktorá   sa   v   súlade   s   ustanovením   §   63   ods.   3   Trestného   poriadku počítala od 27. februára 2013 a končila sa uplynutím dňa 1. marca 2013 (keďže mesiac február mal iba 28 dní). Okresný súd napriek tomu, že doručoval rovnopis uznesenia o vzatí do   väzby   ustanovenej   obhajkyni,   ktorá   ho   prevzala   26.   februára   2013,   predložil   vec na rozhodnutie krajskému súdu už 27. februára 2013, teda počas plynutia trojdňovej lehoty na   podanie   sťažnosti   obhajkyni   sťažovateľa,   čím   postupoval   jednoznačne   v   rozpore s ustanovením   §   190   ods.   2   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „hoci   sa väzobné veci vybavujú prednostne, v tomto prípade sa nejednalo o podanie sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí do väzby, ani o podanie sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby v konaní podľa § 204 ods. 1 Trestného poriadku alebo v situácii, keď sudca pre prípravné konanie rozhoduje podľa § 76 ods. 3 alebo 4 Trestného poriadku, ktoré skutočnosti by odôvodňovali predloženie veci prvostupňovým súdom nadriadenému súdu bez meškania v zmysle ustan. § 190 ods. 3 Trestného poriadku“. Preto bolo na mieste, aby okresný súd počkal   aspoň   tie   tri   dni   od doručenia   uznesenia   obhajkyni   a   až   potom   predložil   vec krajskému súdu.

Nesprávne postupoval aj krajský súd, ktorý rozhodol predčasne, a to už na druhý deň po predložení spisu okresným súdom, keď do skončenia dňa 1. marca 2013 ešte plynul ustanovenej   obhajkyni   posledný   deň   lehoty   na   podanie   sťažnosti.   Z   dôvodu   takéhoto chybného postupu krajský súd neprihliadol na argumenty uvedené v písomnom odôvodnení sťažnosti z 28. februára 2013 doručenej okresnému súdu 1. marca 2013. Nezaoberal sa teda ani   sťažovateľom   ponúknutými   zárukami   na   nahradenie   väzby   písomným   sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru (zrejme omylom a v rozpore s odôvodnením sťažnosti sa uvádza porušenie čl. 5 ods. 1, 2 a 4 dohovoru, pozn.) v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 6 Tp 11/2013 a krajským súdom pod sp. zn. 4 Tpo 9/2013 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 1. marca 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

Z   vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   769/13   z   2.   júla   2013 doručeného   ústavnému   súdu   faxom   toho   istého   dňa   a   poštou   8.   júla   2013   vyplýva,   že sťažnosť považuje za nedôvodnú a navrhuje nevyhovieť jej. Boli zachované všetky práva sťažovateľa podľa Trestného poriadku, a to vrátane práva podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby. Sťažovateľ toto právo okamžite po vyhlásení uznesenia sám   využil.   V   dostatočnom   rozsahu   mu   boli   dané   všetky   potrebné   poučenia   vrátane poučenia o nutnej obhajobe. Sám požiadal o poskytnutie primeranej lehoty na zvolenie obhajcu, v čom mu bolo vyhovené. Napriek tomu však túto lehotu nevyužil, a preto mu bol obhajca ustanovený okresným súdom. Výklad ustanovenia § 187 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý zastáva sťažovateľ, nie je v danej veci aplikovateľný, a to z dôvodov, ktoré sú na strane sťažovateľa. Výklad by platil v prípade, ak by bol obhajca zvolený alebo ustanovený v čase vyhlásenia uznesenia okresného súdu alebo bezprostredne potom. K takejto situácii však nedošlo, a to práve pre rozhodnutie sťažovateľa, že si obhajcu sám zvolí v primeranej lehote. Bol si pritom vedomý toho, že sám sťažnosť podal a že o nej bude rozhodovať nadriadený súd v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 Trestného poriadku, teda prednostne a urýchlene. V danom prípade u ustanovenej obhajkyne doručením uznesenia okresného súdu nedošlo ku „vzniku“ práva na podanie sťažnosti. Toto právo mal výlučne sťažovateľ a jeho obhajkyňa nemala žiadne samostatné obhajovacie právo. Mohla ho realizovať len v mene sťažovateľa.

Z prípisu predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 528/13 zo 14. mája 2013 doručeného ústavnému súdu 20. mája 2013 vyplýva inter alia, že v dôsledku podania sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby okresný súd 26. februára 2013 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie. Krajský súd spis prevzal 27. februára 2013 o 8.46 h. Predsedníčka senátu krajského súdu 28. februára 2013 určila termín neverejného zasadnutia na 1. marec 2013. Krajský súd rozhodoval o sťažnosti 1. marca 2013 v čase od 8.00 h do 8.15 h. Krajský súd vrátil   spis   okresnému   súdu   1.   marca   2013.   Keď   obhajkyňa sťažovateľa   1.   marca   2013 doručila do podateľne okresného súdu odôvodnenie a doplnenie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, nedopatrením podateľne nebola vyznačená hodina, t. j. čas, kedy podateľňa písomnosť prevzala. Podanie nemohlo byť osobne doručené skôr, ako o 8.00 h ráno, keďže podateľňa okresného súdu je prístupná pre verejnosť v pracovné dni od 8.00 h do 15.00 h. Aj keby bolo podanie doručené do podateľne okresného súdu o 8.00 h, nebolo by možné zabezpečiť jeho včasné predloženie krajskému súdu, keďže tento vo veci rozhodoval v tom istom čase, teda 1. marca 2013 od 8.00 h do 8.15 h. Napokon, obhajkyňa sťažovateľa mohla podanie predložiť priamo krajskému súdu, keďže podľa názoru predsedu okresného súdu mala vedomosť o tom, že spis už bol predložený krajskému súdu.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 22. júla 2013 doručenej ústavnému súdu 23. júla 2013 (v reakcii na stanoviská okresného súdu a krajského súdu) vyplýva, že ak by aj bol   jej   názor   týkajúci   sa   začatia   plynutia   trojdňovej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   proti uzneseniu o vzatí do väzby nesprávny, trvá na tom, že zo strany krajského súdu došlo k jednoznačnému porušeniu obhajobného práva sťažovateľa v konaní o väzbe. Súčasťou minimálnych   práv   každého   obvineného   je   možnosť   mať   primeraný   čas   na   prípravu obhajoby.   Bolo   by   odmietnutím   spravodlivosti   a   popretím   zásady   prezumpcie   neviny domnievať sa, že právo na primeraný čas na prípravu obhajoby sa nevzťahuje aj na konanie o   väzbe.   V   nadväznosti   na   postup   krajského   súdu,   ktorý   o   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného   súdu   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby   rozhodol   tretí   deň   po   tom,   ako   súdom ustanovená   obhajkyňa   prevzala   jeho   obhajobu,   je   potrebné   zaoberať   sa   otázkou primeranosti   času   na prípravu   obhajoby v   súčinnosti   s ustanovenou   obhajkyňou. Podľa názoru okresného súdu primeraný čas na prípravu obhajoby a na písomné zdôvodnenie sťažnosti   obhajkyňou   predstavuje dva   dni,   keďže   obhajkyňa podľa   dedukcie   okresného súdu mohla sťažnosť podať už 28. februára 2013 (teda v deň, keď ju spísala, pozn.). Ak sám zákonodarca   stanovuje   trojdňovú   lehotu   na   podanie   sťažnosti,   potom   sťažovateľ   kladie otázku, prečo nemožno považovať za primeraný čas na prípravu obhajoby tri pracovné dni. Pritom príprava zahŕňala v sebe nahliadnutie obhajkyne do vyšetrovacieho spisu, prevzatie fotokópií   zo   spisu   a   ich   naštudovanie,   následnú   návštevu   obhajkyne   vo   väznici u sťažovateľa a poradu, na ktorej bolo potrebné dohodnúť dôvody sťažnosti proti väzbe. Napokon   bolo   potrebné   zdôvodnenie   sťažnosti   vypracovať   a   doručiť   okresnému   súdu. Krajský   súd   v čase nariadenia   termínu   neverejného   zasadnutia   (teda   28.   februára 2013) musel   zo spisu   vedieť,   že obhajkyni bolo uznesenie o ustanovení obhajcu doručené až 26. februára 2013, pričom akákoľvek lehota pre ňu začala plynúť až nasledujúcim dňom, teda   27.   februára   2013.   Krajský   súd   mohol   a   musel   zo   svojej   praxe   predpokladať,   že obhajkyňa bude musieť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, poradiť sa so sťažovateľom a podanú sťažnosť písomne odôvodniť. Rovnako mohol predpokladať aj to, že písomné odôvodnenie sťažnosti môže byť doručované nielen osobne, ale aj prostredníctvom pošty. Je úlohou všeobecného súdu poskytnúť obvinenému dostatočný priestor na realizáciu jeho práv,   a   nie   tento   priestor   obmedzovať   (aj keď   možno   v   snahe   vybaviť   väzobnú   vec „prednostne“). Napokon sťažovateľ trvá na vyslovení porušenia označených práv krajským súdom,   zrušení   jeho   uznesenia   a   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   pričom   spresňuje požadovanú výšku náhrady trov právneho zastúpenia advokátkou na sumu 413,91 €, a to za 3 úkony právnych služieb v roku 2013 a za 3 režijné paušály.

II.

Zo   zápisnice   okresného   súdu   o   výsluchu   obvineného   sp.   zn.   6   Tp   11/2013 zo 16. februára 2013 vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom lehota väzby mu začala plynúť 14. februára 2013 od 16.35 h. Sťažovateľ   po   vyhlásení   uznesenia   a   jeho   stručnom   odôvodnení   uviedol,   že   uzneseniu porozumel a podáva proti nemu sťažnosť.

Z opatrenia okresného súdu sp. zn. 6 Tp 11/2013 z 21. februára 2013 vyplýva, že podľa § 40 ods. 1 a § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku bola sťažovateľovi ustanovená za obhajkyňu advokátka JUDr. A. K., N. Podľa dátumovej pečiatky obhajkyňa opatrenie prevzala 26. februára 2013.

Zo záznamu vyšetrovateľa o nazretí do vyšetrovacieho spisu z 26. februára 2013 vyplýva,   že   ustanovená   obhajkyňa   nahliadla   do   vyšetrovacieho   spisu   a   prevzala   jeho kompletnú fotokópiu.

Z potvrdenia ústavu na výkon väzby o predvedení klienta reg. č. ÚVV-2-122/21-2013 z 28. februára 2013 a zo záznamu ustanovenej obhajkyne o porade s klientom z toho istého dňa vyplýva, že ustanovená obhajkyňa navštívila sťažovateľa v ústave na výkon väzby, kde s ním zotrvala jednu hodinu.

Z odôvodnenia a doplnenia sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu datovaného 28. februára 2013 vyplývajú podrobné dôvody sťažnosti podanej sťažovateľom 16. februára 2013 proti uzneseniu o vzatí do väzby, a to vrátane ponuky nahradenia väzby písomným sľubom   sťažovateľa, resp.   dohľadom   probačného a   mediačného úradníka. Podanie bolo podľa dátumovej pečiatky doručené osobne do podateľne okresného súdu 1. marca 2013, pričom presná hodina doručenia podania nie je vyznačená.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Tpo 9/2013-25 z 1. marca 2013 vyplýva, že ním podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   bola   zamietnutá   sťažnosť   podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Tp 11/2013 zo 16. februára 2013. Podľa   konštatovania   krajského   súdu   uznesenie   okresného   súdu   bolo   sťažovateľovi a prokurátorovi   oznámené   vyhlásením   v   ich   prítomnosti   po   výsluchu   sťažovateľa uskutočnenom 16. februára 2013. Obhajkyni sťažovateľa, ktorá bola ustanovená opatrením z 21. februára 2013, bolo uznesenie okresného súdu oznámené doručením jeho rovnopisu 26. februára 2013. Sťažovateľ ihneď po oznámení uznesenia a po poučení o opravnom prostriedku (teda včas) podal sťažnosť, ktorú do konania neverejného zasadnutia krajského súdu neodôvodnil, a to ani sám, ale ani prostredníctvom ustanovenej obhajkyne. Spis bol okresným súdom predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti 27. februára 2013. V ďalšom krajský súd odôvodňuje, prečo bolo potrebné vziať sťažovateľa do väzby.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   6   Tp   11/2013,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil, vyplýva, že predsedníčka senátu určila 28. februára 2013 termín neverejného zasadnutia na 1.   marec   2013   o   8.00   h.   Neverejné   zasadnutie   krajského   súdu   vo   veci   sp.   zn. 4 Tpo 9/2013 konané 1. marca 2013 trvalo od 8.00 h do 8.15 h.

Zo   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tpo   9/2013,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil, vyplýva, že spis bol spolu s predkladacou správou doručený krajskému súdu 27. februára 2013.

Podľa   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   zo   14.   augusta   2013   a   podľa vlastného zistenia ústavného súdu bol sťažovateľ z väzby prepustený 13. augusta 2013, a to uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Tp 63/2013 z 8. augusta 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 4 Tpo 39/2013-53 zo 16. augusta 2013.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   na   základe   postupu   stanoveného   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ je presvedčený, že došlo k porušeniu jeho obhajobného práva v rámci rozhodovania o väzbe tým, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti vzatiu do väzby skôr, než by mal k dispozícii písomné dôvody sťažnosti podané ustanovenou obhajkyňou, ktorá ich pripravila a predostrela v primeranej lehote. Tak došlo k situácii, keď krajský súd rozhodol o väzbe bez znalosti obhajobnej argumentácie sťažovateľa.

Krajský súd je toho názoru, že vzniknutú situáciu spôsobil sťažovateľ, ktorý síce požiadal o poskytnutie primeranej lehoty na zvolenie obhajcu, avšak túto nevyužil, a preto mu musel byť obhajca ustanovený. Bol si pri tom vedomý toho, že krajský súd je povinný rozhodnúť o sťažnosti prednostne a urýchlene. Ustanovenej obhajkyni sťažovateľa žiadne vlastné právo na podanie sťažnosti nevzniklo, keďže toto právo mal iba samotný sťažovateľ, ktorý ho aj osobne využil hneď po vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby.

„Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 dohovoru. So zreteľom na to, že čl.   6   sa   nevzťahuje   na   konanie   a rozhodovanie   o   väzbe,   procesné   záruky   tu   uvedené nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4, no určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6.“ (II. ÚS 108/08)

„Právo   obvineného   na   obhajobu   ako   súčasť   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania o väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5 ods. 4   dohovoru,   resp.   čl.   17   ústavy.   Povinnosťou   všeobecných   súdov   je   umožniť obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.“ (II. ÚS 116/2011)

„Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   a   vyjadriť   sa   ku   všetkým   okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti.“ (II. ÚS 18/2013, III. ÚS 198/05)

Pri   konkrétnej   analýze   daného   prípadu   treba   z   pohľadu   ústavného   súdu predovšetkým konštatovať správnosť stanoviska krajského súdu, podľa ktorého ustanovenej obhajkyni doručením uznesenia okresného súdu nevzniklo samostatné právo podať riadny opravný prostriedok, keďže toto právo prislúchalo iba sťažovateľovi, ktorý ho aj využil hneď po vyhlásení uznesenia okresného súdu, teda ešte predtým, než mu bola obhajkyňa okresným   súdom   ustanovená.   Ústavný   súd   musí   preto   v   danom   prípade   posúdiť,   či predloženie dôvodov sťažnosti ustanovenou obhajkyňou v trojdňovej lehote počítanej od prevzatia   opatrenia,   ktorým   bola ustanovená za obhajkyňu, možno   za   daných   okolností považovať z časového hľadiska za primerané.

Zo skutkového hľadiska je medzi účastníkmi konania nesporné, že sťažovateľ podal proti ústne vyhlásenému a stručne odôvodnenému uzneseniu okresného súdu 16. februára 2013 sťažnosť, ktorú nijako neodôvodnil. Rovnako nie sú pochybnosti ani o tom, že hoci prejavil záujem o to, aby si v rámci nutnej obhajoby vo väzobnej veci zvolil obhajcu sám, v skutočnosti tak v stanovenej lehote neurobil, a preto mu obhajca musel byť ustanovený súdom,   pričom   opatrenie   okresného   súdu   o   ustanovení   obhajcu   z   21.   februára   2013 ustanovená obhajkyňa prevzala spolu aj s uznesením okresného súdu 26. februára 2013.

Z   listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k   dispozícii   (a   ktoré   krajský   súd nespochybnil), vyplýva, že ešte v deň doručenia opatrenia ustanovená obhajkyňa nazrela do vyšetrovacieho   spisu   a   prevzala   kompletnú   fotokópiu   spisu.   O   dva   dni   na   to,   teda 28. februára 2013, uskutočnila rozhovor so sťažovateľom v ústave na výkon väzby a toho istého dňa spracovala písomné dôvody sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby.   Tieto   potom   osobne   doručila   do   podateľne   okresného   súdu   ďalšieho   dňa,   teda

1. marca 2013. Nie je zistiteľné, kedy presnejšie sa tak stalo. Okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti ešte 26. marca 2013, pričom spis bol doručený krajskému súdu 27. februára 2013. Dňa 28. februára 2013 bol stanovený termín neverejného zasadnutia krajského súdu, a to na 1. marec 2013 o 8.00 h. Neverejné zasadnutie sa v tomto čase aj uskutočnilo a trvalo do 8.15 h. Ešte v deň neverejného zasadnutia (1. marca 2013) bol spis vrátený okresnému súdu po rozhodnutí o sťažnosti.

Napokon možno z listinných dôkazov usudzovať, že dôvody sťažnosti z 28. februára 2013, ktoré boli doručené osobne do podateľne okresného súdu 1. marca 2013, sa na krajský súd vôbec nedostali. Podľa všetkého došlo totiž k tomu, že ešte pred predložením dôvodov sťažnosti krajskému súdu bol spis 1. marca 2013 z krajského súdu vrátený na okresný súd už ako vybavený (s rozhodnutím o sťažnosti).

Vychádzajúc z načrtnutých skutkových okolností prípadu, je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že tu ide o kolíziu dvoch zložiek práva na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní   o   väzbe,   a   to   práva   obvineného   na   obhajobu   a   jeho   práva   na   urýchlené rozhodnutie o väzbe. Uvedeným právam obvineného zodpovedá povinnosť všeobecných súdov poskytnúť priestor obhajobe a konať a rozhodovať o väzbe urýchlene.

„V   prípade,   ak   prichádza   do   úvahy   paralelná   aplikácia   viacerých   zložiek   práva na spravodlivé súdne konanie, je povinnosťou všeobecných súdov postupovať tak, aby sa poskytla ochrana všetkým do úvahy prichádzajúcim zložkám. Z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, ak niektorá zo zložiek bola uprednostnená do tej miery, že tým dôjde k praktickému eliminovaniu inej zložky.“ (II. ÚS 76/2011)

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   obhajobu   osôb,   ktoré   sú   vo   väzbe, považuje zákon za osobitne významnú. Dáva to najavo aj tým, že v týchto prípadoch je obhajoba povinná [§ 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku]. Povinnú obhajobu možno realizovať jednak vlastnou voľbou obhajcu zo strany obvineného (ktorá má prednosť), ako aj ustanovením obhajcu zo strany všeobecného súdu (ktoré prichádza do úvahy potom, ako si obvinený obhajcu sám nezvolí). Nemôžu byť pochybnosti v tom smere, že v oboch týchto prípadoch musí byť obvinenému nachádzajúcemu sa vo väzbe zabezpečené plné využitie práva na obhajobu.

Ďalej je vo veci významné, že ustanovená obhajkyňa konala vo veci urýchlene a jej úkony, ktoré napokon vyústili do podania písomných dôvodov sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby, boli nepochybne účelné, pričom zároveň zachovávali aj logické poradie. Preto treba konštatovať, že pokiaľ ustanovená obhajkyňa prevzala obhajobu 26. februára 2013   a   v   tretí   deň   na   to   podala   písomné   dôvody   sťažnosti,   konala   primerane   svojím povinnostiam   v   súlade   tak   so   záujmom   sťažovateľa   na   účinnej   obhajobe,   ako   aj na urýchlenom konaní a rozhodovaní o ďalšom trvaní obmedzenia jeho osobnej slobody. Pri uplatňovaní obhajobných práv sťažovateľa   preto k nijakému pochybeniu, a to či   už zo strany sťažovateľa, alebo zo strany ustanovenej obhajkyne nedošlo.

V   uvedenom   smere   nemožno   akceptovať   námietku   krajského   súdu,   ktorý   vidí pochybenie zo strany sťažovateľa v tom, že hoci prejavil záujem zvoliť si obhajcu (na čo mu   bola   poskytnutá   aj   lehota),   napokon   tak   neurobil,   a   preto   obhajca   mu   musel   byť ustanovený súdom. Inými slovami, ak by bol sťažovateľ hneď okresnému súdu vyhlásil, že obhajcu si sám nezvolí a má mu byť ustanovený, mohol mať obhajcu už skôr a dôvody sťažnosti mohli byť tak isto podané už skôr.

Krajský súd sťažovateľovi vlastne vyčíta, že hoci pôvodne prejavil vôľu zvoliť si obhajcu sám, napokon tak neurobil, čím spôsobil prieťah v konaní o väzbe a v konečnom dôsledku aj to, že krajský súd nemal pri rozhodovaní o sťažnosti proti vzatiu do väzby k dispozícii   písomné   odôvodnenie   sťažnosti   podané   ustanovenou   obhajkyňou.   Takýto výklad treba považovať z ústavnoprávneho hľadiska za neakceptovateľný. Otázka využitia či nevyužitia práva zvoliť si obhajcu v prípadoch povinnej obhajoby nemôže byť riešená na úkor   obhajobných   práv   obvineného,   a   to   dokonca   do   tej   miery,   že   dôjde   k   úplnému eliminovaniu tohto práva.  

Za uvedeného stavu nebol akceptovateľný postup krajského súdu, ktorému muselo byť   známe,   že   k   ustanoveniu   obhajcu   došlo   až   26.   februára   2013,   a   ktorý   rozhodol o sťažnosti 1. marca 2013, teda už na tretí deň počítaný odo dňa, keď došlo k ustanoveniu obhajcu.

Vychádzajúc   zo   všetkých   uvedených   skutočností,   došlo   k   porušeniu   základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 4 Tpo 9/2013-25 z 1. marca 2013 (bod 2 výroku nálezu). O vrátení veci na ďalšie konanie nerozhodol,   keďže   sťažovateľ   už   v   súčasnosti   nie   je   vo   väzbe,   a   preto   už   nemožno posudzovať dôvodnosť jeho väzby za dobu minulú. O väzbe možno totiž rozhodovať vždy iba s účinkami pro futuro (I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/04, I. ÚS 115/07, II. ÚS 108/08).

Sťažovateľ   požadoval   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátkou vo výške 413,91 €.

Ústavný súd mu priznal požadovanú sumu, a to za tri úkony právnych služieb v roku 2013   (prevzatie   a   príprava   zastupovania,   sťažnosť   a   replika)   po   130,16   €.   Priznal   tiež režijný paušál trikrát po 7,81 € (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013