znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 266/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Z. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. S., B., vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 28 P 110/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Z. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. februára 2006 doručené podanie Ing. Z. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. S., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa   čl.   127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 P 110/2004 o jej návrhu na zvýšenie výživného pre maloleté deti.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Dňa   17.   9.   2004   podala   Sťažovateľka   návrh   matky   na   zvýšenie   výživného   pre maloleté deti E. a A. K., ktoré boli zverené v súlade s rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 7 C 898/96 po rozvode manželstva do výchovy Sťažovateľky.

Návrh   bol   doručený   Porušovateľovi   dňa   17.   9.   2004   a začatému   konaniu   bola pridelená spisová značka 28 P/110/2004.

Napriek skutočnosti, že predmetom konania je zvýšenie výživného pre maloleté deti a Sťažovateľka   sama   i prostredníctvom   právneho   zástupcu   opakovane   upozornila   na skutočnosť,   že je ohrozená výživa maloletých detí,   Porušovateľ nepostupoval v začatom konaní v súlade s ustanovením § 100 O. s. p. Po opakovaných obštrukciách zo strany otca, ktorý nepredložil Porušovateľom požadované písomné doklady, napriek tomu, že mu táto povinnosť   bola   uložená   Porušovateľom   uznesením   23.   11.   2004   a opakovane   sa nedostavoval na pojednávania, podal právny zástupca Sťažovateľky na pojednávaní dňa 19. 4. 2005 návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Keďže Porušovateľ v rozpore s ustanovením § 102 O. s. p. ako aj § 75 ods. 4 O. s. p. nerozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, namietala Sťažovateľka písomne nezákonnosť postupu Porušovateľa a žiadala, aby bolo o návrhu bezodkladne rozhodnuté. Porušovateľ   o návrhu   po   podaní   sťažnosti   rozhodol   uznesením   datovaným 13. 6. 2005, ktoré však preukázateľne odoslal Sťažovateľke až 28. 6. 2005.

Porušovateľ v rozpore s ustanovením § 176 ods. 3 O. s. p. rozhodol vo veci samej až 7.   7.   2005,   i keď   mal   rozhodnúť   najneskôr   do   šiestich   mesiacov   od   začatia   konania. Písomné   vyhotovenie   rozsudku   doručil   sťažovateľke   11.   8.   2005.   Sťažovateľka   sa   proti rozsudku odvolala 15. 8. 2005.

I keď   išlo   o rozsudok   predbežne   vykonateľný   v zmysle   §   162   ods.   2   O.   s.   p., Porušovateľ opakovane odmietol Sťažovateľke vyznačiť na písomnom vyhotovení rozsudku predbežnú vykonateľnosť, napriek tomu, že Sťažovateľka i jej právny zástupca o vyznačenie opakovane   žiadal.   Doložkou   o predbežnej   vykonateľnosti   označil   Porušovateľ   písomné vyhotovenie   rozsudku   až   28.   11.   2005,   čím   bránil   Sťažovateľke   v uplatnení   nárokov v exekučnom konaní.

Sťažovateľka podala voči postupu Porušovateľa dňa 20. 9. 2005 písomnú sťažnosť, na ktorú Porušovateľ dodnes žiadnym spôsobom nereagoval. Porušovateľ navyše v rozpore s ustanovením § 209 O. s. p. nepredložil spis odvolaciemu súdu.

Na   základe   uvedeného   skutkového   stavu   sa   dôvodne   domnievame,   že   postupom Porušovateľa   prišlo   k opakovanému   porušeniu   základného   práva   Sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   slovenskej republiky.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   jej sťažnosť prijal a aby v konaní vo veci samej vydal tento nález:

„1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 P 110/2004 porušil základné právo Ing. Z. K., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 28 P 110/2004   predložil   spis   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie o odvolaní.

3. Ing. Z. K. priznáva finančné zadosťučinenie 40.000,- Sk (slovom Štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. Z. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.885,- Sk (slovom Šesťtisícosemstoosemdesiatpäť   slovenských   korún)   vrátane   DPH,   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava II povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária S. & L. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka sa na výzvu ústavného súdu podaniami doručenými ústavnému súdu 4. mája   2006   a 23.   mája   2006   vyjadrila   k podanej   sťažnosti   na   postup   okresného   súdu z 20. septembra 2005 a uviedla, že odpoveď na túto sťažnosť (ktorá podľa sťažovateľky bola aj vybavená) jej bola doručená až 15. mája 2006.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 28 P 110/2004 o návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca pre maloleté deti.

V okolnostiach prípadu ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľky a k nej pripojených príloh, ako aj zo spisu zistil, že okresný súd v tejto veci po doručení návrhu 17. septembra 2004   vykonal   prípravné   úkony   a nariadil   pojednávanie vo   veci   na 23.   november   2004. Okresný   súd   na   tomto   pojednávaní,   na   ktorom   sa   zúčastnili   obe   strany,   po   vykonaní dokazovania odročil pojednávanie na 8. február 2005, s tým, že uložil otcovi, aby doručil súdu peňažné denníky za roky 2001-2003 a matke, aby doručila potvrdenie o príjme za roky 2001 a 2002. Po nahliadnutí do spisu a po zistení nesplnenia povinnosti zo strany otca (po odročení pojednávania na 19. apríl 2004) právny zástupca sťažovateľky požiadal okresný súd, aby primeranými opatreniami prinútil otca splniť uloženú povinnosť.

Na pojednávaní uskutočnenom 19. apríla 2004 sťažovateľka žiadala úpravu petitu vzhľadom   na   novelizáciu   právnej   úpravy   a vzniesla   požiadavku,   aby „súd   predbežným opatrením zaviazal otca k plateniu vyživovacej povinnosti vo výške 12 000 Sk na každé mal. dieťa...“. Otec uviedol, že spolupracuje so súdom a že sa nebráni zvýšeniu výživného a ako novú skutočnosť uviedol uzavretie manželstva 12. decembra 2004, pričom okresnému súdu na   pojednávaní   predložil   požadovanú   finančnú   dokumentáciu.   Okresný   súd   odročil pojednávanie na 14. jún 2005.

Po námietke voči postupu okresného súdu zo strany právneho zástupcu sťažovateľky, okresný súd uznesením č. k. 28 P 110/04-59 z 13. júna 2005 zamietol návrh matky na nariadenie   predbežného   opatrenia.   Okresný   súd   ďalej   7.   júla   2005   rozsudkom č. k. 28 P 110/2004-72 rozhodol o návrhu matky na zvýšenie výživného.

Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   bolo   doručené okresnému súdu 15. augusta 2005. Sťažovateľka ďalej 20. septembra 2005 podala sťažnosť na   postup   okresného   súdu   v jej   veci.   V odpovedi   na   sťažnosť   z 28.   septembra   2005 poverená   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla,   že   rozsudok   zatiaľ   nebol   doručený odporcovi a sťažnosť sťažovateľky vyhodnotila ako neopodstatnenú.

Okresný súd následne 28. novembra 2005 doplnil písomné vyhotovenie rozsudku doložkou   vykonateľnosti   a predmetný   spis   postúpil   10.   marca   2006   Krajskému   súdu v Bratislave   na   rozhodnutie   o odvolaní,   o ktorom   tento   súd   v súčasnosti   koná   (ako   to z petitu vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky smeruje len proti okresnému súdu, pozn.).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   preto   možné   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03, III. ÚS 140/03, IV. ÚS 59/03).

Podľa stabilizovanej rozhodovacej činnosti ústavného súdu ojedinelá nečinnosť súdu, hoci   aj   v trvaní   niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Ústavný   súd   vo   viacerých   rozhodnutiach   uviedol,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   120/03),   pričom   jednorazový „výpadok“   v konaní   súdu   nesignalizuje   bez   ďalšieho   možnosť   zbytočných   prieťahov v konaní.

Po   zvážení   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   intenzita zbytočných   prieťahov   v konaní   spôsobená   postupom   okresného   súdu   v období   od vyhlásenia rozsudku po doručenie spisu odvolaciemu súdu nedosiahla s prihliadnutím na ostatné relevantné okolnosti prípadu takú mieru, ktorá by odôvodňovala záver o porušení označeného   základného   práva   (III.   ÚS   30/03,   III.   ÚS   24/04,   III.   ÚS   67/04).   Postup okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   28   P   110/2004   okrem   uvedeného   obdobia   po   vydaní rozsudku (od 7. júla 2005 do 10. marca 2006, pričom okresný súd aj v tomto období konal) aj v spojitosti s postupovaním spisu odvolaciemu súdu, v zásade smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky spôsobom zodpovedajúcim okolnostiam daného prípadu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2006