znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 265/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s., Drieňová 24, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Pallom, Advokátska kancelária Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 173/2012 z 20. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Železničná   spoločnosť   Cargo   Slovakia,   a.   s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Železničná   spoločnosť   Cargo   Slovakia,   a.   s., Drieňová   24,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Cob   173/2012   z   20.   decembra   2012 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2013.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou   konania vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 32 Cb 65/2002 v procesnom postavení žalovanej vo 4. rade, v ktorom sa spoločnosť LATOUR, spol. s r. o., Ľubinská   18,   Bratislava   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   domáhala   určenia   účinnosti   právneho úkonu a zaplatenia sumy 3 995 540,37 Sk (132 627,64 €) s príslušenstvom proti žalovaným: 1.   spoločnosti   ERSTA,   s.   r.   o.   Košice,   Barčianska   68,   Košice   (ďalej   len   „žalovaná v 1. rade“),   2.   spoločnosti   Železnice   Slovenskej   republiky   Bratislava,   Klemensova   8, Bratislava   (ďalej   len   „žalovaná   v   2.   rade“),   3.   spoločnosti   Železničná   spoločnosť Slovensko, a. s., Rožňavská 1, Bratislava (ďalej len „žalovaná v 3. rade“), a 4. sťažovateľke. Žalobkyňa   svoj   návrh   odôvodnila   tým,   že   medzi   obchodnou   spoločnosťou   METON, spol. s r. o. (ďalej len „pôvodná žalobkyňa“), a žalovanou v 1. rade bola 23. marca 2001 uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej   len   „zmluva   o postúpení   pohľadávok“),   predmetom   ktorej   bolo   postúpenie pohľadávok   voči   žalovanej   v 2.   rade   v   celkovej   sume   8   496   826,23   Sk   za   odplatu v sume 8 496 826,23 Sk. Zmluvné strany sa v čl. IV bode 6 zmluvy o postúpení pohľadávok dohodli, že v prípade, ak nedôjde k úhrade dohodnutej odplaty, je táto zmluva od počiatku neplatná.   Túto   dohodu   pôvodná   žalobkyňa   považovala   za   dohodu   o   možnosti   odstúpiť od zmluvy v zmysle § 344 a nasl. Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že k zaplateniu odplaty nedošlo, pôvodná žalobkyňa 25. apríla 2001 od zmluvy o postúpení pohľadávok odstúpila.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   32   Cb   65/2002-343   z   22.   mája   2007   (ďalej   len „rozsudok   okresného   súdu“)   určil,   že   odstúpenie   od   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok vykonané   25.   apríla   2001   pôvodnou   žalobkyňou   je   právne   účinné.   V   druhom   výroku rozsudku okresný súd zaviazal žalovanú v 2. rade zaplatiť žalobkyni sumu 577 330 Sk (19 163,85   €)   s príslušenstvom   a tretí   výrok   rozhodnutia   zaväzoval žalovanú v 3.   rade a sťažovateľku   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   žalobkyni   istinu   v   celkovej   sume 3 418 210,37 Sk (113 463,80 €) s príslušenstvom. Vo štvrtom a piatom výroku okresný súd uložil   žalovaným   v   2.   a   v   3.   rade,   ako   aj   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   spoločne a nerozdielne žalobkyni náhradu trov konania v sume 488 525,60 Sk (16 216,08 €) a na účet okresného súdu sumu 1 574 Sk (52,25 €).

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pôvodná žalobkyňa postúpila žalovanej v 1. rade ako postupníkovi   pohľadávky   voči   žalovanej   v   2.   rade   v   celkovej   výške   8   496   826,23   € za odplatu vo výške 8 496 826,23 Sk, pričom žalovaná v 1. rade nezaplatila dohodnutú odplatu za postúpené pohľadávky v lehote dojednanej v čl. III ods. 1 zmluvy o postúpení pohľadávok. Keďže odstúpenie od zmluvy je potrebné vnímať ako sankciu za omeškanie dlžníka, a teda slúži na ochranu veriteľa, podľa okresného súdu v danom prípade existoval jednak zákonný dôvod odstúpenia od zmluvy, a to podstatné porušenie zmluvnej povinnosti spočívajúce v omeškaní so zaplatením dojednanej odplaty, ako aj dôvod zmluvný, ktorý mal základ v čl. IV ods. 6 zmluvy o postúpení pohľadávok. Právnym následkom odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávok je jej zrušenie, v dôsledku čoho žalovaná v 1. rade prestala byť veriteľom predmetných pohľadávok, preto tieto nemohli byť platne postúpené na ďalšie subjekty – na spoločnosti N.S.A.,   a. s., a ŠPED – ELIT s.   r. o. Na základe uvedeného okresný súd uzavrel, že veriteľom pohľadávok uplatnených žalobným návrhom je žalobkyňa, ktorá po účinnosti odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávok nadobudla tieto pohľadávky postúpením od pôvodnej žalobkyne. Vo vzťahu k časti výroku týkajúcej sa žalovaných v 2., 3. a 4. rade sa okresný súd nestotožnil s ich námietkou o zániku žalobou uplatnených   pohľadávok   vykonaním   jednostranného   započítania   spoločnosťou   ŠPED   – ELIT, s. r. o., keď dospel k záveru, že tento právny úkon nie je účinný. Vzhľadom na úkony vykonané   pôvodnou   žalobkyňou,   spoločnosť   ŠPED   –   ELIT   s.   r.   o.,   v   čase   účinnosti započítacieho   prejavu   už   pohľadávkami   nedisponovala.   Najmä   z   výpovede   svedka   J. (konateľa pôvodnej žalobkyne) mal okresný súd za preukázané, že ešte pred 12. aprílom 2001   žiadal   žalovanú   v   2.   rade   o   to,   aby   postúpenie   týchto   pohľadávok   „pozastavila“, čo nemožno   vykladať   inak,   ako   odvolanie   oznámenia   o   postúpení.   V   danom   prípade preto žalovaná v 2. rade bola informovaná o odvolaní oznámenia o postúpení pohľadávok, o čom   svedčí   aj   tá   skutočnosť,   že   zostávajúcu   časť   postupovanej   pohľadávky   v sume 4 501 851,86 Sk (ktorá nebola predmetom započítania) z celkovej sumy 8 496 826,23 Sk zaplatila   priamo   pôvodnej   žalobkyni.   Jednostranné   započítanie   vykonané   spoločnosťou ŠPED   –   ELIT   s.   r.   o.,   okresný   súd   vyhodnotil   ako   neúčinné   aj   z   dôvodu   nesplnenia podmienok na započítanie, keďže predpokladom započítania je, že sa stretnú pohľadávky spôsobilé   na   započítanie.   Kompenzačný   prejav   spoločnosti   ŠPED   –   ELIT   s. r. o.,   ako jednostranný adresovaný úkon bol žalovanej v 2. rade doručený 11. apríla 2001, pričom oznámenie o postúpení pohľadávok na spoločnosť ŠPED – ELIT s. r. o., jej bolo doručené až 12. apríla 2001, teda v čase, keď žalovaná v 2. rade nemohla mať vedomosť o postúpení týchto pohľadávok. Vzhľadom na uvedené predmetný úkon nemohol nadobudnúť účinnosť dňom 11. apríla 2001. Podľa okresného súdu dôkazné bremeno zaťažovalo žalované v 2. až 4. rade v tom zmysle, aby preukázali, že žalobou uplatnené pohľadávky skutočne zanikli jednostranným započítaním. Okrem jednostranného započítania však žalované v 2. až 4. rade nepredložili iné dôkazy, ktoré by preukazovali spôsobilosť pohľadávok na započítanie. Z uvedeného dôvodu preto podľa okresného súdu žalované v 2. až 4. rade neuniesli v tejto časti dôkazné bremeno.

Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovateľka   a   žalované v 2. a 3. rade odvolania, na základe ktorých krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 198/2007-430 z 18. novembra 2008 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu v celom rozsahu   zamietol,   žalobkyni   uložil   povinnosť   nahradiť   žalovanej   v   2.   a   3.   rade   trovy konania a napokon žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu sumu 1 574 Sk (52,25 €).

Toto   druhostupňové   rozhodnutie   napadla   žalobkyňa   mimoriadnym   opravným prostriedkom   –   dovolaním.   Najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Obdo 58/2011 uznesením z 31. júla 2012 napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 173/2012 vec opätovne prerokoval a rozsudkom z 20. decembra 2012 odvolania sťažovateľky a žalovaných v 2. a v 3. rade vo vzťahu   k   prvému   výroku   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   32   Cb   65/2002-343 z 22. mája 2007 odmietol (ako odvolanie podané neoprávnenými osobami) a vo zvyšnej časti napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil. Zároveň krajský súd uložil sťažovateľke a žalovaným v 2. a v 3. rade nahradiť žalobkyni trovy dovolacieho konania v sume 15 915 € spoločne a nerozdielne. Trovy odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Následne sťažovateľka rovnako ako žalované v 2. a v 3. rade podali proti rozsudku krajského súdu z 20. decembra 2012 dovolania, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2014 odmietol ako neprípustné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   namietanými   rozhodnutiami   krajského   súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva podľa ústavy a dohovoru, „najmä...:

a) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie tým, že Najvyšší súd SR neprihliadol na vady konania podľa § 237 písm. f) O. s. p., najmä tým, že odvolací súd prezentoval právny názor prvostupňového súdu ako svoj vlastný, a bez reakcie na obsah odvolania (odnímajúc tým sťažovateľovi protizákonne 1 celú súdnu inštanciu) a tým, že neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k odlišnému právnemu posúdeniu a ani rozhodnutiu dovolacieho súdu;

b)   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   na   súdnu ochranu tým, že nebola dodržaná zásada rovnosti a kontradiktórnosti konania;

c) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie tým, že Najvyšší súd SR odoprel sťažovateľovi právnu ochranu napriek tomu, že pozastavil vykonateľnosť odvolacieho   rozsudku   KS   KE   2012,   vysvetľujúc   svoje   meritórne   rozhodnutie   hrubo arbitrárnou úvahou;

d) bolo porušené právo sťažovateľa na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, keď v konaní opakovane nastali zbytočné prieťahy...“.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka bližšie argumentovala: «Prvostupňové konanie zavŕšené Rozsudkom OS KE II obsahovalo nasledovné vady:

a) prvostupňový súd porušil § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a to...:

- tým, že neuložil v Rozsudku OS KE II žalovanému v 1. rade... povinnosť nahradiť trovy konania, pričom... nevysvetlil..., prečo... žalovaným v 2.,3. a 4. rade... uložil povinnosť nahradiť trovy konania priamo Rozsudkom... a žalovanému v 1. rade... až samostatným uznesením, na ktorého vydanie neboli splnené podmienky;

- tým, že zaviazal žalovaných v 2., 3. a 4. rade k náhrade trov konania aj za obdobie, kedy neboli účastníkmi konania...

b)   prvostupňový   súd   porušil   §   95   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď pripustil   zmenu   žalobného   návrhu   zo   dňa   21.06.2004,   hoci   na   konanie   o   zmenenom návrhu... výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom...

c)   prvostupňový   súd   porušil   §   105   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď neskúmal svoju miestnu príslušnosť v časti konania o zaplatenie peňažnej sumy po zmene návrhu..., hoci túto ŽSR v konaní namietali;

d) prvostupňový súd zjavne porušil § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   zo   strany   žalovaných...,   pričom   toto   nevykonanie dôkazov nebolo nijako v odôvodnení Rozsudku... vysvetlené...;

e) prvostupňový súd porušil aj § 132 Občianskeho súdneho poriadku, keď nesprávne vyhodnotil   vykonané   dôkazy,   pričom   toto   posúdenie   má   znaky   svojvôle,   a   to   z   týchto dôvodov:

-   výsluch   J.   J.   bol   nezákonný,   nakoľko   tento   mal   byť   vypočutý   ako   účastník konania..., a nie v postavení svedka..., pretože bol konateľom pôvodného žalobcu...;

- prvostupňový súd arbitrárne vyhodnotil výšku príslušenstva...

f) prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, a to takou právnou kvalifikáciou, ktorá vykazuje znaky svojvôle... a je v rozpore s judikatúrou vyšších súdov:

Prvostupňový súd nesprávne aplikoval (interpretoval výkladom) ustanovenie § 351 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy, v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR... Prvostupňový   súd   porušil   zákon   ústavne   nesúladným   spôsobom   aj   vo   vzťahu k aplikácii ustanovení § 580 Občianskeho zákonníka a súvisiacich ustanovení Obchodného zákonníka   o   započítaní,   keď   v   rozpore   so   zákonom   aplikoval   tieto   ustanovenia pri vyhodnotení platnosti a účinnosti započítania vzájomných pohľadávok...

Občiansky   zákonník   ani   Obchodný   zákonník   v   žiadnom   zo   svojich   ustanovení o započítavaní   pohľadávok   nevyžadujú   pre   platnosť   a   účinnosť   jednostranného započítacieho prejavu akúkoľvek aktivitu či súhlas druhého účastníka.

Hrubo   svojvoľná   úvaha   prvostupňového   súdu...   nijako   zrozumiteľným   spôsobom nevysvetľuje,   ani   neuvádza   žiadne   zákonné   dôvody,   ktoré   by   podporovali   záver o neplatnosti, resp. neúčinnosti započítania...

Nezákonná a arbitrárna je aj... úvaha prvostupňového súdu o tom, že „kompenzačný prejav spoločnosti ŠPED - ELIT, s. r. o... nemohol byť platne účinný,...“ pretože definuje iné   podmienky   platnosti   a   účinnosti   započítania,   než   predpokladá   hypotéza   zákonnej právnej   normy,   čím prvostupňový   súd   koná svojvoľne   v rozpore   so   zákonnou úpravou. Zákon...   nevyžaduje   žiadne   oznámenia   ani   „preukázania“   voči   dlžníkovi   na   účinnosť jednostranného započítania.

Svojvoľná bola aj... úvaha prvostupňového súdu o dôkaznom bremene..., nakoľko prvostupňový súd nevysvetlil, prečo predložené jednostranné započítanie neakceptoval ako dôkaz, prečo neaplikoval úpravu § 359 Obchodného zákonníka a prečo zmätočne najprv konštatuje, že pohľadávky uplatňované žalobným návrhom sú nesporné, a následne, že nie je možné zistiť, či pohľadávky spoločnosti ŠPED - ELIT, s. r. o. sú splatné, resp. spôsobilé na započítanie, keďže sú to totožné pohľadávky...

Na   základe   uvedenej   nezákonnej   a   svojvoľnej   aplikácie   a   interpretácie   zákonnej úpravy   je   Rozsudok   OS   KE   II   výsledkom...   arbitrárneho   a   svojvoľného   postupu a rozhodovania prvostupňového súdu...

Krajský   súd   Košice   bez   vykonania   akéhokoľvek   dokazovania,   nariadenia pojednávania, výzvy účastníkov na vyjadrenie alebo iného procesného úkonu, ktorým by umožnil žalovaným vrátane Sťažovateľa prezentovať svoj právny názor, resp. vyjadriť sa k právnym   záverom   dovolacieho   súdu   vysloveným   v   uznesení   NS   SR   2012,   rozhodol neústavným a nezákonným Rozsudkom KS KE 2012...

A) Rozsudok KS KE 2012 sa v plnom rozsahu stotožnil s Rozsudkom OS KE II, ktorý však vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, neúplného dokazovania, konanie jemu predchádzajúce   bolo   postihnuté procesnými vadami a ktorý bol výsledkom svojvoľného uvažovania prvostupňového súdu...

B) Rozsudok KS KE 2012 je v príkrom rozpore s predchádzajúcim rozhodnutím toho istého odvolacieho súdu v totožnej veci - Rozsudkom KS KE 2008, vrátane zaujatia úplne odlišného hmotnoprávneho názoru na predmetnú vec... ba dokonca v rozpore s uznesením NS SR 2012... Krajský súd Košice nedoplnil dokazovanie podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, čím možno jeho rozhodnutie považovať za prekvapivé...;

C) Rozsudok   KS KE   2012   je výsledkom   hrubo svojvoľného postupu   odvolacieho súdu,   ktorý   neumožnil   Sťažovateľovi   ani   ostatným   žalovaným   vyjadriť   sa   k   právnemu názoru Najvyššieho súdu SR v uznesení NS SR 2012, a už vôbec nie na neho reagovať v rámci   dokazovania,   rovnako   tak   sa   žalovaní   nemohli   vyjadriť   k   zmenenému   právnemu názoru Krajského súdu Košice v Rozsudku KS KE 2012, ktorý v porovnaní s Rozsudkom KS KE 2008 nereflektoval žiadny argument Sťažovateľa a ostatných žalovaných v podaných odvolaniach...;

D) Rozsudok KS KE 2012 nie je výsledkom samostatného posúdenia veci na základe odvolania, ale iba mechanickým odsúhlasením právneho záveru Rozsudku OS KE II... Z   porovnania   prvostupňového   znenia   a   druhostupňového   znenia   je   zrejmé,   že... Krajský súd Košice výlučne skopíroval text z Rozsudku OS KE II do Rozsudku KS KE 2012, pričom celé jeho „zdôraznenie správnosti“ (čo malo byť jeho vlastným posúdením veci na báze odvolania) je prakticky kópiou cudzieho právneho názoru prvostupňového súdu. Takýto postup odvolacieho súdu je v právnom štáte neprípustný...

E) Rozsudok KS KE 2012 sa vôbec nezaoberal časťou odvolaní žalovaných (vrátane odvolania Sťažovateľa), týkajúcou sa výroku prvostupňového súdu v Rozsudku OS KE II o náhrade trov konania, napriek tomu, že odvolávajúci sa žalovaní spochybnili výpočet náhrady trov konania, ktorá bola vyčíslená aj v časti (za čas), kedy žalovaní v 2., 3. a 4. rade neboli účastníkmi konania.

Krajský   súd   Košice   svojím   svojvoľným   postupom...   odňal   Sťažovateľovi   možnosť konať   pred   súdom,   a   pri   zohľadnení   všetkých   okolností   postupu   prvostupňového a odvolacieho súdu v konaní máme za to, že jednoznačne bola v tomto štádiu konania daná vada konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku...»

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedla: «... Napádané uznesenie najmä:

A) Nebralo do úvahy dovolateľmi namietanú existujúcu vadu konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku...; Najvyšší súd SR dospel k arbitrárnemu záveru, že tvrdenia dovolateľov údajne nie sú opodstatnené. Tento záver Najvyššieho súdu SR... nie je preskúmateľný...

B) V rozpore so zákonom konštatovalo..., že postup odvolacieho súdu, ktorým tento v časti   o   zaplatenie   peňažnej   sumy   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   bol   možný bez doplnenia dokazovania, resp. nariadenia pojednávania, a to preto, že sa odvolací súd stotožnil   s   odôvodnením   prvostupňového   rozsudku   a   jeho   právnymi   závermi   v   celom rozsahu; v rozpore so zákonom je tento postup najvyššieho súdu... najmä preto, že odvolací súd iba mechanicky prebral názor súdu prvého stupňa, a nie riadne preskúmaval odvolanie, preto, že odvolací súd nedal možnosť po rozhodnutí dovolacieho súdu sa žalovaným k nemu ani vyjadriť, a tiež preto, že odvolací súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia protirečí vlastnému predchádzajúcemu právnemu posúdeniu veci vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tej istej veci;

C) v rozpore so zákonom a skutočnosťou konštatovalo..., že záväzný právny názor dovolacieho súdu vyslovený nebol, hoci v uznesení NS SR 2012 bolo jasne uvedené, že k predmetnému   právnemu   posúdeniu   v   Rozsudku   KS   KE   2008   potrebuje   odvolací   súd doplniť dokazovanie...,

D)   nesprávne   a   v   konečnom   dôsledku   arbitrárne   kvalifikovalo   splnenie   kritérií konštantnej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   pre   odôvodňovanie   rozhodnutí   Odvolacím rozsudkom 2012 v spojení s Prvostupňovým rozsudkom, ktoré in concreto splnené neboli. Predovšetkým sú svojvoľné... konštatovania Najvyššieho súdu SR... o tom, že:

-   sa   prvostupňový   súd   mal   vysporiadať   zákonným   spôsobom   s   otázkou jednostranného započítania spoločnosťou ŠPED – ELIT...;

- sa odvolací súd v potrebnom rozsahu mal zaoberať odvolaním...;

- sa odvolací súd mal „osobitne vyjadriť k spornej otázke týkajúcej sa účinnosti jednostranného započítania pohľadávok“...;

-   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   údajne   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   resp. ústavne nekonformné, pretože pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa od znenia príslušných ustanovení nemal odchýliť a nemal poprieť ich účel a význam [v skutočnosti odvolací súd poprel význam a účel hmotnoprávnych ustanovení o započítavaní pohľadávok, keď   usudzoval   iné   podmienky   započítania,   než   predpokladá   zákon,   poprel   význam hmotnoprávneho ustanovenia o odstúpení, keď neuvažoval jeho účinky ex nunc, a najmä poprel účel a význam celého odvolacieho konania...

E)... Neústavná aplikácia § 219 ods. 2 O. s. p. Najvyšším súdom SR... spočíva v tom, že Krajský súd Košice sa nevysporiadal s relevantnými námietkami Sťažovateľa a ostatných žalovaných v odvolaniach proti nezákonnosti Rozsudku OS KE II, a Najvyšší súd SR tento neústavný postup Krajského súdu Košice neodstránil, ale podporil, čím odňal Sťažovateľovi a   ostatným   dovolateľom   možnosť   konať   pred   súdom,   pretože   Sťažovateľ   a   ostatní dovolatelia takto neboli stranou odvolacieho konania, a ich činnosť nemohla mať vplyv na Rozsudok KS KE 2012, a tento nedostatok nenapravil ani Najvyšší súd SR...

Najvyšší   súd   SR   v   Napádanom   uznesení   nekorigoval   v   Dovolacom   konaní   vadu konania podľa § 237 písm. f) O. s. p., spočívajúcu v odňatí možnosti Sťažovateľa konať pred súdom, najmä preto, že svojvoľný Rozsudok KS KE 2012 sa odklonil od predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci, k čomu sa Sťažovateľ nemohol vopred vyjadriť, a rovnako   tak   nereagoval   na   odvolanie   Sťažovateľa,   a   iba   použil   cudziu   argumentáciu prvostupňového súdu, čím prakticky poprel možnosť odvolania Sťažovateľa...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odoprel   Sťažovateľovi   meritórny   prieskum Rozsudku KS KE 2012,   pričom Rozsudok KS KE 2012 bol len „zostručnenou kópiou“ Rozsudku   OS   KE   II,   ktorý   bol   z   vyššie   uvedených   dôvodov   neústavný   a   nezákonný. V konečnom   dôsledku   tak   napriek   realizovaným   opravným   konaniam   o   riadnom a mimoriadnom   opravnom   prostriedku   nebolo   rozhodované   o   námietkach   Sťažovateľa vytýkajúcich vady prvostupňového rozhodnutia.

Súdne konanie ako celok tak nebolo spravodlivé, pretože bez ohľadu na právny názor sťažovateľa na predmet konania (kde konajúce súdy sa nevysporiadali s právne relevantnou argumentáciou   sťažovateľa),   sťažovateľovi   nebolo   umožnené   realizovať   jeho   procesné práva a povinnosti. Sťažovateľovi bolo najmä odopreté vysvetlenie údajnej nedôvodnosti jeho   odvolania,   bol   mu odopretý   reálny prieskum jeho   odvolania   v odvolacom   konaní, odopretá možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR v prebiehajúcom konaní a bez opory v zákone odopretá ochrana proti vadám konania pred Najvyšším súdom SR, a taktiež mu bola odopretá ochrana proti vadám prvostupňového konania, v ktorom bolo Sťažovateľovi   odopreté   najmä   (avšak   nielen)   vysvetlenie   nevykonania   ním   navrhnutých dôkazov, odopreté právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia v časti trov konania...»

K tvrdenému porušeniu zásady rovnosti strán sťažovateľka uviedla: „Okresný súd Košice II ani Krajský súd Košice neposkytol Sťažovateľovi rovnaké možnosti,   ako   boli   poskytnuté   žalobcovi,   resp.   aj   žalovanému   v   1.   rade,   a   to   z   týchto dôvodov:

1)   Okresný   súd   Košice   II   bez   akéhokoľvek   vysvetlenia   v   Rozsudku   OS   KE   II nevykonal dôkazy navrhnuté Sťažovateľom, resp. aj žalovaným v 2. rade a v 3. rade...

2) Okresný súd Košice II konal rozdielnym spôsobom bez akéhokoľvek zdôvodnenia, resp.   zákonného   dôvodu   voči   žalovanému   v   1.   rade   a   voči   Sťažovateľovi   a   ostatným žalovaným,   keď   žalovaného   v   1.   rade,   hoci   tento   bol   neúspešný,   nezaviazal   priamo na náhradu   trov   konania   vo   výroku   Rozsudku...,   ale   vyslovil,   že   o   tom   rozhodne samostatným uznesením...

3) Okresný súd Košice II umožnil žalobcovi obísť zákonné ustanovenia o miestnej príslušnosti vo vzťahu k žalovaným v 2., 3. a 4. rade (Sťažovateľovi) tým, že mu umožnil rozšíriť žalobu na žalovaného v 2. rade v čase, keď sa žalovaného v 2. rade (ŽSR) prípadný určovací výrok netýkal...

Okresný súd Košice II...   na námietku miestnej príslušnosti   právneho predchodcu žalovaných v 2., 3. a 4. rade - žalovaného v 2. rade (ŽSR) nereagoval nápravou tak, že by vylúčil vec... na samostatné konanie, a túto následne postúpil na miestne príslušný súd...

4) Krajský súd Košice bez akejkoľvek zjavnej reakcie na argumentáciu v odvolaní Sťažovateľa,   resp.   ostatných   odvolateľov   na   strane   žalovaných,   rozhodol   prekvapivo v neprospech žalovaných Rozsudkom KS KE 2012, keď predtým rozhodol v ich prospech Rozsudkom KS KE 2008, čo okrem už uvedených porušení je aj porušením zásady rovnosti zbraní a kontradiktórnosti civilného konania...“

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti tiež namietala porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu zbytočných prieťahov v namietanom konaní, ktoré „vybočujú z rámca primeranosti dĺžky súdneho konania...

Tieto   nedôvodné   prieťahy   v   súdnom   konaní...   sú   per   se   porušením   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   a   porušením   práva garantovaného Sťažovateľovi čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a preto by mali byť zohľadnené ako podporný dôvod k vysloveniu porušenia práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR uznesením   Najvyššieho   súdu   SR,   č.   k.   4   Obdo   23/2013   zo   dňa   31.   januára   2013   a rozsudkom   Krajského   súdu   Košice,   č.   k.   2   Cob/173/2012,   zo   dňa   20.   decembra   2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 4 Obdo 23/2013 zo dňa 31. januára 2013, a rozsudok Krajského súdu Košice, č. k. 2 Cob/173/2012, zo dňa 20. decembra 2012 sa zrušujú.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa.“

Sťažovateľka   zároveň   požiadala   o   odloženie   vykonateľnosti   rozsudku   okresného súdu sp. zn. 32 Cb 65/2002 z 22. mája 2007, ako aj sťažnosťou napadnutých rozhodnutí — rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Cob   173/2012   z   20.   decembra   2012   a   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2014, a to až do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoj návrh odôvodnila bezprostredne hroziacou ujmou, že „bude plniť dvakrát totožný dlh na základe výsledku súdneho procesu, ktorý je v rozpore s právom Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,   III.   ÚS   2/05).   Tvrdenia   o   porušení   iných   práv   (základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy), resp. iným subjektom (okresným súdom), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (obdobne III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv v rozsahu, v akom   ich   sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v   sťažnosti pred ústavným súdom vymedzila v petite návrhu, t. j. skúmal, či rozsudkom krajského súdu sp. zn.   2   Cob   173/2012   z   20.   decembra   2012   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obdo 23/2013   z   31.   januára   2014   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 173/2012 z 20. decembra 2012

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl.   46   a   nasl.   ústavy,   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   konštatoval,   že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota   sťažovateľa   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Z   uvedených   aspektov   preto   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   námietok sťažovateľky uplatnených vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   sp.   zn.   2   Cob   173/2012 z 20. decembra 2012 okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie žalovaných v 2/, 3/ a 4/ rade podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a v nadväznosti na zrušujúce uznesenie dovolacieho súdu dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 2/, 3/ a 4/ v časti, ktorou títo napádajú výrok súdu prvého stupňa   o   určení   účinnosti   odstúpenia   od   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok,   je   potrebné odmietnuť,   ako   odvolanie   podané   neoprávnenou   osobou   postupom   podľa   §   218   ods.   1 písm. b) O. s. p.

Odvolací súd zdôrazňuje, že táto časť výroku súdu prvého stupňa je výrokom, ktorý sa týka len žalobcu a žalovaného 1/ a netýka sa žalovaných 2/, 3/ a 4/. Títo žalovaní nie sú týmto výrokom dotknutí.

Okrem   iného   je   potrebné   poznamenať,   že   tento   výrok   bol   pôvodne   predmetom samostatného konania, kedy žalovaný 2/, 3/ a 4/ vôbec neboli účastníkmi tohto konania, z čoho možno jednoznačne usudzovať, že tento výrok sa ani podľa petitu nemal vzťahovať na žalovaných 2/, 3/ a 4/ a taktiež ani títo žalovaní neuvádzajú žiadnu konkrétnu ujmu na svojich právach. Oprávnenou osobou na podanie odvolania bol žalovaný 1/, ktorého sa výrok týkal, tento však odvolanie nepodal.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Odvolací súd preto odvolanie žalovaných podľa § 218 ods. 1 písm. b) odmietol. Pokiaľ sa jedná o zostávajúcu časť výroku súdu prvého stupňa v časti ukladajúcej zaplatiť žalovaným v 2/, 3/ a 4/ rade peňažné plnenie žalobcovi ako i vo výroku o trovách konania, je odvolací súd toho názoru, že toto rozhodnutie je vecne správne, a preto ho postupom podľa § 219 O. s. p. potvrdil a v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza:

V konaní bolo sporné, či úkon, ktorým spoločnosť ŠPED-ELIT, s. r. o. vykonala započítanie vzájomných pohľadávok, je platným a účinným úkonom. Súd mal zato, že tento úkon nie je účinný, keďže bol vykonaný dňa 9. 4. 2001, avšak jeho doručenie strane, ktorej bol určený, nastalo dňom 11. 4. 2001, pričom z výpovede svedka J. mal súd za preukázané, že   ešte   pred   12.   4.   2001   žiadal   žalovaného   2/   a   to,   aby   pozastavil   postúpenie   týchto pohľadávok. Toto nemožno vykladať inak ako odvolanie oznámenia o postúpení, ktoré bolo najprv vykonané v ústnej forme a následne aj vo forme písomnej.

Žalovaný 2/ bol riadne informovaný o odvolaní oznámenia o postúpení pohľadávok a tento   úkon   aj   takto   pochopil,   čomu   svedčí   aj   tá   skutočnosť,   že   zostávajúcu   časť postupovanej   pohľadávky   vo   výške   4.501.851.86   Sk   z   celkovej   výšky   8.496.826,23   Sk zaplatil priamo pôvodnému žalobcovi, a to čiastkovými platbami. Okrem toho mal súd za to, že jednostranné započítanie vykonané spoločnosťou ŠPED-ELIT, s. r. o. je neúčinné aj z toho dôvodu, že započítací prejav je možné vykonať až po tom, keď sa stretnú pohľadávky spôsobilé na započítanie. V danom prípade bol úkon smerujúci k započítaniu vykonaný dňa 9. 4. 2001 (doručený žalovanému 2/ dňa 11. 4. 2001), avšak oznámenie o tom, že spoločnosť N.S.A., a. s. postupuje pohľadávky na spoločnosť ŠPED-ELIT. s. r. o. bolo žalovanému 2/ doručené až 12. 4. 2001, teda jednoznačne po tom, ako došlo k doručeniu započítania. Kompenzačný prejav spoločnosti ŠPED-ELIT, s. r. o. preto nemohol byť platne účinný. Z uvedených skutočností vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku súdu o povinnosti žalovaných v 2/, 3/ a 4/ rade peňažné plnenie žalobcovi ako aj vo výroku o náhrade trov konania je vecne správny, preto odvolací súd v tejto časti výrok rozsudku podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

V slovenskom právnom poriadku platí princíp, podľa ktorého súdy sú viazané len zákonom; znamená to, že súd pri svojom rozhodovaní prihliada a prípadne aj aplikuje súdny judikát, či stanovisko len vtedy, ak dôjde k záveru, že sú v súlade so zákonom, ale záväzné pre neho nie sú.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si trovy odvolacieho konania nevyčistil (§ 151 ods. 1, 2 O. s. p.). Žalovaných v 2/, 3/ a 4/ rade súd zaviazal nahradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za dovolanie vo výške 15.915,- eur (§243d ods. 1 O. s. p.).“

Sťažovateľka predovšetkým namietala spôsob odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,   ktorý   sa   v   namietanom   rozhodnutí   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sťažovateľka nepovažovala za správny. Odvolací súd tak urobil, opierajúc sa o ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z   formulácie   ustanovenia   §   219   ods.   2   OSP   vyplýva,   že   nie   je   povinnosťou odvolacieho   súdu   uvádzať   ďalšie,   ešte   neuvedené   dôvody,   na   zdôraznenie   správnosti prvostupňového rozhodnutia (svedčí o tom slovné spojenie „prípadne doplniť“). Preto ak aj krajský súd pri „zdôraznení správnosti“ uviedol opätovne tie isté dôvody, ktoré už boli obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, nemožno to považovať za porušenie ustanovenia § 219 ods. 2 OSP a už vôbec nie za porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.

Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky, opierajúc sa o ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, nemožno považovať za ústavne nesúladný. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje   aj   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   postup   súdu,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný súd neakceptoval ani tvrdenie sťažovateľky, že odvolací súd jej neumožnil vyjadriť sa k jeho zmenenému právnemu názoru, ani k právnemu názoru najvyššieho súdu uvedenému v jeho zrušujúcom uznesení z 31. júla 2012. Sťažovateľke bol obsah uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 58/2011 z 31. júla 2012 známy a nič jej nebránilo zaujať k nemu   svoje   stanovisko.   Napokon   k   „zmenenému“   právnemu   názoru   krajského   súdu uvedenému   v   rozsudku   sp.   zn.   2   Cob   173/2012   z   20.   decembra   2012   sa   sťažovateľka vyjadrila v mimoriadnom opravnom prostriedku — dovolaní, a v rámci konania o ňom dovolací   súd   napriek   jeho   odmietnutiu   obšírne   reagoval   na   podstatné   námietky sťažovateľky.

V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, ktorý   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi   rozsudku   okresného   súdu,   ústavný   súd poukazuje   na   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Z   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   v   intenciách zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 4 Obdo 58/2011 z 31. júla 2012 a jeho záväzného právneho názoru opätovne vec posúdil, pričom dospel k záveru, že určujúca časť výroku rozsudku okresného súdu sa netýka žalovaných v 2. až 4. rade, preto ich odvolanie smerujúce proti tomuto výroku odmietol ako podané neoprávnenou osobou. Čo sa týka výroku rozsudku okresného súdu v časti zaväzujúcej žalované v 2. až 4. rade na peňažné plnenie,   ako   i   výroku   o   trovách   konania,   okresný   súd   dospel   k   záveru   o   ich   vecnej správnosti, poukazujúc na odôvodnenie rozsudku okresného súdu a na jeho právne závery. Právny   záver   krajského   súdu   o   neúčinnosti   jednostranného   započítania   pohľadávok vykonaného   spoločnosťou   ŠPED   –   ELIT,   s.   r.   o.,   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nezistil, že by výklad   krajským   súdom   aplikovaných   hmotnoprávnych   ustanovení   o   započítavaní pohľadávok   a   o   odstúpení   od   zmluvy   bol   zjavne   svojvoľný,   resp.   arbitrárny.   Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu,   absentovali,   boli   zjavne   protirečivými   alebo   popierali   pravidlá   formálnej   alebo právnej logiky.

Keďže   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť   do   právneho   názoru   krajského   súdu.   Prípadný   zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   (nadväzujúci   na   dôvody   rozsudku   okresného súdu) takéto nedostatky nevykazuje.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   114/09)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľky,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   bol v rozpore   s   predchádzajúcim   jeho   rozsudkom   č.   k.   2   Cob   198/2007-430 z 18. novembra 2008,   ako   aj   v   rozpore   so   závermi   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obdo 58/2011 z 31. júla 2012, že došlo k odňatiu práva sťažovateľky konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], a s tým súvisiace námietky, je potrebné uviesť, že týmito otázkami sa napriek   odmietnutiu   dovolania   sťažovateľky   zaoberal   najvyšší   súd   v   uznesení sp. zn. 4 Obdo 23/2013   z   31.   januára   2014,   preto   v   tejto   časti   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   zakotvený v čl.   127 ods.   1 ústavy („...   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd“)   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému   rozhodnutiu krajského   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2014

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   spočíva   v   jej nesúhlase s právnym názorom najvyššieho súdu   vysloveným v namietanom rozhodnutí, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 173/2012 z 20. decembra 2012 ako procesne neprípustné. Podľa názoru sťažovateľky namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   arbitrárne   a   svojvoľné,   nedostatočné odôvodnené   (vzhľadom   na   nevysporiadanie   sa   s   jej   dovolacími   námietkami)   a   z   tohto dôvodu nepreskúmateľné.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu   ktorých   završuje   najvyšší   súd   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou (I. ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   46/03).   Otázka   posúdenia   prípustnosti   dovolania   je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 243b ods. 5 vety prvej v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Dovolací súd sťažnosťou napadnuté uznesenie odôvodnil takto:«Podľa § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti, rozhodnutiu, vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok   odvolacieho   súdu,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho   súdu,   vysloveného   v   tejto   veci   (§   238   ods.   2   O.   s.   p.),   alebo   rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,   ktorým súd   prvého   stupňa   vo výroku   vyslovil   neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   znaky   vyššie   uvedených rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd vo vzťahu k výroku prvostupňového súdu   o   určení   účinnosti   odstúpenia   od   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok,   odvolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade ako odvolanie podané neoprávnenými osobami, podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol. Vo zvyšnej časti síce rozsudok Okresného súdu Košice II vo veci samej potvrdil, vo výrokovej časti však prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s, p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že dovolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.

Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania podľa žalovanými namietaného ust. § 238 ods. 2 O. s. p. (ktorá je daná vtedy, ak sa odvolací súd odchýli od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý v prejednávanej veci vyslovil), je potrebné poukázať na nasledovné skutočnosti vyplývajúce z obsahu súdneho spisu:...

Dovolací súd v predmetnej veci rozhodoval doposiaľ raz, a to uznesením sp. zn. 4 Obdo/58/2011 zo dňa 31. 07. 2012, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako súdu odvolacieho č.   k.   2   Cob/198/2007-430   zo dňa 18.   11.   2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom boli procesné dôvody, keď odvolaciemu súdu vytkol, že „... zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. bez toho, aby doplnil dokazovanie spôsobom uvedeným v § 120 a nasl. O. s. p., v dôsledku ktorej skutočnosti je konanie pred ním postihnuté inou vadou v zmysle § 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p., ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“. Súčasne odvolaciemu súdu vytkol jeho konštatovanie, že žalovaní v 2., 3. a 4 rade boli prvým (určujúcim) výrokom prvostupňového súdu dotknutí, a to bez toho, aby toto svoje konštatovanie konkretizoval. V dôsledku uvedeného mal dovolací súd za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenej časti je nepreskúmateľné. Súčasne v tejto súvislosti dovolací súd zdôraznil, že právo na podanie odvolania patrí iba tomu účastníkovi konania, ktorému bola rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach.

Vzhľadom na uvedené, pochybenia odvolacieho súdu, ktoré mu vytkol dovolací súd, spočívali   v   procesných   pochybeniach,   keď   jednak   zmenil   prvostupňový   rozsudok bez doplnenia dokazovania podľa § 120 a nasl. O. s. p. a jednak nedostatočne odôvodnil svoje   rozhodnutie   vo   vzťahu   k   odvolaniu   žalovaných   v   2.,   3.   a   4.   rade   podanom proti určujúcemu výroku prvostupňového rozsudku.

Z dôvodu, že odvolací súd v ďalšom konaní rozsudok súdu prvého stupňa nezmenil, ale odvolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade, ktorým napadli jeho výrok o určení účinnosti odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávok, odmietol a vo zvyšnej časti prvostupňový rozsudok   potvrdil,   takýto   jeho   postup   bol   možný   bez   doplnenia   dokazovania,   resp. nariadenia   pojednávania,   keďže   sa   s   odôvodnením   rozsudku   a   jeho   právnymi   závermi v celom rozsahu stotožnil. Vo vzťahu k odmietnutiu odvolania žalovaných v 2., 3. a 4. rade, odvolací súd postupoval v súlade s názorom dovolacieho súdu vysloveným v tejto súvislosti, keď poukázal na to, že právo na podanie odvolania patrí iba tomu účastníkovi konania, ktorému   bola   rozhodnutím   spôsobená   ujma   na   jeho   právach.   Odvolací   súd   svoje rozhodnutie v tejto časti aj náležite odôvodnil, v dôsledku ktorej skutočnosti odstránil vadu vytknutú mu dovolacím súdom o nepreskúmateľnosti svojho predchádzajúceho rozhodnutia v dotknutej časti. Dovolací súd vo vzťahu k výroku prvostupňového rozhodnutia o určení účinnosti odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávok, v súvislosti s ktorým odvolací súd zdôraznil, že tento sa týka len žalobcu a žalovaného v 1. rade dodáva, že v danej veci chýba hmotnoprávny základ záväzkovoprávneho vzťahu medzi pôvodným žalobcom a žalovanými v 2., 3. a 4. rade, keďže posudzovaná zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá medzi pôvodným žalobcom a žalovaným v 1. rade.

Na   margo   námietky   žalovaných   spočívajúcej   v   tvrdení   o   porušení   zásady dvojinštančnosti   konania,   považuje   dovolací   súd   za   potrebné   zdôrazniť,   že   nejde o porušenie   tejto   zásady,   keď   odvolací   súd   postupuje   v   zmysle   zákonného   ustanovenia (§ 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.) a odvolanie účastníka podané proti výroku, z ktorého mu nevzniká ujma na jeho právach, odmietne (pričom svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní). Pokiaľ   ide   o   posúdenie   otázky   účinnosti   právneho   úkonu   a   nároku   žalobcu na zaplatenie   ním   uplatnenej   istiny   vrátane   úrokov   z   omeškania   (t.   j.   vo   veci   samej), záväzný právny názor dovolacieho súdu doposiaľ vyslovený nebol, a teda odvolací súd sa od neho nemohol ani odchýliť. Vzhľadom na uvedené dovolanie podľa § 238 ods. 2 O. s. p. prípustné nie je...

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti   námietok   žalovaných   v   2.,   3.   a   4.   rade   spočívajúcich   v   tvrdení,   že   im postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p...

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré   mu   právny   poriadok   priznáva.   Citované   ustanovenie   odňatie   možnosti   konať pred súdom výslovne dáva do   súvisu s faktickou činnosťou   súdu a   nie   s jeho právnym hodnotením veci vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. nie je rozhodujúce, či účastník konania konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu,   ale   len   to,   či   bol   v dôsledku   nesprávneho   postupu   súdu   ukrátený   na   svojich procesných právach. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj dovolateľmi namietané nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné, ďalej nimi namietané hodnotenie dôkazov, ako aj rozhodnutie odvolacieho   súdu   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania,   opodstatnenosť   ktorých tvrdení však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   vylučujúcich   ľubovôľu   pri   rozhodovaní,   je   aj   povinnosť   súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p,), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,   vrátane toho,   čo uviedli účastníci.   Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§   157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dbať   tiež   na   jeho celkovú presvedčivosť.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom táto   norma   sa   uplatňuje   aj   v   odvolacom   konaní   (§   211   ods.   2   O.   s.   p.).   Ústavný   súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (napr. II. ÚS 78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných   súdov   (tak   prvostupňového   súdu,   ako   aj   súdu   odvolacieho   a   prípadne   aj dovolacieho   súdu),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/2009).

Dovolací   súd   po   preskúmaní   oboch   vo   veci   vydaných   rozhodnutí,   tak prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho,   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   odvolacieho   súdu v spojení   s   potvrdeným   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa,   vyššie   uvedené   kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., spĺňa, a preto ho možno považovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, keď z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou žalobou domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenia) žalovaných k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav   pod   aplikovanú   právnu   normu,   t.   j.   aké   konkrétne   subjektívne   práva   a   povinnosti vyvodil pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu k žalobou uplatnenému návrhu, čím sa napĺňajú   najmä   kritériá   určitosti   (prehľadnosti),   zrozumiteľnosti   i   presvedčivosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu k určujúcej časti   žalobného   návrhu   vysporiadal   s   otázkou   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcu na určení   účinnosti   právneho   úkonu,   následne,   sústrediac   sa   na   posúdenie   sporných skutočností,   vysporiadal   sa   s   otázkou   platnosti   a   účinnosti   odstúpenia   od   zmluvy o postúpení   pohľadávok...,   otázkou   zániku   žalobou   uplatneného   nároku   na   zaplatenie vykonaním   jednostranného   započítania...,   ako   aj   námietkami   žalovaných   ohľadne   ich pasívnej legitimácie, námietky premlčania a litispendencie, a to aj podrobným poukázaním na právnu teóriu.

Rovnako aj rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, keď   vo   vzťahu   k   odmietnutiu   odvolaní   žalovaných   v   2.,   3.   a   4.   rade   voči   určujúcemu (prvému)   výroku   prvostupňového   rozsudku   vysvetlil   dôvod   odmietnutia.   O   povinnosti žalovaných v 2. až 4. rade platiť žalobcovi rozhodol súd prvého stupňa svojím druhým a tretím   výrokom,   voči   ktorému   právo   podať   odvolanie   mali   a   odvolací   súd   sa   ním   aj v potrebnom rozsahu zaoberal, a teda obrana ich práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania umožnená bola.

Vo vzťahu k odôvodneniu odvolacieho súdu týkajúceho sa potvrdzujúcej časti jeho rozhodnutia je potrebné skonštatovať, že i keď je jeho odôvodnenie v tejto časti pomerne stručné, túto možnosť mu poskytuje ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a osobitne sa vyjadril k spornej otázke týkajúcej sa účinnosti jednostranného započítania pohľadávok.... Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné,   pretože   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných predpisov sa od znenia príslušných ustanovení neodchýlil a nepoprel ich účel a význam... Dovolatelia ďalej namietli, že odvolací súd konal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania,   v   dôsledku   ktorej   skutočnosti   procesné   pochybil   a   konal   v   rozpore s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   ako   základným   predpisom upravujúcim procesný postup súdu.

Z   ustanovenia   §   214   ods.   1   O.   s.   p.   (v   znení   účinnom   v   čase   rozhodovania odvolacieho súdu - 20. 12. 2012) vyplýva, že odvolací súd je na prejednanie odvolania povinný nariadiť pojednávanie len vtedy, ak ide o prejednanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej a za predpokladu, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ďalej ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch, než uvedených v § 214 ods. 1 O. s. p., možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.   s.   p.).   Je teda na úvahe príslušného odvolacieho senátu,   v ktorých prípadoch bude nariadenie pojednávania považovať za potrebné. S aplikáciou citovaného ustanovenia je spojený účel urýchlenia, zhospodárnenia a racionalizácie súdneho konania.

V zmysle § 213 ods. 1 O. s. p. je odvolací súd skutkovým stavom ustáleným súdom prvého stupňa viazaný a k iným skutkovým záverom má možnosť dospieť, len ak má o ich správnosti pochybnosti. V posudzovanom prípade napadnutým rozsudkom bol potvrdený rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výrokoch   o   povinnosti   žalovaných   zaplatiť   žalobcovi uplatnenú   istinu   aj   s   úrokmi   z   omeškania   z   dôvodu   jeho   vecnej   správnosti,   a   to   tak z hľadiska skutkového, ako aj právneho stavu veci, kedy sa súd v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p.   môže   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie jeho správnosti doplniť ďalšie dôvody. Preto postup odvolacieho súdu, ktorý odvolanie prejednal a vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, bol   zákonný   a   žalovaným   nebola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Na   zdôraznenie správnosti postupu odvolacieho súdu, dovolací súd dodáva, že bol zachovaný aj postup podľa § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého bol odvolací súd povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Stalo sa tak oznámením Krajského súdu   v   Košiciach   z   13.   12.   2012   o   verejnom   vyhlásení   rozsudku   v   predmetnej   veci.... Vo vzťahu k ust. § 115a O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. dovolací súd dopĺňa, že odvolací   súd   účastníkov   na   vyjadrenie   sa   k   možnosti   rozhodnúť   vec   bez   nariadenia pojednávania s ich súhlasom ani nevyzýval, a to vzhľadom na použitie ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p.

Zhrnúc všetky vyššie uvedené skutočnosti má dovolací súd za to, že pokiaľ odvolací súd o odvolaní dovolateľov rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, procesne nepochybil a takýmto postupom im neodňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Odňatie   možnosti   konania   pred   súdom   dovolatelia   vyvodzujú   aj   z   toho,   že   súd rozhodol bez náležitého dokazovania, keď nevykonal všetky významné dôkazy, v dôsledku ktorej skutočnosti neúplné zistil skutkový stav veci, majúci za následok nesprávne právne posúdenie veci.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Citované   ustanovenie   je   vyjadrením   nezávislého   postavenia   súdu   pri   hodnotení dôkazov, ktoré vykonal,   vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Preto   nevykonanie   účastníkom   navrhnutých   dôkazov   nemožno   kvalifikovať   ako   odňatie práva konať pred súdom. O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo.   Pokiaľ   súd   na   procesné   úkony   účastníka   konania   reaguje   primeraným, zrozumiteľným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   nemožno   jeho   postup   spočívajúci v nevykonaní   navrhovaných   dôkazov   hodnotiť   ako   odňatie   práva   konať   pred   súdom   v zmysle § 237 písm. f) O. s. p...

Po   oboznámení sa   s písomným odôvodnením prvostupňového   rozsudku   v spojení s dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu dovolací súd, s poukazom na už vyššie uvedené, konštatuje, že toto zodpovedá zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, rešpektujúc ust. § 157 ods. 2 O. s. p. (uplatňované aj v odvolacom konaní podľa § 211 ods. 2 O. s. p.).

Na   margo   tvrdeného   nevykonania   dôkazov,   konkrétne   výsluchu   svedka   E.   S., navrhnutého žalovanými v 2. až 4. rade a svedkyne A. H., navrhnutej žalovaným v 3. rade, v prvostupňovom konaní, dovolací súd pre úplnosť dodáva, že na poslednom pojednávaní pred súdom prvého stupňa, konaným dňa 22. 05. 2007... účastníci na výzvu súdu návrhy na doplnenie   dokazovania   nemali   žiadne   (z   čoho   možno   vyvodiť,   že   na   výsluchu menovaných   svedkov   zrejme   netrvali),   v   dôsledku   ktorej   skutočnosti   súd   pristúpil k oboznámeniu   s obsahom   spisu   a   následne,   postupujúc   podľa   §   120   ods.   4   O.   s.   p., uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.

Vo   vzťahu   k   dovolateľmi   vytýkanému   dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   241   ods.   2 písm. b/ O. s. p... dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada konania je procesná vada, ktorá na   rozdiel   od   vád   taxatívne   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.   nezakladá   zmätočnosť rozhodnutia.   Dovolací   súd   síce   naň   prihliada   z   úradnej   povinnosti,   avšak   samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje. Je právne relevantná,   ak   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Dovolací   súd   môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy,   keď   je   dovolanie   z   určitého   zákonného   dôvodu   prípustné,   o   tento   prípad   však v prejednávanej veci nejde.

Dovolatelia   napokon   tvrdia,   že   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)... Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je najvyšším súdom považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov, procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. nie je, pretože (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania realizáciu jeho procesného oprávnenia neznemožňuje. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného   ustanovenia)   zistená   nebola,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd dovolací, dovolanie označených žalovaných podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol.

So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.»

S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   dovolacími   dôvodmi   sťažovateľky   [§   237 písm. f) a § 238 ods. 2 OSP], s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Najvyšší súd svoj záver o neprípustnosti dovolania sťažovateľky (a ďalších žalovaných) v rozsahu dovolacích námietok vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, preto tento   jeho záver   nemožno považovať za   nepreskúmateľný.   Ústavný   súd   nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (upravujúcich   prípustnosť dovolania   v   občianskoprávnych   veciach).   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavy a dohovoru.Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku   uvádzané sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného práva. V inom prípade by totiž súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené (IV. ÚS 245/2010). Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľke   k   súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej   právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   malo   dôjsť   aj   v   dôsledku   zbytočných   prieťahov v namietanom konaní,   ktoré   podľa   sťažovateľky „vybočujú   z rámca primeranosti   dĺžky súdneho konania“.

V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd konštatuje, že v systematike ústavy sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť, plynulosť a efektívnosť súdneho konania obsahom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   a   nie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods.   1   ústavy,   pokiaľ   namietané   porušenie   tohto   základného   práva   nedosahuje   takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti a z jej príloh, konštatuje, že v danom prípade   nedostatky   v   postupe   súdov   konajúcich   vo   veci   sťažovateľky   nedosahujú   takú intenzitu, že by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti, a teda aj o vyslovení porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie, a preto prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   poznamenáva, že pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   vzal   do   úvahy   aj   skutočnosť,   že III. senát   ústavného   súdu   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   429/2014   z 2.   júla   2014   odmietol v podstate identickú sťažnosť iného sťažovateľa namietajúceho porušenie označených práv v identickom konaní.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti bolo rovnako bez právneho významu zaoberať sa požiadavkou sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 32 Cb 65/2002 z 22. mája 2007, ako aj namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014