znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 265/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. U., P., zastúpeného advokátom JUDr. Š. B., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/04 a jeho rozsudkom z 18. marca 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/227/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. U. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2012 doručená sťažnosť L. U., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 47 ods.   3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/04 a jeho rozsudkom z 18. marca 2010,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/227/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/04 konal   okresný   súd   o žalobe,   ktorou   sa   žalobcovia   proti   sťažovateľovi   v procesnom postavení žalovaného v 1. rade, ako aj proti ďalším žalovaným v 2. – 33. rade domáhali určenia, že v žalobe špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom L. U. st., zomrelom... (ďalej len „poručiteľ“). V priebehu konania sa žalovaní v 2., 11. a 15. rade vzájomnou žalobou domáhali tak voči žalobcom, ako aj voči ostatným žalovaným (vrátane sťažovateľa, pozn.) určenia, že časť sporných nehnuteľností bola ku dňu smrti poručiteľa v podielovom spoluvlastníctve žalovaného v 2. rade v podiele 1/2 k celku a poručiteľa tiež vo veľkosti 1/2 k celku, t. j. že do dedičstva po poručiteľovi patrí podiel 1/2 na sporných nehnuteľnostiach.

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 156/04-1489 z 18. marca 2010 rozhodol, že časť vo výroku   vyšpecifikovaných   sporných   nehnuteľností   patrí   výlučne   do   dedičstva   po poručiteľovi,   súčasne   určil,   že   ďalšie   vo   výroku   špecifikované   nehnuteľnosti   patria   do podielového spoluvlastníctva žalovaného v 2. rade v podiele vo veľkosti 1/2 k celku a do dedičstva po poručiteľovi v podiele tiež vo veľkosti 1/2 k celku, okrem tohto okresný súd v časti späťvzatia žaloby konanie zastavil a vo zvyšnom nároku žalobu zamietol. Súčasne okresný súd sťažovateľa zaviazal, aby žalobcom uhradil trovy konania v sume 3 674,44 € a na účet okresného súdu trovy konania preddavkované štátom v sume 104,21 € a ostatným žalovaným náhradu trov konania nepriznal.

V odvolaní proti predmetnému rozsudku   okresného súdu   sťažovateľ okrem iného namietal, že pokiaľ okresný súd pri rozhodovaní s poukazom na tú skutočnosť, že dedičské konanie   po   poručiteľovi   nebolo   dosiaľ   ukončené,   vôbec   nezobral   do   úvahy   uznesenie niekdajšieho Štátneho notárstva v Považskej Bystrici sp. zn. D 586/88 z 28. marca 1988 o dodatočne,   resp.   novoobjavenom   majetku   poručiteľa,   ktoré   podľa   doložky   nadobudlo právoplatnosť 3. októbra 1988, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym, resp. neúplným   skutkovým   zisteniam,   dôsledkom   čoho   vec   aj   nesprávne   právne   posúdil. Sťažovateľ   zároveň   uviedol,   že   okresným   súdom   vôbec   neboli   brané   do   úvahy   jeho vyjadrenia, pričom vytýkal aj nesprávnosť výroku o trovách konania.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa vrátane odvolania žalobcov rozsudkom č. k. 19 Co 227/2010-1689 z 13. októbra 2011 tak, že rozsudok okresného súdu v časti výroku vo veci samej a v časti výroku o náhrade trov prvostupňového konania potvrdil. Krajský súd v časti výroku o náhrade trov konania preddavkovaných štátom odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že „žalobca 1“ (ide o zrejmú nesprávnosť, správne   by   malo   byť   žalovaný   v   1.   rade,   pozn.)   nie   je   povinný   tieto   uhradiť,   pričom rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 19 Co 227/2010-1689 z 13. októbra 2011 podal sťažovateľ   podaním   z   3.   januára   2012   dovolanie,   o   ktorom   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   v čase podania sťažnosti ešte nerozhodol, a z tohto dôvodu   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   konanie   o jeho   sťažnosti   prerušil   do   doby rozhodnutia o jeho dovolaní.

Sťažovateľ porušenie ním označených práv odôvodnil takto: «... V prvom rade poukazujem na to, že okresný súd, ale ani Krajský súd v Trenčíne sa v dostatočnej miere nezaoberal Uznesením zo dňa 28.03.1988, sp. zn. D 586/1988..., ktoré   vydalo   Štátne   notárstvo   v   Považskej   Bystrici   vo   veci   dodatočného   prejednania dedičstva   po   poručiteľovi   L.   U...   ktorý   zomrel   dňa...,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   a vykonateľnosť dňa 03.10.1988. Na základe uvedeného dedičského rozhodnutia som sa stal v 1/3 - ine vlastníkom zbytku Pkn. parcely č... - dom č... dvor a záhrada vo výmere 15540m2 zapísanej vo vl. č... kat. úz. P. v EN stave neidentickom. Správa katastra Považská Bystrica uvedené dedičské rozhodnutie zapísala na „hluchý“ list vlastníctva (ďalej len LV) č... Na základe vypracovaného GP č. 9/2000... ktorý vypracoval a autorizačne ho overil Ing. S., úradne ho overila Ing. M. bolo ustálené, že zbytok Pkn. parcely č..., ktorá je zapísaná v Pkn. vl... boli vytvorené nasledovné C KN parcely: CKN č... - zastavaná plocha č. s. 109 a dvor o výmere 815m2, C KN č... - zast. plochy o výmere 255m2, C KN č... - zast. plochy o výmere 443m2. Zdôrazňujem, že na základe uvedeného dedičského rozhodnutia a GP č. 9/2000 bolo možné vykonať zápis vlastníckeho práva k už uvedeným novovytvoreným pozemkom... Uznesenie zo dňa 28.03.1988, sp. zn. D 586/1988 je platné, nikto ho nezrušil, je právoplatné a vykonateľné.... a v žiadnom prípade ho nemôže meniť, pretože vec bola právoplatne skončená, v opačnom prípade by sa jednalo o res judicáta....

... Uvedené uznesenie D 586/88 neprejednáva majetok po poručiteľovi..., ktorý bol prejednaný   v   dedičskom   konaní   D   186/61,   ale   prejednáva   novoobjavený   majetok poručiteľa, preto nemá nič spoločné s D 186/61 (pretože nebolo zapísané do katastra). Pokiaľ by tomu tak nebolo bol by narušený princíp mojej právnej istoty, čo potvrdzuje judicát, t. j. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.02.2009, sp. zn. 4Cdo   130/2007.   Z uvedeného   dôvodu   som   nadobudol   sporné   pozemky   aj   na   základe vydržania, pretože som ich dobromyseľné užíval viac ako 10 rokov v dobrej viere že mi patria na základe D 586/88.

Som presvedčený o tom, že ani uznesenie ŠN 186/61 nemalo byť zrušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.02.1995, sp. zn. 13Co/99/95-61, pretože......   súd   nebral   do   úvahy   moje   tvrdenia   a   tvrdenia   môjho   právneho   zástupcu   na jednotlivých pojednávaniach, ani moje písomné vyjadrenia nezobral do úvahy, pretože sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku.

... Aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa je povinný vysporiadať sa s argumentmi účastníka konania uvedenými v odvolaní a nemôže sa obmedziť len na jednoduché konštatovanie, že sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, ako bolo v tomto prípade.... Moje vyjadrenia boli najmenej 25 krát zaslané k sp. zn. 6C 156/04, kde aj môj právny zástupca JUDr. P. žiadal o zamietnutie celého konania, ktoré viedol okresný súd pod sp. zn. 6C 156/04 a zároveň som žiadal odmietnuť platiť akékoľvek trovy konania a právneho zastúpenia, pretože som ja spor nezapríčinil.... boli prieťahy v konaní, preto u sťažovateľa pretrváva stav právnej neistoty....»Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa L. U. na ochranu majetku, právo dediť a vlastniť majetok, a na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotveného v čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyplývajúceho z Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v zmysle čl. 6 ods. 1, čl. 13 a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle čl.   1   -   ochrana   majetku   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   vedenom   pod   sp.   zn. 19Co/227/2010 a jeho rozsudkom zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 19Co/227/2010-1689 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa L. U. na ochranu majetku, právo dediť a vlastniť majetok, a na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotveného v čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyplývajúceho z Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v zmysle čl. 6 ods. 1, čl. 13 a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle čl. 1 - ochrana majetku postupom Okresného súdu Považská Bystrica vedenom pod sp. zn. 6 C/156/2004 a jeho rozsudkom zo dňa 18.03.2010, sp. zn. 6C/156/2004-1489 porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 19Co/227/2010-1689.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   Okresného   súdu   Považská Bystrica zo dňa 18.03.2010, sp. zn. 6 C/156/204-1489 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

5.   Sťažovateľovi   L.   U.,   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   20.000,-   € (slovom: dvadsaťtisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Právnemu zástupcovi sťažovateľa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na jeho účet JUDr. Mgr. Š. B..., a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (bod A) o porušení základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/2004 a jeho rozsudkom č. k. 6 C 156/04-1489 z 18. marca 2010 (bod A.1) a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 227/2010 a jeho rozsudkom č. k. 19 Co 227/2010-1689 z 13. októbra 2011 (bod A.2), ako aj tvrdenie (bod B) o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   6   C   156/2004   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 19 Co 227/2010.

A. Namietané porušenie práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ odôvodnil tým, že tak okresný súd,   ako   ani   krajský   súd   nezohľadnili   existenciu   právoplatného   uznesenia   Štátneho notárstva   v Považskej   Bystrici   sp.   zn.   D   586/88   z   28.   marca   1988   o dodatočnom prerokovaní   novoobjaveného   majetku   poručiteľa,   po   ktorom   bolo   pôvodné   dedičské konanie prerokované v konaní vedenom pod sp. zn. D 186/61. Podľa sťažovateľa aj napriek tomu, že rozhodnutie z pôvodného dedičského konania po poručiteľovi sp. zn. D 186/61 z 31. júla 1962 bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 99/95-61   zo 17.   februára   1995,   táto   skutočnosť   nemala   mať   dopad   na   uznesenie z dodatočného dedičského konania po poručiteľovi sp. zn. D 586/88 z 28. marca 1988, ktoré riadne   nadobudlo   právoplatnosť   (3.   októbra   1988)   a nebolo   zrušené,   pričom   práve   na základe tohto uznesenia sťažovateľ nadobudol po poručiteľovi do vlastníctva nehnuteľnosti (nachádzajúce sa v katastrálnom území P. pôvodne zapísané v pozemkovo-knižnej vložke č... ako parcela č... – dom č..., dvor a záhrada o výmere 15540 m2 v podiele vo veľkosti 1/3 k celku),   čo   súdy   v napádaných   konaniach   nezohľadnili   a túto   skutočnosť   podľa sťažovateľa vo svojich rozhodnutiach ani náležite neodôvodnili. Sťažovateľ zdôraznil, že keďže uznesenie z dodatočného dedičského konania dosiaľ nebolo zrušené, a teda je platné, pričom podľa geometrického plánu vyhotoveného Ing. F. S. nehnuteľnosti pôvodne vedené v pozemkovo-knižnej evidencii nehnuteľností č... sú identické s nehnuteľnosťami vedenými v aktuálnej   katastrálnej   evidencii   nehnuteľností   ako   parcely   č...,   vo   vzťahu   k   predmetu napádaného konania tak okresného súdu, ako aj krajského súdu predstavuje táto skutočnosť prekážku res iudicata. Okrem toho sťažovateľ tiež argumentuje tým, že súdy nezohľadnili ani tú skutočnosť, že aj keby uznesenie z dodatočného dedičského konania nebolo platné, v jeho prípade bolo toto uznesenie okolnosťou spôsobilou založiť jeho dobromyseľnú držbu zdedených   nehnuteľností,   ktorá   v konečnom   dôsledku   viedla   k vydržaniu   vlastníckeho práva sťažovateľom k týmto nehnuteľnostiam.

A.1 K namietanému postupu a rozsudku okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   namietaný   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 156/04, ako aj o jeho rozsudok z 18. marca 2010, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi   orgánmi   Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je alebo bol o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje alebo neposkytoval iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 6 C 156/04-1489 z 18. marca 2010 bol na základe využitia riadneho opravného prostriedku (odvolania)   sťažovateľom   preskúmaný   krajským   súdom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 Co 227/2010, a to z hľadiska námietok, ktorými je odôvodňovaná aj táto sťažnosť. Na základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   sa   tak   krajský   súd   v   rozsahu   svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľ   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

A.2 K namietanému postupu a rozsudku krajského súdu

Obdobne aj v súvislosti s napádaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 227/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2011 ústavný súd konštatuje, že podľa svojej doterajšej judikatúry dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) – považuje za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ako   to   zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   sťažovateľ   na   základe   tých   istých námietok, akými odôvodňuje svoju sťažnosť, podal proti označenému rozsudku krajského súdu dovolanie pre naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 237 písm. d) OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo (t. j. pre prekážku res iudicata), pričom najvyšší   súd   z úradnej   moci   skúma, resp.   prihliada   aj na prípadné naplnenie ostatných dovolacích   dôvodov   taxatívne   uvedených   v   ustanovení   §   237   OSP,   ktoré   ako   dôvody tzv. zmätočnosti napadnutého rozhodnutia vždy zakladajú možnosť pre najvyšší súd toto rozhodnutie   zrušiť   a   vec   vrátiť   odvolaciemu   súdu   (v   danom   prípade   krajskému   súdu) na ďalšie konanie.

Napriek tomu, že z ustanovenia § 238 ods. 3 OSP zrejme vyplýva, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu (krajského súdu), ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,   je   prípustné,   len   ak   odvolací   súd   vyslovil   vo   výroku   svojho   potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (k čomu v danej veci nedošlo, pozn.), a teda v danej právnej veci dovolanie proti označenému rozsudku krajského súdu okrem dôvodov zmätočnosti podľa ustanovenia § 237 OSP nie je prípustné, avšak keďže v prípade ich prípadného preukázania (rozumej dôvodov zmätočnosti, pozn.) by už v dovolacom konaní mohlo dôjsť k naplneniu účelu sledovaného sťažovateľom aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom, a to predovšetkým k zrušeniu napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   podľa   názoru   ústavného   súdu   je   v   tomto   čase sťažnosť sťažovateľa podaná predčasne.

V súvislosti s návrhom sťažovateľa, aby ústavný súd konanie o sťažnosti prerušil do právoplatného ukončenia konania o jeho dovolaní, ktoré podľa zistenia ústavného súdu prebieha od 23. marca 2012 na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo 71/2012 a o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté, ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   sa   považuje ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   dovolaní,   pričom   lehota   na   podanie sťažnosti   proti   dovolaním   napadnutému   druhostupňovému   rozhodnutiu   sa   považuje   za zachovanú (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní aj v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

B. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj nečinnosť, resp. prieťahy v konaní tak okresného súdu, ako aj krajského súdu a s tým spojený aj stav jeho pretrvávajúcej právnej neistoty.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 227/2010 krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom z 13. októbra 2011, ktorým čiastočne potvrdil a čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 156/04 z 18. marca 2010, pričom spis bol okresnému súdu vrátený už 16. novembra 2011. Podľa zistenia ústavného súdu tento rozsudok krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu v časti výroku vo veci samej a o trovách konania nadobudol právoplatnosť 26. januára 2012.

Sťažnosť   na   liknavý   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 156/04, ako aj krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 227/2010 bola ústavnému súdu doručená 10. januára 2012 (na poštovú prepravu podaná 5. januára 2012), teda   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   podaná   potom,   ako   krajský   súd   vyhlásil   vo   veci rozsudok (13. októbra 2011) a spis 16. novembra 2011 vrátil okresnému súdu iba na účely doručenia rozsudku. V čase podania sťažnosti tak už krajský súd a ani okresný súd neboli oprávnené vo veci konať, takže nemohli ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označené   právo   sťažovateľa,   pretože   vyhlásením   konečného   rozsudku   vo   veci   samej vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa ústavná úloha okresného súdu   skončila   vyhlásením   rozsudku   č.   k.   6   C   156/04-1489   z 18.   marca   2010   a úloha krajského súdu sa skončila vyhlásením rozsudku sp. zn. 19 Co 227/2010 z 13. októbra 2011, t. j. ich úloha skončila ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, pričom v následnom postupe okresného súdu obmedzeného len na doručenie označeného rozsudku krajského súdu všetkým účastníkom konania a na jeho opatrenie doložkou právoplatnosti ústavný súd prieťahy nezistil.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (namietaného porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom okresného súdu a krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   však   nad   rámec   poznamenáva,   že   ak   by   po   prípadnom   zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu v dovolacom konaní a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie v postupe krajského súdu alebo okresného súdu nastali prieťahy v konaní, sťažovateľ   má   právo   opätovne   sa   domáhať   ochrany   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   novou   sťažnosťou   podanou   ústavnému súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označených   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   rozhodnutie   o   priznaní   finančného zadosťučinenia   a   trov   konania je viazané na vyslovenie   porušenia   práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ   domáhal   ich   priznania,   ako   aj   o   jeho   návrhu   na   prerušenie   konania už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012