znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 266/2011-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   V. U.,   K., zastúpeného advokátom   JUDr.   L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 a 6 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   18   ods.   1   až   3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tos/55/2010-58 z 5. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. U. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2010 doručená sťažnosť V. U. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. M., ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 a 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len   „listina“)   a práv   zaručených   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) a čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Tos/55/2010-58 z 5. októbra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica (ďalej len „vojenský súd“) sp. zn. 1 T 99/57 zo 14. augusta 1957 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu. Na návrh sťažovateľa uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Nt 17/2009-46 zo 17. júna 2010 bola povolená obnova konania a rozsudok vojenského súdu, rovnako ako všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia boli   zrušené.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažnosť   vojenský   prokurátor. Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   23   Tos   55/2010-58   z 5.   októbra   2010   bolo   uznesenie okresného súdu zrušené a sťažovateľov návrh bol zamietnutý.

V ďalšom sťažovateľ uviedol: «Stěžovatel má za to, že usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 5. 10. 2010 sp. zn. 23Tos/55/2010-58 byla závažným způsobem narušená jeho ústavní práva.

Proti usnesení však nemůže podat dovolání,   neboť tomu brání ustanovení § 368 odst. 1 trestního řádu.

Stěžovatel tedy nemá jinou možnost, než podat ústavní stížnost. Jádro sporu spočívá ve výkladu čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě (č. 209/1992 Sb.),   kde   je   garantováno   právo   na   znovuotevření   případu,   jestliže   vyvstanou   nové skutečnosti nebo se prokáže podstatná vada v předchozím řízení.

Stížnostní soud to v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že takové právo existuje, ale že jde pouze o „mimořádné opravné prostředky“ (čl. 50 odst. 5 Ústavy), z nichž podle platného trestního řádu připadá v úvahu v případe

a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a

b) skutečností či nových důkazů obnova řízení.

Možnost ad a) je ale fakticky nerealizovatelná, neboť stěžovatel dovolání v roce 1991 dát nemohl. V té době dovolání totiž nebylo v trestním řádu zakotveno. A nemůže ho dát ani nyní, neboť tříletá lhůta k jeho podání již dávno uplynula. (§ 370 odst. 2 trestního rádu) O možnosti ad b) pak stížnostní soud tvrdí, že pro ni nejsou splněny předpoklady. Jinými   slovy,   stížnostní   soud   podmínky   pro   aplikaci   čl.   4   odsl.   2   Protokolu interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky vylučuje.

Přitom řešení je docela jednoduché - přímá aplikace čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě,   jak   ji   soudy   provedly   v   řadě   obdobných   pravomocně   ukončených   věcí.   Viz například usnesení Okresního soudu Prešov ze dne 20. 11. 2009 sp. zn. 4Nt/13/2009 ve věci F. K.; 22. 12. 2009 č.j. 4INt/5/2009-39 ve věci zemř. J. D.; 22. 1. 2010 sp. zn. 41 Nt/10/2009 ve věci Š. B.; 22. 1. 2010 sp. zn. 1Nt/1/2009 ve věci P. M....

Na   rozdíl   od   shora   uvedených   případů,   kdy   šlo   o   první   odsouzení,   předmětem projednávané stěžovatelovy stížnosti je věc z roku 1959. Vzhledem k tomu, že šlo o druhé odsouzení pro trvalé odepření vojenské služby (k prvnímu odsouzení došlo v roce 1957), došlo v tomto případě k porušení zásady „ne bis in idem“, jak ji vysvětlil Nejvyšší soud SR ve svém sjednocujícím stanovisku ze dne 21. 5. 1998 sp. zn. Tpj 14/97 a souvisejících rozhodnutích ze dne 18. 10. 1995 sp. zn. 7 Tz 184/95 ve věci D. F.; 18. 9. 1997 sp. zn. 2 Tz 12/97 ve věci T. N.; 19. 11. 1998 sp. zn. 2 Tz 9/98 ve věci S. K.; 17. 3. 1999 sp. zn. 1 Tz 3/99 ve věci R. E.; 10. 6. 2003 sp. zn. 5 Tz 8/03 ve věci J. B.

Stěžovatel proto namítá porušení článku 4 odst. 1, 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, čl. 40 odst. 5 Listiny a čl. 50 odst. 5 Ústavy…

Slovenský občan F. B. byl ze stejného důvodu jako stěžovatel odsouzen v roce 1959 a částečně byl rehabilitován v roce 1992. Šlo o jediné odsouzení, tudíž zásada „ne bis in idem“ zde nehrála roli. F. B. však chtěl dosáhnout úplné rehabilitace, a proto podal návrh na povolení obnovy řízení. Návrhu vyhověl Okresní soud Hradec Králové usnesením ze dne 15. 12. 2000 sp. zn. Nt 1710/99, avšak ministr spravedlnosti ČR proti tomuto rozhodnutí podal stížnost pro porušení zákona s tím, že náprava je možná pouze cestou stížnosti pro porušení zákona. Nejvyšší soud ČR však ministrovu stížnost zamítl usnesením ze dne 3. 7. 2001 sp. zn. 7 Tz 140/2001, neboť právě obnova řízení umožňuje, aby ve smyslu článku 38 odst. 2 Listiny a článku 6 odst. 1 Úmluvy byla navrhovatelova „záležitost... spravedlivě, veřejně a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem“.

Český občan R. R. byl ze stejného důvodu jako stěžovatel odsouzen v roce 1988. Podaní návrhu na přezkumné řízení podle zákona č. 119/1990 Sb. zmeškal a návrh na vrácení lhůty soud v roce 1993 zamítl. Ani zde nešlo o zásadu „ne bis in idem“. Usnesením Okresního soudu Olomouc ze dne 5. 12. 2001 sp. zn. Nt 225/2001 byla ve věci povolená obnova řízení, avšak ministr spravedlnosti ČR i v tomto případe podal stížnost pro porušení zákona. Ministr namítal, že náprava vadného rozhodnutí byla možná „pouze v řízení podle zákona č. 119/1990 Sb.“. Nejvyšší soud ČR i v tomto případě ministrovu stížnost zamítl, a to usnesením ze dne 20. 8. 2003 sp. zn. 4 Tz 99/2003, v němž vysvětlil, že podle článku 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě je předpokladem pro povolení obnovy řízení „podstatná vada v předešlém řízení“, přičemž „nejde jen o vadu řízení, tedy vadu procesní, ale též o vadu hmotněprávní, k níž v předešlém řízení došlo... Podmínky obnovy řízení z pohledu Protokolu č.   7   jsou   tedy   širší   než   ty,   které   jsou   uvedený   v   existujícím   českém   trestním   řádu v ustanovení § 278 odst. 1 tr. ř. a za této situace má Nejvyšší soud zato, že povolení obnovy řízení   tak   v   posuzovaném   případe   požadavkům   stanoveným   čl.   4   odst.   2   citovaného protokolu č. 7 plně konvenuje.“ …

Stěžovatel namítá také porušení čl. 1 Listiny, kde se garantuje rovnost - tedy shodné zacházení s osobami ve stejném právním postavení.

Všichni muži jmenovaní v bodě III. totiž byli odsouzeni z obdobného důvodu jako stěžovatel a všem bylo   vyhověno,   pokud   jde o návrhy či podněty ke   zrušení rozsudků; stěžovateli však nikoli.

Stížnostní soud uvádí, že ve věci došlo k rehabilitačnímu řízení, tedy že věc byla po 1. 1. 1990 již přezkoumána, a proto není důvod k novému přezkumu.

Skutečnost,   že věc   byla   přezkoumána   po   1.   1.   1990,   není   sama   o   sobě   zárukou spravedlivého   procesu   ve   smyslu   čl.   6   odst.   1   Úmluvy   ani   garancí   dostatečné   soudní ochrany podle čl. 36 odst. 1 Listiny.

To   může   stěžovatel   dotvrdit   tím,   že   obdobně   vadná   rehabilitační   rozhodnutí   pro nezákonnost musel zrušit Nejvyšší soud SR svými rozhodnutími ze dne 30. 6. 2004 sp. zn. 4 Tz 14/2004 ve věci V. F.; 9. 11. 2004 sp. zn. 2 Tz 15/2004 ve věci P. R.; 23. 11. 2004 sp. zn. 5 Tz 21/2004 ve věci J. P.; 15. 12. 2004 sp. zn. 4 Tz 21/2004 ve věci L. B.; 15.12. 2004 sp. zn. 4 Tz 22/2004 ve věci L. B.; 23. 11. 2004 sp. zn. 1 Tzr 1/2004 ve věci I. M. Ve všech těchto případech došlo k vadám v rehabilitačním řízení, které bylo vedeno po 1. 1. 1990 pode zákona č. 119/1990 Sb...

Pro   úplnost   stěžovatel   sděluje,   že   vadná   rehabilitační   rozhodnutí   podle   zákona č. 119/1990 Sb. musel v kauzách slovenských občanů rušit často i Nejvyšší soud ČR. Viz například rozsudky ze dne 8. 2. 2000 sp. zn. 4 Tz 192/99 ve věci zemř. Š. B.; 31.10. 2000 sp. zn. 4 Tz 241/2000 ve věci M. G.; 8. 11. 2000 sp. zn. 4 Tz 242/2000 ve věci O. B.; 21.3. 2001 sp. zn. 3 Tz 44/2001 ve věci M. J....

Shora   uvedenými   rozhodnutími   slovenského   i   českého   Nejvyššího   soudu   tedy stěžovatel vyvrací tvrzení soudu stížnostního, že projednání věci v rehabilitačním řízení po 1. 1. 1990 je samo o sobě zárukou správného rozhodnutí ve věci samé.

Jestliže tak stížnostní soud přesto argumentoval, porušil tím právo stěžovatele na spravedlivý proces podlé čl. 6 odst. 1 Úmluvy a důslednou soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 40 odst. 6 Ústavy.

Nejde však jen o to, že rozhodování soudu podle rehabilitačního zákona č. 119/1990 Sb. po 1. 1. 1990 samo o sobě není zárukou spravedlivého rozhodnutí ve věci. Rehabilitační rozsudek totiž vykazuje konkrétní vady:

- porušení zásady „ne bis in idem“,

- není nijak doložená společenská nebezpečnost stěžovatelova jednání;

-   v   rehabilitačním   řízení   nebyl   (a   ani   nemohl   být)   zohledněn   právní   náhled, vyplývající ze zákona č. 125/1996 Z. z.;

- v rehabilitačním řízení nebylo zohledněno právo stěžovatele na odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 3 Listiny a čl. 25 odst. 2 Ústavy a s tím související právo na svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15 odst. 1 Listiny a čl. 24 odst. 2 Ústavy a na použití příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny;

-   v   rehabilitačním   řízení   nebyly   vzaty   v   úvahu   použitelné   amnestie   prezidenta republiky…

Prvoinstanční soud tyto vady v úvahu vzal, ale stížnostní soud se jimi odmítl zabývat. Tím porušil právo stěžovatele na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy, právo na znovuotevření případu podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě, právo na projednání věci podle příznivějšího právního předpisu podle čl. 40 odst. 6 Listiny a zejména právo na svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, podle čl. 15 odst. 1 Listiny a čl. 24 odst. 2 Ústavy a právo na odepření vojenské služby z důvodu svědomí či náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 3 Listiny.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 5. 10. 2010 č.j. 23Tos/55/2010-58 bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

- soudní ochranu podle čl. 36 odsl. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy;

- znovuotevření případu podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- aplikaci zásady „ne bis in idem “ podle čl. 40 odst. 5 Listiny a čl. 50 odst. 5 Ústavy a čl. 4 odst. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- rovnost podle čl. 1 Listiny;

- posouzen věci podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny a čl. 50 odst. 6 Ústavy;

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 3 Listiny a čl. 25 odst. 2 Ústavy;

- svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15 odst. 1 Listiny a čl. 24 odst. 2 Ústavy.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 5. 10. 2010 č. j. 23Tos/55/2010-58 se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000,- Euro, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatil k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podlé advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupovaní, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatil na účet právního zástupce stěžovatele...“

Sťažovateľ v zastúpení svojho právneho zástupcu doručil 29. marca 2011 doplnenie sťažnosti, v ktorej uviedol:

«Usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 8. 3. 2011 sp. zn. 4Nt/8/2010 byl zrušen rozsudek Vojenského obvodového soudu Košice ze dne 14. 8. 1957 sp. zn. T 99/57 ve znění usnesení Vyššího vojenského soudu Trenčín ze dne 10. 9. 1957 sp. zn. To 237/57, usnesení Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 10. 10. 1991 sp. zn. 4 Rtv 53/91, rozsudek Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 10. 10. 1991 sp. zn. 4 Rtv 53/91, stejně jako všechna   další   obsahově   navazující   rozhodnutí,   pokud   vzhledem   ke   změně,   k   níž   došlo, pozbyla svého podkladu.

Pokud usnesení Okresního soudu Prešov nabude právní moci,   bude na to muset stěžovatel procesně reagovat, a to tak. že ústavní stížnost v bode VIII./II. vymezí takto: „II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 5. 10. 2010 čj. 23Tos/55/2010-58 se zrušuje, pokud jím bylo rozhodováno o rozsudku Vojenského obvodového soudu Košice ze dne 27. 2. 1959 ve spojení s usnesením Vyššího vojenského soudu Trenčín ze dne 31. 3. 1959 sp. zn. To 42/59 a ve spojení s usnesením Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 10. 10. 1991 sp. zn. 4 Rtv 53/91.“

Ve vztahu k rozsudku Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 10. 10. 1991 sp. zn. 4 Rtv 53/91 by totiž ústavní stížnost neměla smysl, pokud by usnesením Okresního soudu   Prešov   ze   dne   8.   3.   2011   sp.   zn.   4Nt/8/2010   byl   tento   rozsudek   zrušen   a   jako navazující rozhodnutí ve vztahu k němu by byla zrušena i příslušná část usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 5. 10. 2010 č. j. 23Tos/55/2010-58.

Stěžovatel zašle Ústavnímu soudu SR usnesení Okresního soudu Prešov ze dne 8. 3. 2011 sp. zn. 4Nt/8/2010, jakmile obdrží jeho písemné vyhotovení.»

Sťažovateľ 23. mája 2011 doručil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 4 Nt 8/2010 z 8. marca 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. marca 2011, ktorým okresný súd podľa čl.   4   ods.   2.   protokolu   č.   7 povoľuje obnovu   konania, ktoré   sa   skončilo právoplatným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 4 Rtv 53/91 z 10. októbra 1991, a súčasne   podľa   § 400   ods.   1   Trestného   poriadku   zrušil   výrok   o   vine   uloženého   mu rozsudkom   Vojenského obvodového súdu   Košice   zo   14.   augusta   1957 sp.   zn.   T   99/57 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského sudu Trenčín z 10. septembra 1957 sp. zn. To 237/57 a výrok o treste uložený mu rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 4 Rtv-53/91 z 10. októbra 1991, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 55/2010-58 z 5. októbra 2010 vo vzťahu ku zamietnutiu povolenia na obnovu konania, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu.

V odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 23 Tos 55/2010-58 z 5. októbra 2010 krajský súd uviedol:

«Predovšetkým   pokiaľ   súd   prvého   stupňa   rozhodol   o   povolení   obnovy   konania z dôvodov   podľa   čl.   4   ods.   2   Protokolu   č.   7   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   k   tomu   senát   krajského   súdu   uvádza   nasledovné.   Čl.   4   ods.   2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd, ktoré ustanovenie vyjadruje len možnosť obnovy konania, ako výnimky z ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia o neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania, nemá na mysli obnovu konania v zmysle nášho Tr. por. (vrátane Tr. por. účinných do 31.12.2005), ale obnovu konania všeobecne, z dôvodov jednak skutkových alebo procesných. Takto formulovanej možnosti   „otvorenia“   právoplatne   skončenej   veci   bol   potom   daný   výraz   aj   v   Ústave Slovenskej   republiky,   kde   v   čl.   50   ods.   5   sa   používa   pojem   „mimoriadne   opravné prostriedky“.   Ďalej   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   príslušné   ustanovenie   Dohovoru výslovne   odkazuje   na   zákon   a   Trestný   poriadok   príslušného   štátu,   pričom   v   Trestnom poriadku je daný tomuto výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch - 8. hlava III. časti Tr. por., kde najmä procesné vady a hmotnoprávne vady, vrátane vád týkajúcich sa trestu,   môžu byť dôvodom na dovolanie (predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a skutkové vady v prípade nových skutočností, alebo dôkazov, týkajúce sa ako výroku o vine tak, aj výroku o treste, môžu byť podmienky pre obnovu konania.

Z uvedeného teda vyplýva, že predmetné ustanovenie Dohovoru o obnove konania, je možné   aplikovať   len   prostredníctvom   „vnútroštátneho“   §   394   ods.   1   Tr.   por.   ktoré stanovuje   podmienky   pre   povolenie   obnovy   konania.   Súd   prvého   stupňa   pri   svojom rozhodovaní   podľa   tohto   procesného   ustanovenia   jednak   nerozhodol   a   dokonca v odôvodnení uviedol, že podmienky pre povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. ani splnene neboli.

K   ďalším   dôvodom   sťažnosti   prokurátora   ale   aj   k   vyjadreniu   obhajcu,   senát nadriadeného súdu poukazuje na to, že v pôvodnej trestnej veci odsúdeného príslušné súdy už právoplatne rozhodli „o súdnej rehabilitácii“ v súlade so zákonom č. 119/1990 Zb. Účelom   tejto   súdnej   rehabilitácie   bolo   práve   odstránenie   chýb   v   činnosti   súdov vyplývajúcich   z   toho,   že   právne   normy   platné   na   území   vtedy   ČSFR   v   období   od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 dôsledne nerešpektovali medzinárodné dokumenty, najmä v oblasti základných ľudských práv a slobôd. V § 1 vyššie citovaného zákona je uvedený účel zákona o súdnej rehabilitácií, ktorým je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske, politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných   právnych   normách   zákon   označoval   za   trestné,   umožniť   rýchle preskúmanie   prípadov   osôb   takto   protiprávne   odsúdených   v   dôsledku   porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie...

Ak teda v súlade s vyššie uvedeným účelom zákona o súdnej rehabilitácii bolo po 1.1.1990 rozhodované Vojenským obvodovým súdom Prešov v konaní pod sp. zn. 4Rtv- 53/91 o súdnej rehabilitácii V. U., ktorý bol odsúdený do 1.1.1990 pre trestný čin, na ktorý sa vzťahoval zákon o súdnej rehabilitácii, nemožno súčasne dospieť k záveru, že po týchto rehabilitačných   rozhodnutiach   došlo   znovu   k   splneniu   podmienok   pre   obnovu   konania podľa § 394 ods. 1 Tr.por. V tomto rehabilitačnom konaní sa totiž súdy nezaoberali len výrokom o treste, ale aj výrokom o vine, práve aj z pohľadu vyššie uvedeného účelu zákona, ktorý pôvodný výrok o vine si súdy vykonávajúce súdnu rehabilitáciu osvojili.

Pokiaľ   aj   obhajca   poukazoval   na   iné   „obdobné“   rozhodnutia,   k   tomu   senát krajského súdu uvádza, že jedným z významných výdobytkov demokracie po 1.1.1990 je práve to, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou,   ústavným zákonom,   medzinárodnou   zmluvou a   zákonom -   pozri   č.   144 ods.   1 Ústavy SR. Len v konkrétnej trestnej veci je súd viazaný aj právnym názorom nadriadeného súdu. Taktiež   k ďalším   námietkam   obhajcu   týkajúcich   sa   amnestie   a   zásady   „nebis   in idem“ senát uvádza, že tieto okolnosti nie sú takého charakteru, ktoré by odôvodňovali prípadnú   nápravu   rozhodnutia   predchádzajúcich   rozhodnutí   prostredníctvom   obnovy konania.

Z   takto   rozvedených   dôvodov   rozhodol   krajský   súd   tak,   ako   je   to   uvedené   vo výrokovej časti tohto uznesenia a po zrušení napadnutého uznesenia sám návrh odsúdeného zamietol, pretože nezistil podmienky pre obnovu konania podľa § 394 ods. 1 Tr.por.»

V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný súd   považuje   za   potrebné   konštatovať,   že   predmetný   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   by   mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti poukázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré podľa jeho názoru preukazujú skutočnosť, že „Shora uvedenými rozhodnutími slovenského i českého Nejvyššího soudu tedy stěžovatel vyvrací tvrzení soudu stížnostního,   že   projednání   věci   v   rehabilitačním   řízení   po   1.   1.   1990   je   samo   o   sobě zárukou správného rozhodnutí ve věci samé.“. Nad rámec uvedených skutočností ústavný súd   považuje   za   potrebné   ku   sťažovateľom   namietanej   existencii   obsahovo   odlišnej judikatúry   všeobecných   súdov   doplniť,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa   čl.   40   ods.   6   listiny,   pretože „v   rehabilitačním   řízení   nebylo   zohledněno   právo stěžovatele… ani procesní postup podle čl. 40 odst. 6 Listiny“. Podrobnejšia argumentácia, ktorou   by   sťažovateľ   odôvodňoval   svoje   tvrdenia   vo   vzťahu   k   porušeniu   predmetného článku listiny, v sťažnosti uvedená nebola.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 40 ods. 6 listiny neupravuje základné práva a slobody, ale zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu. Samotné deklarovanie porušenia čl. 40 ods. 6 listiny môže byť predmetom rozhodovania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len v   spojení   s   namietaným   porušením   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd.   Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 40 ods. 6 listiny v podstate v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 1 listiny a podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto práv, dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 40 ods. 6 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny a v čl. 18 ods. 1 až 3 paktu, pretože „v rehabilitačním řízení nebylo zohledněno   právo   stěžovatele   na   odepření   vojenské   služby   z   důvodu   svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a s tím související právo na svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu…

… Prvoinstanční soud tyto vady v úvahu vzal, ale stížnostní soud se jimi odmítl zabývat. Tím porušil… zejména právo na odepření vojenské služby z důvodu svědomí či náboženského   vyznání   podle   čl.   15   odst.   1,   3   Listiny   a   právo   na   svobodu   svědomí a náboženského vyznání. (Listina byla v době rehabilitačního řízení již účinná, Pakt byl dokonce účinný již od 20. 3. 1976, tedy i v době původního odsouzení.)“, bez ďalšej bližšej argumentácie, ktorou by odôvodnil svoje tvrdenia.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa   čl.   18   ods.   1   paktu   každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne   s   inými   či   už   verejne   alebo   súkromne,   vykonávaním   náboženských   úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.

Podľa   čl.   18   ods.   2   paktu   nikto   nesmie   byť   podrobený   donucovaniu,   ktoré   by narušovalo   jeho   slobodu   vyznávať   alebo   prijať   náboženstvo   alebo   vieru   podľa   svojej vlastnej voľby.

Podľa   čl.   18   ods.   3   paktu   sloboda   prejavovať   náboženstvo   alebo   vieru   sa   môže podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu verejnej   bezpečnosti,   poriadku,   zdravia   alebo   morálky   alebo   základných   práv   a   slobôd iných.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   chce   poukázať na svoje   skoršie   rozhodnutie   č.   k. II. ÚS 342/06-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd, pokiaľ   ide   o   porušenie   základných   práv   a   slobôd   zaručených   v   čl.   15   ods.   3   listiny, dostatočným   spôsobom   konštatoval,   že   v   danom   prípade   bola   sloboda   svedomia a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno tvrdiť,   že   by   bolo   úplne   neospravedlniteľné   záujmom   štátu   na   zabezpečení   jeho obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani s poukazom   na   to,   že   zákonné   obmedzenie   ustanovovalo   „staré   právo“,   ktoré   bolo predchádzajúcim   režimom   vykladané   spôsobom,   ktorý   nie   je   v   každom   prípade akceptovaný i v súčasnosti.   Povinnosť vykonávať vojenskú   službu podľa   starého práva nemožno   vnímať   ako   výlučne   socialistickú   a protidemokratickú,   hoci   v   danom   prípade „staré   (trestné)   právo“   nechránilo   jednotlivca   primeraným   spôsobom   v   porovnaní s ochranou záujmov spoločnosti (obdobne aj II. ÚS 152/2011).

Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 165/05-22 z 9. júna 2005 vo   vzťahu   k   slobode   svedomia   uviedol,   že   ani   relevantná   časť   práva   platného   v   čase rozhodovania   o   vine   a   treste   nevykazuje   ani   podľa   vtedy   platných   medzinárodných štandardov   znaky   neznesiteľnej   nespravodlivosti,   ktoré   by   súdy   dnes   mohli   a   museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady Európy neumožňovali   vykonať   namiesto   vojenskej   služby   civilnú   službu   (napr.   Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rovnaké   závery   sa   vzťahujú   aj   na   vec   sťažovateľa. S namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 18 ods. 1 až 3 paktu sa čiastočne vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, a to   tak,   ako   ústavný   súd   už   uvádza   vo   vyššie   citovanom   odôvodnení   napadnutého uznesenia   krajského   súdu.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nezistil   porušenia týchto   základných   práv,   dospel   k   záveru,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny a v čl. 18 ods. 1 až 3 paktu. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011