znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 264/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť G. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 12/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. L. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014 doručená sťažnosť G. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   a   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 12/2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu   2.   mája 2013 domáhal povolenia   obnovy   konania v   jeho trestnej   veci pôvodne vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 79/2008. Okresný súd nariadil termín verejného   zasadnutia   o   návrhu   na   obnovu   konania   na   30.   október   2013,   na   ktorom uznesením návrh na obnovu konania zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ hneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorej doplnenie doručil okresnému súdu 5. novembra 2013. Následne bola vec sťažovateľa 4. februára 2014 predložená Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd bol vo veci jeho návrhu nečinný, v dôsledku čoho bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa slov sťažovateľa „OS-Galanta porušil právo na urýchlené konanie, pretože nerozhodol o obnove konania do 3 mesiacov, ale až po vyše 5 mesiacoch odo dňa podania a tým porušil čl. 5 ods. 4 dohovoru.

...   odvolanie,   ktoré   som   podal   priamo   na   OS-Galanta   voči   rozhodnutiu,   obdržal Krajský súd – Trnava dňa 4. 2. 2014 a aj to až po mojej výzve predsedu OS-Galanta.“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom   vyslovil,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Nt 12/2013 porušil jeho základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručené čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ ďalej požadoval, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pre ústavným súdom. Zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Z prípisu okresného súdu z 11. apríla 2014, ktorý bol doručený ústavnému súdu 22. apríla   2014,   vyplýva,   že   na   základe   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   krajský   súd uznesením sp. zn. 6 Tos 23/2014 z 20. februára 2014 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 12/2013 z 30. októbra 2013 a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Spis bol vrátený okresnému súdu 8. apríla 2014.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu vo veci jeho návrhu na povolenie obnovy konania vedenej pod sp. zn. 2 T 12/2013 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručené v čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Judikatúra   ústavného   súdu   sa   ustálila   v   tom,   že   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (napr.   I.   ÚS   100/03).   Základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom   môže   byť   rozhodnutie   štátneho   orgánu   o   právach   a   povinnostiach   jeho účastníkov,   pretože   len   také   rozhodnutie   môže   ukončiť   stav   právnej   neistoty   osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodovania o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48   ods.   2   ústavy   v   časti   týkajúcej   sa   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (rovnako to platí, pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   –   pozri   napr.   Sablon   v.   Belgicko,   2004), pretože nejde o rozhodovanie o hmotnom práve a o odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím vo veci (mutatis mutandis III. ÚS 187/02).

Takéto rozhodnutie týkajúce sa práva sťažovateľa bolo totiž už vydané v pôvodnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 79/2008 a v zmysle § 393 Trestného poriadku predstavuje dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý   skutok   pokračovať,   pokiaľ   nebola   povolená   obnova   konania.   Právna   neistota sťažovateľa bola odstránená právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 79/2008 zo 7. októbra 2008. Dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní pokračovať, odpadne len za predpokladu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keď by okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prerokoval. V tomto štádiu by už preto išlo o rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím, a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a rovnako aj   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr. III. ÚS 191/02, I. ÚS 24/03, IV. ÚS 185/04, II. ÚS 282/09).

S poukazom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v napadnutom   konaní   bez   ďalšieho   kvalifikoval   ako   porušenie   základného   práva sťažovateľa   garantovaného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   garantovaného   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa týka ochrany pred nezákonným pozbavením slobody zatknutím alebo iným spôsobom (podľa nášho právneho poriadku napr. zadržaním), t. j. ochrany, ktorú musia zmluvné strany dohovoru zabezpečiť fyzickým osobám patriacim pod ich jurisdikciu ešte pred právoplatným rozhodnutím súdu o ich vine a treste, t. j. aj pred prípadným uložením trestu odňatia slobody (II. ÚS 156/06). V danom prípade bol sťažovateľ už odsúdený a na základe   právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 1   T   79/2008 zo 7. októbra 2008 vykonáva uložený trest odňatia slobody, a preto okresný súd nemohol namietaným postupom zasiahnuť do jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014