znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 264/09-81

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 19. októbra 2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa o sťažnosti   M.   L.,   A.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   M.   Š.,   Ž.,   vo veci   namietaného porušenia práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sp. zn. UHCP-108-8/RHCP-BA-OCP-AV-2008   zo   7.   augusta   2008,   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 32 Sp 87/2008 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sža 52/2008 a jeho rozsudkom z 29. januára 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Právo M. L. na slobodu   a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sža   52/2008   a   jeho   rozsudkom   z 29. januára   2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Právo M. L. na urýchlené rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   32   Sp   87/2008   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sža 52/2008 p o r u š e n é   b o l o.

3. M. L. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   p o v i n n ý   uhradiť mu Krajský súd v Trnave v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) a Najvyšší súd Slovenskej republiky v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   M.   L. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   357,46   €   (slovom tristopäťdesiatsedem   eur   a   štyridsaťšesť   centov),   ktoré j e   p o v i n n ý   vyplatiť   mu Krajský súd v Trnave v sume 178,73 € (slovom stosedemdesiatosem eur a sedemdesiattri centov) a Najvyšší súd Slovenskej republiky v sume 178,73 € (slovom stosedemdesiatosem eur   a   sedemdesiattri   centov)   na   účet   advokáta   Mgr.   M.   Š.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 264/09-15 zo 7. júla 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. L., A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods.   1 a 4 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozhodnutím   Oddelenia   cudzineckej   polície   Policajného   zboru   Bratislava, Riaditeľstva   hraničnej   a   cudzineckej   polície   Bratislava,   Úradu   hraničnej   a   cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „cudzinecká polícia“) sp. zn. UHCP-108-8/RHCP-BA-OCP-AV-2008   zo   7.   augusta   2008,   postupom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Sp 87/2008 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sža   52/2008   a   jeho   rozsudkom z 29. januára 2009.

Podstatou   sťažnosti   je   v prvom   rade   tvrdenie   sťažovateľa,   že   vzhľadom   na nemožnosť   jeho   vyhostenia   mal   byť   prepustený   zo   zaistenia.   Opačný   postup   orgánov verejnej moci, zvlášť najvyššieho súdu, znamená porušenie osobnej slobody chránenej čl. 5 dohovoru. Krajský súd pripustil určitú súvislosť medzi zaistením a vyhostením, ale potvrdil zaistenie ako zákonné vzhľadom na právoplatné rozhodnutie o vyhostení a vzhľadom na možnosť   vyhostenia   do   tretej   krajiny.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že   medzi   zaistením a vyhostením nie je súvislosť, a preto sa vyhostiteľnosťou nie je potrebné zaoberať. Druhá časť sťažnosti sa týka rýchlosti rozhodovania súdov o správnych žalobách.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 7. augusta 2008 rozhodnutím cudzineckej   polície   sp.   zn. UHCP-108-8/RHCP-BA-OCP-AV-2008 zaistený podľa   § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   pobyte   cudzincov“)   na nevyhnutne potrebný čas s odôvodnením, že proti sťažovateľovi bolo cudzineckou políciou 20.   júla   2006   vydané   rozhodnutie   sp.   zn.   PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-AV-2006   o   jeho administratívnom   vyhostení   a   určení   zákazu   pobytu   na   území   Slovenskej   republiky   do 26. apríla 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. októbra 2006. Na základe rozhodnutia o zaistení bol sťažovateľ umiestnený v Útvare policajného zaistenia M..

Proti rozhodnutiu cudzineckej polície zo 7. augusta 2008 podal sťažovateľ opravný prostriedok, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 32 Sp 87/2008-57 z 22. októbra 2008 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie cudzineckej polície potvrdil. Následne na základe sťažovateľom   podaného   odvolania   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   Sža   52/2008 z 29. januára 2009 potvrdil rozhodnutie krajského súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   a   ich rozhodnutiami,   ale aj   rozhodnutím   cudzineckej   polície   došlo   k   porušeniu   jeho   práv   na slobodu a bezpečnosť, ktoré mu zaručuje dohovor, čo odôvodňuje takto:

„3. K porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru... Krajskému súdu v Trnave teda trvalo 61 dní, kým rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody   sťažovateľa.   Konečné   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo prijaté 160 dní od podania návrhu na preskúmanie zákonnosti pozbavenia slobody, resp. 5   dní   pred   uplynutím   maximálnej   lehoty   180   dní,   počas   ktorej   mohol   byť   sťažovateľ zaistený.

Rozhodovanie v uvedených lehotách nemožno považovať za urýchlené rozhodnutie v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru.

...   bolo   povinnosťou   súdov   konať   vo   veci   sťažovateľa   v   intenciách   čl.   5   ods.   4 Dohovoru, teda urýchlene. Bolo preto potrebné primeraným spôsobom skrátiť lehoty pre jednotlivé procesné úkony predchádzajúce pojednávaniu a využiť aj urýchlené prostriedky doručovania tak, aby sa urobilo zadosť povinnosti urýchleného preskúmania rozhodnutia o zaistení sťažovateľa....

Vzhľadom   na   ustálenú   judikatúru   ESĽP   nie   je   možné   považovať   rozhodnutia Krajského súdu   v Trnave   v lehote   61   dní   a   Najvyššieho   súdu   SR   v   lehote 160 dní za rozhodnutia   spĺňajúce   požiadavku   na   urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti   pozbavenia slobody....

4. K porušeniu článku 5 ods. 1 Dohovoru v spojení s článkom 5 ods. 4 Dohovoru... OCP PZ Bratislava pozbavil sťažovateľa slobody na základe § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajt oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia.

Podľa rozsudkov Krajského súdu v Trnave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je takéto rozhodnutie v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru... OCP PZ Bratislava ako   aj   súdy   dôvodili   oprávnenosť   zaistenia   sťažovateľa   púhou   existenciou   rozhodnutia o administratívnom   vyhostení   OCP   PZ   BA   č.   p.   PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-AV-2006 z 20. júla 2007.

Na to, aby bolo pozbavenie slobody oprávnené, musí okrem požiadaviek uvedených výslovne v článku 5 ods. 1 Dohovoru spĺňať aj požiadavku nevyhnutnosti.

ESĽP   vo   viacerých   rozsudkoch   uviedol,   že   pozbavenie   slobody   bolo   porušením článku 5 ods. 1 písm. f) z dôvodu, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou starostlivosťou (pozri napr. Singh proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25. januára 2005), či z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (pozri napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 5. augusta 1998).

Ak bol teda sťažovateľ zaistený za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia, mal najvyšší súd pri svojom rozhodovaní skúmať, či je zaistenie sťažovateľa za účelom jeho administratívneho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel.

Článok   5   ods.   4   Dohovoru zaručuje   osobe   pozbavenej   slobody   jednak právo   na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež aj právo na periodickú kontrolu dôvodností ďalšieho trvania tohto obmedzenia.

Slovenský právny poriadok neumožňuje opakované preskúmanie zákonnosti zaistenia súdmi.   Upravuje   len   podanie   opravného   prostriedku   proti   rozhodnutiu   o   zaistení bezprostredne po uskutočnení zaistenia. Ak sa po zaistení objavia nové skutočnosti, ktoré by mohli   byť   dôvodom   na   opätovné   preskúmanie   dôvodov   zaistenia,   zaistená   osoba   nemá k dispozícii riadny prostriedok, prostredníctvom ktorého by sa mohla obrátiť na súd. V zmysle judikatúry ESĽP o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdy pri rozhodovaní o zákonnosti zaistenia sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení jednotlivca, ale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia.

Odvolanie   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   podal   sťažovateľ   12.   novembra 2008. Najvyšší súd SR stanovil prvé pojednávanie vo veci na 15. januára 2009.

V čase prejednávania otázky zaistenia na Najvyššom súde SR bolo vydané uznesenie Krajského súdu v Bratislave 9 Saz/65/2008-51 z 19.   decembra 2008,   ktorým tento súd priznal odkladný účinok opravnému prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra SR ČAS: MÚ-475-33/PO-Ž-2008 zo 6. októbra 2008. Krajský súd   tiež   stanovil   termín   pojednávania   o   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu Migračného úradu MV SR na 4. februára 2009.

Lehota   180   dní,   počas   ktorej   mohol   byť   sťažovateľ   najdlhšie   zaistený,   uplynula 3. februára 2009.

Dňa   15.   januára   2009   mal   teda   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe informácie podanej na ústnom pojednávaní, v ten deň vedomosť, že sťažovateľ nemôže byť reálne vyhostený predtým, ako o jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Migračného úradu MV SR rozhodne Krajský súd v Bratislave.

Najvyšší súd SR mal teda v čase rozhodovania vedomosť o tom, že sťažovateľ nemôže byť počas jeho zaistenia vyhostený.

V čase rozhodovania Najvyššieho súdu SR teda bolo zrejmé, že účel zaistenia – administratívne vyhostenie sťažovateľa – nemôže byť splnený.

Zaistenie sťažovateľa teda v tom čase za účelom jeho administratívneho vyhostenia bolo nezmyselné a nemožné.

Najvyšší súd SR napriek tomu, že o uvedených skutočnostiach vedel, nezobral ich do úvahy. Bolo by v rozpore s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody v zmysle článku 5 ods. 4, keby bolo potrebné podávať nový návrh na preskúmanie dôvodov zaistenia v čase, keď súdy ešte nerozhodli o predchádzajúcom návrhu.

Požiadavka na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody v spojení s požiadavkou na opakované preskúmanie zákonnosti pozbavenia slobody vyžadujú, aby súdy pri preskúmavaní dôvodov zaistenia nebrali do úvahy len situáciu v čase, kedy k zaisteniu došlo, ale aj situáciu v čase, kedy súdy o zákonnosti zaistenia rozhodujú. To však Najvyšší súd SR neurobil.

Preto   bolo   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   porušené   právo sťažovateľa na osobnú slobodu, ako aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie súdu.

5. K porušeniu článku 5 ods. 1 Dohovoru Zaistenie sťažovateľa za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia bolo aj v čase vydania rozhodnutia o zaistení v rozpore s článkom 5 ods. 1 Dohovoru.

Je pravdou, že sťažovateľovi bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Rozhodnutie OCP PZ BA č. p. PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-AV-2006 je z 20. júla 2007 a bolo potvrdené rozhodnutím o odvolaní č. p. PPZ-59/HCP-BA-R-CP-2006 z 2. októbra 2006. Aj tu však platí už uvedené, že na to, aby bolo pozbavenie slobody oprávnené, musí okrem požiadaviek uvedených výslovne v článku 5 ods. 1 Dohovoru spĺňať aj požiadavku nevyhnutnosti.

ESĽP   vo   viacerých   rozsudkoch   uviedol,   že   pozbavenie   slobody   bolo   porušením článku 5 ods. 1 písm. f) z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (pozri napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 5. augusta 1998).

Ak bol teda sťažovateľ zaistený za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia, mali   OCP   PZ   Bratislava   ako   aj   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   skúmať,   či   je   zaistenie sťažovateľa za účelom jeho administratívneho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel.... Od roku 2006 však nastali nové skutočnosti, ktoré malo vziať do úvahy tak OCP PZ Bratislava, ako aj súdy pri preskúmavaní rozhodnutia o zaistení.

Ide   predovšetkým   o   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   2   Tost 13/2008   z   7.   augusta   2008,   podľa   ktorého   nie   je   prípustné   vydanie   sťažovateľa   do   A. z dôvodu,   že   existujú   vážne   dôvody   domnievať   sa,   že   by   sťažovateľovi   hrozilo   v A. nebezpečenstvo   mučenia   alebo   podrobenia   krutému,   neľudskému,   či   ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je právoplatné, a preto je ním podľa § 40 ods. 1 Správneho poriadku každý správny orgán viazaný. Výnimkou nie je ani OCP PZ Bratislava. Dôvody, pre ktoré bolo rozhodnuté, že nie je prípustné vydanie sťažovateľa   do   A.,   sú   rovnaké   dôvody,   aké   treba   brať   do   úvahy   pri   rozhodovaní o prípustnosti   administratívneho   vyhostenia   do   tejto   krajiny.   Z   toho   je   zrejmé, že administratívne vyhostenie sťažovateľa do A. neprichádza do úvahy.

Vyhostenie   sťažovateľa   do   inej   tretej   krajiny   tiež   neprichádza   do   úvahy,   pretože v súvislosti   s   takouto   krajinou   neboli   v   uvedených   rozhodnutiach   skúmané   prekážky vyhostenia,   čo   je   však   v   prípade   sťažovateľa   a   rizika   porušenia   článku   3   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyhnutné.

Uvedené rozhodnutie o administratívnom vyhostení na základe nových skutočností nie je možné vykonať.

Keďže sťažovateľ nemôže byť na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení z roku 2006 v súčasnosti vyhostený a iné rozhodnutie o administratívnom vyhostení nebolo vydané, je rozhodnutie o zaistení nezákonné. Sťažovateľa nemožno zákonne zaistiť na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, ak neexistuje rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré by bolo vykonateľné, t. j. zaistenie nemôže slúžiť svojmu účelu.

Ak by OCP PZ Bratislava a súdy vzali všetky uvedené skutočnosti do úvahy, nemohli by rozhodnúť tak, ako rozhodli....

Sťažovateľ   požiadal   o   udelenie   azylu   predtým,   ako   bolo   vydané   rozhodnutie o zaistení. Požiadal o udelenie azylu síce na nepríslušnom policajnom útvare, nemal však na výber, pretože z vydávacej väzby bol hneď presunutý na OCP PZ Bratislava. V takomto prípade nemožno hovoriť o tom, že nie je žiadateľom o azyl, hoci pred policajným orgánom vyhlásil, že žiada o udelenie azylu. Ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov sa ho netýka.

Ak by sa so sťažovateľom zaobchádzalo po jeho vyhlásení ako so žiadateľom o azyl, nemohol by byť zaistený, pretože by sa na území SR nachádzal v zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle oprávnene a teda by nebolo možné ho zaistiť na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia,   keďže   osobu,   ktorá   sa   nachádza   na   území   SR   oprávnene,   nie   je   možné vyhostiť....

Navyše na Okresnom súde Bratislava IV prebieha a počas celého obdobia zaistenia sťažovateľa prebiehalo konanie o rozvod manželstva pána L. a pani L. a úpravu práv a povinností k ich spoločnému synovi na čas po rozvode. Vyhostenie pána L. do tretej krajiny by pred konečným rozhodnutím v tejto veci bolo porušením práva pána L. na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   ako   aj   článku   6   uvedeného   Dohovoru,   keďže   by   sa   po   vyhostení takéhoto konania nemohol zúčastniť. Sťažovateľ je stále právoplatným manželom pani L., občianky SR a má všetky rodičovské práva k svojmu synovi, tiež občanovi SR. Právoplatné rozhodnutie v uvedenom konaní nemohlo byť reálne vydané skôr, ako uplynula lehota 180 dní na zaistenie sťažovateľa. Aj v tejto súvislosti je teda zjavné, že zaistenie sťažovateľa bolo nezákonné, pretože účel, pre ktorý bol zaistený – administratívne vyhostenie – nebolo možné vykonať, a preto ani reálne neexistoval....

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   zaistenie   sťažovateľa   nespĺňalo   potrebnú požiadavku nevyhnutnosti v zmysle judikatúry ESĽP k článku 5 ods. 1 a nebolo efektívne a nemohlo splniť svoj účel.

Preto   rozhodnutie   o   zaistení   a   následné   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Trnave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušili právo sťažovateľa na slobodu v zmysle článku 5 ods. 1 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaniach vedených pod   sp.   zn.   32   Sp/87/2008,   resp.   8   Sža   52/2008   porušili   právo   M.   L.   na   urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zn. 8 Sža 52/2008 porušil právo M. L. na slobodu podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Oddelenie   cudzineckej   polície   Policajného   zboru   Bratislava,   Riaditeľstva hraničnej   a   cudzineckej   polície   Bratislava,   Úradu   hraničnej   a   cudzineckej   polície   MV SR,... Bratislava rozhodnutím č. p. UHCP-108-8/RHCP-BA-OCP-AV-2008 o zaistení a Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdzujúcimi rozsudkami sp. zn. 32 Sp/87/2008, resp. 8 Sža 52/2008 porušili právo M. L. na slobodu podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. M. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 5 000 EUR..., ktoré sú Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinné vyplatiť mu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. M. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 20 000 EUR..., ktoré sú Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   Oddelenie   cudzineckej   polície   Policajného   zboru Bratislava,   Riaditeľstva   hraničnej   a   cudzineckej   polície   Bratislava,   Úradu   hraničnej   a cudzineckej polície MV SR povinné vyplatiť mu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky a Oddelenie cudzineckej polície   Policajného   zboru   Bratislava,   Riaditeľstva   hraničnej   a   cudzineckej   polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície MV SR sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k jej vecnej   stránke   vyjadrili   cudzinecká   polícia   listom   č.   p.:   UHCP-633-5/OCP-2009   zo 14. septembra   2009,   krajský   súd   listom   sp.   zn.   Spr   583/2009   zo   14.   septembra   2009, najvyšší súd listom č. k. KP 8/09-79 z 29. septembra 2009 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedeným vyjadreniam listom zo 14. októbra 2009.

2.1 Z vyjadrenia cudzineckej polície okrem iného vyplýva, že:«Pán M. L.... bol dňa 7. augusta 2008 po prepustení z Ústavu na výkon väzby... Bratislava   predvedený   na   oddelenie   cudzineckej   polície   Policajného   zboru   Bratislava (ďalej   len   „správny   orgán“),   kde   s   ním   bola...   spísaná   zápisnica   vo   veci   podania vysvetlenia jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, č. p.: UHCP-108- 7/RHCP-BA-OCP-AV-2008.

... bolo zrejmé, že sťažovateľ nevlastní cestovný doklad, pretože tento doklad, ako sám uviedol, bez udania dôvodu zničil a nemal snahu si zabezpečiť pravý cestovný doklad....   bolo   ďalej   zistené,   že   sťažovateľovi   bolo   v   roku   2006   vydané   rozhodnutie o administratívnom   vyhostení   a   zákaze   vstupu   na   územie   Slovenskej   republiky   do 26. 4. 2016, ktoré vydal správny orgán v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov... dňa   20. 07. 2006   pod   č.   p.:   PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-AV/2006.   Toto   rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 10. 2006.

Zastávam názor,   že právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení,   ktoré sťažovateľ nerešpektoval, jeho neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, ako aj absencia cestovného dokladu boli dostatočným dôvodom na vydanie rozhodnutia o zaistení č. p.: UHCP-108-8/RHCP-BA-OCP-AV-2008 zo dňa 7. 8. 2008 a umiestnenie sťažovateľa v útvare   policajného   zaistenia   pre   cudzincov.   Počas   zaistenia   sťažovateľa   sa   mali zabezpečiť   všetky   administratívne   náležitosti   potrebné   k   realizácii   výkonu   rozhodnutia o administratívnom   vyhostení   z   územia   Slovenskej   republiky   (zabezpečenie   náhradného cestovného dokladu, nájdenie bezpečnej tretej krajiny, ktorá by ho prijala, zabezpečenie letenky, atď.).

Úrad   hraničnej   a   cudzineckej   polície   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky zastáva názor, že správny orgán konal v súlade so zákonom o pobyte cudzincov tým, že zaistil sťažovateľa a zahájil   proces výkonu jeho administratívneho vyhostenia   z územia Slovenskej republiky.

K porušeniu čl. 5 ods. 1 Dohovoru Právny zástupca sťažovateľa uvádza, že „OCP PZ Bratislava ako aj súdy dôvodili oprávnenosť   zaistenia   sťažovateľa   púhou   existenciou   rozhodnutia   o   administratívnom vyhostení OCP PZ BA č. p. PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-A V-2006 z 20. júla 2006. Na to, aby bolo pozbavenie slobody oprávnené, musí okrem požiadaviek uvedených v článku 5 ods. 1 Dohovoru spĺňať aj požiadavku nevyhnutnosti.“

Ďalej sa právny zástupca cudzinca odvoláva na rozsudky ESĽP, ako napr. Singh proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   60538/00,   alebo   Ali   proti   Švajčiarsku,   sťažnosť č. 24881/94. Napriek evidentnej snahe spochybniť postup a zákonnosť konania zo strany správneho orgánu neuviedol právny zástupca žiadny konkrétny dôkaz potvrdzujúci jeho tvrdenia. Skutočnosť, že sa odvoláva na predmetné rozsudky nepovažujeme za dôkaz, a to z dôvodu,   že   neexistuje   priama   súvislosť,   resp.   podobnosť   medzi   kauzami.   Napríklad,   v prípade Sinhg proti Českej republike trvalo zaistenie cudzinca na výkon jeho vyhostenia neúmerne dlhú dobu. Podľa platnej legislatívy, konkrétne §-u 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov možno cudzinca zaistiť na dobu nepresahujúcu 180 dní. V prípade kauzy Singh proti Českej republike trvalo toto zaistenie 1,5 roka. Vo veci Ali proti Švajčiarsku, kde dôvodom   sťažnosti   bola   nemožnosť   vykonania   vyhostenia,   zastávame   názor,   že   taktiež nesúvisí s predmetnou sťažnosťou, a to z dôvodu, že cudzinec už raz bol administratívne vyhostený   z územia   Slovenskej   republiky.   Ide   o   diametrálne   odlišné   prípady,   ktoré   sú špecifické a v žiadnom prípade ich nemožno porovnávať s prípadom sťažovateľa.

V ďalšej časti sťažnosti právny zástupca cudzinca uvádza, že „Zaistenie sťažovateľa za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia bolo aj v čase vydania rozhodnutia o zaistení v rozpore s článkom 5 ods. 1 Dohovoru.

Je pravdou, že sťažovateľovi bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Rozhodnutie   OCP   PZ   BA   č   p.   PPZ-106-23/HCP-BA-OCP-AV-2006   je   z   20. júla 2006 a bolo potvrdené rozhodnutím o odvolaní č. p. PPZ-59/HCP-BA-R-CP-2006 z 2. októbra 2006.

Aj tu však platí uvedené, že na to, aby bolo pozbavenie slobody oprávnené, musí okrem požiadaviek uvedených výslovne v článku 5 ods. 1 Dohovoru spĺňať aj požiadavku nevyhnutnosti.“

Úrad   hraničnej   a   cudzineckej   polície   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky napriek tvrdeniu právneho zástupcu, že postup správneho orgánu bol v rozpore s článkom 5 Dohovoru,   tento   názor   nezastáva...   Požiadavku   nevyhnutnosti   uvádzanú   právnym zástupcom predmetný článok 5 Dohovoru neobsahuje. Správny orgán postupoval v zmysle článku 5 Dohovoru, kde sú vymedzené prípady zákonného pozbavenia slobody, konkrétne ods. 1 písm. f), nakoľko prebiehalo konanie o administratívnom vyhostení podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o pobyte cudzincov, kde je uvedené, že cudzinec sa vyhostí a určí sa zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky vtedy, ak ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu. Správny orgán postupoval v zmysle týchto ustanovení, nakoľko bolo možné predpokladať ohrozenie bezpečnosti   Slovenskej republiky   na   základe   Rozsudku Francúzskej republiky Tribunál   de   Grande   Instance   de   Paris,   číslo:   925339012   zo   dňa   7. 4. 2006,   kde   je menovaný   M.   L.   vinný   zo   skutkov   kvalifikovaných   ako   členstvo   v   skupine páchateľov/zločincov s úmyslom pripraviť teroristický čin, skutok spáchaný v rokoch 1996- 1997 a 1998 a v R., ako aj v K., T., B. a v B., spoluvina pri falšovaní a pozmeňovaní úradných dokumentov a pri ich používaní.

K vyjadreniu právneho zástupcu sťažovateľa a k jeho pochybnostiam, či je zaistenie za účelom výkonu administratívneho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel uvádzam, že účelom zaistenia bolo fyzické vyhostenie cudzinca z územia Slovenskej republiky na základe už   vyššie   spomenutého   právoplatného   rozhodnutia   o   administratívnom   vyhostení. Administratívne vyhostenie je potrebné chápať ako jednostranné rozhodnutie štátu, ktorým sa   cudzinec   vykazuje   z   jeho   štátneho   územia.   Právo   vyhostenia   je   právom   absolútnym a štáty sa ho nemôžu vzdať, pretože by ohrozili svoju vlastnú suverenitu a bezpečnosť. Je jednou z foriem použitia štátnej moci, ktorá pomocou ústavy, zákonov a iných právnych predpisov určuje rámec fungovania spoločenských vzťahov. Vyhostenie sa vzťahuje na celé územie   Slovenskej   republiky;   miesto,   kam   má   byť   cudzinec   vyhostený,   správny   orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčuje.

Právny zástupca sťažovateľa namieta, že v čase rozhodovania o zaistení menovaného mal správny orgán vziať do úvahy uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Tost 13/2008 zo 7. augusta 2008 o neprípustnosti vydania sťažovateľa do A. Mám za to, že napriek   neprípustnosti   vydania   do A.   mohol správny orgán rozhodnúť o   zaistení a tým zabezpečiť výkon rozhodnutia o vyhostení vzhľadom na možnosť výkonu v zmysle § 59 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je možné cudzinca dopraviť až na územie štátu, v ktorom je zabezpečené jeho prijatie. Týmto je odôvodnený účel zaistenia a zabezpečená možnosť výkonu rozhodnutia o vyhostení.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že sťažovateľ „požiadal o udelenie azylu predtým, ako bolo vydané rozhodnutie o zaistení.“ Tak, ako ďalej správne uvádza, požiadal o azyl na nepríslušnom policajnom   útvare v zmysle zákona č.   480/2002 Z.   z.   o   azyle a   o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov... Podľa § 3 ods. 8 zákona o azyle, ak cudzinec požiada o udelenie azylu na policajnom útvare, ktorý je nepríslušný na prijatie vyhlásenia, poučí cudzinca, ktorý policajný útvar je príslušný, a ak nerozhodne o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, vydá doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že útvar policajného zaistenia pre cudzincov je zároveň príslušným policajným útvarom podľa § 3 ods. 2 písm. d) zákona o azyle, ktorý vyhlásenie prijal, a tým sťažovateľovi nebolo odopreté právo na preskúmanie jeho žiadosti o udelenie azylu.

Je potrebné doplniť, že sťažovateľ popri rôznych správnych a súdnych konaniach si bol celý čas od 8. 12. 2006, kedy rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu nadobudlo právoplatnosť, vedomý toho, že vzhľadom na jeho neoprávnený pobyt je povinný opustiť územie Slovenskej republiky. V rozhodnutí však nie je uložená povinnosť vrátiť sa do A., najmä ak menovaný mal oprávnené obavy o svoj život alebo slobodu. Mohol tak konať dobrovoľne aj do iných krajín mimo územie „Schengenského priestoru“, avšak, ak takýto úmysel neprejavil, čoho dôkazom je aj zápisnica o podaní vysvetlenia spísaná pod č. p.: UHCP-108-7/RHCP-BA-OCP-AV-2008 zo dňa 7. 8. 2009, bolo nevyhnutné rozhodnúť o jeho zaistení, čím bola zabezpečená možnosť na vykonanie núteného vyhostenia. Počas lehoty   zaistenia   boli   skúmané   všetky   možnosti   výkonu   rozhodnutia   o   administratívnom vyhostení   doposiaľ   neúspešne,   aj   vzhľadom   na   ďalšie   rozhodnutia   súdov   na   základe podnetov sťažovateľa.

Zároveň   Vám   oznamujem,   že   súhlasím   s   tým,   aby   sa   upustilo   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.»

2.2 Z vyjadrenia krajského súdu zo 14. septembra 2009 okrem iného vyplýva, že:„K prijatej sťažnosti sa vyjadrila JUDr. J. U., samosudkyňa, ktorá v danej veci konala a rozhodla.

JUDr.   U.   uviedla,   že   návrh   navrhovateľa   M.   L.   bol   Krajskému   súdu   v   Trnave doručený dňa 25. 8. 2008 a bol pridelený vyššej súdnej úradníčke na vykonanie potrebných úkonov.   Vyššia   súdna   úradníčka   dňa   5. 9. 2008   zaslala   druhopis   návrhu   odporcovi   na vyjadrenie so žiadosťou o zaslanie kompletného spisového materiálu zo strany odporcu, bez ktorého   nie   je   možné   vec   prejednať   a   súčasne   vyzvala   tak   odporcu,   ako   aj   právneho zástupcu navrhovateľa o súhlas s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania podľa § 250f   O. s. p.,   pričom   im   uložila   5-dňovú   lehotu   na   vyjadrenie   a zaslanie   spisového materiálu.

Dňa 19. 9. 2008 bolo súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa, z ktorého vyplývalo, že trvá na nariadení pojednávania vo veci. V ten istý deň bolo súdu doručené i vyjadrenie odporcu k návrhu spolu so spisovým materiálom. Po telefonickom dohovore s právnym zástupcom navrhovateľa, ktorý netrval na osobnej účasti navrhovateľa súd upustil od ustanovenia tlmočníka z arabského jazyka a na deň 22. 10. 2008 nariadil pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca navrhovateľa a zástupca odporcu. Na tomto   pojednávaní   sudkyňa   JUDr.   J.   U.   rozhodla   o   návrhu   rozsudkom,   ktorý   bol   dňa 24. 10. 2008 expedovaný a právnemu zástupcovi navrhovateľa doručený dňa 30. 10. 2008 a žalovanému dňa 28. 10. 2008.

Dňa   18. 11. 2008   bolo   krajskému   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľa   proti rozsudku a dňa 27. 11. 2008 bol odporcovi expedovaný druhopis odvolania na vyjadrenie, k čomu mu súd uložil lehotu 10 dní. Vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa bolo krajskému súdu doručené dňa 12. 12. 2008 a dňa 15. 12. 2008 bol spisový materiál predložený spolu s predkladacou správou Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o odvolaní.

JUDr. U. ďalej uviedla, že spolu s návrhom na preskúmanie rozhodnutia právny zástupca navrhovateľa doručil súdu žiadosť o urýchlené rozhodnutie podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ale   nie je v technických   ani právnych možnostiach krajského súdu vec vybaviť v lehote 8-10 dní od napadnutia, pretože k   prejednanej   veci   je   nevyhnutné   vyjadrenie   odporcu,   ako   aj   zadováženie   kompletného spisového materiálu odporcu podľa § 250l ods. 2 s použitím § 114 ods. 2 a § 250d ods. 1 O. s. p., ktorý úkon si vyžaduje najmenej lehotu 20 dní. Podľa názoru JUDr. U. nedošlo k prieťahom   v   konaní   zo   strany   súdu,   sudkyňa   postupovala   v   súlade   s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktorý neukladá súdu žiadnu lehotu, v ktorej je nutné takúto vec vybaviť a veci sa vybavujú podľa poradia. V závere uviedla, že vzhľadom na to, že sa jednalo o obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa vec súd prejednal prednostne mimo poradia.

Krajský súd v Trnave sa stotožňuje s vyjadrením vo veci konajúcej sudkyne JUDr. J. U. a zároveň Vám oznamujeme, že... súhlasíme, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.3 Z vyjadrenia najvyššieho súdu č. k. KP 8/09-79 z 29. septembra 2009 vyplýva, že:„Dňa 17. decembra 2008 Krajský súd v Trnave predložil najvyššiemu súdu spisový materiál spolu s odvolaním navrhovateľa M. L., zast. advokátom Mgr. M. Š. na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 325/87/2008-57 zo dňa   22.   októbra   2008.   Týmto   rozsudkom   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie   Oddelenia cudzineckej   polície   Policajného   zboru   Bratislava,   Riaditeľstva   hraničnej   a   cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, č. k. UHCP-108-8/RHCP-BA-OCP-AV- 2008 zo dňa 7. augusta 2008 o zaistení navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov,

Dňa 19. decembra 2008 bol vytýčený termín pojednávania na deň 15. januára 2009. Dňa 15. januára 2009 sa uskutočnilo za prítomnosti advokáta navrhovateľa a zástupcu odporcu pojednávanie, ktoré s ohľadom na to, že predmetom posúdenia bola zložitá právna otázka senát podľa § 250i a O. s. p. odročil na deň 29. januára 2009 za účelom vyhlásenia rozsudku. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. januára 2009 za prítomnosti advokáta navrhovateľa a zástupcu odporcu.

Tak ako vyplýva zo spisu písomné vyhotovenie rozsudku bolo dňa 29. januára 2009 predložené do kancelárie najvyššieho súdu a dňa 3. februára vypravené Krajskému súdu v Trnave na doručenie rozsudku.

Najvyšší   súd   preto   zastáva   názor,   že   z   jeho   strany   nedošlo   k   porušeniu   práva sťažovateľa   na   primerané   a   urýchlené   súdne   preskúmanie.   Preto   jeho   postup   nebol v rozpore s čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Navrhovateľ bol zaistený na základe právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení zákazu pobytu na území Slovenskej republiky do 26. apríla 2016. Odvolací súd v intenciách námietok navrhovateľa preskúmal zákonnosť rozhodnutia odporcu a napadnutý rozsudok krajského súdu.

Najvyšší   súd   sa   stotožnil   so   záverom   krajského   súdu,   že   rozhodnutie   odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov bolo potrebné posudzovať samostatne a aj v nadväznosti na predtým vydané právoplatné rozhodnutie o vyhostení navrhovateľa o jeho zákaze pobytu na území Slovenskej republiky do 26. apríla 2016. Samotné zaistenie navrhovateľa neznamená ešte jeho vyhostenie z územia Slovenskej republiky.

Pokiaľ   sťažovateľ   v   ústavnej   sťažnosti   namieta,   že   došlo   k   jeho   zaisteniu,   hoci požiadal   o   udelenie   azylu,   aj   touto   námietkou   sa   odvolací   súd   zaoberal   (č.   l.   6   a   7 rozsudku).

Konanie o udelenie azylu je osobitne upravené v ustanovení § 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V   ustanovení   §   3   ods.   2   zákona   o   azyle   je   zakotvené,   ktorý   policajný   útvar   je príslušný   na   vyhlásenie   cudzinca,   ktorý   žiada   o   udelenie   azylu   na   území   Slovenskej republiky. V prípade navrhovateľa takýmto policajným útvarom v zmysle § 3 ods. 2 písm. d) zákona o azyle to bol Útvar Policajného zaistenia M., kde napokon navrhovateľ o udelenie azylu na území Slovenskej republiky požiadal.

Z   administratívneho   spisu   je   zrejmá   skutočnosť,   že   navrhovateľ   bol   zo   strany odporcu   poučený,   na   ktorom   policajnom   útvare   v   zmysle   zákona   o   azyle   môže   urobiť vyhlásenie, že žiada o udelenie azylu.

Z administratívneho spisu bola tiež zrejmá skutočnosť, že navrhovateľ sa nachádzal na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného víza Slovenskej republiky a bez povolenia   príslušných   orgánov   Slovenskej   republiky.   Právoplatným   rozhodnutím   o administratívnom vyhostení navrhovateľa bol určený jeho zákaz pobytu na území Slovenskej republiky do 26. apríla 2016.

Námietky,   ktoré   uplatnil   navrhovateľ   v   odvolacom   konaní   smerovali   proti   hore uvedenému právoplatnému rozhodnutiu o jeho administratívnom vyhostení. Preto k nim ani odvolací súd nemohol prihliadať.

Podľa názoru najvyššieho súdu námietky uplatnené v ústavnej sťažnosti opätovne smerujú voči vyššie uvedenému právoplatnému rozhodnutiu a administratívnom vyhostení navrhovateľa.

Námietky, ktoré uplatnil navrhovateľ v podanej ústavnej sťažnosti sa týkajú jeho faktického vyhostenia z územia Slovenskej republiky, k čomu nedošlo.

Navrhovateľ je v azylovom konaní a najvyšší súd zatiaľ o jeho azylovej veci nekonal a nerozhodoval.   Až   po   právoplatnom   skončení   azylového   konania   bude   opätovne rozhodované o jeho ďalšom pobyte na území Slovenskej republiky.

Najvyšší súd poznamenáva, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre   vyslovil,   že   zmluvné   štáty   majú   právo   kontrolovať   vstup,   pobyt   a   odchod cudzincov z ich územia: Dohovor ani jeho protokoly nezaručujú právo na pobyt cudzinca na území   zmluvného   štátu   ani   právo   na   azyl.   Vyplýva   to   napr.   z   jeho   rozhodnutí:   NA.   v. Spojené kráľovstvo, rozsudok zo 17. júla 2008, Úner v. Holadsko (GC), rozsudok z 18. októbra 2006, Abdularia Cabales aBakandali v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 28. mája 1985, Baujlifa v. Francúzsko, rozsudok z 21. októbra 1997, Saiah Sheckh v. Holandsko, rozsudok z 11. januára 2007 alebo Saadi v. Taliansko (GC), rozsudok z 28. februára 2008. Najvyšší   súd   má   za   to,   že   sťažovateľ   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2009, sp. zn. 8 Sža 52/2008 nebol ukrátený na svojich právach a nedošlo k porušeniu jeho práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   netrvá na   ústnom pojednávaní   pred   Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Navrhujem preto sťažnosť ako nedôvodnú odmietnuť.“

2.4   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   zo   14.   októbra   2009 k vyjadreniam dotknutých orgánov verejnej moci uviedol:

„K otázke porušenia článku 5 ods. 4 Dohovoru Krajský   súd   v Trnave   uvádza že nie je   v technických ani   právnych možnostiach krajského súdu vec vybaviť v lehote 8-10 dní.

Technické   či   iné   obmedzenia   však   nie   sú   a   nemôžu   byť   dôvodom   na   porušenie základného práva jednotlivca, či na ospravedlnenie takéhoto porušenia.

Článok 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s ustálenou judikatúrou súdu hovoria jasným spôsobom o tom, že súd má o zákonnosti pozbavenia slobody rozhodnúť urýchlene, pričom pod pojmom urýchlene je potrebné rozumieť lehotu, ktorá sa počíta na dni, v žiadnom prípade nie na mesiace.

Nie je celkom jasné, čo krajský súd myslí pod právnymi možnosťami, keďže Dohovor je   neoddeliteľnou   súčasťou   slovenského   právneho   poriadku   a   platí   aj   pre   všetky   súdy. Nemôže   byť   na   ujmu   základného   práva   jednotlivca   to,   že   súdy   nie   sú   organizačne prispôsobené tomu, aby rozhodovali v lehotách, v ktorých je potrebné rozhodovať. Z   tohto   pohľadu   je   aj   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   len niekoľko   dní   pred   uplynutím   maximálnej   lehoty   na   zaistenie   sťažovateľa   viac   než oneskorené a Najvyšší súd SR vo svojom vyjadrení ani neuvádza žiadne argumenty, prečo by sa malo jeho rozhodnutie v takom neskorom čase považovať za rozhodnutie urobené urýchlene v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru.

Vzhľadom   na   ustálenú   judikatúru   ESĽP   ako   aj   na   judikatúru   Ústavného   súdu Slovenskej republiky nie je možné považovať rozhodnutia Krajského súdu v Trnave v lehote 61 dní a Najvyššieho súdu SR v lehote 160 dní za rozhodnutia spĺňajúce požiadavku na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody.

Preto bolo právo sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru porušené. K otázke porušenia článku 5 ods. 1 Dohovoru v spojení s článkom 5 ods. 4 Dohovoru K tomuto porušeniu, ktoré sa týka výlučne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sa Najvyšší súd SR vôbec nevyjadril.

Ako už bolo uvedené a zdôvodnené v ústavnej sťažnosti, mal najvyšší súd pri svojom rozhodovaní   skúmať,   či   je   zaistenie   sťažovateľa   za   účelom   jeho   administratívneho vyhostenia   efektívne   a   spĺňa   svoj   účel   a   brať   do   úvahy   nie   len   situáciu   pri   zaistení jednotlivca, ale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia.

V čase prejednávania otázky zaistenia na Najvyššom súde SR bolo vydané uznesenie Krajského súdu v Bratislave 9 Saz/65/2008-51 z 19.   decembra 2008,   ktorým tento súd priznal odkladný účinok opravnému prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra SR ČAS: MÚ-475-33/PO-Ž-2008 zo 6. októbra 2008. Krajský súd   tiež   stanovil   termín   pojednávania   o   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu Migračného úradu MV SR na 4. februára 2009.

Lehota   180   dní,   počas   ktorej   mohol   byť   sťažovateľ   najdlhšie   zaistený,   uplynula 3. februára 2009.

Dňa   15. januára 2009   mal   teda   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe informácie podanej na ústnom pojednávaní v ten deň vedomosť, že sťažovateľ nemôže byť reálne vyhostený pred uplynutím maximálnej lehoty na zaistenie sťažovateľa.

V čase rozhodovania Najvyššieho súdu SR teda bolo zrejmé, že účel zaistenia – administratívne vyhostenie sťažovateľa – nemôže byť splnený.

Zaistenie sťažovateľa teda v tom čase za účelom jeho administratívneho vyhostenia bolo nezmyselné a nemožné.

Najvyšší súd SR napriek tomu, že o uvedených skutočnostiach vedel, nezobral ich do úvahy. Bolo by v rozpore s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody v zmysle článku. 5 ods. 4, keby bolo potrebné podávať nový návrh na preskúmanie dôvodov zaistenia v čase, keď súdy ešte nerozhodli o predchádzajúcom návrhu.

Požiadavka na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody v spojení s požiadavkou na opakované preskúmanie zákonnosti pozbavenia slobody vyžadujú, aby súdy pri preskúmavaní dôvodov zaistenia nebrali do úvahy len situáciu v čase, kedy k zaisteniu došlo, ale aj situáciu v čase, kedy súdy o zákonnosti zaistenia rozhodujú. To však Najvyšší súd SR neurobil a k tejto časti sťažnosti sa vo svojom vyjadrení vôbec nevyjadril. Preto   bolo   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   porušené   právo sťažovateľa na osobnú slobodu, ako aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie súdu. K otázke porušenia článku 5 ods. 1 Dohovoru

Tak   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   aj   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej republiky vo svoj ich vyjadreniach opomínajú skutočnosť, že na to, aby bolo pozbavenie slobody   oprávnené,   musí   okrem   požiadaviek   uvedených   výslovne   v   článku   5   ods.   1 Dohovoru   spĺňať   aj   požiadavku   nevyhnutnosti,   pričom   na   potrebe   existencie   tejto požiadavky nič nemení skutočnosť, že nie je explicitne uvedená v článku 5 Dohovoru. ESĽP sa na požiadavku nevyhnutnosti vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa pozbavenia slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru totiž pravidelne odvoláva. Ide pritom o všeobecnú požiadavku bez ohľadu na okolnosti jednotlivých prípadov.

ESĽP   vo   viacerých   rozsudkoch   uviedol,   že   pozbavenie   slobody   bolo   porušením článku 5 ods. 1 písm. f) z dôvodu nemožnosti vykonania vyhostenia (pozri napr. Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 5. augusta 1998).

Ak bol teda sťažovateľ zaistený za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia, mali   OCP   PZ   Bratislava   ako   aj   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   skúmať,   či   je   zaistenie sťažovateľa za účelom jeho administratívneho vyhostenia efektívne a spĺňa svoj účel. Vzhľadom   na   skutočnosti   uvedené   v   ústavnej   sťažnosti,   zaistenie   sťažovateľa nespĺňalo potrebnú požiadavku nevyhnutnosti v zmysle judikatúry ESĽP k článku 5 ods. 1 a nebolo efektívne a nemohlo splniť svoj účel.

Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že vyhostenie sťažovateľa sa neuskutočnilo počas celej   doby   zaistenia   a   neuskutočnilo   sa   ani   do   dnešného   dňa.   Preto   bolo   zaistenie sťažovateľa   úplne   zbytočné   a   neefektívne   a   nesplnilo   svoj   účel.   To   mohlo   a   malo   byť príslušným orgánom zrejmé už v čase ich rozhodovania.

Navyše podľa § 63 písm. e) zákona č. 48/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia. Ak už ministerstvo vnútra považovalo zaistenie sťažovateľa za účelné na začiatku zaistenia, je zarážajúce, ako ho mohlo za účelné považovať aj ku v neskoršom štádiu zaistenia, najmä po vydaní rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave v súvislosti s azylovým konaním, keď už bolo viac než zrejmé, že účel zaistenia vyhostenie sťažovateľa - nebude možné naplniť.

Preto rozhodnutie o zaistení, ďalšie správanie policajných orgánov a rozhodnutia Krajského   súdu   v   Trnave   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   porušili   právo sťažovateľa na slobodu v zmysle článku 5 ods. 1 Dohovoru.“

3.   Zároveň   právny   zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   oznámil,   že   na ústnom pojednávaní o prijatej sťažnosti trvá.

Ústavný   súd   vec   prerokoval   na   ústnom   pojednávaní.   Účastníci   konania   sa   na pojednávaní ospravedlnene nezúčastnili, a to ani právny zástupca sťažovateľa, ktorý trval na tomto pojednávaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   f)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:  ...   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby,... proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Článok   5   ods.   4   dohovoru   sa   vzťahuje   na   všetky   prípady   pozbavenia   slobody vymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie o   vyhostenie   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   f) dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody niektorým zo spôsobov uvedených v čl. 5 ods. 1 dohovoru, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl.   5   ods.   4   dohovoru   nepochybne   zaväzuje   štát   poskytnúť   osobe   pozbavenej   slobody možnosť obrátiť sa na súd.

Článok   5   ods.   4   dohovoru   zaručuje   osobe   pozbavenej   slobody   jednak   právo   na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež aj právo na periodickú kontrolu   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   tohto   obmedzenia.   Z   hľadiska   rýchlosti   konania o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už na mesiace (Sanchez   -   Reisse   v.   Švajčiarsko,   sťažnosť   č.   9862/82,   rozsudok   z 21.   októbra   1986, Bezicheri v. Taliansko, sťažnosť č. 11400/85, rozsudok z 25. októbra 1989).

Najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí   uviedol: „Námietkami   navrhovateľa o   dôvodnosti   a   oprávnenosti   jeho   vyhostenia   uplatnenými   v   odvolaní   proti   rozsudku krajského súdu sa odvolací súd nezaoberal, pretože tieto sa týkali rozhodnutia odporcu o vyhostení navrhovateľa.“

Krajský   súd   v rozhodnutí,   ktoré   bolo   potvrdené   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu, uviedol: „Krajský súd za nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že pokiaľ rozhodnutie o administratívnom vyhostení bolo už raz vykonané a nieje možné ho opätovne vykonať. Podľa názoru krajského súdu, je rozhodnutie o administratívnom vyhostení zo dňa 20. 7. 2006 právoplatné, pričom navrhovateľovi bol týmto rozhodnutím určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov t. j. do 26. 4. 2016, a pokiaľ táto doba neuplynula možno toto rozhodnutie vykonať a to aj opakovane. Správny orgán pri výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení je však povinný rešpektovať novú skutočnosť, a to vydanie predbežného opatrenia Európskym súdom pre ľudské práva zo dňa 13. 8. 2008, obsahom ktorého je zákaz vyhostiť navrhovateľa do A. Podľa názoru krajského súdu sa však zákaz administratívneho vyhostenia pri rešpektovaní ust. § 58 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov, nevzťahuje na ostatné krajiny.“

Podstatou   sťažnosti   je   v prvom   rade   tvrdenie   sťažovateľa,   že   vzhľadom   na nemožnosť   jeho   vyhostenia   mal   byť   prepustený   zo   zaistenia.   Opačný   postup   orgánov verejnej moci, zvlášť najvyššieho súdu, znamená porušenie osobnej slobody chránenej čl. 5 dohovoru.   Krajský   súd   pripustil   súvislosť   medzi   zaistením   a vyhostením,   ale   potvrdil zaistenie ako zákonné vzhľadom na právoplatné rozhodnutie o vyhostení a vzhľadom na možnosť   vyhostenia   do   tretej   krajiny.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že   medzi   zaistením a vyhostením nie je súvislosť, a preto sa vyhostiteľnosťou nie je potrebné zaoberať. Druhá časť sťažnosti sa týka rýchlosti rozhodovania súdov o správnych žalobách.

Ústavný súd vo svojej judikatúre mnohokrát zdôraznil nutnosť dôslednej ochrany osobnej   slobody.   V rozhodovacej   činnosti   sa   to   prejavuje   spravidla   vo   väzobných veciach a sporadicky aj pri detenciách zo zdravotných dôvodov (porov. napr. rozhodnutie I. ÚS   79/93).   Riadnu   ochranu   si   však   osobná   sloboda   zasluhuje   aj   pri   obmedzeniach vykonávaných   správnymi   orgánmi   voči   cudzincom.   Zaistenie   za   účelom   vyhostenia sa vyznačuje tým, že ho vykonáva správny orgán, polícia, s tým, že tam nie je prítomná automatická súdna ochrana (porov. nález Ústavního soudu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/08).

Ústava zaručuje osobnú slobodu v článku 17. Ústavným základom pre obmedzenie osobnej slobody zaistením na účely vyhostenia je čl. 17 ods. 2 prvá veta, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V predmetnej veci ide o zákon o pobyte cudzincov.

Dohovor je v danom smere obsažnejší, podrobnejší. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) každý má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa § 62 zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť cudzinca na účela) výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,b) výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu 23a) aleboc)   jeho   vrátenia   podľa   osobitného   predpisu,   23b)   ak   neoprávnene   vstúpil   na   územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ bol zaistený na základe § 62 ods. 1 písm. a) zákon o pobyte cudzincov za účelom výkonu jeho administratívneho vyhostenia.

Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť, a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované.

Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade   výkon   administratívneho   vyhostenia.   Zákon   umožňuje   štátu,   aby   vo   vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne   tradičný   koncept   nevyhnutnosti   v zmysle   hľadania   menej   závažného   zásahu   do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) posudzuje   nevyhnutnosť   v rámci   posúdenia   zákonnosti   zaistenia.   Slovenská   právna úprava požiadavku   nevyhnutnosti   neupravuje,   preto   tento   prvok   nie   je   potrebné takto skúmať.   V tomto   zmysle   nie   je   správny   argument   sťažovateľa   nevyhnutnosťou (porov.:   Větrovský,   J.: Princip   proporcionality   a   jeho   aplikace   na   případy   zajištení cizinců Výborem pro lidská práva a Evropským soudem pro lidská práva. In: Jílek, D., Pořízek,   P.   (eds.): SPOLEČNÝ   EVROPSKÝ   AZYLOVÝ   SYSTÉM:   ZÁSAHY DO OSOBNÍ   SVOBODY.   Kancelář   veřejného   ochránce   práv:   Brno   2010,   s.   8   a nasl. Dostupné   na   internete:   <http://www.ochrance.cz/publikace/sborniky-z-konferenci/> <http://www.ochrance.cz/fileadmin/user_upload/Publikace/Azylovy_system_konference.pdf>. Pri   administratívnom   zaistení   teda   nemusia   byť   naplnené   obdobné   podmienky nevyhnutnosti   ako   pri   väzbe   (porov. CHAHAL   v.   THE   UNITED   KINGDOM [GC], sťažnosť   č.   22414/93,   rozsudok   z 15.   novembra   1996,   bod   112;   rozhodnutie   ESĽP o prijateľnosti AGNISSAN v. DENMARK, sťažnosť č. 39964/98, 4. október 2001, s 10; ABDOLKHANI   AND   KARIMNIA   v. TURKEY,   sťažnosť   30471/08,   rozsudok   z 22. septembra   2009,   bod   129; SAADI   v.   THE   UNITED   KINGDOM   [GC],   sťažnosť č. 13229/03 z 29. januára 2008, bod 72; Mole, N., Meredith, C.: Asylum and the European Convention on Human Rights, Human Rights Files No. 9, Council of Europe, 2010, s. 147 a nasl.).   To   však   neznamená,   že   zaistenie   môže   byť   svojvoľné.   Jeho   limitom   je   práve naplnenie   účelu,   a to   reálnosť   vyhostenia,   vyhostiteľnosť   cudzinca,   pričom   konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou..

Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Možno v tomto smere dať do pozornosti anglické znenie dohovoru: „Everyone has the right to liberty and security of person. No one shall be deprived of his liberty save in the following cases and in accordance with a procedure prescribed by law: the lawful arrest or detention of a person to prevent his effecting an unauthorised entry into the country or of a person against whom action is being taken with a view to deportation or extradition“.

Konkretizáciou týchto ústavnoprávnych noriem je § 63 písm. e) a f) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný e) skúmať po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia,f) prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného cudzinca,1. ak zanikol účel zaistenia,

2. na základe rozhodnutia súdu alebo3. ak uplynula lehota 180 dní.

V tejto súvislosti je užitočné pripomenúť aj vývoj právnej úpravy. Pôvodné znenie zákona o pobyte cudzincov používalo pojem „dôvod“, a nie „účel“ zaistenia. Uvedené sa zmenilo novelou zákona o pobyte cudzincov č. 693/2006 Z. z. Dôvodová správa k tomu uvádza (ČPT 75, 4. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky):

„K bodu 89 (§ 62 ods. 1)Navrhovaná   zmena   vychádza   z potrieb   aplikačnej   praxe.   Súčasná   právna   úprava stanovuje   dôvody,   kedy   môže   policajný   útvar   zaistiť   cudzinca,   avšak   neuvádza   účel zaistenia. Dôvody zaistenia v doterajšej právnej úprave uvedené v písmenách a), b), d) a e) sú   duplicitné   a   navrhovanou   zmenou   sa   ich   duplicita   vylučuje.   Napríklad,   ak cudzinec neoprávnene vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa tu neoprávnene zdržiava alebo sa pokúsil z územia Slovenskej republiky neoprávnene vstúpiť na územie susedného štátu, je to vždy dôvod na jeho administratívne vyhostenie. To znamená, že zaistenie cudzinca na účel jeho administratívneho vyhostenia subsumuje aj spomenuté dôvody.

Z aplikačnej praxe vyplynulo, že i keď existuje dôvod na zaistenie, toto nie je vždy účelné, napríklad u cudzinca môže byť už v čase jeho zaistenia zrejmé, že pobyt cudzinca v zariadení   by   bol   vzhľadom   na   nemožnosť   jeho   administratívneho   vyhostenia z objektívnych dôvodov neefektívny....

K bodom 91 a 92 [§ 63 písm. e) a f)]Navrhovaná   zmena   vychádza   z potrieb   aplikačnej   praxe.   Podľa   súčasnej   právnej úpravy je policajný útvar povinný skúmať, či trvajú dôvody zaistenia a prepustiť cudzinca, ak dôvod zaistenia zanikol. Dôvody zaistenia však zaniknúť nemôžu. Zaniknúť môže iba účel, na ktorý bol cudzinec zaistený.

Navrhovaná zmena súvisí so zmenou v bode 89.“

Vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal ESĽP.

Vo veci Samie Ali contre Suisse, prípadne ALI contre la SUISSE [správa Európskej komisie   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „Komisia“),   sťažnosť   č.   24881/94,   správa   prijatá 26. februára 1997; je potrebné odlišovať od procesného rozsudku v tejto veci, ktorý bol vydaný 5. augusta 1998; k povahe správy porov. Sudre, F.: Mezinárodní a evropské právo lidských práv, Brno, 1997, s. 275 a nasl.] bol sťažovateľ, občan Somálska, zaistený pre účely   vyhostenia.   Komisia   uznala,   že   detencia   bola   v súlade   so   švajčiarskym   právom. Švajčiarske úrady nariadili vyhostenie sťažovateľa, aj keď im bolo známe, že je to nemožné vzhľadom na chýbajúce cestovné doklady. Komisia konštatovala, že ak úradom je jasná nemožnosť výkonu vyhostenia, tak zaistenie nemôže byť považované za také, ktoré smeruje k vyhosteniu (porov. bod 41 správy – <La Commission estime que, lorsque les autorités ont conscience d'une impossibilité de l'exécution de l'expulsion, tel que ce fut le cas en l'espèce, la   détention   ordonnée   à   ce   moment   précis   ne   saurait   plus   être   considérée   comme   une détention dans le cadre d'une „procédure d'expulsion [qui] est en cours“>.- Komisia je toho názoru, že v prípade, keď úrady sú si vedomé nemožnosti výkonu vyhostenia, tak ako to bolo v tomto prípade, potom zaistenie, ktoré bolo nariadené práve v tomto čase, nemôže byť naďalej považované za zaistenie v rámci „konania o vyhostenie, ktoré prebieha“.). Komisia v správe konštatovala porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Vo   veci   AGNISSAN   v.   DENMARK   (sťažnosť   č.   39964/98,   rozhodnutie o prijateľnosti   zo   4.   októbra   2001)   bol   sťažovateľom   občan   Pobrežia   Slonoviny,   ktorý pôvodne zatajoval svoju identitu a detenciu považoval za neprimerané opatrenie, priam za obťažovanie (harassment) a ďalej za opatrenie nesmerujúce k vyhosteniu (with a view to deportation). Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že detencia za účelom vyhostenia podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru nemusí spĺňať kritérium nevyhnutnosti, tak ako to je v režime   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru,   a teda   pri   nej   platí   odlišná   úroveň   ochrany. V každom prípade však musí prebiehať konanie s riadnou starostlivosťou (due dilligence). Európsky súd pre ľudské práva opätovne pripomenul závery Komisie z veci ALI contre la SUISSE, že ak je úradom   známe, že vyhostenie nemôže byť realizované, tak už ďalej nemôže   byť   detencia   považovaná   za   smerujúcu   k vyhosteniu   (rozhodnutie   ESĽP o prijateľnosti AGNISSAN v. DENMARK, sťažnosť č. 39964/98, 4. október 2001, s. 11). V danom   prípade   ESĽP   konštatoval,   že   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ nespolupracoval s úradmi (pôvodne bol na slobode, ale pretože nechodil na pohovory tak bol   zaistený),   tak   detencia   v rámci   danej   primeranej   doby   bola   vhodná   (appropriate) a pripomenul, že podľa judikatúry detencia nemusí byť nevyhnutná (k nevyhnutnosti porov. II. ÚS 152/08, bod 38, II. ÚS 326/09, bod 20), čo postačuje ku záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená z hľadiska námietky porušenia čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

Vo veci ABDOLKHANI AND KARIMNIA v. TURKEY išlo o irackých občanov, ktorým hrozilo vyhostenie do Iraku, kde im hrozilo vzhľadom na ich politickú príslušnosť zlé zaobchádzanie. Prípadné vyhostenie pozastavil ESĽP vydaním predbežného opatrenia podľa   čl.   39   rokovacieho   poriadku   ESĽP.   V súvislosti   s vyhostiteľnosťou   po   vydaní predbežného opatrenia ESĽP uviedol, že konania o vyhostenie by museli byť prerušené s dôsledkami   pre   osobnú   slobodu   sťažovateľa.   Inými   slovami,   do   vydania   predbežného opatrenia   boli   uskutočňované   kroky   smerujúce   k vyhosteniu,   a teda   účel   detencie   bol naplnený, akonáhle bola konštatovaná nevyhostiteľnosť predbežným opatrením, tak ďalšia detencia sťažovateľa nemohla byť „za účelom vyhostenia“. To však nebráni vyhosteniu sťažovateľov   do   inej   krajiny,   ak by bol   odôvodnený   záver,   že   úrady   tejto   inej   krajiny nevyhostia sťažovateľov do Iránu alebo Iraku.

Z hľadiska komparatívneho, vnímajúc podobnosť právnej úpravy, sú hodné vzatia do úvahy české   prípady   rozhodované tamojším   Nejvyšším   správním   soudem.   Ide   o   prípad Kamran   K.   (Afganistán)   proti   Policii   České   republiky   o   zajištění   cizince,   rozsudok Nejvyššího správniho soudu č. k. 1 As 12/2009-61 (dostupné na internete < www.nssoud.cz, http://www.nssoud.cz/files/SOUDNI_VYKON/2009/0012_1As__0900061A_prevedeno.pdf>). V časti veci týkajúcej sa zaistenia sa uvádza: „Žalobce (stěžovatel) podal proti rozsudku městského soudu kasační stížnost, v níž uvedl, že městský soud nesprávně vyložil § 124 odst. 1 zákona o pobytu cizinců (Zajištění cizince za účelem správního vyhoštění, pozn. ÚS). K zajištění cizince může dojít při současném splnění dvou zákonem předepsaných podmínek: (i)   cizinci   bylo   doručeno   sdělení   o   zahájení   řízení   o   správním   vyhoštění   a   (ii)   je-li nebezpečí,   že   by   mohl   ohrozit   bezpečnost   státu,   závažným   způsobem   narušit   veřejný pořádek nebo mařit anebo ztěžovat výkon rozhodnutí o správním vyhoštění, zejména je-li zjištěno, že cizinec se v minulosti dopustil jednání uvedeného v § 119 odst. 1 písm. a) nebo písm. b) bodu 6 anebo 7 zákona o pobytu cizinců, nebo je-li cizinec evidován v evidenci nežádoucích   osob.   I   pokud   by   první   podmínka   byla   shledána,   není   v   žádném   případě splněna podmínka druhá. Z toho, že stěžovatel přicestoval na falešný cestovní doklad nelze učinit závěr, že v budoucnu by toto jednání mohl opakovat. Stěžovatel takto postupoval proto,   že   to   byla   jediná   možnost,   jak   opustit   Afghánistán,   kde   mu   hrozilo   nebezpečí pronásledování,   a   dostat   se   do   České   republiky,   kde   by   mohl   požádat   o   mezinárodní ochranu.   Legální   vycestování   afghánských   občanů   do   České   republiky   je   z důvodu uplatňované vízové politiky prakticky nemožné. Žalobce dále namítl, že je třeba zohlednit § 119a odst. 1 zákona o pobytu cizinců, stejně jako čl. 31 Úmluvy o právním postavení uprchlíků, které vylučují postih uprchlíků za nelegální vstup do země za účelem podání žádosti o azyl.

Městský   soud   v   Praze   správni   žalobu   zamítl.  ...   Žalobní   námitka   nepřípustnosti vyhoštění   žalobce   dle   §   119a   odst.   1   zákona   o   pobytu   cizinců   pak   neobstojí   proto,   že vyhoštění a zajištění jsou dva rozdílné instituty. Nelze pak namítat nepřípustnost vyhoštění v řízení o přezkumu rozhodnutí o zajištění.“

Nejvyšší   správní   soud   na   túto   argumentáciu   reagoval   takto: „Žalovaný   svým postupem ignoroval účel, pro který bylo omezení osobní svobody v podobě zajištění cizinců přijato, a to především zabránění maření výkonu správního vyhoštění. Pokud v případě žalobce správní vyhoštění nepřipadalo v úvahu, ať již z důvodu § 119a odst. 1 zákona o pobytu cizinců a čl. 31 Úmluvy o právním postavení uprchlíků (zákaz vyhoštění z důvodu nelegálního vstupu na území za účelem žádosti o azyl) a nebo pro důvod znemožňující vycestování   do   země   původu,   postrádalo   zákonem   aprobovaného   smyslu   i   zajištění stěžovatele.   V   tomto   bodě   je   třeba   odmítnout   názor   městského   soudu,   že   zajištění   a vyhoštění jsou zcela odlišné instituty s rozdílnými podmínkami aplikace. Naopak, je třeba trvat na tom, aby správní orgány při rozhodování o zajištění cizince zvážily, zda je výkon správního vyhoštění alespoň potenciálně možný.“

Z rozhodnutia   vzišla   nasledujúca   právna   veta: „Nezbytným   předpokladem   pro rozhodnutí o zajištění cizince podle § 124 odst. 1 zákona č. 326/1999 Sb., o pobytu cizinců na území České republiky je úvaha správního orgánu o tom, zda je vůbec možné rozhodnout o správním vyhoštění cizince a toto rozhodnutí vykonat.“

Obdobne   postupoval   nejvyšší   správní   soud   vo   veci D.   D.   proti   Policii České republiky,   Oblastnímu   ředitelství   služby   cizinecké   policie   Ústí   nad Labem, rozsudok Nejvyššího   správniho   soudu   č.   k.   2   As   80/2009-66   (publikované   pod č. 7/2010   Sb.   Nejvyššího   správniho   soudu,   dostupné   na   internete   <www.nssoud.cz, http://www.nssoud.cz/files/SOUDNI_VYKON/2009/0080_2As__0900_43193551_63aa_455a_8be1_c2e61841bd3f_prevedeno.pdf>). Sťažovateľ bol políciou zaistený za účelom jeho predania podľa readmisnej dohody. Sťažovateľ sa po zrušení dlhodobého pobytu zdržoval na území Českej republiky neoprávnene, bez platného víza. Podstatou veci bola otázka neprimeranosti   a nadbytočnosti   zaistenia. Nejvyšší   správní   soud   na   túto   argumentáciu reagoval takto: „Ustanovení § 129 zákona o pobytu cizinců (Zajištění cizince za účelem jeho   předání   nebo   průvozu,   pozn.) jako   podmínku   pro   zajištění   stanoví   zjištění neoprávněného vstupu nebo pobytu na území. Nejedná se však o podmínku jedinou; např. (obiter dictum, pozn.) musí být rovněž zjištěno, že vycestování cizince není vyloučeno (§ 179 zákona o pobytu cizinců, zásada non-refoulement, pozn.). Logickým předpokladem zajištění je, že jeho účel bude moci být naplněn.“

Možno   upresniť,   že   v danej   veci   totiž   nebolo   sporné,   či   existujú   „důvody znemožňující vycestování“ (§ 179) ale to, či môže byť cudzinec vyhostený na základe právoplatného alebo vykonateľného rozhodnutia. Nebola teda splnená úplne iná podmienka vyhostenia. Podstata rozsudku, teda, že sa skúma naplniteľnosť účelu zaistenia, ostáva však relevantná.

Z rozhodnutia   vzišla   nasledujúca   právna   veta: „Logickým   předpokladem   zajištění cizince podle § 129 zákona č. 326/1999 Sb., o pobytu cizinců na území České republiky, je, že jeho účel bude moci být naplněn. Proto je třeba při rozhodování o zajištění brát v úvahu i podmínky převzetí cizince druhou smluvní stranou.“

Z domácej právnej úpravy, zo záväznej judikatúry ESĽP, z komparatívnej judikatúry a vôbec   z podstaty   zaistenia   za   účelom   vyhostenia   je   zrejmé,   že   obmedzenie   osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. Nepochybne definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, ale súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.

Pri   osobnej   slobode   je   veľmi   bezprostredne,   priam   na   nerozlíšenie   previazaný hmotnoprávny   a procesnoprávny   komponent.   Nie   je   náhoda,   že   práve   ochrana   osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.

Najvyšší   súd   konštatovaním,   že   konanie   o zaistení   a konanie   o vyhostení   sú oddelené,   a neposúdením   vyhostiteľnosti   ako   podmienky   zaistenia   porušil   procesný komponent osobnej slobody sťažovateľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd považoval za najzávažnejšie porušenie základného práva skutočnosť, že najvyšší   súd   explicitne   odmietol   spojitosť   medzi   zaistením   a jeho   účelom,   teda   otázku vyhostiteľnosti, aj keď najvyšší súd rozhodol formálne rovnako ako krajský súd. Z tohto dôvodu, a z dôvodu subsidiarity, už nepovažoval za nutné zaoberať tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti krajskému súdu a proti cudzineckej polícii. Možno uviesť, že krajský súd do určitej miery postupoval v súlade s koncepciou spojitosti medzi zaistením a jeho účelom.   V prípade   krajského   súdu   by   inak   bolo   relevantné   posúdiť,   či   správne   orgány s riadnou starostlivosťou pristupovali k preverovaniu možnosti vyhostenia do tretej krajiny (bod 5 výroku tohto nálezu).

III.

Pre   účely   preskúmania   namietaného   porušenia   práva   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody sťažovateľa (čl. 5 ods. 4 dohovoru) postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu ústavný súd vyžiadal na vec sa vzťahujúce súdne spisy (spis krajského súdu sp. zn. 32 Sp 87/2008 a spis najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sža 52/2008), z ktorých vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

- 25. august 2008 – krajský súd prijal na konanie opravný prostriedok sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho zaistení vydaného cudzineckou políciou pod č. p. UHCP-108-8/RHCP-BA-OCP-AV-2008   (ďalej   len   „rozhodnutie   o   zaistení“),   zároveň   právny   zástupca sťažovateľa požiadal o urýchlené rozhodnutie o zákonnosti rozhodnutia o zaistení,

- 5. september 2008 – krajský súd zasielal opravný prostriedok sťažovateľa cudzineckej polícii   na   vyjadrenie   a   zároveň   požiadal   cudzineckú   políciu   o   zaslanie   kompletného spisového materiálu vo veci napadnutého rozhodnutia o zaistení, a tiež poučil cudzineckú políciu a sťažovateľa o možnosti rozhodnúť vo veci bez pojednávania,

- 19. september 2008 – právny zástupca sťažovateľa oznámil krajskému súdu, že trvá na nariadení pojednávania, zároveň uviedol, že v prípade vypočúvania sťažovateľa je jeho materinským jazykom arabský jazyk; cudzinecká polícia predložila krajskému súdu spisový materiál týkajúci sa rozhodnutia o zaistení sťažovateľa a vyjadrila sa k veci,

- 24. september 2008 – krajský súd uznesením ustanovil Ing. O. A. za tlmočníčku z jazyka arabského do jazyka slovenského a naopak,

- 24. september 2008 – krajský súd nariadil pojednávanie prv na 15. október 2008 a neskôr na 22. október 2008,

- 10. október 2008 – krajský súd predvolával účastníkov konania na pojednávanie,

- 22. október 2008 – krajský súd po vyjadreniach účastníkov konania vyhlásil rozsudok, ktorým potvrdil rozhodnutie cudzineckej polície o zaistení sťažovateľa,

- 18. november 2008 – krajskému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateľa z 10. októbra 2008 proti rozsudku z 22. októbra 2008,

- 27. november 2008 – krajský súd doručoval odvolanie sťažovateľa cudzineckej polícii na vyjadrenie v lehote 10 dní,

- 12.   december   2008   –   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   sekcia   legislatívy a vonkajších vzťahov (ďalej len „ministerstvo vnútra“) sa vyjadrilo k odvolaniu sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu,

- 17. december 2008 – spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa,

- 19. december 2008 – najvyšší súd nariadil pojednávanie na 15. január 2009,

- 15. január 2009 – po vyjadrení právneho zástupcu sťažovateľa a zástupkyne cudzineckej polície najvyšší súd odročil pojednávanie na 29. január 2009 z dôvodu právnej zložitosti prejednávanej otázky,

- 29.   január   2009   –   najvyšší   súd   na   pojednávaní   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil,

- 5. február 2009 – spis bol najvyšším súdom vrátený krajskému súdu,

- 9.   február   2009   –   krajský   súd   doručoval   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   právnemu zástupcovi   sťažovateľa   (prevzal   18.   februára   2009)   a   cudzineckej   polícii   (doručené 11. februára 2009),

- 18. február 2009 – rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sža 52/2008 z 29. januára 2009 nadobudol právoplatnosť.

Zo   skutkového   stavu   veci   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   7.   augusta   2008   zaistený, a to podľa vtedy účinného § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, teda z dôvodu výkonu jeho administratívneho vyhostenia.

Z obsahu podanej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ v jej prvej časti vytýka všeobecným   súdom   (krajskému   súdu   a najvyššiemu   súdu)   predovšetkým   pomalosť   ich konania   pri   skúmaní   dôvodnosti   pozbavenia   jeho   slobody   cudzineckou   políciou   ako správnym orgánom.

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru krajským súdom

Zo spisu krajského súdu sp. zn. 32 Sp 87/2008, resp. z prehľadu vykonaných úkonov vyplýva, že krajský súd v tejto veci konal od 25. augusta 2008 do 17. decembra 2008 a následne od 5. februára 2009 do   9. februára 2009. Od prijatia opravného prostriedku sťažovateľa krajským súdom   na konanie po vykonanie prvého úkonu vo veci   (zaslanie opravného   prostriedku   na   vyjadrenie   cudzineckej   polícii   a vyžiadanie   administratívneho spisu   5.   septembra   2008)   uplynulo   11   dní.   Päť   dní   po   oznámení   právnym   zástupcom sťažovateľa,   že   trvá   na   nariadení   pojednávania   a že   je   potrebné   pribrať   do   konania tlmočníka,   krajský   súd   nariadil   pojednávanie   a   ustanovil   tlmočníka.   Pojednávanie,   na ktorom bol zároveň vyhlásený rozsudok, sa uskutočnilo až po 28 dňoch od jeho nariadenia (aj keď pôvodne bolo určené na 15. október 2008, napokon sa uskutočnilo 22. októbra 2008). Odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu bolo tomuto súdu doručené 18. novembra 2008 a k jeho doručovaniu cudzineckej polícii na vyjadrenie pristúpil krajský súd 27. novembra 2008, t. j. po uplynutí 9 dní. Od doručenia vyjadrenia ministerstva vnútra k odvolaniu sťažovateľa po predloženie spisu najvyššiemu súdu krajským súdom prešlo 5 dní. Po vrátení spisu najvyšším súdom krajský súd doručoval rozsudok najvyššieho súdu účastníkom   konania   po   4   dňoch.   Rozhodnutia   súdov   sa   napokon   stali   právoplatnými 18. februára 2009.

Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   síce   vykonával   úkony   nevyhnutné   pre rozhodovanie a rozhodnutie o veci, avšak jeho konanie nemožno považovať za urýchlené. Celková   doba   konania,   ktorú   skutočne   mohol   krajský   súd   svojím   postupom   reálne ovplyvniť, bola 62 dní.

Podľa   vyjadrenia vo veci   konajúcej   zákonnej   sudkyne,   s ktorým   sa   predsedníčka krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k prijatej   sťažnosti   stotožnila,   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) týkajúce sa rozhodovania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. 2 s použitím § 114 ods. 2 a § 250d ods. 1 OSP) neumožňujú rozhodovanie a rozhodnutie takejto veci v lehote 8 – 10 dní od jej napadnutia (neumožňujú to ani technické možnosti krajského súdu) a navyše Občiansky súdny poriadok neukladá žiadnu lehotu, v ktorej má takéto konanie prebehnúť. Zákonná sudkyňa je preto presvedčená, že vo veci nedošlo k prieťahom v konaní a vec bola prejednaná prednostne mimo poradia.

Podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   byť   pravidelná   súdna   kontrola   v súlade s hmotnoprávnymi   aj   procesnoprávnymi   normami   vnútroštátnej   legislatívy   a musí   byť vykonávaná v súlade s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (porov. AFFAIRE SINGH c.   REPUBLIQUE   TCHEQUE,   sťažnosť   č. 60538/00,   rozsudok z 25. januára 2005, bod 74 a nasl.)

Ústavný   súd   sa   už   včasnosťou   rozhodovania   o osobnej   slobode   pri   zaistení za účelom vyhostenia   zaoberal   a konštatoval   porušenie   čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Vo   veci sp. zn. I. ÚS 6/07 (rozhodovanie trvalo 4 mesiace) a vo veci sp. zn. III. ÚS 135/09 dokonca 6 mesiacov [porov. Šnírerová, M.: Zaistenie cudzincov na území Slovenskej republiky. In: Jílek, D., Pořízek, P. (eds.): SPOLEČNÝ EVROPSKÝ AZYLOVÝ SYSTÉM: ZÁSAHY DO OSOBNÍ SVOBODY. Kancelář veřejného ochránce práv: Brno 2010, s. 83 a nasl.; porov. tiež citovaný rozsudok Nejvyššího správniho soudu č. k. 1 As 12/2009-61 – právna veta: II. O žalobě proti rozhodnutí o zajištění cizince je třeba podle § 56 odst. 2 s. ř. s. a čl. 5 odst.   4   Úmluvy   o   ochraně   základních   práv   a   svobod   (č.   209/1992   Sb.)   rozhodnout přednostně a urychleně. Pokud soud o takové žalobě rozhodne až po uplynutí zákonné stoosmdesátidenní   lhůty   pro   zajištění   cizince   (§   125   odst.   1   zákona   č.   326/1999   Sb., o pobytu cizinců na území České republiky), nejsou zpravidla požadavky na přednostní a urychlené   vyřízení   splněny.   Přednostně   a   urychleně   je   třeba   postupovat   rovněž   při předložení   spisu   s   kasační   stížností   zajištěného   cizince   Nejvyššímu   správnímu   soudu   k rozhodnutí.]

Zákon   o   pobyte   cudzincov   v   §   62   ods.   6   explicitne   ustanovuje,   že   o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení rozhodne súd bezodkladne (porov. nález sp. zn. III. ÚS 135/09). Nutnosť takto postupovať teda vyplýva tak z vnútroštátnej úpravy, ako aj z čl.   5   ods.   4   dohovoru   jednak   z pozície   jeho   autonómnych   a prednostných   účinkov a judikatúry k nemu sa viažucej, ako aj z pozície jeho spätného odkazu na národné právo. Uvedené je aj reakciou na argument, že OSP neukladá žiadnu lehotu, v ktorej má takéto konanie   prebehnúť.   Možno   však   ešte   doplniť,   že   urýchlenosť   nemá   byť   na   úkor starostlivého posúdenia veci.

Vzhľadom   na   všetky   relevantné okolnosti   tohto   prípadu   podľa   názoru   ústavného súdu bolo možné a primerané súdne preskúmanie pozbavenia slobody sťažovateľa vykonať krajským   súdom   v   lehote   podstatne   kratšej,   teda   „urýchlene“.   Z   tohto   treba   vyvodiť jednoznačný   záver,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 32 Sp 87/2008 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie dôvodnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 2 výroku tohto nálezu).

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru najvyšším súdom

Z prehľadu úkonov vykonaných najvyšším súdom vyplýva, že tento vo veci konal od 17. decembra 2008 do 5. februára 2009. Po predložení spisu krajským súdom s odvolaním sťažovateľa   proti   rozsudku   z 22.   októbra   2008   najvyšší   súd   po   dvoch   dňoch   nariadil pojednávanie na 15. január 2009, t. j. o 27 dní. Z dôvodu právnej zložitosti veci bolo toto pojednávanie odročené o ďalších 14 dní. K vráteniu spisu krajskému súdu napokon došlo po siedmich dňoch od vyhlásenia rozsudku najvyšším súdom.

Celková doba trvania konania, ktorú najvyšší súd mohol svojím postupom ovplyvniť, predstavuje 50 dní. Ani túto lehotu ústavný súd nemôže (rovnako ako v prípade krajského súdu) akceptovať ako súladnú s ustanovením čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Rovnako v prípade postupu najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že bolo možné a primerané súdne preskúmanie pozbavenia slobody sťažovateľa vykonať v omnoho kratšej lehote, počítanej na dni. Preto neprichádza do úvahy iné, len takisto vysloviť záver, že   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sža   52/2008   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie dôvodnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 2 výroku tohto nálezu).

K porušeniu čl. 5 ods.   4 dohovoru ústavný súd dodáva, že v rámci starostlivého prístupu súdov pri súdnom posudzovaní zaistenia je potrebné vnímať aj absenciu explicitnej právnej úpravy, ktorá   by umožňovala pravidelný prieskum   dôvodnosti   zaistenia   (porov. § 200o a nasl. OSŘ v Českej republike).

IV.

Podľa   § 56   ods.   4   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal v súvislosti s porušením svojho práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu a najvyššieho súdu priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia   práva   na   urýchlené   rozhodovanie   o   pozbavení   slobody   nie   je   dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na intenzitu porušenia a význam konania pre sťažovateľa považuje za primerané vo vzťahu ku krajskému súdu v sume 2 000 € a vo vzťahu k najvyššiemu súdu v sume 1 000 €, celkovo teda 3 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadal   aj   o   priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk (105,42 €) a hodnota režijného paušálu je 191 Sk (6,34 €). Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

V súvislosti s právnym zastúpením sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je možné považovať za účelný jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia 16. októbra 2008) a dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (sťažnosť ústavnému súdu zo 17. apríla 2009 a stanovisko k vyjadreniam cudzineckej polície,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   zo   14. októbra   2009).   Celkovo   predstavujú účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia sťažovateľa sumu 357,46 € vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal úhradu trov v tejto sume, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010