znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 264/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., Č., t. č. vo výkon trestu R., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl.   6   ods.   1   a   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   T   1/2011   a   jeho rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2011 doručená sťažnosť J. Č., Č., t. č. vo výkone trestu R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl.   6   ods.   1   a   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011 a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 T 1/2011 z 10.   augusta   2011   bol   sťažovateľ   odsúdený   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní 13 rokov   v tretej   nápravnovýchovnej   skupine za pokus trestného činu   vraždy   v   súbehu s trestným   činom   porušovania   domovej   slobody,   ako   aj   za   trestný   čin   nedovoleného ozbrojovania podľa, v predmetnom rozsudku uvedených príslušných ustanovení Trestného zákona   účinného   do   31.   decembra   2005.   Z   dôvodu   odvolania   sa   sťažovateľa   proti označenému   rozsudku   krajského   súdu   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   To   11/2011 z 25. októbra 2011 zrušil rozsudok krajského súdu a sám rozhodol, že sťažovateľ sa uznáva vinným zo spáchania pokusu trestného činu vraždy v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania   domovej   slobody   podľa   príslušných   v   rozsudku   uvedených   ustanovení Trestného zákona, za čo bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov   v   tretej   nápravnovýchovnej   skupine,   a   súčasne   najvyšší   súd   predmetným rozsudkom   oslobodil   sťažovateľa   spod   obžaloby   pre   skutok   posúdený   ako   trestný   čin nedovoleného ozbrojovania podľa príslušných ustanovení Trestného zákona, a to z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že tak krajský súd, ako aj najvyšší   súd   svojím   procesným   postupom,   ako   aj   svojimi   rozhodnutiami   porušili   jeho základné právo na obhajobu, ako aj jeho právo na spravodlivý proces, a to už v samotnom prípravnom   konaní   (tieto   pochybenia   neboli   podľa   sťažovateľa   napravené,   resp. pri hodnotení dôkazov zohľadnené ani označenými súdmi), ako aj v konaní o obžalobe. Podľa sťažovateľa už v prípravnom konaní bolo porušené jeho základné právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že už pri prvom výsluchu 2. mája 2003 mu nebolo vyšetrovateľom umožnené poradiť sa so svojím zvoleným obhajcom v neprítomnosti tretej osoby,   ako   aj   tým,   že   vyšetrovateľ   neinformoval   sťažovateľovho   obhajcu   o   vykonaní ohliadky miesta činu, ktorá sa uskutočnila 2. mája 2003 o 18.30 h, avšak vyšetrovateľ informoval   sťažovateľovho   obhajcu   o   vykonaní iného   procesného úkonu vykonávaného „... v rovnakom čase...“, a to o ohliadke osobného motorového vozidla sťažovateľa.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„... v rovnakom čase vykonávali orgány činné v trestnom konaní iný procesný úkon, obhliadku   osobného   motorového   vozidla   sťažovateľa,   z   pohľadu   obhajoby,   priebehu a výsledku celého trestného konania bezvýznamný. O tomto však už obhajcu upovedomili. Keďže obhajca sa mienil zúčastňovať všetkých procesných úkonov, a o vykonávaní tohto procesného úkonu vedel, bol pri vykonávaní tohto úkonu prítomný.

Nepochybne by sa však bol v prípade, ak by bol vedel, že v rovnakom čase sa má vykonať ohliadka miesta činu, zúčastnil tohto procesného úkonu. Už na prvý pohľad je zrejmé,   že   ide   o   procesný   úkon   pre   sťažovateľa   významnejší,   ako   obhliadka   osobného motorového vozidla....

Bolo právom obhajcu byť s oboma procesnými úkonmi včas vyrozumený. A v prípade ak sa už oba procesné úkony (hoci trváme na tom, že takýmto postupom došlo k porušeniu práva na obhajobu) aj mali konať v rovnaký čas, bolo výsostným právom obhajcu, aby sa sám rozhodol, ktorý z úkonov považuje z pohľadu obhajoby za dôležitejší a tohto sa osobne zúčastnil.“

Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že vyšetrovateľ obdobne bez prítomnosti jeho obhajcu vykonal aj dve domové prehliadky sťažovateľovho bytu, avšak keďže ich vykonanie bolo v príčinnej súvislosti s obvinením týkajúcim sa trestného činu nedovoleného ozbrojovania,   z   pod   ktorého   obvinenia   bol   napokon   sťažovateľ   najvyšším   súdom oslobodený,   sťažovateľ   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uviedol,   že   o   týchto skutočnostiach   sa   iba   zmienil   a   bližšie   ich   z   hľadiska   namietaného   porušenia   práv nekomentoval.

Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že zápisnica z jeho výsluchu uskutočneného v prípravnom konaní 2. mája 2003 má nedostatky, a to v tom, že údaj o čase začiatku výsluchu sťažovateľa, ktorý je v zápisnici, ktorú má k dispozícii sťažovateľov obhajca, uvedený   o 8.35   h,   je   v   zápisnici   nachádzajúcej   sa   v   spise   viackrát   prepisovaný   a   tiež „... nesúhlasí číslo pečiatky na zápisnici, ktorú ma k dispozícii obhajca a číslo pečiatky na zápisnici, ktorá sa nachádza v súdnom spise“.

Právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo podľa sťažovateľa porušené tým, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd sa nevysporiadali s jeho návrhom na vykonanie dôkazov v jeho prospech, a to konkrétne s návrhom na vypočutie svedkov, ktorí mali podľa sťažovateľa dosvedčiť, že v čase spáchania skutku, t. j. v čase spáchania pokusu trestného činu vraždy sťažovateľ nemal byť na mieste tohto činu. Podľa sťažovateľa obidva súdy vykonali, resp. pripustili iba vykonanie dôkazov v neprospech sťažovateľa, pričom sťažovateľ je toho názoru, „... že ak by súd v konaní hodnotil dôkazy svedčiace v prospech sťažovateľa s rovnakou intenzitou ako si osvojil dôkazy svedčiace v jeho neprospech, teda by viedol súdne konanie v súlade s právom na spravodlivý proces, sťažovateľ by nebol mohol byť uznaný za vinného, respektíve vzájomný pomer dôkazov svedčiacich pre a proti sťažovateľovi by vyvolal o skutkoch pochybnosti v tak závažnej miere, že v zmysle zásady in dubio pro reo, by bol zrejme sťažovateľ spod obžaloby oslobodený“.

Podľa sťažovateľa ním označené súdy žiadnym spôsobom neodôvodnili, prečo ním navrhované dôkazy nevykonali, až „Neskôr, v dôsledku vytrvalej a opakujúcej sa obrany sťažovateľa,   keď   sa   súd   musel   vysporiadať   so   svojim   postupom,   vo   vzťahu   k   dôkazom uviedol, že k ich vykonaniu nepristúpil z dôvodu, že sa jedná o dôkazy svedčiace v prospech sťažovateľa, pretože podľa (ničím nepodloženého a nedôvodného) presvedčenia súdu malo ísť o výsluch svedkov, priateľov sťažovateľa a súd dospel k neochvejnému presvedčeniu, že títo by svedčili v prospech sťažovateľa.

Všeobecný súd si tento záver vyvodil bez toho, aby mal relevantne preukázané o aké osoby ide, a v akom vzťahu k sťažovateľovi sú.

Sťažovateľovi   nie   je   známe,   odkiaľ   súd   touto   informáciou   disponuje   a   na   akom základe k nej dospel. Neskôr, až v Rozsudku KS BB súd uviedol argument, že k vykonaniu dôkazov nepristúpil z tohto dôvodu, že ako obrana bolo ich vykonanie obhajobou navrhnuté neskoro.

Iný by bol postup sudu v prípade, ak by bol sťažovateľom navrhnuté dôkazy procesne vykonal   a   následne   by   ich   bol   súd   vyhodnotil   v   neprospech   sťažovateľa,   napr.   ako nedôveryhodné. Avšak postup kedy k výkonu navrhnutých dôkazov súd ani nepristúpil je podľa sťažovateľa porušením jeho práv....

Rovnako   považujeme   za   potrebné   zdôrazniť,   že   návrhom   na   vykonanie   dôkazov uvedených svedkov nemohlo dôjsť k zmene obhajoby, ako to tvrdí Krajský súd v Banskej Bystrici, a to z nasledovných dôvodov.

Sťažovateľ totiž vo veci až do času predloženia návrhu na vykonanie dokazovania nevypovedal, čo je jeho právo. Keďže už od samotného začiatku nielen súdneho konania, ale vedenia samotného prípravného konania dochádzalo k mnohým pochybeniam zo strany orgánov činných v trestnom konaní, sťažovateľ sa vo veci rozhodol nevypovedať a teda je logické, že sa o uvedených svedkoch prvýkrát zmienil až 29.12.2006. Avšak napriek tomu sťažovateľ od začiatku uvádzal, že zo spáchania skutku sa necíti byť vinný a spáchanie skutku poprel....

Pokiaľ   nie   je   dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní   skončené   a   uzatvorené, obžalovaný môže navrhovať vykonanie akýchkoľvek dôkazov. A túto procesnú možnosť má i v odvolacom konaní. Sťažovateľ teda mohol napríklad až v tomto štádiu trestného konania navrhnúť vykonanie dôkazov a nepochybne by to nebol postup v rozpore so zákonom.“.

Napokon sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho práva na spravodlivý proces aj tým, že krajský súd mu pred vyhlásením rozsudku neudelil posledné slovo, pričom spôsob, akým sa   s   touto   jeho   námietkou   vysporiadal   v   odvolacom   konaní   najvyšší   súd,   považuje sťažovateľ za ústavne neakceptovateľný.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/11 a jeho rozsudkom 5 T 1/2011 zo dňa 10.08.2011 základné práva J. Č. na obhajobu zaručené podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho rozsudkom zo dňa 25.10.2011 porušil základné práva J. Č. na obhajobu zaručené podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 11/11 zo dňa 25.10.2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

J. Č. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 311,22 EUR   (slovom tristojedenásť eur, dvadsaťdva centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne nahradiť na účet jeho právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011 a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho rozsudkom z 25.   októbra   2011   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru)   a   v   súvislosti   s   tým   konaním,   resp.   rozhodnutím   (postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011 a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho rozsudkom z 25. októbra   2011),   ktorých   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľ   domáha   v   návrhu   na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 48 ods. 2 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

1. K namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu

V súvislosti s namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011 a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011 ústavný súd pripomína, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011 a jeho rozhodnutia z 10. augusta 2011 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako   to   vyplýva aj zo   sťažnosti)   aj   účinne využil.   Na   základe   sťažovateľom   podaného odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu   tohto   rozhodnutia   a   postupu   krajského   súdu   uvádza   aj v   konaní pred   ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu) už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu

V   súvislosti   s   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 To 11/2011   a   jeho   rozhodnutím   z   25.   októbra   2011   sťažovateľ   namieta   porušenie základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd nenapravil procesné pochybenia   krajského   súdu   spočívajúce   v   tom,   že   krajský   súd   nezohľadnil   procesné pochybenie vyšetrovateľa z prípravného konania, ku ktorému došlo 2. mája 2003, a to tak pri   prvom   výsluchu   sťažovateľa,   keď   mu   nemalo   byť   umožnené poradiť   sa   so   svojim advokátom bez prítomnosti tretej osoby (zápisnica z tohto procesného úkonu má mať podľa sťažovateľa   aj   formálne   nedostatky),   ako   aj   pri   vykonaní   ohliadky   miesta   činu,   ktorej vykonanie   údajne   nebolo   oznámené   sťažovateľovmu   advokátovi,   takže   v   konečnom dôsledku   podľa   sťažovateľa   krajský   súd   rozhodol   na   základe   nezákonne   vykonaných dôkazov   (1.1).   Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   v   odvolacom   konaní   nenapravil   ani pochybenia krajského súdu spočívajúce v tom, že (1.2) krajský súd nevykonal sťažovateľom navrhovaný   dôkaz,   a   to   vypočutie   svedkov,   ktorí   mali   svedčiť   v   jeho   prospech, a odmietnutie vykonať tento dôkaz krajský súd podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom ani neodôvodnil, a napokon sťažovateľ považoval za arbitrárny (1.3) aj záver najvyššieho súdu o vysporiadaní sa s jeho odvolacou námietkou proti postupu krajského súdu, ktorý mu pred vyhlásením rozsudku odoprel právo na posledné slovo.

1.1 V   súvislosti   s   prvou   skupinou   námietok   sťažovateľa   týkajúcich   sa   ním namietaných procesných pochybení v prípravnom konaní pri vykonávaní dôkazov, ktoré sťažovateľ   z   tohto   dôvodu   považuje   za   nezákonné,   a   ktoré   pochybenia   podľa   názoru sťažovateľa nenapravil tak krajský súd, ako ani najvyšší súd, v dôsledku čoho malo byť podľa sťažovateľa v jeho trestnej veci rozhodnuté, resp. mal byť odsúdený na podklade nezákonných dôkazov, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ má možnosť podľa § 368 ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   To   11/2011 z 25. októbra   2011   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok,   a   to   dovolanie   na   základe dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Na základe sťažovateľom podaného dovolania by sa dovolací súd musel v zásade vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 11/2011 z 25. októbra 2011 a jeho postupu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1.2 Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľa proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho rozhodnutiu z 25. októbra 2011, v zmysle ktorej najvyšší súd nenapravil pochybenie krajského súdu spočívajúce v tom, že neboli vykonané aj   sťažovateľom   navrhované   dôkazy   v   jeho   prospech   (konkrétne   neboli   vypočutí sťažovateľom navrhovaní svedkovia), ústavný súd v prvom rade považuje za nevyhnutné a potrebné   v   kontexte   veci   poukázať   na   skutočnosť,   že   v konaní,   ktoré   predchádzalo namietanému   postupu   a   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu,   vedenom   krajským   súdom   pod sp. zn. 5 T 1/2011 konal krajský súd a následne v sťažovateľom napádanom konaní aj najvyšší súd už iba v intenciách pokynov, resp. usmernení dovolacieho najvyššieho súdu vyjadrených v jeho rozsudku sp. zn. 1 Tdo V 22/2010 z 9. decembra 2010.

V   zmysle   rozsudku   dovolacieho   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   V   22/2010 z 9. decembra   2010   považoval   najvyšší   súd   otázku   skutkového   zistenia   a   právneho posúdenia pokusu trestného činu vraždy za ustálenú a nespornú, keď pripomenul, že jeho zistenie sa „... netýka pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.“ (s. 10 rozsudku, pozn.), avšak z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku trestného   činu   porušovania   domovej   slobody   a   skutku   trestného   činu   nedovoleného ozbrojovania, pre ktoré bol sťažovateľ tiež odsúdený skorším rozsudkom krajského súdu sp. zn.   5   T   1/2004   z   9.   mája   2007   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 To 13/08 z 31. decembra 2005, dovolací súd na základe dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku tieto skoršie rozsudky tak krajského súdu, ako aj najvyššieho   súdu   zrušil   a   vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   a   to   s týmto pokynom:

„V rámci nového prerokovania veci bude musieť krajský súd v týchto súvislostiach reagovať   pri   vykonávaní   dôkazov   na   námietky   obsiahnuté   v   dovolaní,   pokiaľ   ide o neoprávnenosť vojdenia do bytu poškodenej, so zreteľom na ich pretrvávajúce priateľské vzťahy vyjadrené vo výpovediach svedkýň a so zreteľom na ohliadkou miesta činu zistenú nepoškodenú zárubňu dverí bytu poškodenej, vrátane údajne už predtým pokazenej zámky na dverách. Výsluchom oboch svedkýň... - a ich konfrontáciou s obvineným bude treba naznačené rozpory odstrániť....

Keďže   počet   nábojov   zaistených   pri   domovej   prehliadke   je   nemenný,   bolo povinnosťou krajského súdu bližšie sa zaoberať či stupeň spoločenskej nebezpečnosti tohto skutku z hľadísk § 3 ods. 4 Tr. zák. dosahuje úroveň trestného činu. V záujme určenia jeho stupňa, bude treba požiadať o doplnenie odborného vyjadrenia Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru (č. l. 191), aby sa tak zistilo, aká je skutočná účinnosť uvedených nábojov.   Na   tomto   základe   bude   potom   môcť   krajský   súd   usúdiť,   aké   konkrétne nebezpečenstvo predstavovalo uskladnenie tohto počtu nábojov v byte obvineného a to aj so zreteľom na to, či k tomuto strelivu mohol mať prístup aj niekto iný....

Úlohou Krajského súdu v Banskej Bystrici v novom konaní bude vykonať dôkazy a dôkazné prostriedky nevyhnutné na zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o správanom právnom posúdení predmetných skutkov.

Krajský súd je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci dovolací súd, a je povinný   vykonať   úkony,   ktorých   vykonanie   dovolací   sud   nariadil.   Vzhľadom   na   to,   že napadnuté   rozhodnutia   boli   zrušené   len   v   dôsledku   dovolania   podaného   v   prospech obvineného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech (§ 391 ods. 1, ods. 2 Tr. por.).“

Z   citovaného   je   zrejmé,   že   po   vrátení   veci   z   dovolacieho   súdu   na   opätovné prerokovanie späť krajskému súdu bol tento súd už viazaný pokynmi dovolacieho súdu o ďalšom smerovaní konania, takže z tohto hľadiska už v tomto štádiu konania vzhľadom na dovolacím   súdom   konštatovanú   ustálenosť   skutkových   zistení   sformovaných   ešte   počas konania prebiehajúceho pred dovolacím konaním boli už uvedené námietky sťažovateľa (po celý čas zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom) týkajúce sa nedostatočného zistenia   skutkového   stavu   bezpredmetné,   preto   sa   nimi   krajský   súd   už   v   tomto   štádiu konania a následne ani najvyšší (odvolací) súd nezaoberali.

Napádaný rozsudok sp. zn. 4 To 11/2011 z 25. októbra 2011, ktorým najvyšší súd (rovnako ako krajský súd) uznal sťažovateľa vinným zo spáchania pokusu trestného činu vraždy v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa tam uvedených príslušných ustanovení Trestného zákona a súčasne (na rozdiel od krajského súdu)   sťažovateľa   oslobodil   spod   obžaloby   pre   trestný   čin   nedovolaného   ozbrojovania, najvyšší súd odôvodnil takto:

„V   prvom   rade   treba   uviesť,   že   predmetná   trestná   vec   už   bola   prejednaná   na Najvyššom súde Slovenskej republiky a to v odvolacom i dovolacom konaní.

Práve z rozsudku dovolacieho súdu z 9. decembra 2010, sp. zn. 1 Tdo V 22/2010, ktorým   bolo   vyslovené   porušenie   zákona   v   neprospech   obvineného   pri   uznaní   viny z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 3 v skutku pod bodom 1/ i z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v skutku pod bodom 2/ dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. mája 2007, sp. zn. 5 T 01/04, vyplynul rozsah dokazovania v tu posudzovanej veci. Vzhľadom na to, že dovolací súd nezistil pochybenie pri ustálení skutkového stavu a právnom posúdení skutku ako pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. § 219 ods. 1 Tr. zák. dokazovanie bolo zamerané na skutkové zistenie odseku 3 § 238 Tr. zák. (bod 1/ v jednočinnom súbehu s § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.) a trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 Tr. zák. (bod 2/).

Na hlavnom pojednávaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku správne preto postupoval prvostupňový súd, keď vykonal dokazovanie v uvedených smeroch a Najvyšší súd Slovenskej republiky súc týmto viazaný na podklade odvolania obžalovaného J. Č. v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť rozsudku súdu prvého stupňa   a   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   len   v   tomto   rozsahu   a   dospel   k záveru,   že odvolanie obžalovaného J. Č. je sčasti dôvodné.

Pokiaľ ide o dokazovanie vo vzťahu k trestnému činu podľa § 238 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. z výpovedí poškodenej I. K. a svedkyne M. K., na ktoré správne poukázal súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, podľa odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že obžalovaný J. Č. v kritickej dobe sa dobýjal do bytu, v ktorom v tom čase obe spoločne bývali   tak,   že   mykal   dverami,   búchal   na   ne   a   kopal   do   nich,   pričom   práve   pre   jeho agresívne správanie ho nechceli do bytu pustiť. Napriek tomu sa mu podarilo do bytu dostať tak, že násilím vytlačil vchodové dvere bytu a tam pokračoval v konaní ako je ustálené vo výroku o vine v bode 1/ napadnutého rozsudku právne posúdeného ako pokus trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.

Napriek tomu, že tieto skutkové zistenia vyplývali z už uvedených výpovedí svedkýň - sestier   K.,   pochybil   prvostupňový   súd,   že   do   skutkovej   vety   neuviedol   spôsob   akým   sa obžalovaný dostal do bytu poškodených teda, že vnikol do bytu použitím násilia -vytlačením vchodových dverí bytu ako naplnenie zákonného znaku odseku 3 § 238 Tr. zák.

Najvyšší súd toto pochybenie súdu prvého stupňa napravil tak, že zrušil napadnutý rozsudok i v tejto časti a na podklade § 259 ods. 3 Tr. por. uznal obžalovaného J. Č. za vinného z pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. § 219 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.

K zrušeniu rozsudku krajského súdu však došlo i v bode 2/, v ktorom bol obžalovaný uznaný za vinného z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Tr. zák....

K   odvolacej   námietke   obžalovaného   opierajúcej   sa   o   ustanovenie   §   391   ods.   1 Tr. por., že krajský súd nebol viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil dovolací súd, pretože podľa jeho názoru v rámci nariadeného dokazovania došlo k podstatnej zmene skutočností,   než,   z   ktorej   vychádzal   dovolací   súd   možno   vysloviť,   že   táto   zákonná podmienka   v   posudzovanej   veci   splnená   nebola.   Žiadnym   z   vykonaných   dôkazov   po rozhodnutí dovolacieho súdu v rámci nariadeného dokazovania k takejto zmene nedošlo, a preto súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď viazaný jeho právnym názorom vykonal úkony, ktorých vykonanie nariadil dovolací súd....“

Z uvedeného teda vyplýva, že námietky sťažovateľa (po celú dobu kvalifikovane právne zastúpeného) týkajúce sa nevykonania ním navrhovaných dôkazov vzhľadom na stav a štádium trestného konania v čase ich uplatnenia boli oneskorené, resp. vzhľadom na do tej doby už ustálený skutkový stav boli už v tomto štádiu konania bezpredmetné, preto sa nimi (po dovolacom konaní) tak prvostupňový krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011,   ako   ani   nadväzne   odvolací   najvyšší   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 To 11/2011 nie bezdôvodne nezaoberali.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci,   ktorým   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   alebo rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

V   súvislosti   s   citovaným   rozhodnutím   najvyššieho   (dovolacieho)   súdu   sp.   zn. 1 Tdo V 22/2010 z 9. decembra 2010, ktorým sa určilo ďalšie smerovanie konania, ústavný súd na margo prvej skupiny námietok sťažovateľa (pozri bod 1.1) týkajúce sa nezákonnosti dôkazov vykonaných v prípravnom konaní ešte poznamenáva, že z rozhodnutia najvyššieho (dovolacieho)   súdu   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ,   ktorý   namieta   nezákonnosť   dôkazov vykonaných   v   prípravnom   konaní   (nezákonnosť   jeho   výsluchu   a   ohliadky   miesta   činu uskutočnených   2.   mája   2003),   bol   využil   proti   skorším   odsudzujúcim   rozsudkom   ako dovolací dôvod aj dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie je prípustné aj v prípade, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd v citovanom rozhodnutí   preskúmaním   zákonnosti   sťažovateľom   namietaných   dôkazov   vykonaných v prípravnom   konaní   ani   nezaoberal,   a   teda   v   tomto   smere   po   zrušení   skorších odsudzujúcich rozsudkov najvyšší (dovolací) súd nedal pre ďalšie konanie krajskému súdu ani žiadne pokyny na zjednanie nápravy.

Inými   slovami,   sťažovateľ,   ktorému   už   v   čase   dovolacieho   konania   vedeného najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   1   Tdo   V   22/2010   museli   byť   známe   ním   namietané skutočnosti týkajúce sa nezákonnosti vykonania dôkazov v prípravnom konaní, tieto svoje námietky v označenom dovolacom konaní neuplatnil, ale ich prvýkrát uplatnil až v konaní o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 T 1/2011 z 10. augusta 2011 vydanému po predmetnom dovolacom konaní, a to v tom smere, že krajský súd podľa sťažovateľa na nezákonnosť uvedených dôkazov z prípravného konania vôbec neprihliadal. Krajský súd, ako už bolo povedané, bol však už v tom čase viazaný pokynmi dovolacieho súdu   o   ďalšom   smerovaní   konania,   takže   z   tohto   hľadiska   už   v   tomto   štádiu   konania vzhľadom na dovolacím súdom konštatovanú ustálenosť skutkových zistení sformovaných ešte   počas   konania   prebiehajúceho   pred   dovolacím   konaním   boli   už   uvedené   námietky sťažovateľa (po celý čas zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom) bezpredmetné, preto sa nimi krajský súd a následne ani najvyšší (odvolací) súd nezaoberali.

1.3 Napokon sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietal porušenie svojho základného práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny proces aj v dôsledku tohto, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a svojím rozsudkom z 25. októbra 2011 nenapravil pochybenie prvostupňového krajského súdu, ktorý mu pred vyhlásením rozsudku neumožnil realizovať právo na posledné slovo.

V uvedenej súvislosti najvyšší súd odôvodnil svoj rozsudok sp. zn. 4 To 11/2011 z 25. októbra 2011 takto:

„K odvolacej námietke obžalovaného, že postupom krajského súdu mu bolo odopreté právo na posledné slovo najvyšší súd uvádza nasledovné.

Zodpovedá   skutočnosti,   že   právo   posledného   slova   obžalovanému   vyplýva z ustanovenia § 217 Tr. por.

Z tohto ustanovenia je zrejmé, že po skončení záverečných rečí a pred odchodom na záverečnú poradu udelí predseda senátu obžalovanému posledné slovo. Počas tohto prejavu nesmú obžalovanému ani súd, ani nikto iný klásť otázky.

Zmyslom   tohto   ustanovenia   je   uplatnenie vlastnej   obhajoby obžalovaného v tých smeroch, ktoré považuje za dôležité a naposledy tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech bezprostredne pred rozhodnutím.

Ako   už   v   predchádzajúcej   časti   tohto   rozsudku   bolo   konštatované   (pozri   vyššie, pozn.), posudzovaná vec bola opakovane prejednaná na súde prvého aj druhého stupňa (ako   odvolacieho   tak   i   dovolacieho)   a   v týchto   štádiách   trestného   stíhania   obžalovaný v rámci   svojej   obhajoby   aktívne   využíval   všetky   práva   obvineného   či   už   na   hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí ako aj v rámci opakovane podávaných odvolaní a podaného dovolania a tiež aj dovolacieho konania. V priebehu týchto opakovane vykonal vlastnú   analýzu   vykonaných   dôkazov.   Na   ostatných   hlavných   pojednávaniach   (od rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho) boli vo veci vykonané len dôkazy výsluchmi svedkýň K., konfrontácie medzi obžalovaným a svedkyňami K. a boli prečítané listinné dôkazy týkajúce sa trestného činu nedovoleného ozbrojovania. Svedkyne K. však zotrvali na svojich viackrát opakovaných výpovediach z predchádzajúcich štádií trestného stíhania   a   obžalovaného   zhodne   označili   za   páchateľa   skutkov   a   spod   trestného   činu nedovoleného   ozbrojovania,   ktorého   sa   týkali   oboznámené   listinné   dôkazy   najvyšší   súd obžalovaného týmto rozsudkom oslobodil.

Je   preto zrejmé,   že   aj keď právo   obžalovaného na   posledné slovo z formálneho hľadiska porušené bolo, z hľadiska materiálneho - uplatnenia vlastnej obhajoby v smeroch, ktoré považuje za dôležité a tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech bezprostredne pred rozhodnutím, v skutočnosti porušené nebolo.“

Vzhľadom na už konštatované závery o „obsahovej“ náplni, resp. o nasmerovaní konania v trestnej   veci   sťažovateľa po   zmieňovanom dovolacom   konaní pred   krajským súdom sa námietka sťažovateľa o neuplatnení práva na posledné slovo z jej materiálneho hľadiska javí ako účelová bez náznaku konkrétneho dopadu   na výsledok tohto konania v danom štádiu, takže z tohto hľadiska odôvodnenie napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazuje podľa ústavného súdu žiadne znaky svojvôle či neodôvodnenosti, resp. jeho závery nemožno kvalifikovať ako ústavne neudržateľné či arbitrárne.

Uvedené bolo podkladom, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012