znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 265/07-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa o sťažnosti advokáta JUDr. J. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 T 48/98 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   JUDr.   J.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 T   48/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr. J. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Nitre p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   JUDr.   J.   B. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   9 663   Sk (slovom   deväťtisícšesťstošesťdesiattri   slovenských   korún),   ktorú   je   Krajský   súd   v Nitre p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. A. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 11. decembra 2007 uznesením č. k. II. ÚS 265/07-16 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   advokáta   JUDr.   J.   B.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 T 48/98.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Opatrením predsedu senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 02. 1998, spis. zn. 4 To 11/98   som   bol   ustanovený   za   obhajcu   obvinenému   A.   Š.   (...)   v jeho   trestnej   veci, vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 1 T 31/97 (...).

Trestná vec obv. A. Š., bola neskôr vedená na Krajskom súde v Nitre pod spis. zn. 1 T 48/ 98 a stala sa právoplatnou dňom 17. 12. 1998 rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o odvolaní.

Dňa   16.   04.   2000   som   si   uplatnil   na   Krajskom   súde   v Nitre   nárok   na   odmenu a náhradu   hotových   výdavkov   vzniknutých   pri   obhajobe   obv.   A.   Š.,   za   vykonané   úkony právnej pomoci obhajoby v období od 02. 03. 1998 do 17. 12. 1999.

Dňa   12.   04.   2007   som   súdu   doručil   urgenciu   na   vyhotovenie   a doručenie rozhodnutia o výške odmeny.

Listom zo dňa 12. 04. 2007 som zaslal predsedovi Krajského súdu v Nitre sťažnosť s požiadavkou na zjednanie nápravy, nakoľko súd mi doposiaľ nedoručil a zrejme teda ani nerozhodol o mojom nároku na odmenu. (...)

O mojom nároku na odmenu a náhradu hotových výdavkov nebolo rozhodnuté viac ako sedem rokov. Odmena s uplatnenými výdavkami mi nebola ani vyplatená.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné   právo   JUDr.   J.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre, v konaní vedenom pod spis. zn. 1 T 48/98 bolo porušené.

2. Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje vo veci 1 T 48/98 konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. B. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk (...) za porušenie základného práva prerokovať vec bez zbytočných prieťahov, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4.   Krajskému   súdu   v Nitre   sa   ukladá,   aby   uhradil   trovy   právneho   zastúpenia JUDr. J. B., právnemu zástupcovi, JUDr. A. Š., advokátovi, na účet vedený vo VÚB, a. s., B. (...).“

Sťažovateľ v sťažnosti ako dátum právoplatného skončenia trestnej veci obvineného A. Š. vedenej krajským súdom pod sp. zn. 1 T 48/98 uviedol 17. december 1998, avšak podľa   zistenia ústavného súdu k právoplatnému skončeniu uvedeného trestného konania došlo   7.   decembra   1999   nadobudnutím   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu z 30. septembra 1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 80/99 zo 7. decembra 1999, ktorým najvyšší súd zamietol odvolanie obvineného A.   Š. proti rozsudku   krajského súdu.   Túto skutočnosť považoval ústavný súd za chybu pri písaní.

Sťažovateľ   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   podaním   z 15.   januára   2008 doručeným ústavnému súdu 17. januára 2008 vzal svoj návrh čiastočne späť, a to v časti, ktorou požadoval, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 48/98 bez zbytočných prieťahov. Odôvodnil to tým, že krajský súd o jeho návrhu na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov za zastupovanie odsúdeného v trestnom konaní už rozhodol uznesením z 25. septembra 2007.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   krajský   súd   jeho   predseda   listom   sp.   zn.   Spr. 106/08   z   13.   februára   2008 a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu listom z 25. marca 2008.

2.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: «(...) dňa 17. apríla 2000 bol tunajšiemu krajskému súdu doručený návrh advokáta na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov za obhajobu obžalovaného (...). Tento   návrh   bol   neúplný,   pretože   neboli   k   nemu   priložené   doklady   potrebné   na priznanie cestovného, advokátom vyúčtované úkony právnej pomoci (...). • dňa 10. októbra 2000 bol spis zapožičaný Krajskej prokuratúre v Nitre, ktorá ho zaslala Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, odkiaľ bol vrátený dňa 01. decembra 2000 (...) • dňa 13. apríla 2007, bola krajskému súdu doručená „urgencia advokáta“ (...), ktorou upravil jeho návrh zo dňa 17. apríla 2000. K „urgencii“ priložil doklady, potrebné na rozhodnutie   o   ním   uplatnenom   cestovnom   (v   pôvodnom   návrhu   požadoval   priznať   mu náhradu cestovného v sume 2.532,- Sk, v „urgencii“ už cestovné v sume 9.623.90 Sk • dňa 16. apríla 2007 mi bolo doručené písomné podanie advokáta zo dňa 12. apríla 2007, napísané strojovým písmom a označené ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní“, ktorým sa domáhal zjednania nápravy (...) • prípisom zo dňa 27. júna 2007, som advokátovi oznámil, že o ním podanom návrhu bude rozhodnuté do konca mesiaca júla tohto roku (...). Za tým účelom bola mnou ešte predtým, písomne   poverená,   JUDr.   L.   K.   -   vyššia   súdna   úradníčka   tunajšieho   krajského   súdu   - rozhodnúť o návrhu advokáta (...)

Táto, vzhľadom na dovolenkové obdobie, rozhodla uznesením zo dňa 25. septembra 2007, sp. zn. 1T 48/98 o návrhu advokáta, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 09. októbra 2007 (...).

Obhajca, ako osoba poznajúca právo, vrátane ním zvolenej obhajkyne, vzhľadom na ustanovenie § 564 ods. 4 prvá veta Trestného poriadku účinného odo dňa 01. januára 2006 (...), mal žiadať postupovať spôsobom predpísaným v ustanovení § 55 ods. 3, veta pred bodkočiarkou Tr. por. účinného odo dňa 01. januára 2006, ktoré je podľa môjho názoru špeciálnym ustanovením vo vzťahu k ustanoveniam § 3 ods. 7, § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. Nemôže   preto   zodpovedať   skutočnosti,   že   advokát   využil   právny   prostriedok,   na uplatnenie ktorého má právo (tretí odsek, strana 4 uznesenia ÚS SR zo dňa 11. decembra 2007, sp. zn. II. ÚS 265/07-16.

V mojom prípise zaslanom advokátovi, boli uvedené dôvody, pre ktoré nebolo o jeho návrhu rozhodnuté a bola uvedená aj lehota, predpokladaného rozhodnutia o ním podanom návrhu, ktorú nenamietal.

O ním, podstatne upravenom návrhu zo dňa 13. apríla 2007, bolo rozhodnuté už označeným uznesením tunajšieho krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom dňa 09. októbra 2007.»

Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

2.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   krajského súdu uviedla:

„Vo vyjadrení súd podrobne opísal svoju činnosť resp. dlhú nečinnosť. V čase od 01. 12. 2000 (...),   kedy mu bol spis vrátený Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, do 13. 04. 2007 (...), kedy som súdu doručil urgenciu, vo veci nekonal. Súd nekonal vôbec za obdobie viac ako 6 rokov a 4 mesiace. (...) Právnu   argumentáciu   súdu,   že   som   nevyužil   všetky   právne   prostriedky,   na uplatnenie, ktorých mám právo, odmietam. (...)

Nie je pravdou, že by podaním - urgenciou zo dňa 12. 04. 2007 došlo k zásadnej zmene   uplatneného   nároku   na   odmenu   a   výdavky,   ktoré   som   uplatnil   už   podaním z 16. 04. 2000. (...)

Týmto podaním som neuplatnil v cestovnom - sadzbu základnej náhrady za každý 1 km jazdy, ale len náhradu za spotrebované pohonné látky motorového vozidla.

Podaním z 12. 04. 2007 som nárok upresnil (...) Mám   za   to,   že   moje   pôvodné   neuplatnenie   nároku   v   celej   výške   a   neskoršie upresnenie nároku na odmenu nemohlo a nemalo žiaden vplyv na zdĺhavé vybavovanie veci pred Krajským súdom v Nitre.“

Taktiež sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o jeho sťažnosti v konaní pred ústavným súdom.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   na   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či označeným postupom krajského súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti, z vyjadrení   účastníkov   konania   a   z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 48/98:

- 7.   december   1999   –   trestné   konanie   vedené   krajským   súdom   pod   sp   zn.   1   T   48/98 bolo jeho   rozsudkom   z   30. septembra   1999   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 To 80/99 zo 7. decembra 1999 právoplatne skončené,

- 10. apríl 2000 – spis krajského súdu bol na základe žiadosti doručenej krajskému súdu 5. apríla 2000 zaslaný ústavnému súdu,

- 17. apríl 2000 – sťažovateľ podaním zo 14. apríla 2000 v zmysle ustanovení § 151 ods. 3 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov podal návrh na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov za úkony právnej pomoci vykonané v súvislosti so zastupovaním odsúdeného, ktorému bol ustanovený ako obhajca v trestnom konaní 26. februára 1998 opatrením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 11/98,

- 9. máj 2000 – spis bol ústavným súdom vrátený krajskému súdu,

- 10. október 2000 – spis sp. zn. 1 T 48/98 bol zapožičaný Krajskej prokuratúre v Nitre, ktorá   ho   predložila   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“),

- 1. december 2000 – generálna prokuratúra vrátila spis krajskému súdu,

- 13. apríl 2007 – sťažovateľ podaním z 12. apríla 2007 urgoval „vyhotovenie a doručenie rozhodnutia o výške odmeny“ a zároveň upravil výšku trov obhajoby a náhradu za stratu času,

- 16. apríl 2007 – predseda senátu krajského súdu poveril vyššiu súdnu úradníčku rozhodnúť o podanom návrhu sťažovateľa,

- 16.   apríl   2007   –   sťažovateľ   podaním   z 12.   apríla   2007   podal   sťažnosť   adresovanú predsedovi krajského súdu na prieťahy v konaní,

- 27. jún 2007 – predseda krajského súdu odpovedal sťažovateľovi, že o jeho návrhu bude rozhodnuté do konca júla 2007 z dôvodu malého počtu vyšších súdnych úradníkov,

- 25.   september   2007   –   krajský   súd   uznesením   rozhodol   o priznaní   odmeny   a náhrady hotových   výdavkov   za   úkony   právnej   pomoci   vykonané   v súvislosti   so   zastupovaním odsúdeného v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 48/98,

- 25. september 2007 – krajský súd doručoval uznesenie sťažovateľovi a obžalovanému,

- 9. október 2007 – uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iného   štátneho   orgánu. Na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preto nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet bez toho, aby vec právoplatne rozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní o návrhu sťažovateľa na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov za úkony právnej pomoci vykonané v súvislosti so zastupovaním odsúdeného v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 48/98 došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka namietaného konania nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania o návrhu na priznanie odmeny   a náhrady   hotových   výdavkov   za   úkony   právnej   pomoci   vykonané v súvislosti so zastupovaním odsúdeného v trestnej veci, ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

V súvislosti   so   zmenou   výšky   uplatnenej   náhrady   cestovného,   ktorú   sťažovateľ realizoval podaním z 12. apríla 2007, je potrebné súhlasiť s jeho argumentáciou, že táto nemohla a v podstate ani nemala vplyv na zdĺhavé konanie o predloženom návrhu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a v tejto súvislosti zistil,   že   jeho   postup   je   v kontexte   celej   dĺžky   rozhodovania   o uplatnenom   nároku sťažovateľa   poznačený   absolútnou   nečinnosťou.   Krajský   súd   od   podania   návrhu sťažovateľa 17. apríla 2000 až do rozhodnutia o ňom 25. septembra 2007 nevykonal žiaden procesný úkon v tejto veci. Aj pri zohľadnení období, v ktorých krajský súd nemal spis k dispozícii,   t. j.   10. apríl   2000   –   9. máj   2000   (spis   sa   nachádzal   na   ústavnom   súde) a 10. október 2000   –   1. december 2000   (spis   bol   zaslaný   na   krajskú   a generálnu prokuratúru),   nemožno   nečinnosť   krajského   súdu   v trvaní   viac   ako   7   rokov z ústavnoprávneho hľadiska tolerovať, a teda táto dĺžka konania nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obranu krajského súdu uvedenú v odpovedi jeho predsedu (list z 27. júna 2007) na sťažovateľovu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   v   ktorej   krajský   súd   odôvodňoval   dĺžku trvania konania nedostatočným počtom vyšších súdnych úradníkov zaradených na trestnom úseku,   nemožno   akceptovať.   Uvedená   skutočnosť   nemôže   odôvodňovať   celkovú   dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré predstavovalo viac ako sedem rokov, čo vzhľadom na charakter tohto konania (rozhodovanie o priznaní odmeny a náhrady hotových výdavkov za   zastupovanie   odsúdeného   v trestnom   konaní)   nemožno   pokladať za   primeranú   dĺžku konania.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 88/05).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 48/98 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného práva sťažovateľa   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Námietku krajského súdu vznesenú v súvislosti s prijatím sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, že advokát nevyužil právny prostriedok nápravy, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 55 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, ústavný súd neakceptoval, a to aj vzhľadom ustanovenie § 564 ods. 4 prvej vety tohto zákona, na ktoré krajský súd sám pri svojej argumentácii odkazoval. Podľa tohto ustanovenia: „Vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na vykonanie konania v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie v prvom stupni príslušný krajský súd podľa doterajších predpisov.“

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 20 000   Sk,   čo   odôvodnil   takto: „Moja   nemajetková   ujma   vyplýva   z pocitu   krivdy prameniacich zo situácie, keď súd vo veci za dlhú dobu 7 rokov nerozhodol o mojej odmene a uplatnených výdavkoch, napriek tomu, že ja som bol nútený plniť svoje povinnosti uložené zákonom bezprostredne, dostavovať sa k procesným úkonom mimo svojho pôsobiska. Plnil som záujem štátu, aby obvinený v taxatívne vymenovaných prípadoch vždy mal obhajcu, aj keď si ho sám nezvolí.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v ním požadovanej sume 20 000 Sk, a to s prihliadnutím   najmä na obdobie   nečinnosti   a neúmernú dĺžku   rozhodovania   krajského súdu o podanom návrhu tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich náhradu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178   Sk. Základná sadzba   odmeny za   úkon   právnej   služby uskutočnený   v roku   2008   je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.

S poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2007   (prevzatie   a príprava zastúpenia a podanie ústavnému súdu) v sume 6 296 Sk vrátane režijného paušálu a za jeden úkon uskutočnený v roku 2008 (vyjadrenie z 25. marca 2008) v sume 3 367 Sk vrátane režijného paušálu. Preto ústavný súd sťažovateľovi priznal úhradu trov konania v celkovej sume 9 663 Sk tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2008