znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 265/2015-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnostiUVER INVEST,   s.   r.   o.,   Jakubovo   námestie   12,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskoukanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, konajúcouprostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   Martina   Škublu,   ktorou   namieta   porušeniesvojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojenís čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 193/2011 a jeho rozsudkom z 25. mája 2012a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.5 Sžp 29/2012 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti UVER INVEST, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. januára 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   UVER   INVEST,   s.   r.   o.,Jakubovo námestie 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Škubla   &   Partneri   s.   r.   o.,   Digital   Park   II,Einsteinova 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. MartinaŠkublu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 142 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 193/2011a jeho rozsudkom z 25. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a tiežpostupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konanívedenom pod sp. zn. 5 Sžp 29/2012 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013 (ďalej aj„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   procesnom   postavenížalobkyne   v   konaní   pred   krajským   súdom   domáhala   preskúmania   zákonnosti   postupua rozhodnutia   pôvodne   Krajského   stavebného   úradu   v   Bratislave   [s   účinnosťouod 1. januára 2013   prešla   pôsobnosť   Krajského   stavebného   úradu   v   Bratislavena Obvodný úrad Bratislava – odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej len „žalovaný“)]č. A-2011/1639-DLD z 26. júla 2011, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie a potvrdenérozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – mestskej časti Bratislava-Karlova Ves akostavebného   úradu   č.   SU/2011/09/14145/4985/Vaa/Krv   z   28.   februára   2011.   Týmtorozhodnutím   stavebný   úrad   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   umiestnenie   stavby„Polyfunkčný   objekt   GreenHILL   –   Staré   Grunty   –   JUH,   Bratislava“   navrhovanejna pozemkoch parcelné č.

katastrálne   územie.Zamietnutie návrhu žalovaný stavebný úrad odôvodnil jeho rozporom s § 36 ods. 3 zákonač. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve (ďalej len „zákon č. 131/2010 Z. z.“).

Sťažovateľka   sa   následne   žalobou   v správnom   súdnictve   domáhala   preskúmaniaoznačeného rozhodnutia žalovaného v spojení s označeným rozhodnutím prvostupňovéhosprávneho orgánu. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 193/2011 z 25. mája 2012 žalobusťažovateľky   zamietol.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžp   29/2012z 30. septembra 2013 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti popisuje skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnostiústavnému súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

«Sťažovateľ dňa 23. 10. 2009 prostredníctvom svojho zástupcu, spoločnosti... na prvostupňovom správnom orgáne Mestská časť Bratislava Karlova Ves... podal návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby: „Polyfunkčný objekt GreenHILL - Staré Grunty - JUH, Bratislava Karlova Ves“.

Dňa   28.   2.   2011   vydal   Stavebný   úrad   rozhodnutie,   č.   j. SU 2011/09/14145/4985/Vaa/Krv,   ktorým   návrh   Sťažovateľa   na   vydanie   územného rozhodnutia o umiestnení stavby zamietol. Toto rozhodnutie bolo Sťažovateľovi doručené dňa 31. 3. 2011, pričom bolo prvým a zároveň jediným procesným úkonom prvostupňového správneho orgánu vo vzťahu k Sťažovateľovi počas viac ako 17 mesiacov od doručenia návrhu na vydanie územného rozhodnutia.

Stavebný úrad odôvodnil zamietnutie návrhu Sťažovateľa nesúladom so zákonom č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve, ktorý nadobudol účinnosť 1. 1. 2011... Konkrétne Stavebný úrad uviedol, že sťažovateľ v návrhu na vydanie územného rozhodnutia nedodržal ochranné pásmo existujúceho pohrebiska „Cintorín Slávičie údolie“, do ktorého projekt GreenHILL zasahoval. Nový zákon o pohrebníctve totiž v ust. § 36 ods. 3 ustanovuje, že „V ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené v územných plánoch pred 1. novembrom 2005 alebo boli schválené v územnom konaní rozhodnutím   príslušného   stavebného   úradu   pred   1.   novembrom   2005.“   Stavebný   úrad v rozhodnutí o zamietnutí návrhu uviedol, že z územného plánu hlavného mesta Slovenskej republiky   Bratislavy   z   roku   1993   vyplýva,   že   pred   1.   novembrom   2005   nebola   na pozemkoch navrhovaných na zastavanie schválená žiadna budova, a preto návrh zamietol. Proti   zamietavému   rozhodnutiu   Stavebného   úradu   podal   Sťažovateľ   v   zákonom stanovenej lehote odvolanie spolu s návrhom, aby odvolací správny orgán podal pred rozhodnutím o odvolaní generálnemu prokurátorovi podnet na podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky o preskúmanie ustanovenia § 36 ods. 3 a 4 nového zákona o pohrebníctve   s   Ústavou   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľ   v   odvolaní   namietal,   že v dôsledku neuplatnenia zákonného postupu správneho orgánu bolo účastníkovi konania - Sťažovateľovi   -   odňaté   právo   na   spravodlivý   proces.   Sťažovateľ   ďalej   poukázal na protiústavnosť ustanovenia § 36 ods. 3 nového zákona o pohrebiskách, nakoľko nový zákon   o   pohrebníctve   (na   rozdiel   od   zrušeného   zákona   o   pohrebníctve),   jednoznačne retroaktívne - teda so spätnou účinnosťou - vztiahol právnu úpravu ochranných pásiem aj na pohrebiská zriadené pred jeho účinnosťou (a tým aj na susediace pozemky), čo súčasne znamená, že aj na pohrebiská zriadené pred účinnosťou zrušeného zákona o pohrebníctve (a tým aj na ich susediace pozemky).

Rozhodnutím   č.   A-2011/1639-DLD   zo   dňa   26.   7.   2011   Krajský   stavebný   úrad odvolanie Sťažovateľa zamietol a rozhodnutie Stavebného úradu (Mestskej časti Bratislava Karlova Ves) potvrdil. Aj keď, ako je uvedené nižšie, Krajský stavebný úrad ako orgán odvolací konštatoval viaceré procesné pochybenia zo strany prvostupňového správneho orgánu, odvolanie napokon z dôvodu existencie ochranného pásma pohrebiska „Cintorín Slávičie údolie“ zamietol a rozhodnutie Stavebného úradu potvrdil.

Následne sa Sťažovateľ žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (Odporcovi 1/) dňa 4. 10. 2011 domáhal, aby Odporca 1/ zrušil Rozhodnutie Krajského stavebného úradu č. A-2011/1639-DLD zo dňa 26. 7. 2011 a rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Karlova   Ves   č.   j.   SU   2011/09/14145/4985/Vaa/Krv   zo   dňa   28.   2.   2011   a   vec   vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Obsahom žaloby bol zároveň návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR a návrh na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. Sťažovateľ v žalobe poukazoval na protiústavnosť nového zákona o pohrebníctve, a to z dôvodu jeho retroaktivity, obmedzenia vlastníckeho práva a neproporcionálneho zásahu do práv žalobcu (Sťažovateľa).

Krajský   súd   v   Bratislave...   rozhodol   o   podanej   žalobe   tak,   že   žalobu   zamietol s odôvodnením,   že   podľa   jeho   názoru   prijatím   nového   zákona   o   pohrebníctve   nedošlo k retroaktívnemu zásahu do nadobudnutých práv žalobcu... Prvostupňový súd poukazoval na skutočnosť, že žalobca... bol len účastníkom konania o vydanie územného rozhodnutia a v rozhodnom čase nebolo vydané územné rozhodnutie alebo stavebné povolenie, preto podľa názoru prvostupňového súdu žalobca... v danom čase nemal žiadne práva, do ktorých mohol nový zákon o pohrebníctve so spätnou účinnosťou zasiahnuť. S ďalšími argumentmi týkajúcimi sa protiústavnosti nového zákona o pohrebníctve sa Odporca 1/ v odôvodnení svojho   Rozsudku   vôbec   nezaoberal   napriek   tomu,   že   tieto   skutočnosti   mali   podstatný význam pre rozhodnutie vo veci. V súvislosti s uvedeným mal Sťažovateľ za to, že Rozsudok je nedostatočne odôvodnený a jeho vydaním došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Keďže Sťažovateľ s názormi Odporcu 1/ nemohol súhlasiť, nakoľko v danom čase mal nadobudnuté   práva,   ktoré   mu   boli   spätne   (na   základe   nového   zákona   o   pohrebníctve) odňaté, podal najmä z uvedeného dôvodu voči Rozsudku Odporcu odvolanie.

O podanom odvolaní rozhodol Odporca 2/ tak, že rozhodnutie Odporcu 1/ potvrdil. Odporca 2/ svoje rozhodnutie odôvodnil o. i. tým, že v prejednávanej veci sa jednalo o nepravú retroaktivitu, nakoľko zákonodarca novým právnym predpisom priniesol určité zmeny tých práv a povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona a zmenou režimu, na základe prijatia novej právnej normy však zákonodarca nevstúpil do už nadobudnutých práv žalobcu (Sťažovateľa), ale iba do jeho podnikateľských zámerov, ktoré vychádzali z dispozícií pôvodného zákona. Najvyšší súd SR ďalej konštatoval, že ani dĺžka správneho konania   o   umiestnení   stavby   v   danom   prípade   nemá   vplyv   na   zákonnosť   správneho rozhodnutia, nakoľko s ním zákon nespája žiadne právne následky a žalobca (Sťažovateľ) sa proti nečinnosti stavebných orgánov mohol brániť návrhom podľa § 250t OSP, pričom nie je vylúčené ani uplatnenie práva na náhradu škody za eventuálne prieťahy v stavebnom konaní. Rovnako ani Najvyšší súd SR sa ďalšou argumentáciou Sťažovateľa, týkajúcou sa protiústavnosti nového zákona o pohrebníctve vôbec nezaoberal.»

Ďalšia   časť   sťažnosti   obsahuje   právnu   argumentáciu,   v   rámci   ktorej   sťažovateľkav súvislosti s namietaným porušením ňou označených základných práv podľa ústavy, listinya práv podľa dohovoru v rámci konania pred stavebným úradom a súdmi jednotlivýchstupňov poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

„...   Sťažovateľ   sa   podaním   zo   dňa   21.   10.   2009   domáhal   vydania   územného rozhodnutia o umiestnení stavby. Sťažovateľ mal zároveň k Návrhu spracovanú kompletnú projektovú dokumentáciu a k Návrhu predložil vyjadrenia všetkých dotknutých subjektov. Na strane Stavebného úradu neexistovali žiadne faktické ani právne prekážky brániace Stavebnému úradu vo veci konať, a preto Sťažovateľ legitímne očakával, že Stavebný úrad vydá   v   zákonom   stanovenej   lehote   územné   rozhodnutie.   Stavebný   úrad   od   začiatku územného konania postupoval v rozpore so zákonom a svojím nekonaním porušil:

- ust. § 36 ods. 1 posledná veta stavebného zákona, pretože Stavebný úrad neoznámil začatie územného konania do 7 dní odo dňa doručenia Návrhu, resp. ust. § 35 ods. 2 prvá veta stavebného zákona, pretože Stavebný úrad v primeranej lehote (7 dní) od doručenia Návrhu nevyzval Sťažovateľa na doplnenie Návrhu;

- ust. § 49 ods. 2 prvá veta správneho poriadku, pretože Stavebný úrad nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote 30 dní, pričom posledný deň lehoty na vydanie rozhodnutia uplynul dňa 23. 11. 2009;

-   ust.   §   49   ods.   2   druhá   veta   správneho   poriadku,   pretože   Stavebný   úrad neinformoval   Sťažovateľa,   že   nevydá   rozhodnutie   v   zákonom   stanovenej   lehote, neinformoval Sťažovateľa o dôvodoch nevydania rozhodnutia a ani neoznámil Sťažovateľovi predpokladanú lehotu, v ktorej o veci rozhodne.

Stavebný   úrad   svojou   nečinnosťou   porušil   taktiež   základné   zásady   správneho konania predvídané správnym poriadkom, a to konkrétne... zásadu zákonnosti... zásadu súčinnosti... zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania...

Sťažovateľ svoj Návrh doplnil dňa 14. 12. 2009 o záväzné stanovisko Magistrátu hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy.   Stavebný   úrad   však   na   podania Sťažovateľa vôbec nereagoval a bol nečinný...

Podľa   informácií   poskytnutých   zamestnancami   Stavebného   úradu   bol   príčinou nečinnosti Stavebného úradu chýbajúci podpis starostky -... Počas celého obdobia Sťažovateľ príp. jeho zástupcovia telefonicky a osobne urgovali Stavebný úrad, jeho zamestnancov a starostku, aby vo veci začali konať. Sťažovateľ až neskôr   zistil,   že   dôvody   nečinnosti   prezentované   starostkou   boli   vyfabulované,   účelovo vykonštruované, a preto začal na jeseň 2010 urgovať stavebný úrad aj písomne...

Keďže ani na základe písomných urgencií nedošlo k náprave a vydaniu predmetného rozhodnutia, hoci na jeho vydanie boli splnené všetky zákonom vyžadované podmienky, Sťažovateľ sa obrátil dňa 20. 12. 2010 so sťažnosťou pre nedodržanie úradného postupu na Krajský stavebný úrad, ktorý konštatoval viaceré porušenia zákona.

Stavebný   úrad   následne   dňa   28.   2.   2011   vydal   rozhodnutie   (Sťažovateľovi   bolo doručené až dňa 31. 3. 2011), ktorým návrh Sťažovateľa na vydanie územného rozhodnutia zamietol. Vydanie rozhodnutia zároveň bolo jediným procesným úkonom, ktorý Stavebný úrad   vykonal   počas   17   mesiacov   napriek   tomu,   že   boli   splnené   všetky   podmienky pre vydanie rozhodnutia v zákonom stanovených lehotách.

Voči Rozhodnutiu Stavebného úradu podal Sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský   stavebný   úrad   tak,   že   napriek   konštatovaniu   viacerých   procesných   pochybení rozhodnutie Stavebného úradu potvrdil. Podľa názoru Sťažovateľa tak bolo celé konanie, ako aj rozhodnutia Stavebného úradu a Krajského stavebného úradu poznačené hrubou nezákonnosťou.   Z   uvedeného   dôvodu   sa   Sťažovateľ   domáhal   prostredníctvom   žaloby preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   (Krajského   stavebného   úradu) podľa ust. § 247 a nasl. OSP na Krajskom súde v Bratislave, ktorý žalobu Sťažovateľa zamietol,   čím   podľa   názoru   Sťažovateľa   porušil   jeho   základné   práva   garantované   mu Ústavou, Dohovorom, ako aj Listinou.“

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   a   správne   orgány„rozhodovali na základe ustanovenia právneho predpisu, ktorý nie je súladný s ústavou. Na túto   nesúladnosť,   spočívajúcu   v   retroaktivite   ust.   §   36   ods.   3   a   4   nového   zákona o pohrebníctve, obmedzení vlastníckeho práva Sťažovateľa a neproporcionálnom zásahu do práv   Sťažovateľa,   Sťažovateľ   poukazoval   viacerými   podaniami.   V   konaní   o   vydanie územného rozhodnutia Sťažovateľ navrhoval odvolaciemu orgánu Krajskému stavebnému úradu,   aby   podal   pred   rozhodnutím   o   odvolaní   podnet   generálnemu   prokurátorovi na podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky o preskúmanie súladu ust. § 36 ods. 3 a 4 nového zákona o pohrebníctve s Ústavou SR, v konaní vedenom Odporcom 1/ Sťažovateľ   ďalej   navrhoval   začatie   konania   pred   Ústavným   súdom   SR   z   dôvodu protiústavnosti aplikovaného zákona (nového zákona o pohrebiskách) a prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.“.

V uvedených súvislostiach sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:„Sťažovateľ nadobudol v roku 2006 a 2007 pozemky, na ktorých mal byť realizovaný projekt GreenHILL. V tomto čase, ako aj v čase podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia (v roku 2009), bol platný a účinný zákon č. 470/2005 Z. z. o pohrebníctve a o zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský zákon)... Tento zákon s účinnosťou od 1. 11. 2005 zaviedol právnu úpravu tzv. ochranných pásiem pohrebísk; úpravu ochranných pásiem pohrebísk predchádzajúca úprava vyhlášky č. 46/1985 Zb. o postupe pri úmrtí a pohrebníctve neobsahovala...

Pozemky   Sťažovateľa   sa   nachádzajú   v   blízkosti   pohrebiska   (cintorína)   „Slávičie údolie“. Keďže toto pohrebisko bolo zriadené pred nadobudnutím účinnosti starého zákona o pohrebníctve, t. j. pred 1. 1. 2005, ochranné pásmo v okolí tohto pohrebiska podľa starého zákona nejestvovalo. Taktiež existenciu ochranného pásma v okolí tohto pohrebiska neupravoval   ani   územný   plán   Hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy   prijatý v roku 2007.

Tento   právny   stav   zmenila   s   účinnosťou   od   1.   1.   2011   úprava   nového   zákona o pohrebníctve. Nový zákon o pohrebníctve v ust. § 15 ods. 7 a 8, obdobne, ako tomu bolo v starom   zákone   o   pohrebníctve,   upravil   ochranné   pásma   pohrebísk,   a   to   nasledovne: Ochranné pásmo pohrebiska je 50 m od hranice pozemku pohrebiska; v ochrannom pásme sa   nesmú   povoľovať   a   ani   umiestňovať   budovy   okrem   budov,   ktoré   poskytujú   služby súvisiace s pohrebníctvom...

Uvedenú   právnu   úpravu   ochranných   pasiem   pohrebísk   však   nový   zákon o pohrebníctve doplnil prechodným ustanovením § 36 ods. 3 nasledovne: V ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené v územných plánoch pred 1. novembrom 2005 alebo boli schválené v územnom konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 1. novembrom 2005. Budovy postavené v ochrannom pásme do 50 m od pohrebiska pred 1. novembrom 2005 zostanú zachované. Nový zákon o pohrebníctve teda, na rozdiel od starého zákona o pohrebníctve, vztiahol právnu úpravu ochranných pásiem aj na pohrebiská zriadené pred jeho účinnosťou (a tým aj   na   susediace   pozemky),   čo   súčasne   znamená,   že   aj   na   pohrebiská   zriadené   pred účinnosťou starého zákona o pohrebníctve (a tým aj na ich susediace pozemky).

Keďže   pozemky   Sťažovateľa   susedia   s   cintorínom  .Slávičie   údolie“,   bez   ohľadu na skutočnosť, kedy bolo toto pohrebisko zriadené, vztiahol nový zákon o pohrebníctve právnu úpravu ochranných pásiem aj na toto pohrebisko, a teda s účinnosťou od 1. 1. 2011 do pozemkov Sťažovateľa zasahuje ochranné pásmo pohrebiska. Subjektívne práva vlastníka pozemkov - Sťažovateľa, boli právnou úpravou nového zákona o pohrebníctve zrušené, pričom takýto postup je v rozpore s ust. čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Taktiež podľa názoru Sťažovateľa zriadenie ochranného pásma na základe ust. § 15 ods. 7 nového zákona o pohrebníctve predstavuje neprimeraný (neproporcionálny) zásah do vlastníckeho práva a teda je v rozpore aj s ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ust. čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky...“

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd nevyhovel jej návrhu na prerušenie konaniaa v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   k tomu   uviedol,   že «predmetné   ustanovenia   sú („len“) nepriamo retroaktívne, pričom nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj   na   dosiahnutie   ustanovených   a   dostatočne   významných   cieľov   verejnej   moci».Sťažovateľka však tvrdí, že „v čase podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia mal nadobudnuté   práva,   ktoré   mu   boli   spätne,   na   základe   nového   zákona   o   pohrebníctve, odňaté,   čo   predstavuje   protiústavný   stav.   Konaním   Odporcu   teda   došlo   k   zásadnému pochybeniu v podobe odobratia v dobrej viere nadobudnutých práv ak narušeniu právnej istoty   Sťažovateľa.“.   Sťažovateľka   v nadväznosti   na   uvedené   namieta,   že „odporca   1/ a odporca 2/ sa nijakým spôsobom nevysporiadali s argumentáciou Sťažovateľa týkajúcou sa protiústavnosti nového zákona o pohrebníctve z dôvodu obmedzenia vlastníckeho práva Sťažovateľa   a   neproporcionálneho   zásahu   do   práv   Sťažovateľa.   Požiadavka   riadneho odôvodnenia   rozhodnutia   je   pritom   jedným   zo   základných   atribútov   spravodlivého procesu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4S   193/2011-   svojím postupom a rozsudkom zo dňa 25. 5. 2012, sp. zn. 4S 193/2011-85 porušil základné práva Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 a ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   pod   sp.   zn.   5   Sžp/29/2012   svojím postupom   a   rozsudkom   zo   dňa   30.   9.   2013,   sp.   zn.   5   Sžp/29/2012   základné   práva Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 a ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 5. 2012, sp. zn. 4 S 193/2011-85 sa zrušuje.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.   9.   2013,   sp.   zn. 5 Sžp/29/2012 sa zrušuje.

Vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S193/2011 a jeho rozsudkom z 25. mája 2012, ako aj postupom najvyššieho súdu v konanívedenom pod sp. zn. 5 Sžp 29/2012 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013 došlo kporušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 142 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 193/2011 a jeho rozsudkom z 25. mája

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   vyplýva,   že   proti   napadnutému   rozsudkukrajského súdu sp. zn. 4 S 193/2011 z 25. mája 2012, ktorým tento súd zamietol žalobusťažovateľky   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   č.   A-2011/1639-DLDz 26. júla 2011, podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutýmrozsudkom tak, že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadurozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   S   193/2011   z   25.   mája   2012   mohlasťažovateľka   podať   odvolanie   (čo   aj   využila),   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinnýrozhodnúť najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolanísťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľkyv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 142 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 29/2012 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2013

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idepredovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie(I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavypredurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súdnezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   V   súvislosti   so   svojím   ústavnýmpostavením   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacichdo právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/95). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie a ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.) O svojvôli pri výklade alebo aplikáciizákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolomožné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušnýchustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadnepoprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   taktiež   uvádza,   že   obsahom   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť(napr.   II. ÚS 88/01,   III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garanciev súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavynepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sariadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Článok 46 ods. 2 ústavy (resp.   čl. 36 ods. 2 listiny) v podstate upravuje právona prístup k súdu, a to ako lex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgánverejnej správy. V zásade ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna mocpreskúmava   rozhodnutia   orgánov   verejnej   správy,   než   o   ustanovenie   zakladajúcesamostatné základné právo, keďže toto je v skutočnosti priznané už čl. 46 ods. 1 ústavy[resp. čl. 36 ods. 1 listiny (m. m. II. ÚS 758/2014)].

Uvedené právne názory tvoria základné východiská aj pre predbežné prerokovanietejto časti sťažnosti sťažovateľky.

Sťažovateľka   predovšetkým   tvrdí,   že   napadnutým   postupom   najvyššieho   súduv označenom   konaní   a   jeho   rozsudkom   z   30.   septembra   2013   došlo   k   porušeniu   jejzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodneníjeho rozsudku sp. zn. 5 Sžp 29/2012 z 30. septembra 2013, najmä s tým, že odvolací súd

-   sa   s   jej   argumentáciou   týkajúcou   sa   protiústavnosti   zákona   č. 131/2010   Z.   z.(z dôvodu   jeho   sťažovateľkou   namietanej   retroaktivity,   obmedzenia   vlastníckeho   právaa neproporcionálneho   zásahu   do   jej   práv)   vôbec   nezaoberal,   pričom   z dôvodu   tvrdenejprotiústavnosti aplikovaného zákona č. 131/2010 Z. z. sťažovateľka navrhovala prerušeniekonania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)v spojení s podaním návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov ústavnémusúdu,

-   vyslovil   v napadnutom   rozsudku   záver,   že   nová   právna   úprava   pohrebníctva„vstúpila“ iba do podnikateľských zámerov sťažovateľky, nie do jej už jej nadobudnutýchpráv,

-   konštatoval,   že   nečinnosť   správnych   orgánov   v   danej   veci   nemala   vplyvna zákonnosť správneho rozhodnutia,

- svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a jeho vydaním malo dôjsť k porušeniujej práva na spravodlivé súdne konanie.

Z obsahu sťažnosti a listín k nej pripojených ústavný súd zistil, že najvyšší súd akosúd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánuč. A-2011/1639-DLD   z   26.   júla   2011   rozhodol o   odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudkukrajského súdu sp. zn. 4 S 193/2011 z 25. mája 2012 tak, že ho ako vecne správny potvrdil.

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.5 Sžp 29/2012 z 30. septembra 2013 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázalna obsah rozsudku krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave... zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku...   žalobu,   ktorou   sa   žalobca   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   č.   A-2011/1639-DLD   z   26.   júla   2011,   ktorým   bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, Mestskej časti Bratislava - Karlova Ves č. SU 2011/09/14145/4985/Vaa/Krv z 28. februára 2011. Týmto rozhodnutím stavebný úrad zamietol návrh spoločnosti žalobcu na umiestnenie stavby: „Polyfunkčný objekt GreenHILL - Staré Grunty - JUH, Bratislava“ navrhovanej na pozemkoch parcely č.

katastrálne územie. Zamietnutie návrhu žalovaný zdôvodnil rozporom s ustanovením § 36 ods. 3 zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve...

Ako vyplýva zo zistenia krajského súdu žalobca dňa 23. októbra 2009 podal návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby Polyfunkčný objekt GreenHILL... Stavebný úrad rozhodol až po 17 mesiacoch 28. februára 2011. Žalobca namietal, že ak by stavebný úrad konal v súlade so zákonom a rozhodol v roku 2009 v zmysle vtedy platného zákona č. 470/2005 Z. z. o pohrebníctve... účinného do 31. decembra 2010... aplikoval by ustanovenie § 33 ods. 4 zrušeného zákona, kde bolo ustanovené, že „šírka ochranného pásma   pohrebiska   50   m   sa   nevyžaduje   pre   pohrebiská   zriadené   pred   nadobudnutím účinnosti tohto zákona“. Keďže pohrebisko Cintorín Slávičie údolie, bolo zriadené pred účinnosťou zrušeného zákona č. 470/2005 Z. z. právny režim ochranných pásiem pohrebísk by sa naň nevzťahoval. Namietal, že tento právny stav zmenil zákon č. 131/2009 Z. z.(správne má byť zákon č. 131/2010 Z. z., pozn.). Poukázal tiež na jeho ustanovenie § 36 ods. 3 zákona č. 131/2009 Z. z., ktoré je podľa neho retroaktívne, pretože sa v ňom uvádza, že „v ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť iba tie budovy, ktoré boli schválené v územných plánoch pred 01. 11. 2005 alebo boli schválené v územnom konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01. 11. 2005. Budovy postavené v ochrannom pásme do 50 m od pohrebiska pred 01. 11. 2005 zostanú zachované.“ Žalobca namietal   prieťahy   v   konaní   stavebného   orgánu,   čím   tento   zmaril   projekt   GreenHILL. Správny   orgán   pri   prešetrovaní   sťažnosti   žalobcu   vyhodnotil   procesné   pochybenia stavebného úradu spočívajúce v nedodržaní zákonných lehôt ako porušenie zákona. Podľa žalobcu tento nezákonný postup mal za následok nezákonné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.

Podľa krajského súdu žalovaný správny orgán nespochybnil nedodržanie zákonných lehôt pri vydaní rozhodnutia o podanom návrhu na umiestnenie stavby, napriek tomu však považoval samotné rozhodnutie za vecne správne a poukazom na ustanovenie § 46 zákona č. 71/1967 Zb. od správnom konaní (správny poriadok)..., podľa ktorého rozhodnutie sa musí   v   čase   jeho   vydania   opierať   o   účinnú   právnu   úpravu,   aby   spĺňalo   obligatórnu požiadavku zákonnosti. Samotná nečinnosť správneho orgánu nie je dôvodom na zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na nové konanie a ani samotné podanie návrhu na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nie   je   možné   podľa   neho   vyhodnotiť   ako   začatie konania o predbežnej otázke s povinnosťou prerušiť konanie.

Krajský   súd   k   námietke   retroaktivity   poukázal   na   dôvodovú   správu   k   zákonu č. 131/2010 Z. z., v ktorej sa uvádza, že po prijatí zákona o pohrebníctve 01. 11. 2005 z praxe vyplynuli nemalé problémy s jeho aplikáciou, ktoré mal nový zákon o pohrebníctve odstrániť. Jedným z problémov bolo aj riešenie ochranného pásma, ktoré neumožňuje stavať žiadne budovy v blízkosti pohrebiska. Z osobitnej časti dôvodovej správy k § 36 sa uvádza, že návrhom zákona v prechodnom ustanovení upravuje, ktoré budovy je možné postaviť pri existujúcich pohrebiskách. Podľa názoru krajského súdu nemožno namietať ak zákonodarca neskôr zavedie určité obmedzujúce pravidlá, ktoré sa spočiatku prehliadli alebo nedocenili, aj keď to bude nevýhodnejšie pre niekoho kto bol pôvodnou úpravou zvýhodnený. Zákonné ustanovenie § 36 neobsahuje všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení právneho predpisu a jeho nahradení novým, kde by bolo určené, že právne vzťahy, ktoré   vznikli   za   platnosti   a   účinnosti   skoršieho   predpisu   alebo   konania   začaté   v   čase platnosti skoršieho predpisu sa spravujú právnym predpisom za účinnosti, ktorého vznikli ak neskorší predpis neustanovuje inak. Preto podľa existujúcej praxe je potrebné vychádzať z platného a účinného predpisu, ktorým v danom prípade je zákon č. 131/2010 Z. z.. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že žalobca podal návrh na vydanie územného   rozhodnutia   dňa   23.   10.   2009.   Išlo   o   využitie   polyfunkčnej   novostavby na občiansku   vybavenosť,   garáže   a   byty.   Mestská   časť   Bratislava   Karlova   Ves   svojím rozhodnutím   SU   2011/09/14145/4985/Vaal/Krv   zo   dňa   28.   02.   2011   zamietlo   návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby s poukazom na § 36 ods. 3 zákona 131/2010 Z. z. o pohrebníctve. Stavebný úrad zistil, že osadením predmetného bytového domu by nebolo dodržané ochranné pásmo existujúceho pohrebiska.

Krajský   súd   pri   rozhodovaní   za   zásadnú   otázku   považoval   skutočnosť,   či   práva žalobcu, vlastníka pozemkov, na ktorých chcel umiestniť stavbu boli dodatočne a so spätnou účinnosťou neskorším zákonom skutočne odňaté a zmenené. Žalobca v čase rozhodovania správnych   orgánov   nebol   stavebníkom   lebo   v   rozhodnom   čase   nebolo   vydané   žiadne územné rozhodnutie alebo stavebné povolenie, ktoré by jeho práva stavebníka zakladali. Ním navrhovaný polyfunkčný dom nemal charakter, ktorý mal na mysli zákonodarca, že umožní výstavbu budov aj v ochranných pásmach, ktoré súvisia v prevádzkou pohrebísk. Preto súd námietky žalobcu považoval za nedôvodné.»

Sťažovateľka   v   odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   S 193/2011namietala, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jenedostatočne   odôvodnený.   Nesúhlasila   s   názorom   krajského   súdu,   že „nedošlo k retroaktívnemu zásahu do jeho práv. Žalobca mal nadobudnuté práva, ktoré mu boli spätne   odňaté.   Podaním   návrhu   na   vydanie   územného   rozhodnutia   nadobudol   právo a legitímne očakávania, aby mu stavebný úrad vydal územné rozhodnutie, keďže v čase podania návrhu boli splnené všetky zákonné predpoklady na jeho vydanie. Trval na tom, že ustanovenie § 36 ods. 3 zákona 131/2010 Z. z. je retroaktívne a nelogické a jeho existencia je dôsledkom omylu počas legislatívneho procesu. Žalobca považoval rozsudok krajského súdu za nedostatočne odôvodnený, pretože súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, že zákon č. 131/2010 Z. z. je v rozpore s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 Ústavy...“.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisomsa najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci,jeho právnym posúdením a skúmaním, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:„Najvyšší súd... vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odvolaní napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s týmto odôvodnením najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní dopĺňa nasledovné:

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a s inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom   predpísané náležitosti, teda   či   rozhodnutie   správneho   orgánu bolo vydané v súlade s hmotno-právnymi, ako aj procesno-právnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia   správneho   orgánu   je   podmienená   zákonnosťou   postupu   správneho   orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie   správneho   orgánu   je   takou   vadou   konania   pred   správnym   orgánom,   ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej   procesnej   zásady   správneho   konania   a   ďalej   na   otázku,   či   vykonané   dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní   zákonnosti   správneho   rozhodnutia   a   postupu   správneho   orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným   rozhodnutím.   Ak   také   rozhodnutie   na   základe   zistení   krajského   súdu   bolo vydané v konaní, ktoré netrpí vadou, spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia náležite odôvodní, niet dôvodu, aby sa odvolací súd zaoberal námietkami, ktoré sú len vysvetleniami doterajších postojov žalobcu.

V ustanovení § 36 sú upravené prechodné ustanovenia zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve takto:

1/   Ak   obec,   ktorá   ku   dňu   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   prevádzkuje pohrebisko na pozemku vo vlastníctve cirkvi a cirkev v lehote podľa predpisov platných do nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   obci   písomne   neoznámila,   že   chce   pohrebisko prevádzkovať sama, oprávnenie prevádzkovať pohrebisko obci zostáva zachované. Cirkev, ktorá svoju požiadavku na zmenu prevádzkovateľa pohrebiska v lehote podľa predpisov platných   do   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   obci   písomne   neoznámila,   že   chce pohrebisko prevádzkovať sama, môže tak urobiť najskôr dňom 01. 11. 2015.

2/ Prevádzkovateľ pohrebnej služby a prevádzkovateľ krematória sú povinní upraviť prevádzkový   poriadok   podľa   tohto   zákona   a   vyžiadať   si   jeho   schválenie   regionálnym úradom   verejného   zdravotníctva   najneskôr   do   jedného   roka   odo   dňa   nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

3/ V ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené v územných plánoch pred 01. 11. 2005 alebo boli schválené v územnom konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01. 11. 2005. Budovy postavené   v   ochrannom   pásme   do   50   m   od   pohrebiska   pred   01.   11.   2005   zostanú zachované.

4/ V ochrannom pásme krematória 100 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené v územných plánoch pred 01. 11. 2005 alebo boli schválené v územnom konaní rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 01. 11. 2005. Budovy postavené v ochrannom pásme do 100 m od krematória pred 01. 11. 2005 zostanú zachované. 5/   Prevádzkovateľ   pohrebnej   služby,   ktorý   využíva   chladiace   zariadenie   a   iné miestnosti v zdravotníckom zariadení, v zariadení sociálnych služieb alebo na pracovisku úradu pre dohľad a v ich areáloch na prevádzkovanie pohrebnej služby, a tieto vlastní alebo má v nájme alebo vo výpožičke, v správe alebo užívaní v zdravotníckom zariadení, v zariadení sociálnych služieb alebo na pracovisku úradu pre dohľad a v ich areáloch, môže ich využívať na prevádzkovanie pohrebnej služby do 31. 12. 2011.

6/ Konania o uložení pokút začaté do 31. 12. 2010 a neukončené právoplatným rozhodnutím sa dokončia podľa doterajších predpisov.

7/   Osvedčenia   o   odbornej   spôsobilosti,   ktorých   platnosť   bola   podľa   doterajších predpisov obmedzená na dobu určitú, sa menia na dobu neurčitú.

8/   Doterajšie   právne   vzťahy   týkajúce   sa   užívania   hrobového   miesta   zostávajú zachované za rovnakých podmienok, ako boli dohodnuté v právnom vzťahu, ak osoba alebo osoby oprávnené z tohto právneho vzťahu sú známe a podmienky užívania hrobového miesta sú splnené.“

K   námietke   retroaktivity   zákona   č.   131/2010   Z.   z.   najvyšší   súd   v   odôvodnenínapadnutého   rozsudku   uviedol: „...   zo   zákona   č.   50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v úplnom znení, v žiadnom prípade nevyplýva, že s podaním   návrhu   na   územné   rozhodnutie   o   umiestnení   stavby   tento   zákon   spája   také zákonné   dôsledky,   ktoré   by   spôsobovali   v   prípade   prijatia   zákona   č.   131/2010   Z.   z. retroaktívne účinky. Tie by podľa názoru najvyššieho súdu bolo spôsobiť iba právoplatné rozhodnutie o umiestnení stavby, ktorého existencia by mohla v danom prípade spôsobiť neprípustnú retroaktivitu.

K základným princípom právneho štátu v zmysle čl. 1 ústavy patrí právna istota a dôvera   občanov   a   právnických   osôb   v   právo   a   právny   poriadok.   S   tým   úzko   súvisí neprípustnosť   spätnej   účinnosti   právnych   predpisov.   Zákaz   spätnej   účinnosti   (zákaz retroaktivity)   právnych   noriem   tvorí   ďalšiu   integrálnu   súčasť   princípu   právnej   istoty a možno ho preto považovať aj za definičný znak právneho štátu, ktorý tvorí významnú demokratickú záruku ochrany práv občanov (k tomu pozri bližšie napr. aj nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/95 či PL. ÚS 29/05).

Všeobecne platí, že právne predpisy nepôsobia spätne (lex retro nom agit). Právne vzťahy, nároky z nich vyplývajúce a pod. sa musia spravovať normami, ktoré platili v čase ich vzniku. Subjekt, ktorý v minulosti urobil nejaký právny úkon, nemôže totiž vedieť, aké budú jeho dôsledky podľa následných, spätne pôsobiacich úprav. Použitie predpisu na prípady, ktoré sa stali pred jeho účinnosťou, viedlo by tak k situácii, že legi posteriori sa umožní modifikácia právnych vzťahov založených v čase pôsobnosti legis prioris, čo je zásadne neprípustné.

Pri   posudzovaní   spätnej   účinnosti   právnych   noriem   treba   však   mať   na   zreteli skutočnosť,   že   ide   o   fenomén   s   dvoma   rozdielnymi   tvárami:   retroaktivitu   pravú a retroaktivitu nepravú. Všeobecný zákaz, na ktorý sa bežná prax zvykne odvolávať, sa meritórne   môže   týkať   iba   retroaktivity   pravej,   vedúcej   k   zmene   právnych   pomerov vzniknutých v minulosti. V prípade nepravej retroaktivity je situácia kvalitatívne iná; platí tu princíp prípustnosti a legislatívnej priechodnosti.

Podľa štandardného normotvorného prístupu sa pri časovom strete dvoch právnych predpisov   novou   úpravou   spravujú   aj   vzťahy   založené   zrušenou   normou.   Táto   úprava vstupuje do právnych vzťahov vzniknutých v minulosti s tým, že odo dňa svojej účinnosti ich môže novo regulovať - meniť, dopĺňať, rušiť, spájať s nimi iné práva a povinnosti atď. Za legislatívne korektné možno považovať iba také riešenie, aby samotný vznik vzťahov a práva   z   nich   vyplývajúce   do   účinnosti   neskoršieho   predpisu,   sa   posudzovali   podľa zrušenej   úpravy   (nepravá   retroaktivita).   Úprava   podrobnosti   stretu   časovo   rozdielnych predpisov je vecou prechodných ustanovení následného predpisu. Bez princípu nepravej retroaktivity   by   sa   existujúce   spoločenské   vzťahy   ocitli   v   stave   právnej   bezprizornosti. Za situácie, keď skoršia norma je zrušená a nová by sa na ne nemala vzťahovať (ako sa to niekedy   nesprávne   dôvodí),   vznikol   by   stav   právneho   vákua.   Pri   súčasnom   tempe novelizácie zákonov a iných predpisov viedlo by to k závažným deformáciám právneho poriadku. Inštitút nepravej retroaktivity slúži preto na zabezpečenie kontinuity a stability spoločenských vzťahov a ich právnych úprav.

V prejednávanej veci sa jedná o nepravú retroaktivitu, nakoľko zákonodarca novým právnym predpisom priniesol určité zmeny tých práv a povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho   zákona.   Zmenou   režimu,   na   základe   prijatia   novej   právnej   normy   však zákonodarca nevstúpil do už nadobudnutých práv žalobcu, ale iba do jeho podnikateľských zámerov, ktoré vychádzali z dispozícií pôvodného zákona, čo však nezakladá porušenie jeho práv vyplývajúcich z dotknutých zákonov, ale ani porušenie jeho základných práv, včítane vlastníckeho práva, čím žalobcov poukaz na článok 1, čl. 20 a čl. 13 ústavy je bez príčinnej súvislosti k danému konaniu, a tým i bez právneho významu.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku zaujal postoj aj k argumentom sťažovateľkytýkajúcim sa dĺžky správneho konania o umiestnenie stavby a jeho vplyvu na zákonnosťsprávneho   rozhodnutia,   keď   sa   stotožnil   s   právnym   názorom   krajského   súdu,   pričomv odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Ani dĺžka správneho konania o umiestnení stavby v danom prípade nemá vplyv na zákonnosť správneho rozhodnutia, nakoľko s ním zákon nespája žiadne právne následky. Žalobca sa proti nečinnosti stavebných orgánom mohol brániť návrhom podľa § 250t OSP, pričom nie je vylúčené ani uplatnenie práva na náhradu škody za eventuálne prieťahy v stavebnom konaní.“

Najvyšší   súd   sa   nestotožnil   ani   s tvrdením   sťažovateľky,   že „...   krajský   súd vyhodnotil skutkový stav jednostranne a vo veci urobil len arbitrárny výklad zákonných ustanovení, a že by jeho postupom boli porušené právne predpisy.

Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby nerozhodc1 svojvoľne a nezákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenenie alebo zrušenie napadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že najvyšší súd sav napadnutom rozsudku zaoberal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľky, ktoréuplatnila   vo   svojom   odvolaní   a   zopakovala   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu.Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné navyše zdôrazniť, že v posudzovanomprípade   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   garantovaných   ústavou,   listinoua dohovorom rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 29/2012 z 30. septembra 2013,ktorý   bol   vydaný   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.v rámci správneho súdnictva, ktoré má svoje špecifiká.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupovorgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).Úlohou   súdu   (či   už   prvostupňového,   alebo   odvolacieho)   v   správnom   súdnictve   nie   jenahradzovať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   len   preskúmať   zákonnosť   ich   postupova rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovalipríslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správnysúd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutéhopostupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. IV. ÚS 428/09). Vychádzajúc ztýchto špecifických čŕt správneho súdnictva, ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietoksťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodomna podanie žaloby sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľanázoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľnýma udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje, že by po jeho prijatí na ďalšiekonanie ústavný súd mohol reálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označenýchpráv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právnezávery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľky,pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi(predovšetkým vo vzťahu k posudzovaniu, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnuvec relevantný právny predpis, pozn.), ktoré sú podľa názoru ústavného súdu v danomprípade   z   ústavného   hľadiska   konformné,   a   preto   akceptovateľné   a   udržateľné,   keďžekorešpondujú právnym normám, ktoré mali byť v danom prípade aplikované. Z citovanýchčastí odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymiúvahami sa spravoval pri rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil kľúčové sťažovateľkinenámietky (týkajúce sa predovšetkým ňou tvrdenej protiústavnosti zákona č. 131/2010 Z. z.spočívajúcej   v   jeho   údajnej   retroaktivite,   obmedzení   vlastníckeho   právaa neproporcionálnom zásahu do jej práv). Za daných okolností ústavný súd nemôže súhlasiťs   tvrdením   sťažovateľky,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   z   hľadiska   ňouuplatnených námietok nepreskúmateľný.

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoréstručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na závero tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdnehorozhodnutia   v   opravnom   konaní   pritom   nemusí   odpovedať   na   každú   námietku   aleboargument,   ktoré   boli   uplatnené   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majúrozhodujúci   význam   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutnéna doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacomkonaní (napr. IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádzapostupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pretože   vo   vzťahu   k nim   nie   je   opravnouinštanciou.   Kritériom   na   rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   to,   či   prípadnépochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá užnaznačuje,   že   nimi   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd,   t.   j.   musí   ísťo zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenejsféry sťažovateľky, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie základnýchpráv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

O   takýto   zásah   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   v   posudzovanej   veci   nešlo.Citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, žerozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 29/2012 z 30. septembra 2013 obsahuje ústavneakceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajskéhosúdu (ako prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené.Za daných okolností sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoruústavného   súdu   spôsobilé   spochybniť   ústavnú   akceptovateľnosť   právnych   záverovvšeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach posudzovanej veci to, že všeobecné súdy(ako aj správne orgány) konali so sťažovateľkou ako s účastníčkou správneho konania, jejnávrhmi sa zaoberali a v rámci týchto konaní sa mala možnosť k veci vyjadriť.

V prípadoch, keď sa ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal návrhomvšeobecného   súdu   na   konanie   o   súlade   právnych   predpisov,   vyslovil   názor,   že   návrhvšeobecného   súdu   na   zaujatie   stanoviska   podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP,   ktorý   sapostupuje   –   po   prerušení   občianskeho   súdneho   konania   –   ústavnému   súdu,   je   svojoupodstatou návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavybez   ohľadu   na   to,   že   tento   návrh   sleduje   podľa   citovaného   ustanovenia   Občianskehosúdneho poriadku len zaujatie stanoviska (napr. PL. ÚS 14/96, PL. ÚS 19/01).

S prihliadnutím na uvedené a vychádzajúc z čl. 125 a čl. 144 ods. 2 ústavy a tiež § 37ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde vo vzťahu k § 109 ods. 1písm. b) OSP, ústavný súd pripomína, že na základe návrhu všeobecného súdu má jedine onprávomoc konať o súlade právnych predpisov. Všeobecný súd nemá právomoc rozhodovaťo súlade právnych predpisov, ale prináleží mu právo iniciovať konanie, ak nastane situácia,ktorú predpokladá § 109 ods. 1 písm. b) OSP, v zmysle ktorého všeobecný súd konaniepreruší, „... ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právnypredpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná;   v   tom   prípade   postúpi   návrh   ústavnému   súduna zaujatie stanoviska“.

Pochybnosť, resp. právny názor o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorýsa má aplikovať v predmetnej veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnouzmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať vo veci konajúci všeobecný súd.Na podanie návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov nemávplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejaví účastník konania. Predloženie návrhu napreskúmanie súladu právneho predpisu s ústavou alebo medzinárodnými dohovormi je tedapostup   súdu,   ktorý   musí   nevyhnutne   vychádzať   z   vnútorného   presvedčenia   vo   vecikonajúceho súdu (samosudcu), že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu vzhľadomna   jeho   nesúlad   s právnym   predpisom   vyššieho   stupňa   právnej sily.   Ide   teda   o osobnépresvedčenie súdu (sudcu), a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by príslušnývšeobecný súd (sudca) v opačnom prípade „robil poštára“ vo vzťahu k ústavnému súdu (m.m.   III.   ÚS   99/08).   Za   okolností,   keď   najvyšší   súd   (a   pred   ním   krajský   súd) nedospelk záveru o protiústavnosti príslušného ustanovenia zákona č. 131/2010 Z. z. a tento svojnázor ústavne konformným spôsobom objasnil, nemožno uvažovať o porušení sťažovateľkouoznačených práv podľa   ústavy, listiny a dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd neprerušilkonanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a nepodal ústavnému súdu návrh na začatiekonania o súlade právnych predpisov.

Aj   vo   vzťahu   k   ďalším   právnym   záverom   najvyššieho   súdu   obsiahnutýmv odôvodnení napadnutého rozsudku (k otázke, či už nadobudnuté práva sťažovateľky akovlastníka pozemkov boli neskorším zákonom skutočne odňaté a zmenené) ústavný súdkonštatuje, že ich nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené.

Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v jej veci najvyššísúd,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnostinapadnutého rozsudku a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názornajvyššieho súdu svojím vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutiasprávneho orgánu bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery podľa názoru ústavnéhosúdu nevykazujú známky svojvôle a sú aj ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené,a preto medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľačl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy, podľačl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje takápríčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanienaznačovala reálne možnosť dospieť k záveru o ich porušení.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnostiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy postupom   najvyššieho súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Sžp   29/2012   a   jeho rozsudkom z 30. septembra 2013

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1ústavy   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   slobôd   hmotného   charakteru,ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľačl. 20 ods. 4 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušilústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.O prípadnom   porušení   týchto   práv   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   byzo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojenís ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a2, čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 listiny a ani k porušeniu jejpráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo v konkrétnych okolnostiach posudzovanejveci do úvahy ani vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky vyplývajúcich jej z čl.20 ods. 1 a 4 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšímipožiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015