znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 265/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. E., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tp   38/2009   a   jeho   uznesením   z   13.   marca   2009   a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 14/2009 z 25. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. E. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2009 doručená sťažnosť A. E., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 38/2009 a jeho uznesením z 13. marca 2008 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 14/2009 z 25. marca 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v N., Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) ČVS: KRP-41/OVK-NR-2008 z 27. septembra 2008 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) a e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Neskôr   vyšetrovateľ   krajského   riaditeľstva   uznesením   ČVS:   KRP-110/OVK-NR-2008 zo 7. novembra 2008 vzniesol sťažovateľovi obvinenie aj pre prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Následne boli obe trestné veci sťažovateľa spojené na spoločné konanie, ktoré je vedené pod ČVS: KRP-41/OVK-NR-2008.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 158/2008 z 30. septembra 2008 v spojení s uzneseniami krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 43/2008 z 2. októbra 2008 a sp. zn. 7 To 45/2008 z 22. októbra 2008 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Väzba začala plynúť od 26. septembra 2008. Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 176/2008 z 10. februára 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 8/2009 z 25. februára 2009 bola väzba u sťažovateľa rozšírená aj o dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v N.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   podal 2. marca 2008 okresnému súdu návrh č. k. Kv 38/08-145 z 27. februára 2009 na predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľa do 15. mája 2009.

O tomto návrhu okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 Tp 38/2009 z 13. marca 2009 tak, že lehotu trvania väzby v prípravnom konaní u sťažovateľa predĺžil do 15. mája 2009. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 14/2009 z 25. marca 2009 zamietol ako nedôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu a jeho uznesením z 13. marca 2009 a uznesením krajského súdu z 25. marca 2009 došlo k porušeniu jeho základného práva na slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 5 dohovoru, čo odôvodnil takto:

«1. Samotné rozhodovanie okresného súdu o návrhu Krajskej prokuratúry N., sp. zn. Kv 38/08-145, na predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľa, malo podľa predvolania Okresného   súdu   Nitra   zo   dňa   04.   03.   2009   prebehnúť   v   rámci   výsluchu   obvineného. Uvedený výsluch obvineného sa mal podľa súdneho predvolania konať „v zmysle § 243 Tr. poriadku“,   toto   ustanovenie   Trestného   poriadku   však   upravuje   predbežné   prejednanie obžaloby. Ďalej sú v predvolaní citované ustanovenia § 293 ods. 4 až ods. 9 Trestného poriadku, ktoré procesné upravujú prítomnosť obvineného a konanie súdu na verejnom zasadnutí. V zmysle uvedeného poučenia písomne požiadal sťažovateľ dňa 06. 03. 2009 o konanie a rozhodovanie súdu o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania jeho väzby bez jeho prítomnosti, len za prítomnosti jeho zvoleného obhajcu, čo bolo v súlade s § 293 ods. 7, ako aj s § 72 ods. 2 Trestného poriadku.

Dňa   13.   03.   2009   v   dopoludňajších   hodinách   obhajca   sťažovateľa   písomne ospravedlnil súdu svoju neúčasť na výsluchu, ktorý sa mal konať v čase o 13,45 hod. na okresnom súde. Zároveň oznámil súdu, že sťažovateľ mu vypovedal plnú moc na obhajobu jeho osoby. Sudkyňa pre prípravné konanie mala nesporne vedomosť o tomto ospravedlnení obhajcu (bolo odoslané faxom, ako aj podané osobne do podateľne okresného súdu), ako aj o tom, kto je novým zvoleným obhajcom sťažovateľa, nakoľko túto skutočnosť telefonicky zisťovala   priamo   od   sťažovateľa   v   Ústave   na   výkon   väzby   L.   Napriek   uvedeným skutočnostiam,   ako   aj   tomu,   že   v   danom   prípade   ide   o   konanie   vo   veci   s   povinnou obhajobou   podľa   §   37   ods.   1   písm.   a),   c)   Trestného   poriadku,   sudkyňa   pre   prípravné konanie vykonala výsluch bez prítomnosti obhajcov, v rámci ktorého sa však k veci vyjadril prokurátor, o čom svedčí zápisnica z výsluchu okresného súdu. V rámci takto vykonaného výsluchu, bez prítomnosti oboch obhajcov, sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu rozhodla uznesením sp. zn. 4 Tp/38/2009 zo dňa 13. 03. 2009, o predĺžení lehoty väzby u sťažovateľa, ako aj u spoluobvineného(...), do dňa 15. 05. 2009. Do uznesenia okresného súdu (str. 3) dokonca sudkyňa pre prípravné konanie uviedla, že k návrhu prokurátora vypočula obhajcu oboch obvinených, pričom zo zápisnice z výsluchu okresného súdu je zrejmé, že žiaden obhajca na výsluchu obvineného nebol prítomný.

Sťažovateľ, prostredníctvom svojho obhajcu, podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť,   v   ktorej   podrobne   opísal   skutočnosti   spochybňujúce   zákonnosť   konania   na okresnom súde, ako aj neexistenciu dôvodov na predĺženie lehoty trvania väzby. Na záver sťažnosti navrhol, aby krajský súd v rámci svojej prieskumnej povinnosti preskúmal všetky označené skutočnosti.

Nakoľko   Krajský   súd   v   Nitre   v   konaní   sp.   zn.   7   Tpo/14/2009   nesplnil   svoju prieskumnú povinnosť, bolo porušené i sťažovateľovo právo podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 dohovoru. (...) Krajský súd sa argumentácii sťažovateľa uvedenej v sťažnosti   venoval   len   okrajovo,   nezaujal   k   nej   jednoznačné   stanovisko,   a   žiadnym spôsobom neodstránil a nenapravil pochybenia okresného súdu.

2.   Sťažovateľ,   prostredníctvom   svojho   obhajcu,   vo   svojom   písomnom   vyjadrení zo dňa 09. 03. 2009 k návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry N. sp. zn. Kv 38/08-145 zo dňa   27.   02.   2009,   spochybnil   opodstatnenosť   samotného   návrhu   prokurátora,   nakoľko podľa jeho názoru neboli splnené nevyhnutné zákonné predpoklady na predĺženie lehoty väzby. (...)

Na   základe   návrhu   prokurátora   vydané   uznesenie   okresného   súdu   nemožno považovať   za   úplné   a   výstižné,   je   vágne,   absentuje   v   ňom   výklad   opodstatnenosti a zákonnosti výroku o predĺžení lehoty väzby, a celé konanie okresného súdu bolo vedené rutinným   formalizmom   kladne   rozhodnúť   o   návrhu   prokurátora.   Na   jednej   strane   súd uviedol, že trestné stíhanie je naďalej dôvodné, lebo boli zabezpečené a vykonané dôkazy a postup vyšetrovateľov je plynulý a bez prieťahov, ale na druhej strane konštatuje súd z vyšetrovacieho spisu viac ako 6-týždňovú nečinnosť vyšetrovateľa v čase od 17. 12. 2008 do 27. 01. 2009, pričom od 01. 02. 2009 prevzal vyšetrovanú vec iný vyšetrovateľ, ktorý ďalšie   3   týždne   nevykonal   žiaden   úkon   vo   veci.   Takisto   súd   konštatuje,   že   návrh   na vyšetrenie duševného stavu obvinených mal byť podaný už v skoršom štádiu prípravného konania. Následne súd konštatuje, že „orgány činné v trestnom konaní pracovali plynule, z objektívnych   dôvodov   bude   potrebné   v   krátkom   čase   vykonať   ďalšie   úkony a zadokumentovať tak, ako to vo svojom návrhu uviedol prokurátor.“ Krajský súd v Nitre, uznesením sp. zn. 7 Tpo/14/2009, zo dňa 25. 03. 2009, zamietol sťažnosť sťažovateľa voči uzneseniu okresného súdu ako neopodstatnenú, pričom sa, podľa názoru sťažovateľa, pri rozhodovaní   o   sťažnosti   nezaoberal   náležite   skutočnosťami   tam   uvádzanými,   a   takéto uznesenie je v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, lebo nespĺňa materiálne nároky ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného poriadku, čím je eliminovaná záruka ochrany proti ľubovôli.   Z uznesenia   okresného súdu je zrejmé,   že iba s odkazom na všeobecné skutočnosti   sa   odôvodnilo   ďalšie   trvanie   väzby.   Dôvody   predĺženia   lehoty   väzby   sú formulované všeobecne bez toho, aby bolo zrejmé, ktorú osobu z akých dôvodov je potrebné stíhať naďalej väzobne, a či predĺžená lehota väzby do 15. 05. 2009 skutočne u sťažovateľa predstavuje   nevyhnutnú   dobu   trvania   väzby.   Tieto   nedostatky   sťažnosťou   napadnutého uznesenia   okresného   súdu   neodstránil   ani   krajský   súd.   Jedným   z   princípov   riadneho a spravodlivého procesu je i povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť, a to v trestnom konaní v prípade uznesenia spôsobom zakotveným v ustanovení § 176 ods. 2 Trestného poriadku. V prípade, ak uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu ako opravného,   nespĺňajú   zákonom   požadované   kritériá,   nemožno   ich   považovať   za   vecne opodstatnené.   Opodstatnenosť   predĺženia   väzby   z   hľadiska   ustanovení   majúcich hmotnoprávny charakter je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 dohovoru, resp. práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR, pričom konaním a rozhodovaním okresného súdu, ako aj krajského súdu, bolo uvedené právo sťažovateľa porušené. Osobná sloboda podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR je individuálne realizovaným právom. Preto i každý právne konformný zásah do nej, okrem počiatočného štádia väzby, musí byť v zásade   individuálne   odôvodnený.   Odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu,   ako   aj uznesenia   krajského   súdu,   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby,   nepredstavujú   hlavne   pre nedostatok individualizácie skutkových a s nimi korešpondujúcich právnych dôvodov väzby dostatočný   základ   ďalšieho   ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe.   Potreba   individualizácie odôvodnenia   uznesenia,   ktorým   sa   rozhodlo   o   predĺžení   väzby   sťažovateľa,   vyplýva z charakteru   práva   na   osobnú   slobodu   a   na   tento   charakter   nadväzujúcej   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (v   rozsudku   z   9.   apríla   2003   vo   veci   Shishkov   v. Bulharsko N. 3822/97, ktorá sa týkala aj čl. 5 ods. 3 dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva napr. vyslovil, že opodstatnenosť každej doby väzby, nech je akokoľvek krátka, musí byť príslušnými orgánmi presvedčivo zdôvodnená.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo A. E. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   konaním a rozhodovaním Okresného súdu Nitra, vo veci sp. zn. 4 Tp/38/2009, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7 Tpo/14/2009 zo dňa 25. 03. 2009, porušené bolo.

2.   Základné   právo   A.   E.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením   Okresného   súdu   Nitra,   sp.   zn.   4   Tp/38/2009   zo   dňa   13.   03.   2009,   ako   aj uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7 Tpo/14/2009 zo dňa 25. 03. 2009, porušené bolo.

3. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 4 Tp/38/2009 zo dňa 13. 03. 2009, ako aj uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 7 Tpo/14/2009 zo dňa 25. 03. 2009, v časti týkajúcej sa A. E.

4. A. E. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume (sťažovateľ sumu nevyčíslil,   pozn.),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Nitre   povinný   zaplatiť   jeho   právnemu zástupcovi(...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podstatu   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   tvorí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a porušeniu jeho práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, a to postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 38/2009 a jeho uznesením z 13.   marca   2009   a   uznesením   krajského   súdu   z   25.   marca   2009   vydaným   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 14/2009.

1.   Pri   preskúmavaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn. 4 Tp 38/2009 a jeho uznesením z 13. marca 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza aj čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je princíp subsidiarity jeho právomoci ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu,   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

V danom prípade mal sťažovateľ právo podať proti namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom sp. zn. 4 Tp 38/2009 a jeho uzneseniu z 13. marca 2009 sťažnosť (čo   aj   využil),   o   ktorej   bol   oprávnený   a   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu rozhodovať o sťažnosti sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   Pokiaľ   ide   o   namietanie   porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 14/2009 z 25. marca 2009, k tomu malo dôjsť   tým,   že   krajský   súd   si   „nesplnil   svoju   prieskumnú   povinnosť“   a   neodstránil   ani nenapravil   pochybenia   okresného   súdu,   ktoré   podľa   sťažovateľa   viedli   k   tomu,   že pozbavenie osobnej slobody nebolo vykonané v súlade s postupom ustanoveným zákonom, ako aj tým, že krajský súd sa náležito nezaoberal skutočnosťami uvádzanými v sťažnosti proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   a   teda   uznesenie   krajského   súdu   nie   je   dostatočne odôvodnené.

V   úvode   treba   konštatovať,   že   z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a   to   nielen   pri   rozhodnutiach   o   vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na   uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   v   ustanoveniach   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú   z   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru   (obdobne   III.   ÚS   7/00,   III.   ÚS   255/03, III. ÚS 199/05).

Na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (m. m. III. ÚS 227/03). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska   garancií   vyplývajúcich   z   čl.   5   ods.   3   dohovoru   (napr.   I.   ÚS   100/04, III. ÚS 220/04).

Podľa   konštantnej   judikatúry   však   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 4 Tp 38/2009, ktorým bola sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby v prípravnom konaní do 15. mája 2009, podal sťažovateľ prostredníctvom   obhajcu   sťažnosť,   v   ktorej   namietal,   že   okresný   súd   pri   rozhodovaní o návrhu   prokurátora   krajskej   prokuratúry   nemohol   vykonať   „verejné   zasadnutie“   bez prítomnosti zvoleného obhajcu sťažovateľa, taktiež namietal nečinnosť orgánov činných v trestnom   konaní,   ktoré   nepostupovali   vo   veci   osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením, ďalej to, že okresný súd sa nezaoberal argumentmi, ktorými sťažovateľ oponoval tvrdeniam krajského prokurátora a ignoroval výsledky prebiehajúceho vyšetrovania, preto považoval uznesenie okresného súdu za nepreskúmateľné a zjavne arbitrátne. Napokon sa vyjadril k dôvodom, pre ktoré žiadal prokurátor krajskej prokuratúry predĺžiť lehotu trvania väzby.O tejto sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 14/2009 z 25. marca 2009, z odôvodnenia ktorého vyplýva:

„O dôvodnosti väzby obvineného A. E. v zmysle § 71 ods. 1 písm. c), písm. b) Tr. por. už krajský súd rozhodoval a v tejto súvislosti nedošlo k žiadnym takým zmenám, pre ktoré by krajský súd dospel k záveru, že dôvody väzby u obvineného pominuli.

Dôvodnosť podozrenia z toho, že obvinený nielenže prechovával drogy, ale s nimi aj manipuloval, bola práve zvýraznená aj znaleckým dokazovaním.

V rozpore s názorom obhajcu obvineného, či a ako mal vyhodnocovať okresný súd jednotlivé dôkazy, krajský súd je iného názoru, nakoľko pri preskúmavaní dôvodnosti väzby, prípadne rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby, súdy nevyhodnocujú dôkazy z hľadiska zavinenia obvinených, a preto ani ich nevykonávajú v zmysle Trestného poriadku ako napr. na hlavnom pojednávaní.

Celý   procesný   postup   obvinených   a   obhajcov   smeroval   nielen   k   spochybňovaniu zákonnosti   postupu   orgánov   činných v trestnom   konaní alebo súdu v   zmysle   Trestného poriadku, ale predovšetkým k tomu, aby súd nemohol rozhodnúť o predĺžení lehoty väzby obvinených do 26. 03. 2009, kedy obvineným uplynula zákonná šesť mesačná lehota trvania väzby. Takýto postup obhajcov a obvinených považoval krajský súd práve za obštrukčný, o čom svedčia jednotlivé úkony obvinených a obhajcov, rešpektujúc zároveň spôsob, aký si z hľadiska obhajoby zvolili.

Obhajca   obvinených   sa   dňa   09.   03.   2009   písomne   vyjadril   k   návrhu   krajského prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obvinených do 15. 05. 2009. Dňa 06. 03. 2009 predložil obhajca obvineného E. žiadosť o vykonanie verejného zasadnutia dňa 13. 03. 2009 v neprítomnosti obvineného. Výslovne uviedol, že odmieta svoju účasť na uvedenom verejnom zasadnutí.

Dňa 13. 03. 2009 obhajca obvineného E. oznámil, že obvinený E. mu vypovedal plnú moc   s   tým,   že   si   zvolil   iného   obhajcu.   Zároveň   sa   obhajca   ospravedlnil   z neúčasti   na výsluchu na okresnom súde dňa 13. 03. 2009.

Dňa   13.   03.   2009   sudkyňa   okresného   súdu   mala   vykonávať   výsluch   obvinených k návrhu krajského prokurátora, pričom obvinený D. odmietol vypovedať, nakoľko jeho obhajca   nebol   prítomný   (JUDr.   E.,   ospravedlnený),   obvinený   A.   E.   odmietol   účasť   na výsluchu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na písomne podanú žiadosť obvineného P. D., zo dňa 11. 03. 2009, v ktorej žiadal, aby okresný súd o návrhu krajského prokurátora na predĺženie lehoty jeho väzby konal v jeho neprítomnosti a teda aj bez výsluchu jeho osoby. Toto podanie bolo doručené sudkyni dňa 13. 03. 2009 o 15.00 hod., pričom podľa podacej pečiatky malo byť podané osobne v podateľni okresného súdu. Z podania nie je zrejmé, kto ho do podateľne okresného súdu doručil, pričom z jeho obsahu možno predpokladať, že ho podal jeho obhajca.

K ďalším námietkam obvineného E. je potrebné uviesť, že hoci dňa 13. 03. 2009 oznamoval súdu zrušenie plnej moci svojmu obhajcovi s tým, že si zvolil iného obhajcu, meno tohto obhajcu neoznámil, avšak tiež dňa 13. 03. 2009 mu jeho otec (bývalý obhajca JUDr. E.) zvolil na plnú moc obhajcu JUDr. M. K. Všetky tieto úkony boli sústredené práve na deň 13. 03. 2009, kedy súd rozhodoval o návrhu krajského prokurátora na predĺženie lehoty väzby obvinených. Následne dňa 16. 03. 2009 obhajca JUDr. E. oznámil súdu, že obvinený D. berie svoju sťažnosť proti napadnutému uzneseniu späť, čo obvinený 16. 03. 2009   aj   urobil.   Napriek   tomuto   úkonu   obhajcu   obvineného,   podal   obhajca   v   mene obvineného D. dňa 24. 03. 2009 znovu sťažnosť proti tomu istému uzneseniu.

Práve 13. 03. 2009 sa nepodarilo doručiť JUDr. E. napadnuté uznesenie, ktoré jeho koncipient prítomný v kancelárii odmietol prevziať.

Aj   v tejto časti nemožno   v postupe   okresného   súdu   konštatovať   žiadne procesné pochybenia, jeho postup je potrebné považovať za rýchly a promptný a napriek obštrukciám obhajcov rozhodol urýchlene aj o predložení veci krajskému súdu v termíne, v ktorom bolo možné rozhodnúť o návrhu krajského prokurátora v zákonom určenej lehote.

K   namietaným   prieťahom   v   prípravnom   konaní   ako   aj   k   jednotlivým   úkonom vyšetrovateľa, najmä či mali byť urobené skôr, je potrebné uviesť, že vyšetrovateľ vykonal jednotlivé úkony aj podľa vývinu dôkaznej situácie. Potreba vykonať ten alebo onen úkon nemusí byť jasná už od začiatku vyšetrovania. Týka sa to najmä skúmania duševného stavu obvinených, prípadne konfrontácií, pretože takáto potreba môže vyvstať v ktoromkoľvek štádiu prípravného konania, prípadne aj v konaní na súde.

Taktiež   neobstoja   námietky   o   protizákonnosti   konania   verejného   zasadnutia   bez prítomnosti   obvinených   alebo   obhajcov,   pretože   okresný   súd   žiadne   verejné   zasadnutie nevykonával,   nevykonával   ani   výsluch   obvineného   D.   a   je   absolútne   nepresvedčivá argumentácia o porušovaní práv obvinených ich nevypočutím, ak obaja písomne oznámili, že   vypočutí   nechcú   byť.   Taktiež   právo   obhajcu   byť   prítomný   na   výsluchu   obvineného, ktorého zastupuje, nemohlo byť porušené, ak sa obhajca pre práceneschopnosť z takéhoto úkonu ospravedlní. Bolo práve povinnosťou súdu o návrhu prokurátora konať urýchlene a žiadne procesné trestnoprávne ustanovenie ani práva obvinených podľa názoru krajského súdu porušené neboli.

Pokiaľ   obvinený   A.   E.   žiadal,   aby   bol   na   verejnom   zasadnutí   krajského   súdu vypočutý, prípadne aby krajský súd jemu a jeho obhajcovi umožnil na neverejnom zasadnutí byť prítomný, túto požiadavku krajský súd považoval za nedôvodnú. Obvinený sa výslovne vzdal možnosti výsluchu na okresnom súde, spis bol krajskému súdu predložený dňa 24. 03. 2009 v popoludňajších hodinách, neverejné zasadnutie bolo vykonané dňa 25. 03. 2009 a osobnú účasť obvineného a obhajcu na neverejnom zasadnutí nepovažoval predseda senátu za potrebnú.“

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že krajský   súd   sa   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   predĺžení   väzby   zaoberal   podstatnými otázkami,   ako   aj   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   uvádzal   v   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného   súdu   z   13.   marca   2009.   Druhostupňový   súd,   aj   keď   nie   expresis   verbis, akceptoval v rozhodnutí okresného súdu uvedené okolnosti, za ktorých bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa.

Prvostupňový súd uviedol, že ním zistené skutočnosti «naďalej odôvodňujú obavu, že obvinení   by   po   prepustení   z   väzby   na   slobodu   mohli   pokračovať   v   páchaní   trestnej činnosti(...)   Táto   obava   je   daná   tým,   že   doposiaľ   vykonaným   dokazovaním(...)   bolo preukázané, že obvinení manipulovali s drogami, ktoré u nich boli nájdené pri domových prehliadkach.   Sudkyňa(...)   tiež   poukazuje   na   uznesenie   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn.   7 Tpo/8/2009 zo dňa 25. 2. 2009, ktorým dôvody väzby u oboch obvinených boli rozšírené aj podľa § 71 odsek 1 písm. b) Trestného poriadku, keďže existujú konkrétne zistené okolnosti, vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu Ministerstva vnútra SR, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Bratislava a z oznámenia ÚVV L., o kontaktovaní sa oboch obvinených s „civilnými osobami“, a tieto konkrétne skutočnosti naďalej trvajú aj v čase rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby.

Vyšetrovanie nebolo doposiaľ ukončené, dôvody väzby, pre ktoré boli obvinení vzatí do väzby a pre ktoré bola väzba rozšírená aj o „kolúznu väzbu“ podľa § 71 odsek 1 písmeno b),   c)   Trestného   poriadku naďalej   trvajú,   prepustením   obvinených z väzby   na slobodu hrozí zmarenie, alebo sťaženie účelu trestného konania, a preto súd vyhovel návrhu prokurátora(...)». Okresný   súd   ako   dôvod,   ktorý   bránil   skončeniu   trestného   stíhania, uviedol výpočet procesných úkonov, ktoré boli v trestnej veci vykonané, a zároveň uviedol, že ďalšie úkony bude potrebné vykonať.

Vychádzajúc   z   takto   zisteného   skutkového   stavu   vyhodnotil   aj   krajský   súd dôvodnosť   trestného   stíhania   sťažovateľa   a   existenciu   pretrvávania   väzobných   dôvodov podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku,   čo   v   konečnom   dôsledku   viedlo k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým mu bola lehota väzby predĺžená.

V   súvislosti   s   dôvodnosťou   väzby   krajský   súd   poukázal   aj   na   predošlé   svoje rozhodnutie,   k   čomu   ústavný   súd   uvádza,   že   takýto   spôsob   formulovania   odôvodnenia rozhodnutia   možno   z   hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   akceptovať,   pretože   obsah predchádzajúcich rozhodnutí bol dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom ich oznámenia   spôsobom   ustanoveným   Trestným   poriadkom,   ako   aj   prípadnou   možnosťou nazretia do príslušného spisu (napr. II. ÚS 131/08).

Pokiaľ sťažovateľ namietal procesnú stránku rozhodovania o predĺžení lehoty väzby, ústavný   súd   nezistil   pochybenia   všeobecných   súdov,   ktoré   by   mohli   mať   za   následok porušenie sťažovateľových základných práv alebo slobôd.

Krajský súd sa jednoznačne vyjadril k postupu okresného súdu a považoval ho za správny, t. j. súladný so zákonom. Ozrejmil, v čom nesúhlasí s námietkami sťažovateľa obsiahnutými   v   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   a rozviedol,   prečo   je   to   tak. Vzhľadom   na   znenie   ustanovení   §   72   ods.   2   a   §   291   Trestného   poriadku   je   možné akceptovať   záver   krajského   súdu,   že   okresný   súd   (sudca   pre   prípravné   konanie) nerozhodoval o návrhu prokurátora krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému   otázky   týkajúce   sa   rozhodnutia o   väzbe;   bez výsluchu   obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

Podľa § 291 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí rozhoduje súd, ak to zákon výslovne ustanovuje.

Z   citovaných   ustanovení   skutočne   nevyplýva   povinnosť   uskutočnenia   verejného zasadnutia   pre   účely   rozhodnutia   o   väzbe   sudcom   pre   prípravné   konanie,   čo   svedčí o správnosti vyhodnotenia námietky sťažovateľa krajským súdom.

V   konečnom   dôsledku   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   rozhodnutia   krajského   súdu nemožno   vyvodiť,   že   by   sa   tento   nevysporiadal   s   právne   relevantnými   argumentmi v súvislosti   s   rozhodovaním   o   väzbe   sťažovateľa,   resp.   o   predĺžení   lehoty   jej   trvania. Odôvodnenie   tohto   rozhodnutia,   preto   ústavný   súd   považuje   za   ústavnoprávne akceptovateľné.

Pokiaľ sťažovateľ zastáva názor, že sa všeobecné súdy nezaoberali všetkými v jeho podaniach uvádzanými argumentmi, ústavný súd uvádza, že už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového   i   druhostupňového),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   právo   na spravodlivý   proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 14/2009 z 25. marca 2009 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Rovnako ústavný súd neakceptoval námietku sťažovateľa o nesplnení si „prieskumnej povinnosti“ druhostupňového súdu.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá už pri predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho významu   rozhodovať   o   ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   (zrušenie   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a priznanie trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom), pretože rozhodovanie o týchto je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009