znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 266/09-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., so sídlom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového úradu K. a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S 75/2007-36 zo 4. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009 doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   so   sídlom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu K. a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 S 75/2007-36 zo 4. marca 2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorou sťažovateľ navrhol vydať nález tohto znenia:

„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 75/2007 zo dňa 4. 3. 2009 a postupom Daňového úradu K. porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 7 S 75/2007 zo dňa 4. 3. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Košiciach   aj Daňovému úradu K. pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Daňový úrad K. a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z podanej ústavnej sťažnosti, jej príloh a pripojeného spisu krajského súdu sp. zn. 7 S 75/2007 vyplynulo, že sťažovateľ 20. až 22. decembra 2006 doručil ako daňový subjekt 24 podaní (ďalej len „podania sťažovateľa z decembra 2006“) správcovi dane, ktorým bol vtedy Daňový úrad K., okrem iného i podanie označené ako „Návrh na začatie konania splnenia (resp. nesplnenia) procesných podmienok nezákonne začatého daňového konania, ktorému   predchádzalo   nezákonné   ukončenie   daňovej   kontroly   za   zdaňovacie   obdobie december 2000 o otázke spôsobilosti byť daňovým subjektom (platiteľom DPH) a zároveň účastníkom konania“, ktoré bolo doručené Daňovému úradu K. 20. decembra 2006 (ďalej len   „preskúmavané   podanie“).   Dňa   28.   februára   2007   bolo   sťažovateľovi   doručené oznámenie Daňového úradu K. č. 709/230/6651/07/ZIM z 19. februára 2007, ktorým mu Daňový úrad K. oznámil, že o jeho podaniach vrátane preskúmavaného podania nebolo možné rozhodnúť v zákonnej lehote z dôvodu, že sťažovateľ doručil Daňovému úradu K. žiadosť   o   vylúčenie   zamestnanca   –   riaditeľa   Daňového   úradu   K.,   a   zamestnankyne poverenej   zastupovaním   riaditeľa   Daňového   úradu   K.   z   daňového   konania,   v   dôsledku čoho, keďže dosiaľ nebolo rozhodnuté o vylúčení týchto zamestnancov, požiadal Daňový úrad K. nadriadený orgán o predĺženie 60-dňovej lehoty na rozhodnutie. Sťažovateľ podal proti tomuto postupu Daňového úradu K. námietku z 5. marca 2007, v ktorej poukázal najmä   na   to,   že   týmto   postupom   dochádza   k   prieťahom   v   daňovom   konaní   a nerešpektovaniu zákonných lehôt pre rozhodnutie a k jeho šikanovaniu namiesto toho, aby bolo o jeho podaniach bezodkladne rozhodnuté, ako aj sťažnosť na nesprávny a nezákonný postup   zamestnancov   správcu   dane,   ktorú   doručil   Daňovému   úradu   K.   7.   marca   2007. Daňový úrad K. predložil tieto podania sťažovateľa na rozhodnutie nadriadenému orgánu.Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“)   č.   VI/230/64/697/2007 z 28.   februára 2007 na návrh Daňového úradu   K. delegovalo   miestnu   príslušnosť   na   správu   daní   daňového   subjektu   (sťažovateľa) z Daňového   úradu   K.   na   Daňový   úrad   K.   od   nasledujúceho   dňa   po   doručení   tohto rozhodnutia.

Daňový úrad K. doručil 19. marca 2007 sťažovateľovi prípis č. 709/320/9847/2007 z 13.   marca   2007,   v   ktorom   ho   informoval,   že   dôvody   jeho   sťažnosti   boli   preverované daňovým   riaditeľstvom   a   spôsobilosťou   súdneho   exekútora   byť   daňovým   subjektom platiteľom dane z pridanej hodnoty sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 a sp. zn. 4 Sž-o-KS 86/2005, pričom dôvody uvedené v sťažnosti sťažovateľa boli súčasťou procesu predchádzajúceho vyrubovaciemu konaniu, ktorý je v súčasnej dobe predmetom konania odvolacieho, a preto o zákonnosti postupu správcu dane rozhodne   odvolací   orgán   v   osobitnom   konaní.   V   rovnaký   deň   doručil   Daňový   úrad K. sťažovateľovi ďalších 16 prípisov týkajúcich sa ďalších jeho podaní z decembra 2006.Sťažovateľ   doručil   Daňovému   úradu   K.   19.   marca   2007   žiadosť,   ktorou   žiadal rozhodnúť o jeho podaniach z decembra 2006. Sťažovateľovi bolo doručené 27. júna 2007 oznámenie o vybavení jeho sťažnosti daňovým riaditeľstvom č. I/132/1951-45197/07/Str. zo 6. júna 2007, v ktorej bolo konštatované, že je neopodstatnená, pretože Daňový úrad K. včas požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty. Daňový úrad K. prípisom zo 17. apríla 2007   č.   695/321/31918/2007Šal   k   žiadosti   sťažovateľa   o   vydanie   rozhodnutí   o   jeho podaniach z decembra 2006 oznámil sťažovateľovi, že správca dane nie je povinný o týchto žiadostiach   vydať   rozhodnutie,   zvlášť   v   prípade,   ak   sa   podania   daňového   subjektu   z hľadiska ich obsahu dotýkajú veci, ktoré sú predmetom rozhodovania v odvolacom konaní proti rozhodnutiu správcu dane – v tomto prípade platobným výmerom, a preto z tohto dôvodu   správne   odpovedal   Daňový   úrad   K.   sťažovateľovi   listom,   že   kontrola,   ako   aj vyrubovacie konania boli ukončené a v súčasnosti prebieha odvolacie konanie. Prípisom č. I/132/7437-43789/07/Fre z 28. mája 2007 vrátilo daňové riaditeľstvo podanie sťažovateľa označené ako sťažnosť zo 17. apríla 2007 s poukazom na to, že nejde o sťažnosť v zmysle zákona   č.   152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   v znení   neskorších   predpisov.   O   námietke sťažovateľa   doručenej   daňovému   riaditeľstvu   30.   apríla   2007   proti   postupu   námestníka daňového riaditeľstva pri rozhodovaní o námietke proti postupu riaditeľa Daňového úradu K. rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna 2007 tak, že jej nevyhovelo. Rovnako ako neopodstatnené vyhodnotilo daňové riaditeľstvo aj sťažnosti sťažovateľa doručené 12. marca 2007 a 22. marca 2007 z dôvodu, že postup daňových   úradov   bol   zákonný   (rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   č.   I/132/5172-41745/07/Fabi a č. I/132/1951-45197/07/Str.), najmä nebolo zistené porušenie zákonných lehôt v súvislosti s predĺžením lehoty na vybavenie podaní sťažovateľa z decembra 2006.Keďže   sťažovateľ   bol   naďalej   presvedčený,   že   Daňový   úrad   K.   je   v   daňových konaniach, ktoré sa začali podaniami sťažovateľa z decembra 2006, nečinný a odmieta vydať rozhodnutia, doručil s takýmto odôvodnením krajskému súdu žalobu o nečinnosti, ktorou sa domáhal proti Daňovému úradu K. vydania uznesenia, ktorým krajský súd uloží Daňovému úradu K. vo veciach jednotlivých jeho podaní z decembra 2006 o týchto jeho podaniach   rozhodnúť v   lehote   dvoch   mesiacov   odo   dňa   doručenia   uznesenia   krajského súdu. Sťažovateľ poukázal na to, že sú splnené všetky podmienky pre rozhodnutie krajského súdu   podľa   § 250t ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len „OSP“),   v zmysle ktorého každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Krajský súd po oboznámení sa s petitom žaloby, ktorý bol pôvodne formulovaný sťažovateľom   tak,   že   žiadal   vydať   uznesenie   obsahujúce   samostatné   výroky   o   uložení povinnosti   Daňovému   úradu   K.   rozhodnúť   o   jednotlivých   podaniach   sťažovateľa z decembra 2006, vylúčil jednotlivé petity žaloby na samostatné konania s tým, že vyzval sťažovateľa výzvou z 21. januára 2009, aby presne uviedol, čoho sa domáha v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 75/2007. Sťažovateľ v odpovedi z 12. februára 2009 na túto výzvu krajského súdu uviedol, že po rozčlenení žaloby podľa jednotlivých petitov na osobitné konania je konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 7 S 75/07 «konaním proti nečinnosti správneho   orgánu   vo   veci   „Návrhu   na   začatie   konania   splnenia   (resp.   nesplnenia) procesných   podmienok   nezákonne   začatého   daňového   konania,   ktorému   predchádzalo nezákonné ukončenie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2000 o otázke spôsobilosti byť daňovým subjektom (platiteľom DPH) a zároveň účastníkom konania“, na ktorý reagoval Daňový úrad K.. listom sp. zn. 709/320/9847/2007 zo dňa 13. 3. 2007». Sťažovateľ v podaní doručenom krajskému súdu 23. júna 2008 na výzvu krajského súdu uviedol, že v konaní pred krajským súdom si neuplatňuje námietku zaujatosti voči sudcovi, súhlasí s tým, aby krajský súd rozhodol o žalobe bez pojednávania a vyčíslil si náhradu trov konania.

Krajský   súd   o   návrhu   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   č.   k.   7   S   75/2007-36 zo 4. marca 2009 tak, že návrh sťažovateľa zamietol a sťažovateľovi právo na náhradu trov konania   nepriznal.   Toto   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   1.   apríla 2009.Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Daňového úradu K. sťažovateľ uviedol, že k tomu porušeniu došlo z dôvodu, že pôvodný správca dane o jeho podaniach z decembra 2006 nevydal rozhodnutie, hoci pôvodne sám predpokladal vydanie rozhodnutí, keď žiadal o predĺženie   lehoty   na   vydanie   rozhodnutia   [§   30a   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov)] a až neskôr správca dane i jeho nadriadený orgán začali používať namiesto pojmu „lehota na vydanie rozhodnutia“ pojem „lehota na vybavenie podnetu“. Postup správcu dane a jeho nadriadeného   orgánu   je   tak   charakteristický   snahou   neposkytnúť   sťažovateľovi   ochranu vo forme vydania rozhodnutia o jeho podaniach z decembra 2006 a je zmätočný.

Svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 7 S 75/2007-36 zo 4. marca 2009 odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že   nesúhlasí   s   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v   jeho rozhodnutí,   podľa   ktorého   začatie   konania   podľa   §   20   ods.   1   zákona   o   správe   daní a poplatkov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný vyvolať účinky začatia daňového konania. Ak podľa § 20 zákona o správe daní a poplatkov je konanie začaté   dňom,   keď   sa   podanie   daňového   subjektu   doručilo   orgánu   príslušnému   vo   veci konať, potom nejde len o podanie daňové, ktoré je osobitne označené v zákone o správe daní a poplatkov, ale o akékoľvek podanie v daňových veciach (§ 20 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov). Správca dane je povinný zákonom predpísaným spôsobom vybaviť aj také podanie, ktoré nie je špecifikované v zákone o správe daní a poplatkov, ak je z neho zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo sa navrhuje. Zo zákona o správe daní a poplatkov nevyplýva   možnosť   správcu   dane   vyberať   si,   akým   spôsobom   ktoré   podanie   daňového subjektu vybaví. Správca dane je pritom povinný rešpektovať zásadu podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a je povinný konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Spôsob vybavenia podaní sťažovateľa ustanovil zákon o správe daní a poplatkov,   daňové   konanie   sa   začalo   doručením   podaní   sťažovateľa   správcovi   dane a jediným spôsobom, ako sa mohlo skončiť, je vydanie rozhodnutia, ktoré sťažovateľovi dosiaľ doručené nebolo. Za tejto situácie mal krajský súd sťažovateľovi ochranu poskytnúť a   prikázať   správcovi   dane,   aby   o   jeho   podaniach   vydal   v   určenej   lehote   rozhodnutie. Neposkytnutím   takejto   ochrany sa   krajský   súd   stal   zodpovedným   za porušovanie práva sťažovateľa.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   na   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   vo   vzťahu k postupu Daňového úradu K. je tvrdenie sťažovateľa, že Daňový úrad K. je vo veci jeho podaní z decembra 2006 nečinný, pretože dosiaľ o nich nevydal rozhodnutie, pričom iba vydanie rozhodnutia je podľa názoru sťažovateľa jediným možným spôsobom vybavenia týchto jeho podaní, a do času, kým o nich nebude vydané rozhodnutie, nemožno postup Daňového úradu K. posudzovať inak ako postup, ktorý porušuje základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu. Iba vydaním rozhodnutia o podaniach sťažovateľa by Daňový úrad K. podľa názoru sťažovateľa prerokoval vec zákonom ustanoveným spôsobom.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu.   Toto   právo   zahŕňa   aj   právo   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorá   sa domáha, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť v lehote, ktorú zároveň určí. Orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným príslušným právnym predpisom najmä tým, že je v konaní nečinný a uvedenou nečinnosťou je fyzická alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach (III. ÚS 17/05).

Proti nečinnosti orgánu verejnej správy, a takým je v danom prípade aj Daňový úrad K., sa sťažovateľ mohol brániť v správnom súdnictve. Ako je zrejmé z jeho sťažnosti, túto zákonom predpokladanú možnosť využil a v žalobe doručenej krajskému súdu 8. augusta 2007 sa domáhal rozhodnutia krajského súdu o uložení povinnosti Daňovému úradu K. rozhodnúť   o   jednotlivých   jeho   podaniach   z   decembra   2006   vrátane   preskúmavaného podania.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Keďže   o   ochrane   práv   sťažovateľa   mal   právomoc   rozhodovať   krajský   súd   a   na základe   žaloby   sťažovateľa   sa   krajský   súd   vecou   i   zaoberal,   je   zrejmé,   že   ochrany základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta zo strany Daňového úradu K., sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musel sťažnosť v jej časti smerujúcej proti postupu Daňového úradu K. ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Podstatou sťažnosti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu   č.   k.   7   S   75/2007-36   zo   4.   marca   2009   je   jeho   nesúhlas   s   týmto   rozhodnutím odôvodnený tým, že sťažovateľ považuje názor krajského súdu vyslovený v jeho rozhodnutí za nesprávny, čo znamená, že ak krajský súd neprikázal správcovi dane, aby o podaniach sťažovateľa   vydal   v   určenej   lehote   rozhodnutie,   stal   sa   krajský   súd   zodpovedným   za porušovanie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 7 S 75/2007-36 zo 4. marca 2009 uviedol: „Správny súd na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha preskúmavania nečinnosti orgánu verejnej správy, preskúma zákonnosť postupu správneho orgánu, t. j. skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho orgánu   súd   skúma,   či   správny   orgán   vykonal   zákonom   predpísané   úkony,   alebo   ich opomenul, resp. odmietol vykonať, prípadne, či nevykonal chybný úkon.

Predpokladom úspešnosti takéhoto návrhu je, aby vykonanie úkonov v správnom konaní, ktorých sa dožaduje navrhovateľ, určili príslušné procesné, ale aj hmotnoprávné normy.

Z   obsahu   prejednávanej   veci   súd   mal   za   preukázané,   že   takmer   vo   všetkých podaniach   navrhovateľa   došlo   tak   k   procesným   ako   aj   hmotnoprávnym   námietkám, o ktorých správca dane priebežne vydával rozhodnutia a ktoré boli súčasne aj predmetom prieskumu na odvolacom súde, napr. rozhodnutia 6 S 79/2007, 6 S 85/2007, 6 S 86/2007, 6 S 87/2007, 6 S 88/2007, 6 S 89/2007, 6 S 91/2007, 6 S 92/2007, 6 S 93/2007, 7 S 71/2007 a i. Daňové kontroly boli u daňového subjektu - navrhovateľa ukončené 31. 10. 2006. Platobné výmery, ktoré boli vydané po ukončení daňovej kontroly o určení dane, boli tiež predmetom odvolacieho konania na NS SR.

Spôsobilosťou exekútora byť daňovým subjektom, platiteľom DPH sa zaoberal NS SR, ktorý v rozsudku č. sp. 5 Sžo KS 79/2005 a sp. zn. 4 Sžo KS 86/2005 vyslovil názor, že činnosť exekútora nie je oslobodená od DPH. Dôvod zastavenia konania podľa ust. § 25 zák. č. 511/1992 Zb. v znení nesk. predpisov daný nebol, lebo uvedené ustanovenie z tých dôvodov, ktoré namietal navrhovateľ počas výkonu daňovej kontroly, zastavenie daňového konania nepripúšťa (najmä ust. §25 ods.1 písm. c/ cit. zákona).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   navrhovateľ   v   návrhu   na   konanie   proti   nečinnosti odporcu   ničím   nepreukázal,   že   by   odporca   na   základe   ním   navrhovaných   podnetov (sťažností,   opravných prostriedkov,   námietok a i.)   bol v konaní nečinný,   v podstatných častiach namietaných právnych skutočností už bolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti, svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   považuje   ústavný   súd   za dostatočné a presvedčivé, ktoré dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky relevantné otázky,   ktoré   namietal   sťažovateľ   vo   svojej   žalobe.   Z   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by bolo svojvoľné a arbitrárne.

Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto musela byť ústavným súdom   aj   v   časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu   krajským súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietnutá.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009