znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 266/07-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Z. Č., P., zastúpeného advokátom JUDr. B. Š., P., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20   C   83/2003,   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Co   472/2005   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Cdo 15/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2007   doručená   sťažnosť   Z.   Č.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   83/2003,   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   472/2005   a postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 M Cdo 15/2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   kupujúci   uzatvoril   7.   júna   2002 so spoločnosťou D.,   spol.   s r. o.,   P.   (ďalej   len   „predávajúci“),   kúpnu   zmluvu   o   kúpe motorového   vozidla   Škoda   Fabia   Classic   1,4.   Z dôvodu   častej   poruchovosti   sťažovateľ 27. marca   2003   odstúpil   od   kúpnej   zmluvy   a žiadal   vrátiť   zaplatenú   kúpnu   cenu predmetného   vozidla   z   dôvodu   bezdôvodného   obohatenia.   Pretože   predávajúci   nevrátil kúpnu cenu, sťažovateľ podal proti nemu okresnému súdu žalobu o zaplatenie kúpnej ceny s prísl. Okresný súd rozsudkom č. k. 20 C 83/03-83 z 19. októbra 2005 žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho k úhrade trov konania žalovanému. Proti rozsudku prvostupňového súdu   sa   sťažovateľ   5.   decembra   2005   odvolal,   o jeho   odvolaní   rozhodol   krajský   súd rozsudkom č. k. 3 Co 472/05-100 z 2. mája 2006 tak, že predmetný rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal žalobcu k úhrade trov odvolacieho konania. Dňa 10. júna 2006 podal sťažovateľ podnet Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktorá   11.   decembra   2006   podala najvyššiemu   súdu   mimoriadne   dovolanie.   Mimoriadne   dovolanie   generálnej prokuratúry najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo 15/2006 z 29. júna 2007 zamietol.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku v podstate iba obmedzil na konštatovanie, že súdne konanie vedené na nižších stupňoch nevykazovalo také procesné vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd napríklad neskúmal,   či   súdy   nižších   stupňov   pristupovali   k veci   v súlade   s ustálenou   judikatúrou, nezhodnotil   váhu   právnej   argumentácie   sťažovateľa   a generálnej   prokuratúry k predloženým   dôkazom,   neriešil   námietky   sťažovateľa   v prvostupňovom   a odvolacom konaní ani podstatnú časť námietok generálnej prokuratúry a odôvodnenie jeho rozsudku je nejasné a nejednoznačné. Rozsudkom najvyššieho súdu malo byť porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené,   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal nález, ktorým vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 83/2003, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 472/2005 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   M   Cdo   15/2006   bolo   porušené   jeho   základné   právo   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.   3 M   Cdo   15/2006   a   prizná   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 111 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 24 948 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 83/2003, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 472/2005 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Cdo 15/2006.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   okrem   iného napadol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 83/2003, ktoré bolo okresným súdom ukončené vyhlásením rozsudku č. k. 20 C 83/03-85 19. októbra 2005. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľ   využil,   a   o odvolaní   proti   nemu   rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom č. k. 3 Co 472/05-100 z 2. mája 2006. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta   porušenie   označeného   práva   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Co 472/05, bolo potrebné odmietnuť ako oneskorene podanú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   z predloženej   sťažnosti   a z   jej   príloh   zistil,   že   konanie   vedené   pod sp. zn. 3 Co 472/05, v ktorom sťažovateľ namietal postup krajského súdu, bolo skončené vyhlásením   rozsudku   z 2.   mája   2006,   ktorý   podľa   zistenia   ústavného   súdu   nadobudol právoplatnosť 30. mája 2006. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 17. septembra 2007.

Z uvedeného vyplýva, že od 30. mája 2006, keď bolo napádané konanie právoplatne skončené,   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   t. j.   17.   septembra   2007,   bez akýchkoľvek pochybností uplynula sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd so zreteľom na uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Pokiaľ ide o napadnutý postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M   Cdo   15/2006   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spôsobe, akým   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s vykonanými   dôkazmi   v rámci   ich   hodnotenia a následného   vyvodenia   zodpovedajúcich   skutkových   a právnych   záverov   v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods.   1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita   procesu   zahrnutá   v práve   na   spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl.   6   ods.   1 dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o mimoriadnom   dovolaní generálneho prokurátora rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo 15/2006 z 29. júna 2007 sú zlúčiteľné s označeným článkom a ústavy a dohovoru.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku:

„(...)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   rozhodujúci   o   mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O. s. p.) generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho   pojednávania   (§   243i   ods.   2   O. s. p.   v   spojení   s   §   243a   ods. 1   O. s. p.) preskúmal napadnuté rozsudky súdov v rozsahu podľa   § 243i ods.   2 O. s. p.   v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie bolo podané nedôvodné. V   zmysle   §   243f   ods.   1   O. s. p.   môže   byť   mimoriadne   dovolanie   podané   iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Dovolací   súd   je   viazaný   nielen   rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci.   Dovolacie   dôvody   pritom   neposudzuje   len   podľa   toho,   ako   boli v mimoriadnom dovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

1. Mimoriadne   dovolanie   ako   dovolací   dôvod   uvádza,   že   napadnuté   rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny   (náležitý)   právny   predpis   alebo   ak   síce   aplikoval   správny   právny   predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 48 ods. 1 Obč. zák. od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2 Obč. zák.).

Podľa § 623 ods. 1 Obč. zák. ak ide o vadu, ktorú nemožno odstrániť a ktorá bráni tomu, aby sa vec mohla riadne užívať ako vec bez vady, má kupujúci právo na výmenu veci alebo má právo od zmluvy odstúpiť. Tie isté práva prislúchajú kupujúcemu, ak ide síce o odstrániteľné vady, ak však kupujúci nemôže pre opätovné vyskytnutie sa vady po oprave alebo pre väčší počet vád vec riadne užívať.

Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 Obč. zák.).

Dovolateľ v danej veci nesúhlasil s právnym názorom súdov nižších stupňov, že tri vady (rôzneho druhu), ktoré sa vyskytli na motorovom vozidle žalobcu v záručnej dobe, i keď boli odstrániteľné (a žalovaným aj odstránené), nebránili žalobcovi motorové vozidlo riadne užívať, keď v ich dôsledku nemohol motorové vozidlo v priebehu mesiaca a pol riadne užívať. Dovolateľ tiež spochybnil aktuálnosť rozhodnutia R 22/1983, na ktoré sa súdy   pri   riešení   tejto   veci   odvolávali,   keďže   podľa   neho   závery   a   použiteľnosť   tohto rozhodnutia   boli   vzhľadom   na   vývoj   technických   požiadaviek   na   bezpečnosť   a   kvalitu motorových vozidiel a odzrkadlenie technického pokroku v cene výrobku, prekonané. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca 7. júna 2002 uzavrel so žalovaným kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bolo motorové vozidlo, za ktoré zaplatil kúpnu cenu 333 200 Sk. Žalobca listom z 27. marca 2003 od kúpnej zmluvy odstúpil z dôvodu, že na motorovom vozidle sa vyskytli   tri   vady,   a   to   20.   februára   2003   vada   prejavujúca   sa   trvalým   rozsvietením kontrolky signalizujúcej poruchu elektroniky motora, ktorá porucha bola v ten istý deň odstránená   po   napojení   vozidla   na   počítač,   21.   februára   2003   vada   opätovne   sa prejavujúca   trvalým   rozsvietením   kontrolky   signalizujúcej   poruchu   elektroniky   motora, ktorá bola ten istý deň odstránená vymenením vstrekovača benzínu a 5. marca 2003 vada opätovne sa prejavujúca trvalým rozsvietením kontrolky signalizujúcej poruchu elektroniky motora,   ktorá   bola   odstránená   26.   marca   2003   vymenením   prednej   kyslíkovej   sondy. Žalovaný reklamáciu vád uvedených žalobcom v odstúpení od kúpnej zmluvy ani spôsob a čas   ich   opravy   nenamietal.   I   keď   je   pravdou   tvrdenie   generálneho   prokurátora   v dovolaní, že súčasťou spisu nie sú reklamačné protokoly a doklady o spôsobe vybavenia reklamácii, táto skutočnosť sama osebe pri zhodnosti tvrdení oboch účastníkov o tom, že žalobca vady reklamoval, o jednotlivých vadách a spôsobe a čase ich opravy, nemá vplyv na   správnosť   skutkových   zistení,   z   ktorých   vychádzali   súdy   pri   svojom   rozhodovaní. Osvojenie si skutkových zistení založených na zhodnom tvrdení účastníkov súdmi pripúšťa Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 120 a keďže zhodnosť tvrdení účastníkov nebola spochybnená   inými   skutkovými   okolnosťami,   súdy   postupovali   v   súlade   s   právnym predpisom.   Tým,   že   žalovaný   nevydal   žalobcovi   doklad   o   reklamácii   a   o   spôsobe   jej vybavenia, je síce porušením povinností vyplývajúcich zo zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,   avšak   toto   porušenie   je   pre   danú   vec   právne   irelevantné,   nakoľko   medzi účastníkmi   skutočnosti   o   reklamovaní   vád   žalobcom   a   spôsobe   -   ich   vybavenia   nebola sporná.   Naviac   aj   sám   žalobca   sa   svojou   nečinnosťou,   keď   nežiadal   vydanie   dokladu o reklamácií a spôsobe jej vybavenia, vystavil nebezpečenstvu dôkaznej núdze v prípade, ak by žalovaný v konaní jeho tvrdenia o reklamovaní vád spochybnil, o ktorú situáciu však v danej veci nejde.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na motorovom vozidle sa v záručnej dobe   vyskytol   väčší   počet   vád   (3)   odstrániteľných   (čo   nespochybňuje   ani   dovolateľ); spornou otázkou preto zostalo posúdenie, či tieto vady bránili žalobcovi motorové vozidlo riadne užívať ako vozidlo bez vady a teda, či odstúpenie žalobcu od kúpnej zmluvy malo za následok jej zrušenie s povinnosťou vzájomne si vrátiť poskytnuté plnenie.

Dovolací súd vyriešenie tejto otázky súdmi nižších stupňov považuje za správne. Aj podľa názoru odvolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených žalobcom reklamovaných vád nebránila riadnemu užívaniu motorového vozidla. Prvé dve vady, ktoré boli na motorovom vozidle zistené vo februári 2003, boli v deň ich reklamácie aj odstránené a tretia vada, zistená 5. marca 2003 bola odstránená behom 3 týždňov 26. marca 2003, pričom v období od zistenia tejto vady do jej odstránenia žalobca motorové vozidlo užíval a podľa jeho vlastných tvrdení najazdil v tomto období s vozidlom 300 km (viď č. l. 4) a po odstránení tejto   vady   a   odstúpení   od   zmluvy   (27. marca   2003)   do   ohliadky   vozidla   vykonanej 12. novembra 2004 najazdil na ňom cca 1640 km. Žalobca teda z dôvodu týchto troch odstrániteľných vád netrpel obmedzeniami, ktoré by ho vylúčili z používania motorového vozidla;   bol   v   užívaní   obmedzený   len   v   čase   odstraňovania   jednotlivých   vád   v   servise žalovaného. Ani intervaly výskytu vád na motorovom vozidle nie sú v danom prípade takou skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala záver,   že žalobca nemohol vozidlo riadne užívať. Treba v tejto súvislosti pripustiť, že výskyt 3 vád v priebehu dvoch týždňov, ako tomu bolo v danej veci, mohli žalobcovi spôsobiť nepríjemnosti a subjektívne pocity nedôvery a nevôle, stratu času spojeného s návštevou servisu žalovaného a pod., avšak tieto prípadné okolnosti týkajúce sa osoby žalobcu nemajú vplyv na možnosť riadneho užívania motorového vozidla ako to predpokladá ustanovenie § 623 ods. 1 Obč. zák. V danom prípade predmetnými vadami vyskytnutými sa motorovom vozidle nebola porušená ani výrobcom deklarovaná garancia v zmysle návodu na obsluhu, že Škoda Fabia je osvedčené, všestranne použiteľné vozidlo, pričom má všetky vlastnosti typické pre moderné vozidlo, ako sú hospodárnosť, kvalita, spoľahlivosť a dlhodobé zachovanie hodnoty, nakoľko po odstránení vád motorové vozidlo bolo riadne užívateľné a spĺňalo všetky výrobcom zaručené vlastnosti.

Pokiaľ dovolateľ v dovolaní vyslovil pochybnosť s vhodnosťou aplikácie rozhodnutia publikovaného   ako   R   22/1983   súdmi   nižších   stupňov   na   daný   prípad,   ktorého   závery a použiteľnosť   považoval   vzhľadom   na   vývoj   technických   požiadaviek   na   bezpečnosť   a kvalitu   motorových   vozidiel   a   odzrkadlenie   technického   pokroku   v   cene   výrobku,   za prekonané, dovolací súd poukazuje na to, že z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu nevyplýva, že by uvedené rozhodnutie vzal za základ svojho rozhodnutia; súd svoje skutkové a právne závery v otázke, v ktorých prípadoch ide o opätovne vyskytnutú vadu a v ktorých prípadoch   ide   o   väčší   počet   vád,   podporil   doterajšou   súdnou   praxou   odkazom   na rozhodnutie R 22/1983. Ani v súčasnosti pri posudzovaní tejto otázky nie je podľa názoru dovolacieho   súdu   dôvod   odkloniť   sa   od   záveru   zaujatého   v   tomto   rozhodnutí,   ktoré korešponduje aj s konštantnou súdnou judikarúrou z neskoršieho obdobia. Taktiež nemožno súhlasiť   s   názorom   dovolateľa,   že   motorové   vozidlo   bolo   technicky   nespôsobilé   na premávku   na   pozemných   komunikáciách,   keďže   bola   na   ňom   5.   marca   2003 diagnostikovaná porucha prednej kyslíkovej sondy, ktorá bola odstránená až 26. marca 2003, a to pre rozpor s § 2 písm. t/ vyhl. č. 578/2006 Z. z. Vyhláška č. 578/2006 Z. z., ktorou sa   ustanovujú   podrobnosti   o   niektorých   ustanoveniach   zákona   č.   725/2004   Z. z.   o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nadobudla účinnosť 1. novembra 2006 a zákon č. 725/2004 Z. z. nadobudol účinnosť 1. marca 2005, preto nemôžu byť na daný   prípad,   v   ktorom   sa   posudzujú   vady   zistené   na   motorovom   vozidle   v   roku   2003, aplikované,   keď   prechodné   ustanovenia   týchto   predpisov   ich   použitie   na   čas   pred   ich účinnosťou neupravujú. V rozhodnom čase platná a účinná vyhláška č. 116/1997 Z. z. o podmienkach   premávky   vozidiel   na   pozemných   komunikáciách   technickú   nespôsobilosť vozidla   na   premávku   na   pozemných   komunikáciách   v   prípade   indikovanej   poruchy emisných   komponentov   systémom   diagnostiky   OBD   neupravovala;   tento   dôvod nespôsobilosti   vozidla   na   premávku   na   pozemných   komunikáciách   bol   zavedený   až   s účinnosťou od 1. novembra 2006.

2. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá   veta   O. s. p.)   skúmať   vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nebolo vydané   v   konaní   postihnutom   niektorou   z   procesných   vád   uvedených   v   §   237   O. s. p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacieho dôvodu uvedeného   výslovne   v   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie   procesné   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   (rozsudku   aj   uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,   ibaže   namiesto   samosudcu   rozhodoval   senát.   Žiadna   z   týchto   vád   nebola v mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   namietaná   a   v konaní o tomto opravnom prostriedku nevyšla najavo.

3. Z   obsahu   mimoriadneho   dovolania   vyplýva,   že   dovolateľ   ako   dovolací   dôvod uplatňuje aj ustanovenie § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. Tento dovolací dôvod odôvodnil tým, že súdy založili svoje rozhodnutie na znaleckom posudku, o záveroch ktorého pre absenciu dokladov o reklamáciách možno mať pochybnosti.

Iná vada, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád uvedených v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, avšak právne významnou (relevantnou) je len vtedy, ak by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dôsledkom tejto vady je vecná   nesprávnosť,   ktorej   základom   je   porušenie   procesných   ustanovení   upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Dovolací súd preskúmavaním rozhodnutí súdov a konaní, ktoré im predchádzali, nezistil, že by konanie súdov nižších stupňov bolo takouto vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, postihnuté. Z obsahu spisu vyplýva, že dôkaz znaleckým posudkom   bol   vykonaný   v   súlade   s   ustanovením   §   127   O. s. p.   a   spôsobom   z   neho vyplývajúcim. Z prejavu dovolateľa v mimoriadnom dovolaní, keď vyslovuje nesúhlas so záverom znaleckého posudku, možno vyvodiť jeho nesúhlas s vyhodnotením tohto dôkazu súdmi, vedúcemu k mylnému záveru, že zistené vady na motorovom vozidle nebránili v jeho riadnom   užívaní.   Nesúhlas   dovolateľa   s   vyhodnotením   dôkazov   nemožno   považovať   za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. (R 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy   nevykonávajú   (§   243   a   ods.   2   veta   druhá   O. s. p.),   a   tak   ani   neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za dôvodné, a preto ho podľa § 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. zamietol. (...)“

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť   do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením   základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007