znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 264/04

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť P., a. s., so sídlom v B., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B., ktorou namieta porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 128/2004, a takto

r o z h o d o l :

1.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   20.   septembra   2004 sp. zn. 2 Cdo 128/2004   b o l o   p o r u š e n é   základné právo P., a. s., B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   20.   septembra   2004 sp. zn. 2 Cdo 128/2004   z r u š u je   a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť P., a. s., B. trovy právneho zastúpenia vo výške 9 352 Sk (slovom deväťtisíc tristopäťdesiatdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu   JUDr. P. H., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením zo 17. decembra 2004 č. k. II. ÚS 264/04-13 na ďalšie konanie sťažnosť P., a. s., so sídlom v B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   doručenú   ústavnému súdu   29.   novembra   2004,   ktorou namieta, že uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 12. februára 2004 sp. zn. 8 Co 378/03 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 20. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 128/2004 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a to v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 20. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 128/2004.

Zo sťažnosti vyplýva:«Dňa 18. 01. 2000 bola na Okresnom súde v Žiline podaná žaloba v právnej veci žalobcu: JUDr. J. H., trvale bytom Ž. proti žalovanému, ktorým bol sťažovateľ, o ochranu osobnosti. (...) Dňa 04. 04. 2004 vyniesol Okresný súd v Žiline v predmetnej právnej veci rozsudok, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 26. 09. 2003. (...)

Dňa   21.   10.   2003   podal   sťažovateľ   proti   rozsudku   Okresného   súdu   v Žiline odvolanie. (...)

Dňa 12. 02. 2004 vydal Krajský súd v Žiline uznesenie, ktorým vyššie spomenuté odvolanie proti rozsudku OS Žilina odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil odvolací súd tým, že preskúmaním zistil, že rozsudok okresného súdu bol doručený splnomocnenému zástupcovi sťažovateľa 26. septembra 2003. Zákonom stanovená 15-dňová odvolacia lehota pripadla   na   pondelok   13.   októbra   2003.   Podľa   obálky   zásielky,   ktorej   súčasťou   bolo odvolanie, bolo toto podané na Poštovom úrade Bratislava 14 dňa 21. 10. 2003, teda po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty. Za tejto situácie odvolací súd odvolanie odporcu bez vecného prejednania ako neskoro podané odmietol.

Odvolací súd ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: Skôr než odvolací súd pristúpil   k vecnému   preskúmaniu   napadnutého   rozhodnutia,   zaoberal   sa   včasnosťou podaného   odvolania.   Podľa   ustanovenia   §   204   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „O. s. p.“) účinného pred novelou zákona č. 353/2003 Z. z. bola do 31. 08. 2003 lehota na podanie odvolania 15-dňová. Od 01. 09. 2003 sa lehota na podanie odvolania odlišuje podľa toho, či sa odvolanie podáva proti uzneseniu, alebo proti rozsudku. Kratšia, 15-dňová lehota je ustanovená pre uznesenia, dlhšia, 30-dňová lehota sa ustanovuje pre rozsudky.   Podanie   opravného   prostriedku   je   jedným   zo   základných   procesných   práv účastníka. Podľa § 156 ods. 1 O. s. p. rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne, vyhlasuje ho predseda   senátu   v mene   Slovenskej   republiky.   Uvedie   pritom   výrok   rozsudku   spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia. V preskúmavanej veci   bolo   napadnuté   rozhodnutie   vyhlásené   4.   apríla   2003.   V písomnom   vyhotovení rozsudku   je   potrebné   v súlade   s ustanovením   §   157   ods.   1   O.   s.   p.   uviesť   aj   poučenie o odvolaní.   V tomto   poučení   bola   stanovená   15-dňová   odvolacia   lehota.   Rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá je spoločná pre začatie plynutia každej lehoty na podanie opravného prostriedku je riadne a v súlade s právnymi predpismi vykonané doručenie rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu na dĺžku lehoty na podanie odvolania nemalo vplyv, že písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo doručené účastníkovi konania po účinnosti novely O. s. p., ktorá   zmenila   lehotu   na   30   dní.   Za   rozhodujúce   bol,   považovaný   deň   vyhlásenia rozhodnutia, pretože len čo súd vyhlási rozsudok je ním viazaným aj pokiaľ ide o poučenie o odvolaní. (...)

Proti vyššie uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie. (...) Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Najvyšší   súd“)   sa   predmetným dovolaním zaoberal a dňa 20. 09. 2004 vydal uznesenie, sp. zn. 2 Cdo 128/2004, v ktorom predmetné   dovolanie   odmieta.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   v danej   veci   sa sťažovateľovi   postupom   a rozhodnutím   odvolacieho   súdu   neodňala   možnosť   konať   pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Odvolací súd totiž rozhodol správne, keď odmietol jeho odvolanie ako oneskorene podané (§ 218 ods. 1 písm. a) O. s. p.).

Svoje rozhodnutie oprel Najvyšší súd o to, že podľa prechodného ustanovenia § 372i O. s. p. v znení zákona č. 353/2003 Z. z., účinného od 1. septembra 2003, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou, ak nie je ďalej ustanovené inak.   Právne   účinky   úkonov,   ktoré   v konaní   nastali   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa názoru Najvyššieho súdu, druhá veta citovaného prechodného ustanovenia sa opiera o všeobecne platnú zásadu, že nie je možné vždy bezvýhradne uplatniť princíp, že nové predpisy sa uplatnia ihneď, a to i na konania začaté pred ich účinnosťou. Bezvýhradné uplatnenie   ostatne   uvedeného   princípu   by   totiž   viedlo   k zásahu   do   už   vzniknutých procesných práv účastníkov. Uvedené všeobecné prechodné ustanovenie preto, v záujme ochrany práv účastníkov, ale aj v záujme určitosti procesných vzťahov, určuje, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z., zostávajú zachované. Procesné úkony súdu alebo účastníkov konania môžu mať len tie účinky, ktoré s nimi spája predpis, ktorý sa stane účinným až po urobení úkonu. Procesnými úkonmi súdu sú   všetky   úkony,   ktoré   súd   robí   v priebehu   konania   od   jeho   začatia   až   do   jeho právoplatného skončenia. Podľa dovolacieho súdu, nie sú pochybnosti o tom, že procesným úkonom súdu (§ 36 a nasl. O. s. p.) je aj vyhlásenie rozsudku, pri ktorom súd uvedie výrok rozsudku   spolu   s odôvodnením   a poučením   o odvolaní   a o možnosti   výkonu   rozhodnutia (§ 156   ods.   1   O.   s.   p.).   Poučenie   o odvolaní   obsahuje   poučenie   o lehote   a mieste   jeho podania. Právnym účinkom vyhlásenia rozsudku je to, že súd je ním viazaný (§ 156 ods. 3 O. s. p.) V danej veci Okresný súd v Žiline 4. apríla 2003 vyhlásil rozsudok, odôvodnil ho a dal   právne   poučenie   o opravnom   prostriedku.   Vzhľadom   na   to,   že   právne   účinky vyhlásenia   rozsudku   zostali   podľa   prechodného   ustanovenia   §   372i   ods.   1   O.   s.   p. zachované, súd prvého stupňa v písomne vyhotovenom rozsudku správne poučil účastníkov, že odvolanie proti nemu je možné podať do pätnástich dní od jeho doručenia (§ 204 ods. 1 O. s. p. v znení do 31. augusta 2003). Pätnásťdňová odvolacia lehota uplynula žalovanému 13. októbra 2003, urobil tak po uplynutí zákonnej lehoty určenej ustanovením § 204 ods. 1 O. s. p. v znení do 31. augusta 2003.

Na   základe   vyššie   uvedeného   Najvyšší   súd   vyjadril   názor,   že   sťažovateľom presadzovaný   výklad   by   bol   v podstate   uplatnením   neprípustnej   pravej   retroaktivity. Stanovuje totiž nové právne následky pre také skutkové podmienky, ktoré nastali ešte pred účinnosťou novej   právnej   úpravy.   Z povahy   procesného   práva plynie,   že nové   predpisy môžu pôsobiť výlučne iba odo dňa ich účinnosti, a to aj pre konania, ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou. (...)

Sťažovateľ v dovolaní, ktoré podal proti uzneseniu Krajského súdu vydanému dňa 12. februára 2004 tvrdil, že podľa jeho názoru nie je právny názor súdu, podľa ktorého súd je po vyhlásení rozsudku týmto viazaný, a to aj pokiaľ ide o poučenie o odvolaní, v danom prípade správny. V takomto prípade pri striktnom výklade zákona, by súd nikdy nemohol aplikovať ustanovenie § 204 ods. 2 O. s. p., ktorý stanovuje, že tam, kde súd nesplnil svoju povinnosť (§ 157 ods. 1 O. s. p.) dať účastníkovi poučenie o možnosti podať odvolanie, má účastník   možnosť   uplatniť   právo   na   odvolanie   v lehote   troch   mesiacov   od   doručenia rozhodnutia.   Aplikovať   by   toto   ustanovenie   súd   nemohol,   lebo   by   bol   viazaný   síce vyhláseným, ale nesprávnym (nezákonným) rozsudkom.

Pri   nesprávnom   poučení   je   relevantné,   či   poučenie   v rozhodnutí   nebolo   uvedené vôbec alebo bolo uvedené nesprávne (odvolanie nie je prípustné) alebo bola stanovená kratšia alebo dlhšia ako zákonná lehota. Plynutie odvolacej lehoty aj v takýchto prípadoch začína odo dňa doručenia rozhodnutia. Teda súd by musel vždy aplikovať lehotu obsiahnutú v poučení rozsudku bez ohľadu na platné ustanovenia zákona. Pri posudzovaní procesných práv a povinností účastníkov konania sa vychádza zo stavu (právnej úpravy) platnej v čase rozhodovania, resp. v čase, kedy určitá osoba urobila určitý úkon.

Účastníci   predmetného   konania   boli   v dôsledku   zmeny   právneho   stavu   v čase doručenia   rozsudku,   v rozsudku   nesprávne   poučení   o lehote   na   odvolanie,   preto   bol sťažovateľ oprávnený v zmysle ustanovenia § 204 ods. 2 O. s. p. podať odvolanie proti predmetnému rozsudku v lehote 3 mesiacov od jeho doručenia.

Rozsudok v právnej veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 2 C 69/00 bol sťažovateľovi doručený až po nadobudnutí účinnosti zákona č. 353/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa O. s. p., t. j. po 01. 09. 2003. Rozsudok bol doručený splnomocnenému právnemu zástupcovi navrhovateľa až dňa 26. 09. 2003.

Zákon   č.   353/2003   Z.   z.,   ktorý   mení   a dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   O.   s.   p., v interporálnych ustanoveniach v § 372i ods. 1 stanovuje, že „ustanovenia tohto zákona (rozumej 353/2003 Z. z.) sa použijú aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou, ak nie je ďalej stanovené inak. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.“ Obsahom prechodných (intertemporálnych) ustanovení   sa   v zmysle   právnej   teórie   rozumie   režim   prechodného   spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva.

Keďže prechodné ustanovenia zákona č. 353/2003 Z. z. neustanovujú inak, platia pre doručenie a počítanie lehoty na odvolanie v konaní č. k. 2 C 69/00 vedenom na Okresnom súde v Žiline ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. - O. s. p. v znení zákona č. 353/2003. Vychádza sa pritom zo zásady lex posterior derogat priori (neskorší zákon ruší skorší). Uvedené   je   prejavom   základnej   zásady   uplatňovanej   v procesnom   práve,   podľa ktorej   na   procesné   úkony   v súdnom   konaní   sa   zásadne   aplikuje   procesné   právo   platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu.

Uvedenú zásadu potvrdil vo svojom rozhodnutí i Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. Sž-o.NS 13/03, keď proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený v čase, keď bolo správne súdnictvo   jednoinštalačné,   t.   j.   v tom   zmysle   znelo   i poučenie   účastníkov   o nemožnosti použiť   opravný   prostriedok,   avšak   doručený   v čase,   keď   bolo   možné   využiť   opravný prostriedok, pripustil konanie o opravnom prostriedku.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   v zmysle   platného   a účinného   O.   s.   p. možnosť   napriek   nesprávnemu   poučeniu   uvedenému   v predmetnom   rozsudku   podať odvolanie v konaní č. 2 C 69/00 vedenom na Okresnom súde v Žiline v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, ktorú využil.

Krajský súd v Žiline je viazaný právom vo všetkých štádiách aplikácie práva a je povinný   zabezpečiť   ochranu   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania,   v súlade s princípom spravodlivého procesu. V opačnom prípade by rozhodovacia činnosť súdu a jej výsledok   (rozhodnutie   súdu)   v konkrétnom   prípade   boli   postavené   nad   platnú   právnu úpravu.

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s právnym názorom Najvyššieho súdu vyjadreného v uznesení zo dňa 20. septembra 2004, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, v ktorom, ako už bolo vyššie uvedené vychádza z ustanovenia § 372i ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 353/2003 Z. z., podľa ktorého sa ustanovenia tohto zákona použijú aj na konania začaté pred   jeho   účinnosťou,   ak   nie   je   ďalej   ustanovené   inak.   Právne   účinky   úkonov,   ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Najvyšší súd pritom vychádza zo skutočnosti, že právne účinky úkonov, ktoré nastali pre účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z. zostávajú zachované, čo sťažovateľ nespochybňuje. Najvyšší súd však opomenul, že právny účinok odvolania, konkrétne začatie plynutia odvolacej lehoty, nenastal pred účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z., ale až po nej. Podľa § 204 ods. 1 O. s. p.   totiž   lehota   na   podanie   odvolania   začína   plynúť   dňom   doručenia   príslušného rozhodnutia súdu. Účinky predmetného rozsudku voči sťažovateľovi nastali teda až dňom jeho doručenia dňa 26. 09. 2003, teda už v čase účinnosti zákona č. 353/2003 Z. z. Z tohto dôvodu zastáva sťažovateľ názor, že v tomto prípade nejde o uplatnenie neprípustnej prvej retroaktivity, tak ako to v odôvodnení svojho rozhodnutia tvrdí Najvyšší súd, práve naopak, takáto retroaktivita bola uplatená v rozhodnutiach Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu. Ustanovenie   §   372i   O.   s.   p.   nemožno   posudzovať   ako   zakladajúce   pravú retroaktivitu.   V tomto   prípade   ide   o retroaktivitu   nepravú,   pretože   citované   ustanovenie zakotvilo, že odo dňa účinnosti nového zákona sa posudzujú právne následky právnych – v tomto   prípade   procesných   úkonov,   ktoré   nastali   po   účinnosti   nového   zákona,   podľa nového zákona. Nepravá retroaktivita je prirodzeným dôsledkom zmien právnych predpisov a v právnom štáte akceptovanou skutočnosťou.

Pokiaľ   Najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   ustanovenie   §   372i   O.   s.   p.   založilo v právnom štáte neprípustnú pravú retroaktivitu, mal postupovať v súlade s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. Podľa názoru sťažovateľa však v tejto veci vyložil ustanovenie § 372i O. s. p. v rozpore s jeho gramatickým výkladom, základnými procesnými zásadami a princípmi právneho štátu a postupoval v rozpore so zákonom. (...)

Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

V zmysle citovaného ustanovenia je právo na súdnu ochranu základným ľudským právom. Obsahuje v sebe nielen právo na nezávislý súd, ale aj právo na prístup k súdu a právo na spravodlivý proces, v ktorom súdy rešpektujú všetky procesné zásady a princípy. Právo na súdnu ochranu nie je viazané na určité konkrétne hmotnoprávne predpoklady, a preto prináleží každému subjektu bez ohľadu na skutkový stav konkrétnej veci.

Rešpektovanie práva na súdnu ochranu, ktoré bolo v tejto právnej veci porušené, úzko súvisí i s článkom 1 ods. 1 Ústavy, v zmysle ktorého je Slovenská republika právnym štátom.   Základným   predpokladom   existencie   právneho   štátu   je   striktné   rešpektovanie základných právnych princípov právneho poriadku. Pokiaľ právny poriadok účastníkovi konania   priznal   možnosť   podať   odvolanie   v 30   dňovej   lehote,   na   plynutie   ktorej   je rozhodujúci deň doručenia, vzťahuje sa táto odvolacia lehota na všetky rozhodnutia, ktoré boli účastníkom konania doručené po účinnosti tejto právnej úpravy.

Podľa   ustanovenia   §   371i   ods.   1   vety   2.   O.   s.   p.,   ktorým   v tejto   právnej   veci argumentoval   dovolací   súd   „Právne   účinky   úkonov,   ktoré   v konaní   nastali   pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (zákona č. 353/2003 Z. z., ktorým bola pre rozsudky ustanovená 30 dňová odvolacia lehota), zostávajú zachované.“ V danej právne veci nastali účinky, t. j. začala plynúť odvolacia lehota v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 O. s. p. deň po dni doručenia rozhodnutia, preto na jej dĺžku nemožno aplikovať právne predpisy platné do účinnosti zákona č. 353/2003 Z. z. Dovolací súd nesprávne vyložil toto ustanovenie, keď v rozpore so znením ustanovenia § 371i ods. 1 vety 2. O. s. p. dospel k záveru, že právne účinky úkonov, ktoré boli v konaní vykonané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú   zachované.   V tomto   prípade   je   rozhodujúce   znenie   Občianskeho   súdneho poriadku, ktoré v citovanom ustanovení jednoznačne a nesporne stanovuje, že sa nemenia účinky, ktoré už nastali, nie tak ako si to v rozpore s gramatickým výkladom nad rámec zákona vyložil dovolací súd, t. j. že sa nemenia účinky úkonov, ktoré už boli vykonané. Podľa článku 6 odseku 1. vety 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 102/1999 Z. z. (ďalej len „Dohovor“): „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.“

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov,   konkrétne Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu a Najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, bolo porušené jeho základné ľudské právo, pretože mu v dôsledku porušenia základných procesných zásad a princípov bola odňatá možnosť, aby sa o jeho právnej veci rozhodovalo na súde druhej inštancie, t. j. v odvolacom konaní, a to napriek skutočnosti, že mu zákon takúto možnosť priznáva.

Podľa   článku   13   Dohovoru:   „Každý,   koho   práva   a slobody   priznané   týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom   bez   ohľadu   na   to,   že   porušenie   spôsobili   osoby   pri   plnení   ich   úradných povinností.“

V predmetnej právnej veci je potrebné považovať dovolanie za účinný prostriedok právnej ochrany práva na súdnu ochranu. Dovolací súd mal právomoc napraviť porušenie ústavného   práva   sťažovateľa   tak,   aby   mu   bola   prinavrátená   možnosť   konať   v súlade s príslušnými procesnými právnymi predpismi pred odvolacím súdom. Svojím rozhodnutím však porušil právo sťažovateľa na účinný prostriedok a založil právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodovať o tejto právnej veci. (...)

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   senát   Ústavného   súdu Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní túto ústavnú sťažnosť, ktorá bola podaná v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. včas, v súlade s ustanovením § 18 ods. 1 písm. f) zákona č. 38/1993 Z. z. oprávnenou osobou a podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. po vyčerpaní všetkých účinných opravných prostriedkov, prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vydal tento nález

Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 12. 02. 2004 vydaným v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 8 Co 378/03 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 09. 2004 vydaným v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 2 Cdo 128/2004 bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zakotvené v článku 46 Ústavy SR.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   zo   dňa   12.   02.   2004 vydané v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 8 Co 378/03 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 09. 2004 vydané v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 2 Cdo 128/2004.

Ústavný súd SR prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby obnovil stav pred porušením základného práva a slobody, t. j. aby odvolanie sťažovateľa zo dňa 21. 10. 2003 v právnej veci   vedenej   na   Krajskom   súde   v Žiline   pod   č.   k.   8   Co   378/03   prijal   a   prejednal v odvolacom konaní.»

K sťažnosti sa najvyšší súd vyjadril podaním zo 14. marca 2005, v ktorom navrhol sťažnosť   zamietnuť   a   v   podstate   zopakoval   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia z 20. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 128/2004.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Krajský súd v Žiline uznesením z 12. februára 2004 sp. zn. 8 Co 378/03 odmietol odvolanie   žalovaného   proti   rozsudku   Okresného   súdu   v   Žiline   zo   4.   apríla   2003 č. k. 2 C 69/00-157. Odvolací súd tak rozhodol podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a) O. s. p.   majúc   za   to,   že   odvolanie   bolo   podané   oneskorene.   Na   odôvodnenie   svojho rozhodnutia   odvolací   súd   uviedol,   že   zákonná   pätnásťdňová   lehota   na   odvolanie, ustanovená v § 204 ods. 1 O. s. p. v znení do 31. augusta 2003, uplynula 13. októbra 2003. Žalovaný   podal   odvolanie   na   pošte   až   21.   októbra   2003,   teda   po   márnom   uplynutí pätnásťdňovej odvolacej lehoty. Podľa odvolacieho súdu, na dĺžku odvolacej lehoty nemala vplyv skutočnosť, že rozsudok súdu prvého stupňa bol žalovanému, resp. jeho zástupcovi, doručený   po   nadobudnutí   účinnosti   zákona   č.   353/2003   Z.   z.,   ktorý   predĺžil   odvolaciu lehotu proti rozsudku súdu prvého stupňa z pätnásť na tridsať dní, pretože vyhláseným rozsudkom,   v ktorom   sa   žalovanému   dostalo   i poučenia   o opravnom   prostriedku   podľa predpisov účinných do 31. augusta 2003, bol súd viazaný.

Proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   žalovaný   (ďalej   aj   ako   „dovolateľ“)   podal dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 237 písm. f) O. s. p.] a tým, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. v znení zákona č. 353/2003 Z. z.]. Podľa dovolateľa vada konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. spočíva v tom, že odvolací súd odmietol jeho odvolanie ako oneskorene podané, hoci v skutočnosti bolo podané v zákonnej lehote.

Dovolateľ tvrdí, že nie je správny záver odvolacieho súdu, že po vyhlásení svojho rozsudku bol súd prvého stupňa viazaný aj poučením o opravnom prostriedku, ktoré dal účastníkom, keďže v čase doručenia rozsudku už platila dlhšia odvolacia lehota. Podľa dovolateľa,   pri výklade ktorý použil odvolací súd,   by bolo neaplikovateľné ustanovenie § 204 ods. 2 O. s. p. o procesných dôsledok nesprávneho poučenia o opravnom prostriedku alebo nedostatku tohto poučenia. Rozsudok súdu prvého stupňa bol účastníkom doručený po   nadobudnutí   účinnosti   zákona   č.   353/2003   Z.   z.   (1. september   2003),   ktorý   predĺžil lehotu   na   odvolanie   proti   rozsudku   z pätnásť   na   tridsať   dní.   V písomne   vyhotovenom rozsudku súd prvého stupňa nesprávne poučil účastníkov konania o dĺžke odvolacej lehoty. Dotknutý účastník konania mohol preto podľa § 204 ods. 2 O. s. p. podať odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa do troch mesiacov od jeho doručenia.

Dovolateľ v ďalšom poukázal na prechodné a záverečné ustanovenie § 372i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku k zmenám účinným od 1. septembra 2003, ktoré pomocou zásady lex posterior derogat priori (neskorší zákon ruší skorší) vyložil tak, že keďže iné prechodné   ustanovenia   neustanovujú   inak,   pre   počítanie   odvolacej   lehoty   v danej   veci platia   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   zákona   č. 353/2003   Z.   z. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že napriek nesprávnemu poučeniu o opravnom prostriedku, mohol podať odvolanie v lehote tridsať dní od doručenia rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej lehote opravný prostriedok aj podal.

Žalobca navrhol dovolanie zamietnuť. Vo vyjadrení k nemu uviedol, že podľa jeho názoru odvolací súd rozhodol správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), skúmal v prvom   rade,   či   je   dovolanie   žalovaného   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   vôbec prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým   bolo uznesenie súdu prvého   stupňa   potvrdené,   je   dovolanie   prípustné vtedy,   ak v ňom odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu [§ 239 ods. 2 písm. a) O. s. p.], alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia [§ 239 ods. 2 písm. b) O. s. p.], alebo uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia podľa § 268 ods. 1 písm. g) a h) [§ 239 ods. 1 písm. c) O. s. p.], alebo uznesenie súdu prvého stupňa o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky [§ 239 ods. 2 písm. d) O. s. p. v znení zákona č. 589/2003 Z. z.].

Dovolaním   žalovaného   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Jeho dovolanie preto nie je prípustné podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.

Vzhľadom na námietku dovolateľa a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta   druhá,   O.   s.   p.,   ukladajúce   dovolaciemu   súdu   povinnosť   prihliadnuť   na   prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. v každom prípade (či už to účastník namieta alebo nie), dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale komplexne sa zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   riadneho   zastúpenia   procesne nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej   alebo   už   prv   začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie mohlo začať len na takýto   návrh,   prípad   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať   a rozhodovania vylúčeným   sudcom,   či   konania   súdom   nesprávne   obsadeným).   Existenciu   takýchto   vád nezistil.

Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že konanie odvolacieho súdu má vadu podľa § 237 písm. f) O. s. p., treba poznamenať (ako to naostatok správne robí i dovolateľ), že pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho   procesných   práv,   priznaných   mu   v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Za takýto závadný postup sa považuje aj to, ak odvolací súd odmietne odvolanie, hoci pre také rozhodnutie neboli zákonné podmienky.

V danej veci sa ale žalovanému postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Odvolací súd totiž rozhodol správne,   keď   odmietol   jeho   odvolanie   ako   oneskorene   podané   (§   218   ods.   1   písm.   a) O. s. p.).

Podľa prechodného ustanovenia § 372i ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 353/2003 Z. z., účinného od 1. septembra 2003, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou ak nie je ďalej ustanovené inak. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Druhá   veta   citovaného   prechodného   ustanovenia   [ktoré,   pokiaľ   ide   o   úpravu právnych účinkov úkonov, je obsahovo totožné s predošlými prechodnými ustanoveniami § 355, § 372e, § 372g a § 372 h k Občianskemu súdnemu poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.) a k jeho zmenám], sa opiera o všeobecne platnú zásadu, že nie je možné vždy bezvýhradne uplatiť princíp, že nové predpisy sa uplatnia ihneď, a to i na konania začaté pred ich účinnosťou. Bezvýhradné uplatnenie ostatne uvedeného princípu by totiž viedlo k zásahu do už   vzniknutých   procesných   práv   účastníkov.   Uvedené   všeobecné   prechodné   ustanovenie preto, v záujme ochrany práv účastníkov, ale aj v záujme určitosti procesných vzťahov, určuje,   že   právne   účinky   úkonov,   ktoré   v konaní   nastali   pred   účinnosťou   zákona č. 353/2003 Z. z. zostávajú zachované.

Procesné úkony súdu alebo účastníkov konania môžu mať len tie účinky, ktoré s nimi spája   procesný   predpis   účinný   v čase,   keď   bol   úkon   urobený   (ak   zákon   výslovne v prechodných ustanoveniach nestanoví inak), alebo inak povedané, s procesným úkonom uvedených subjektov občianskeho súdneho konania nie je možné spájať účinky, ktoré s nimi spája predpis, ktorý sa stane účinným až po urobení úkonu.

Procesnými úkonmi súdu sú všetky úkony, ktoré súd robí v priebehu konania od jeho začatia až do jeho právoplatného skončenia. Podľa dovolacieho súdu, nie sú pochybnosti o tom, že procesným úkonom súdu (§ 36 a nasl. O. s. p.) je aj vyhlásenie rozsudku, pri ktorom   súd   uvedie   výrok   rozsudku   spolu   s odôvodnením   a poučením   o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia (§ 156 ods. 1 O. s. p.). Poučenie o odvolaní obsahuje poučenie o lehote a mieste jeho podania (porovnaj napr. Zborník I, str. 149, 195 a pod.). Právnym účinkom vyhlásenia rozsudku je to, že súd je ním viazaný (§ 156 ods. 3 O. s. p.). V danej veci Okresný súd v Žiline 4. apríla 2003 vyhlásil rozsudok, odôvodnil ho a dal právne poučenie o opravnom prostriedku (strana 4. zápisnice o pojednávaní súdu prvého   stupňa   založenej   na   č.   l.   144   -   147   spisu).   Vzhľadom   na   to,   že   právne   účinky vyhlásenia   rozsudku   zostali   podľa   prechodného   ustanovenia   §   372i   ods.   1   O.   s.   p. zachované, súd prvého stupňa v písomne vyhotovenom rozsudku správne poučil účastníkov, že odvolanie proti nemu je možné podať do pätnásť dní od jeho doručenia (§ 204 ods. 1 O. s. p. v znení do 31. augusta 2003). Pätnásťdňová odvolacia lehota uplynula žalovanému

13. októbra 2003. Ak žalovaný, riadiac sa nesprávnym názorom na dĺžku odvolacej lehoty, podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa až 21. októbra 2003, urobil tak po uplynutí zákonnej lehoty určenej ustanovením § 204 ods. 1 O. s. p. v znení do 31. augusta 2003. Dovolací   súd   z uvedených   dôvodov   dospel   k záveru,   že   odvolací   súd   rozhodol správne,   ak   odvolanie   žalovaného   podľa   §   218   ods.   1   písm.   a)   O.   s.   p.   odmietol   ako oneskorene podané.

Dovolateľom presadzovaný výklad by bol v podstate uplatnením neprípustnej pravej retroaktivity.   Stanovuje   totiž   nové   právne   následky   pre   také   skutkové   podmienky,   ktoré nastali ešte pred účinnosťou novej právnej úpravy. Z povahy procesného práva plynie, že nové predpisy môžu pôsobiť výlučne iba odo dňa ich účinnosti, a to aj pre konania, ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou.

Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je správne. Dovolací súd preto dovolanie žalovaného proti nemu zamietol podľa ustanovenia § 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou O. s. p.»

II.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné   právo.   Jedným   z takých   dôvodov   je aj   odňatie   možnosti   konať pred súdom   [§ 237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj „OSP“)].   Ak   účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená len úspech v mimoriadnom opravnom konaní, ale každé také rozhodnutie, ktoré odpovedá na obsah dovolania ústavne súladným spôsobom v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania, ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného postupu najvyššieho súdu. A napokon treba uviesť, že tento záver   sa   vzťahuje   aj   na   výklad   a používanie   prechodných   ustanovení   zákonov   vrátane Občianskeho súdneho poriadku.

Základným dôvodom na tvrdenie sťažovateľky, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je to, že krajský súd aj dovolací súd nesprávne   interpretovali   a použili   §   204   ods.   1   OSP   po   novele   Občianskeho   súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 353/2003 Z. z., účinnej od 1. septembra 2003. Preto došlo k odmietnutie odvolania aj dovolania proti uzneseniu krajského súdu.

Sťažovateľka napáda túto časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu: „V danej veci Okresný súd v Žiline 4.   apríla 2003 vyhlásil rozsudok,   odôvodnil ho a dal právne poučenie o opravnom prostriedku (strana 4. zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa založenej na č. l. 144 - 147 spisu). Vzhľadom na to, že právne účinky vyhlásenia rozsudku zostali podľa prechodného ustanovenia § 372i ods. 1 O. s. p. zachované, súd prvého stupňa v písomne vyhotovenom rozsudku správne poučil účastníkov, že odvolanie proti nemu je možné podať do pätnásť dní od jeho doručenia (§ 204 ods. 1 O. s. p. v znení do 31. augusta 2003). Pätnásťdňová odvolacia lehota uplynula žalovanému 13. októbra 2003. Ak žalovaný, riadiac sa nesprávnym názorom na dĺžku odvolacej lehoty, podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa až 21. októbra 2003, urobil tak po uplynutí zákonnej lehoty určenej ustanovením § 204 ods. 1 O. s. p. v znení do 31. augusta 2003.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   odvolacia   lehota   na   podanie   riadneho   opravného prostriedku   začala   sťažovateľke   plynúť   za   účinnosti   §   204   ods.   1   OSP,   ktorý do 1. septembra 2003 upravoval 15-dňovú lehotu a po tomto dátume už 30-dňovú lehotu. Lehota   na   podanie   odvolania   však   končila   13.   októbra   2003,   t.   j.   za účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 353/2003 Z. z. Po 1. septembri 2003 mohol každý účastník konania podať odvolania do 30 dní od doručenia rozsudku.

Podľa § 372i OSP (Prechodné ustanovenia účinné od 1. septembra 2003) ustanovenia tohto zákona vrátane toho, ktoré predĺžilo lehotu na podanie odvolania proti rozsudku na 30 dní, sa použijú aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou, ak nie je ďalej ustanovené inak. Právne účinky   úkonov, ktoré   v konaní nastali pred nadobudnutím   účinnosti   tohto zákona, zostávajú zachované.

Najvyšší súd tvrdí, že oporou pre jeho výrok v napadnutom uznesení je druhá veta citovaného   ustanovenia,   t.   j.   právne   účinky   úkonov,   ktoré   v   konaní   nastali   pred nadobudnutím   účinnosti   tohto   zákona,   zostávajú   zachované.   K   úkonom   v občianskom súdnom konaní patria aj rozhodnutia súdov.

K tomuto názoru najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že pod právnymi účinkami rozhodnutí rozumieme platnosť (viazanosť súdu rozhodnutím po jeho vyhlásení, vyhotovení alebo   doručení),   právoplatnosť   a   (predbežnú)   vykonateľnosť,   ktoré   nastávajú   vždy,   ak nedôjde   k odloženiu   týchto účinkov v dôsledku   úkonov   účastníkov konania. K právnym účinkom   rozhodnutia   preto   nemožno   radiť   aj   obsah   rozhodnutia,   ku   ktorému   patrí   aj poučenie o možnosti použiť opravný prostriedok. Takéto poučenie nemá žiaden účinok, je iba plnením špeciálnej poučovacej povinnosti súdu (§ 5 OSP a iné), ktorej obsah sa môže meniť (a aj mení) v dôsledku zákonnej úpravy. To, že takéto poučenie nemá žiaden účinok, je potvrdené aj stabilnou praxou opravných súdov v občianskom súdnom konaní, podľa ktorej nesprávne poučenie o možnosti podať opravný prostriedok (napríklad ak sa v poučení súdneho rozhodnutia uvádza, že účastník môže podať odvolanie, hoci podľa Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné), nezakladá žiadne účinky, najmä nevytvára procesné   právo   na   podanie   odvolania.   Rozhoduje   totiž   len   znenie   zákona,   a   nie   obsah poučenia.

Na   objasnenie   tohto   interpretačného   výsledku,   ktorý   má   význam   pre   splnenie predpokladov   prístupu   k súdnej   ochrane   poskytovanej   dovolacím   súdom   (čl.   46   ods.   4 ústavy), v tomto prípade treba uviesť, že právnymi účinkami úkonov, ktoré v konaní nastali pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a majú zostať zachované, sú účinky spojené s úkonmi súdu a účastníkov konania, ktoré s nimi spájala (prípadne nespájala) predošlá právna úprava.

Takými účinkami nemôžu byť lehoty a ich úprava z hľadiska ich začatia, plynutia a trvania.   Všeobecným   prechodným   (časovým   ustanovením)   Občianskeho   súdneho poriadku o lehotách je totiž § 356 OSP, podľa ktorého: Pre lehoty, ktoré sa v deň, keď tento zákon nadobudol účinnosť, ešte neskončili, platia ustanovenia tohto, t. j. nového zákona. Ak však zákon doteraz ustanovoval dlhšiu lehotu, skončí sa až v tomto neskoršom čase. Lehota na podanie sťažnosti pre porušenie zákona sa neskončí skôr ako šesť mesiacov odo dňa, keď tento zákon nadobudol účinnosť.

Ustanovenie § 372i ods. 1 OSP nemá žiadnu zmienku o lehotách na odvolanie, len v odseku 4 uvádza lehotu v postupe súdu pri vydávaní predbežných opatrení. Okrem toho prvá veta tohto ustanovenia vyjadrila trvale platnú zásadu v procesnom práve o časových hraniciach procesných zákonov, tak ako bola prvýkrát vyjadrená v § 356 OSP.

Vychádzajúc z tohto definovania účinkov súdnych rozhodnutí v spojitosti s § 356 OSP ústavný súd je názoru, že základom pre ústavne súladný výklad § 372i ods. 1 OSP vo vzťahu k posudzovanej otázke je použitie len prvej vety tohto ustanovenia, podľa ktorej: „ustanovenia tohto   zákona   sa   použijú   aj   na konanie   začaté pred jeho účinnosťou“, čo znamená na také konania, ktoré právoplatne neskončili do účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 353/2003 Z. z. To je aj prípad sťažovateľky, ktorej konanie k 1. septembru 2003 právoplatne neskončilo.

Sťažovateľka preto mohla podľa názoru ústavného súdu požiadať o súdnu ochranu v odvolacom konaní do 30 dní od doručenia rozsudku Okresného súdu Žilina zo 4. apríla 2003, a nie, ako judikoval najvyšší súd, iba do 15 dní od tohto doručenia. Z tohto záveru vyplýva aj to, že odvolací súd vo veci riadneho opravného prostriedku použitého proti rozsudku   Okresného   súdu   Žilina   zo   4.   apríla   2003   odmietnutím   odvolania   odňal sťažovateľke možnosť konať pred   opravným súdom,   ktorú   jej garantoval čl.   46   ods.   4 a čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s § 204 ods. 1 OSP v znení účinnom od 1. septembra 2003. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu zakladali dôvod na prístup k súdnej ochrane poskytovanej   v mimoriadnom   opravnom   konaní   pre   zmätočnosť   konania   pred   riadnym opravným súdom.

Vychádzajúc   z týchto   záverov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy, ktorého   podstata   spočívala v neústavnom použití § 372i ods. 1 OSP v spojení s čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy.

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší [§ 56 ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné nielen rozhodnutie o odmietnutí dovolania   zrušiť,   ale   aj   vrátiť   vec   na   ďalšie   konanie,   v ktorom   najvyšší   súd   bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bolo dovolanie doručené. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to v časti II predposlednom odseku. Najvyšší súd je tiež   viazaný   rozhodnutím   o vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v hodnote 9 352 Sk za dva úkony právnej služby a dvakrát režijný paušál vychádzajúc z toho, že tieto úkony boli vykonané v roku 2004.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu   Alexandra   Bröstla,   ktorí   nesúhlasia s odôvodnením tohto nálezu.