znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 264/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   I.   J.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. Ivetou   Kalinovou,   Advokátska   kancelária,   Cukrová   14,   Bratislava,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 33/08 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 33/08   p o r u š i l základné právo I. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. I. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. I. J.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 413,91 € (slovom štyristotrinásť   eur   a   deväťdesiatjeden   centov),   ktorú j e   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokátky   JUDr.   Ivety   Kalinovej,   Advokátska kancelária, Cukrová 14, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 264/2013-9   zo   16.   mája   2013 prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 33/08 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2.   Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä: „(...) Dňa 12.   2.   2008 sťažovateľ podal žalobu o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru na Okresný súd Bratislava II. (...)

Keďže súd počas troch rokov neurobil žiaden úkon, sťažovateľ podal dňa 30. 3. 2011 na   okresnom   súde   urgenciu   návrhu   na   zabezpečenie   dôkazu.   Súd   následne   vyzval sťažovateľa   listom   zo   dňa   4.   4.   2011,   aby   do   10   dní   doplnil   návrh   uvedením   sumy, zaplatenia ktorej sa proti odporcovi domáha titulom náhrady mzdy.   Uznesením zo dňa 18. 5. 2011 súd odmietol podanie z dôvodu nedoplnenia návrhu. Sťažovateľ podanie doplnil a odvolal sa proti uzneseniu súdu dňa 17. 6. 2011. Na základe toho súd dňa 27. 4. 2012 uznesenie zo dňa 18. 5. 2011 zrušil.

Sťažovateľ   pripúšťa,   že   k   určitému   prieťahu   v   konaní   došlo   aj   na   jeho   strane. K prieťahom zo strany sťažovateľa však došlo len v období od 4. 4. 2011 do 17. 6. 2011, teda len 2,5 mesiaca, keď sťažovateľ doplnil svoje podanie. Na druhej strane sťažovateľ poukazuje   na   to,   že   súd   nekonal   3   roky   od   25.   4.   2008,   keď   mu   bol   doručený   návrh na zabezpečenie dôkazu, až do 4. 4. 2011, keď sťažovateľovi zaslal list s výzvou po urgencii sťažovateľa na zabezpečenie dôkazu. (...)

Odo   dňa   podania   návrhu   uplynulo   už   5   rokov   a   vo   veci   sa   nekonalo   žiadne pojednávanie a nie je ani určený termín pojednávania.

Sťažovateľ   požaduje   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10.000.-   €   z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel vzhľadom na prístup okresného súdu k predmetnej veci. Zbytočnými prieťahmi v konaní mu okresný súd spôsobuje psychickú záťaž, a tým aj pocit   právnej   neistoty. Naviac,   neprimerane   dlhá   a   ničím   neospravedlniteľná   doba   od podania návrhu až doposiaľ sa priamo dotýka sťažovateľa i z finančného hľadiska. Počas piatich rokov nečinnosti súdu sa žalovaná spoločnosť I - Media International Média Agency s. r. o. stala dlžníkom voči štátu, keďže ku dňu 31. 01. 2013 dlhuje Sociálnej poisťovni   sumu   24.214,52   €.   Za   danej   situácie   sa   pre   sťažovateľa   stala   požadovaná náhrada mzdy pravdepodobne nevymožiteľnou.

Ak súdne konanie trvá tak dlho ako v predmetnej veci, sťažovateľ je toho názoru, že zodpovednosť Okresného súdu Bratislava II. sa týka aj psychickej ujmy, ktorú tým utrpel, a Okresný   súd   Bratislava   II.   je   povinný   túto   nemajetkovú   ujmu   nahradiť   v   peňažnej protihodnote. Jej výšku považuje sťažovateľ za primeranú vzhľadom na závažnosť zásahu do jeho práva, stratu vymožiteľnosti nároku sťažovateľa a na doterajšiu rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR. Uvedená náhrada zohľadňuje nielen dĺžku 5-ročného súdneho sporu a nemožnosť domôcť sa svojho práva, ale aj materiálnu a duševnú ujmu, ktorú musí znášať predovšetkým sťažovateľ. Preto nečinnosť súdu ako kompetentného štátneho orgánu, ktorý ochranu týchto práv môže zabezpečiť, je pre sťažovateľa ujmou, ktorú ani ďalší priebeh konania nemôže napraviť.

Spor o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy je bežná   pracovnoprávna   agenda   všeobecných   súdov   upravená   v   Zákonníku   práce a v rozsiahlej   judikatúre   a   predpokladá   rýchly   a   efektívny   postup   všeobecných   súdov. Pri posudzovaní kritéria zložitosti veci nejde v danej veci o zložitú vec. S prihliadnutím na priamu   súvislosť   medzi   zabezpečovaním   životných   potrieb   sťažovateľa,   jeho existenčného   postavenia   a   nutnosti   hľadania   nového   zamestnania   sťažovateľ   považuje takéto prieťahy v konaní za neakceptovateľné. Nároky vyplývajúce z pracovných pomerov by mali súdy prejednávať bezodkladne.

Pri posúdení kritéria správania sa sťažovateľa v preskúmavanom konaní nedošlo u sťažovateľa k významným okolnostiam, keďže z jeho strany došlo len k 2,5-mesačnému prieťahu, čo je vzhľadom na dĺžku konania zanedbateľný čas.

V napadnutom konaní teda došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníka, ale v dôsledku postupu súdu.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   priznanie   finančného   zadosťučinenia   ako   ochrany ústavnosti a zásad spravodlivosti by malo Okresný súd Bratislava II., donútiť ku konaniu bez   zbytočných   prieťahov,   vyjadrujúc   tak   jeho   zodpovednosť   za   psychickú   ujmu,   ktorá sťažovateľovi vzniká v dôsledku dlhodobej právnej neistoty, a tiež za prípadnú materiálnu ujmu. Je neospravedlniteľné, že ani po tom, čo sťažovateľ dňa 15. 1. 2011 poslal súdu sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   okresný   súd   naďalej   nekoná   a   na   podanú   sťažnosť na prieťahy   neodpovedal.   Tento stav vyvoláva u   sťažovateľa pocit   márnosti jeho   snahy dovolať sa spravodlivosti.

Sťažovateľ žiada, aby mu bola priznaná aj náhrada trov právneho zastúpenia(...) Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd(...) nálezom vo veci rozhodol takto:

1. Základné právo I. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II.   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   9C/33/2008 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II.   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   9C/33/2008 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. I. J. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €(...), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II. povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. I. J. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 556,70 €(...), ktorú je Okresný   súd   Bratislava   II.   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   advokátky   JUDr.   Ivety Kalinovej(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr.   2078/2013 z 29. júla 2013 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu zo 14. augusta 2013.

3.1   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedla   tieto   relevantné skutočnosti:

„(...) Oboznámením sa s obsahom súdneho spisu som zistila prieťah v predmetnom konaní, spôsobený nečinnosťou súdu v období od 25. apríla 2008 do 30. marca 2011. Ďalšia nečinnosť v konaní bola zapríčinená aj dlhodobou práceneschopnosťou zákonnej sudkyne,   následným   prerozdeľovaním   súdneho   oddelenia   a   vrátením   spisov   zákonnej sudkyni po ukončení práceneschopnosti.

V   ďalšom   období   súd   konal   bezprieťahovo   a   dňa   29.   mája   2013   bolo   vo   veci rozhodnuté.   Písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   sa   v   súčasnosti   doručuje   účastníkom konania.

V   súvislosti   so   sťažnosťou   navrhovateľa   na   prieťahy   v   konaní   uvádzam,   že   túto navrhovateľ doručil súdu dňa 17. 01. 2013 a je evidovaná pod Spr. 2009/2013. Sťažnosť bola prešetrená a vybavená listom zo dňa 12. 03. 2013 a vec bola zaradená do režimu sledovaných konaní. Po tomto období už prieťahy v konaní zistené neboli.

Oznamujem Vám, že netrvám na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasím s jeho upustením. (...)“

3.2   Právna zástupkyňa sťažovateľa   v reakcii   na uvedené   vyjadrenie predsedníčky okresného súdu zaujala toto stanovisko:

„Vo veci sťažnosti sťažovateľa I. J.(...) dovoľujem si Vám oznámiť, že netrvám na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od verejného pojednávania Ústavného súdu SR o prijatej sťažnosti.

K   vyjadreniu   Okresného   súdu   Bratislava   II   k   sťažnosti   si   dovoľujem   poukázať na skutočnosť,   že   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   a   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva nadmerné množstvo vecí, v ktorých má štát zabezpečiť súdne konanie, a nedostatočný počet sudcov a ostatných pracovníkov na súde nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní. Dôvody uvedené okresným súdom nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva občanov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd Bratislava II rozhodol vo veci až po 5 rokoch a 3 mesiacoch, pričom termín pojednávania vytýčil až po zaslanej sťažnosti sťažovateľa. Je vecou súdu, aby konal bez prieťahov a nečakal až na podanú sťažnosť na prieťahy. K sťažnosti na prieťahy sa okresný súd vyjadril až po dvoch mesiacoch.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 33/08:

Dňa 12. februára 2008 bol okresnému súdu doručený žalobný návrh sťažovateľa na začatie konania proti odporcovi I – Media International Media Agency s. r. o. (ďalej len „odporca“),   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   a o náhradu   mzdy z dôvodu   neplatného skončenia   pracovného   pomeru.   Vec   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn. 9 C 33/08.

Dňa 13. marca 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby „doplnil a opravil neúplné a nevykonateľné podanie“ v lehote 10 dní od doručenia.

Dňa   18.   apríla   2008   sťažovateľ   požiadal   súd „o predĺženie   lehoty   na   doplnenie a opravu petitu“.

Dňa 25. apríla 2008 sťažovateľ podal „návrh na zabezpečenie dôkazu“.

Dňa   30.   marca   2011   sťažovateľ   urgoval   súd   na vykonanie   jeho   návrhu   na zabezpečenie dôkazu.

Dňa 18. mája 2011 okresný súd uznesením č. k. 9 C 33/08-35 návrh sťažovateľa v časti o náhradu mzdy odmietol, pretože sťažovateľ svoj žalobný návrh v časti náhrady mzdy nedoplnil.

Dňa   21.   júna 2011   sťažovateľ   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   doplnil   svoje podanie a podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 9 C 33/08-35.

Dňa 19. novembra 2011 súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k žalobnému návrhu. Dňa 27. apríla 2012 okresný súd uznesením č. k. 9 C 33/08-46 zrušil svoje uznesenie č. k. 9 C 33/08-35.

Dňa 3. októbra 2012 súd opätovne vyzval odporcu, aby sa vyjadril k žalobnému návrhu.

Dňa 11. marca 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 24. apríl 2013.Dňa 24. apríla 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 29. máj 2013.

Dňa 29. mája 2013 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd rozsudkom   určil,   že „okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   dané   navrhovateľovi odporcom listom zo dňa 13. 12. 2007 je neplatné“.

Dňa   10.   júla   2013   zákonná   sudkyňa   požiadala   o predĺženie   lehoty   na   písomné vyhotovenie rozhodnutia.

Dňa 25. júla 2013 bol rozsudok vypravený na doručenie účastníkom konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   a o náhradu   mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vedenom pod sp. zn. 9 C 33/08 dochádzalo k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je uplatnenie nárokov zo skončenia pracovného pomeru, t. j. vec,   ktorej   povaha   (spor   o nároky,   ktoré   môžu   byť   zdrojom   príjmov   sťažovateľa)   si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (pozri   napr.   I.   ÚS   145/03,   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania (ako na to bude poukázané v bode III/3 tohto rozhodnutia) nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, treba poukázať predovšetkým na to, že, ako to z chronológie úkonov vykonaných v napadnutom   konaní   vyplýva   (pozri   bod   II   tohto   nálezu),   k predĺženiu   napadnutého konania prispel aj samotný sťažovateľ najmä tým, že nebol súčinnostný so súdom, keď na výzvu okresného súdu z 13. marca 2008, aby doplnil a opravil svoje „nevykonateľné“ podanie, reagoval až po odmietnutí návrhu v časti o náhradu mzdy dňa 18. mája 2011. Iná otázka je, že okresný súd nepotreboval tri roky na zastavenie konania (pozri bod II tohto nálezu), pokiaľ na splnenie predmetnej výzvy sťažovateľovi určil 10 dní od jej doručenia. V súvislosti   s tým,   že   sťažovateľ   podal   nekvalifikovaný   žalobný   návrh,   už ústavný   súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   spĺňa   všetky   zákonom   predpísané   obsahové a formálne náležitosti (napr. II. ÚS 10/01, I. ÚS 41/02). Na uvedené správanie sťažovateľa nemohol   teda   ústavný   súd   neprihliadnuť   pri   úvahe   o priznaní   výšky   finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný od konca mája 2008 do 18. mája 2011 (tri roky). Okresný   súd   totiž 13.   marca   2008   vyzval   sťažovateľa,   aby „doplnil   a opravil   neúplné a nevykonateľné podanie“, a na splnenie výzvy mu určil lehotu „do 10 dní od doručenia“. Napriek   tomu,   že   bolo   nepochybné,   že   sťažovateľovi   uvedená   výzva   bola   doručená (už v apríli   2008   požiadal   súd   o predĺženie   lehoty),   sa   okresný   súd   touto   žiadosťou sťažovateľa nezaoberal a tri roky nereagoval ani na jeho návrh na zabezpečenie dôkazu z 25. apríla 2008. Okrem uvedeného od 21. júna 2011 do 27. apríla 2012 (desať mesiacov) bol   súd   opäť   takmer   nečinný,   keďže   vykonal   iba   jediný   úkon   (vyzval   odporcu   na vyjadrenie), a po zrušení svojho uznesenia č. k. 9 C 33/08-35 z 27. apríla 1012 do 11. marca 2013 (jedenásť mesiacov) znovu vykonal iba jediný úkon (opätovne vyzval odporcu na vyjadrenie). Okresný súd teda takmer 5 rokov vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   žalobca   počas   napadnutého občianskoprávneho   konania   o   skončenie   pracovného   pomeru   a o uplatnenie   nárokov z neplatného   skončenia   pracovného   pomeru   nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02). K uvedeným nečinnostiam, k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu predsedníčky súdu, podľa ktorej „nečinnosť v konaní bola zapríčinená aj dlhodobou práceneschopnosťou zákonnej   sudkyne,   následným   prerozdeľovaním   súdneho   oddelenia   a   vrátením   spisov zákonnej   sudkyni   po   ukončení   práceneschopnosti“, nebolo   možné   akceptovať.   V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno prihliadnuť na skutočnosti   označované   ako objektívne   vo   vyjadrení   predsedníčky   súdu. Ústavný súd už opakovane uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   napr.   na   dlhodobo   obmedzené   personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že 29.   mája 2013 bol   v predmetnej   veci   na   okresnom   súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie „vo výške 10.000.- €   z   dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   utrpel   vzhľadom   na   prístup   okresného   súdu k predmetnej veci. Zbytočnými prieťahmi v konaní mu okresný súd spôsobuje psychickú záťaž, a tým aj pocit právnej neistoty.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, vzhľadom aj na povahu veci považuje za primerané vo výške 3 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 a v bode 4.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie   ústavnej   sťažnosti z 27. februára   2013   a   písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   zo 14. augusta 2013). Za tri úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume trikrát po 130,16 € a režijný paušál   trikrát   po   7,81   €   (v   zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 413,91 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014