znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 266/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. H. M., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. T., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 5 C 79/07-239 zo 16. decembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Co 19/2010-289 z 27. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mgr.   H.   M. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2012 doručená sťažnosť Mgr. H. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 79/07-239 zo 16. decembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 19/2010-289 z 27. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 79/07 konal okresný súd o žalobe sťažovateľky (a pôvodne aj o žalobe sťažovateľkinho manžela, ktorý v priebehu konania zomrel, pozn.), ktorou sa domáhala, aby okresný súd uložil žalovanej povinnosť, aby zo svojho domu odstránila kamery „... a akékoľvek iné snímacie zariadenia z nehnuteľností   vo   vlastníctve   odporkyne...,   ktorým   je   možné   čo   i len   sčasti   snímať a vyhotovovať   trvalý   obrazový   a   zvukový   záznam   o nehnuteľnostiach   vo   vlastníctve navrhovateľky...“. Okresný súd napádaným rozsudkom č. k. 5 C 79/07-239 zo 16. decembra 2009 žalobu sťažovateľky zamietol, pričom na základe odvolania sťažovateľky krajský súd toto rozhodnutie okresného súdu rozsudkom č. k. 11 Co 19/2010-289 z 27. septembra 2011 ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu tiež uviedla, že proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 11 Co 19/2010-289 z 27. septembra 2011 podala dovolanie z dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, o ktorom v čase podania sťažnosti ústavnému   súdu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ešte nerozhodol.

Podľa   tvrdení   sťažovateľky   k porušeniu   ňou   označených   základných   práv   a práv zaručených v ústave a dohovore a v spojení s nimi aj k porušeniu ňou označených článkov ústavy malo dôjsť tým, že tak okresný súd, ako ani krajský súd sa nevysporiadali s jej námietkami,   podľa   jej   názoru   podstatnými   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Podľa sťažovateľky súdy pochybili v prvom rade tým, že na jej prípad neaplikovali ustanovenie § 12 Občianskeho zákonníka, a to aj napriek skutočnosti, že sťažovateľka na potrebu jeho aplikácie   viacnásobne   upozorňovala   z   dôvodu,   že   ona   žalovanej   nedala   súhlas na vyhotovovanie   obrazových   a iných   záznamov   z jej   nehnuteľností,   takže   podľa sťažovateľky   nepochybne   dochádza   k   zasahovaniu   do   jej   osobnostných   práv,   čo   súdy opomenuli. Sťažovateľka tiež namieta, že súdy dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď odobrili aj umiestnenie troch kamier na dome žalovanej zo strany susediacej s domom sťažovateľky   s odôvodnením   potreby   takejto   ochrany   majetku   žalovanej,   keďže   jej   už v minulosti vykradli dom, pretože podľa sťažovateľky predmetná krádež v dome žalovanej nebola jednako preukázaná a jednako podľa trestného oznámenia žalovanej k predmetnej krádeži malo dôjsť vniknutím páchateľa do domu žalovanej cez garáž, ktorá však podľa sťažovateľky nie je v susedstve   s jej domom, ale je na opačnej strane domu žalovanej. Ďalšia námietka sťažovateľky spočíva v jej tvrdení, že súdy sa vôbec nezaoberali otázkou neoprávnenosti   stavby   žalovanej,   ktorá   mala   byť   kamerovým   systémom   chránená, a nevysporiadali sa ani s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa iných možností, ktoré žalovaná okrem kamerového systému má na ochranu svojho majetku (napr. zamrežovanie okien a pod.). Podľa sťažovateľky súdy rovnako nesprávne vyhodnotili aj zistený skutkový stav, keď konštatovali, že „... aktívne snímanie kamier reagujúce na pohyb nezaberá žiadnu časť pozemku navrhovateľky...“, pretože toto konštatovanie podľa sťažovateľky znamená iba to, že keď je kamera reagujúca na pohyb v pokojovom režime, nereaguje na pohyb na pozemku sťažovateľky, ale iba na pohyb na pozemku žalovanej, avšak keď je už kamera v režime   snímania,   tak   podľa   sťažovateľky   zaberá   aj   jej   nehnuteľnosti   a osoby   tam   sa nachádzajúce. Napokon sťažovateľka tiež uviedla, že súdy neskúmali, resp. nezohľadnili aj možnosť, že sporné kamery, resp. režim, čas (napr. na nepretržitý) a rozsah ich snímania je možné meniť, napr. ich mechanickým pootočením alebo pomocou softvéru.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Po prečítaní tejto časti odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave, berúc v úvahu vyššie uvedené skutočnosti, t. j. najmä

(i)   základné   nesprávnosti   v   podstatnom   skutkovom   zistení   súdu   prvého   stupňa (v otázke   krádeže   kotla,   ktorá   oprávňovala   podľa   súdu   prvého   stupňa   odporkyňu   na inštaláciu troch sporných kamier, pričom súd prvého stupňa celkom mylne uviedol, že ku krádeži došlo zo strany od nehnuteľností sťažovateľky);

(ii) abstrahovanie od podstatných skutkových okolností zo strany súdu prvého stupňa (v otázke neoprávnenosti stavby, možností inak zabezpečiť nehnuteľnosť odporkyne a pod.); (iii)   abstrahovanie   od   aplikácie   minimálne   čo   do   odôvodnenia   kľúčového ustanovenia § 12 Občianskeho zákonníka zo strany súdu prvého stupňa;

(iv)   úplné   nepovšimnutie   VŠETKÝCH   konkrétnych   a   priamych   argumentov sťažovateľky uvedených v odvolaní zo strany odvolacieho súdu poukazujúcich na uvedené nesprávnosti v rozsudku súdu prvého stupňa,

nemôže   mať   objektívne   uvažujúca   osoba   iný   pocit   ako   ten,   že   nielen   rozsudok Krajského súdu v Bratislave je jednostranný a arbitrárny, ale že v celom konaní ako takom sa   vôbec   neuplatňoval   princíp   spravodlivosti   konania   a   princíp   rovnosti   účastníkov konania, na základe čoho bola vo svojej podstate sťažovateľke postupom oboch súdov de facto odňatá možnosť konať pred súdom a rovnako odňatá možnosť domáhať sa svojich práv a oprávnených záujmov. Uvedená skutočnosť je o to závažnejšia, že išlo o konanie, v ktorom mala sťažovateľka záujem chrániť si najosobnejšie práva seba a členov svojej rodiny, žijúcich s ňou v spoločnej domácnosti.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné práva Mgr. H. M... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článkov 21 ods. 1, 16 ods. 1, 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, všetky v spojení s článkom 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 12 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11 Co 19/2010-289, IČS: 1107212976, zo dňa 27.09.2011, ako aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, číslo konania 5 C 79/2007-239, zo dňa 16.12.2009, v časti výroku, ktorým bol v plnom rozsahu zamietnutý návrh vo veci samej, porušené boli.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   11   Co   19/2010-289, IČS: 1107212976, zo dňa 27.09.2011, ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, číslo konania 5 C 79/2007-239, zo dňa 16.12.2009, v časti výroku, ktorým bol v plnom rozsahu zamietnutý návrh vo veci samej, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3.   Sťažovateľke   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5.000,-   €   (slovom päťtisíc eur), ktoré je povinný uhradiť jej Krajský súd v Bratislave v sume 3.000,- € (slovom tritisíc   eur)   a   Okresný   súd   Bratislava   IV   v   sume   2.000,-   €...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   Mgr.   H.   M...   trovy   právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom: tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. T... za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia a spísanie sťažnosti v sume za dva úkony právnej pomoci po 127,16 € a 2-krát paušálna   náhrada   hotových   výdavkov   po   7,63   €   +   DPH),   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 79/07-239 zo 16. decembra 2009 a rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 19/2010-289 z 27. septembra 2011, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľky dôjsť v dôsledku arbitrárneho záveru označených súdov, ktoré sa nevysporiadali s argumentmi sťažovateľky týkajúcimi sa jednako potreby aplikácie § 12 Občianskeho zákonníka na danú vec a jednako aj posúdenia zisteného skutkového stavu.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade navyše zastúpená kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení iba tých práv (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 21 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv, konkrétne základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   v súvislosti   s postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Co   19/2010,   ktoré   sťažovateľka   uvádza   iba   v   texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

1. K rozhodnutiu okresného súdu

V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou   označeného základného práva alebo   slobody   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 79/07-239 zo 16. decembra 2009, a to podaním   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania).   Odvolanie   napokon,   tak   ako   to vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného   odvolania   sa   krajský   súd   ako   súd   odvolací   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 Co 19/2010 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

V   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   poukazuje v prvom   rade   na   skutočnosť,   že   ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť   nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými prostriedkami   vyplývajúcimi   z   príslušných   procesných   noriem   (zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov).   Ide   o   jeden   zo   základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Podľa   tvrdenia   samotnej   sťažovateľky,   ako   aj   podľa   zistenia   ústavného   súdu sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 19/2010-289 z 27. septembra 2011 ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (podaním   z 15.   januára   2012)   podala dovolanie (podaním   zo 16. decembra 2011),   ktoré v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo   ešte   podľa   zistenia   ústavného   súdu   postúpené   najvyššiemu   súdu.   Nezávisle na sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   dovolacom   konaní   uplatnila   proti rozhodnutiu krajského súdu identické námietky, ako aj v konaní pred ústavným súdom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vedome   vytvorila   stav,   keď   by   o jej   veci   mali   súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. II. ÚS 492/2010, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v   tejto   časti   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkou   využitý,   ako   predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, II. ÚS 492/2010, IV. ÚS   49/2010),   že lehota   na prípadné   podanie sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy po rozhodnutí   o   dovolaní   bude   v   zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   (krajského   súdu)   s   výnimkou   prípadov,   keď   to   konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľka v prípade, ak podala dovolanie,   zároveň   podala   aj   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože   aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body č. 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   a úhrady   trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012