znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 263/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. D. a T. D., zastúpených advokátom Mgr. Stanislavom Feketem, Námestie sv. Egídia 29/69, Poprad, ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 11 Co 63/2013-551 z 15. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. a T. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2014 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), a T. D. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 63/2013-551 z 15. októbra 2013 a žiadali vydať nález:

„1. Základné právo sťažovateľov 1/ M. D. a 2/ T. D. na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ich právo podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 11 Co/63/2013-551 zo dňa 15. 10. 2013 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.:   11   Co/63/2013-551   zo   dňa 15. 10. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Porušovateľ   základného   práva   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov konania   a náhradu   trov   právneho   zastupovania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu Mgr. Stanislava   Feketeho,   advokáta,   Nám.   sv.   Egídia   29/69,   058   01   Poprad   v   sume 340,88 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplýva z podanej sťažnosti a k nej pripojených príloh, sťažovatelia sťažnosťou napádajú výrok rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 63/2013-551 z 15. októbra 2013, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 13/2007-505 z 27. marca 2013 vo výroku o určení, že J. T. (ďalej len „žalobca“) je   podielovým   spoluvlastníkom   v   pomere   6/10   k   celku   k   nehnuteľnostiam   zapísaným na LV..., a to parc. č..., zastavané plochy a nádvoria o výmere 165 m2, pozemku parc. č...., zastavané plochy a nádvoria o výmere 137 m2 a pozemku parc. č....,   záhrada o výmere 238 m2 (ďalej len „spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti“).

Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 13/2007-505 z 27. marca 2013 rozhodol o žalobe žalobcu proti sťažovateľom ako žalovaným ďalej tak, že zamietol žalobu žalobcu, pokiaľ sa domáhal   určenia,   že   kúpna   zmluva   uzatvorená   27.   februára   2006   medzi   žalobcom   ako predávajúcim   a   sťažovateľmi   ako   kupujúcimi,   ktorej   predmetom   bol   predaj spoluvlastníckeho   podielu   k   nehnuteľnosti   (ďalej   len   „kúpna   zmluva“),   je   v   dôsledku platného   odstúpenia   od   zmluvy   žalobcom   zrušená,   zamietol   žalobu   žalobcu,   pokiaľ   sa domáhal   proti   sťažovateľom   zaplatenia   sumy   16   620   €   z   titulu   náhrady   škody, a v prevyšujúcej časti konanie zastavil.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu,   tento   vyhovel   žalobcovi, pokiaľ sa domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností v 6/10, pretože mal za preukázané, že žalobca platne od kúpnej zmluvy odstúpil. Nestotožnil sa s obranou sťažovateľov   spočívajúcou   v   tom,   že   kúpnu   cenu   za   prevod   spoluvlastníckeho   podielu k nehnuteľnosti uhradili tým, že financovali kúpu inej nehnuteľnosti (bytu) za príbuzných žalobcu,   a   ani   s   obranou   sťažovateľov,   podľa   ktorej   odstúpenie   od   kúpnej   zmluvy z 30. novembra 2006 (ďalej len „odstúpenie od kúpnej zmluvy“) žalobcom podpísané jeho manželkou je absolútne neplatné v dôsledku toho, že k nemu nebola pripojená a pevne s ním spojená plná moc udelená žalobcom jeho manželke. Pokiaľ okresný súd zamietol žalobu v časti,   ktorou   sa   žalobca   domáhal   osobitne   aj   určenia,   že   kúpna   zmluva   je   zrušená v dôsledku tohto odstúpenia od nej, svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatkom naliehavého právneho   záujmu   žalobcu   na   takomto   určení.   Okresný   súd   mal   za   preukázané,   že predmetom   kúpnej   zmluvy   bol   aj   spoluvlastnícky   podiel   k   domu,   ktorý   však   bol sťažovateľmi   medzičasom   prevažne   (90   %)   zbúraný,   na   jeho   mieste   sťažovateľmi novopostavený dom patrí od ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom cena prevádzaného spoluvlastníckeho podielu 6/10 k (pôvodnému) domu predstavuje 16 620 €, avšak žalobe žalobcu o zaplatenie tejto sumy z titulu náhrady škody nevyhovel s poukazom na sťažovateľmi vznesenú námietku premlčania.

Krajský súd na odvolanie žalobcu i sťažovateľov rozsudkom č. k. 11 Co 63/2013-551 z 15.   októbra   2013   potvrdil   ako   vecne   správny   výrok   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 13 C 13/2007-505   z   27.   marca   2013,   ktorým   bolo   určené,   že   žalobca   je   podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti vo veľkosti 6/10 k celku, zmenil výrok o zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 16 620 € tak, že sťažovateľom uložil túto sumu žalobcovi zaplatiť z titulu vydania   bezdôvodného   obohatenia   (nárok   žalobcu   nepovažoval   za   premlčaný), a v prevyšujúcej časti odvolacie konanie (pre čiastočné späť vzatie odvolania žalobcom) zastavil.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   13   C   13/2007-505   z   27.   marca   2013   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   11   Co   63/2013-551   z   15.   októbra   2013   nadobudol právoplatnosť 29. novembra 2013.

Sťažovatelia sťažnosť doručenú ústavnému súdu smerujúcu proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 63/2013-551 z 15. októbra 2013 pre porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu odôvodnili   tým,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   námietkou   sťažovateľov,   že   odstúpenie od kúpnej zmluvy nebolo doručené obom sťažovateľom, hoci sa bol povinný ňou zaoberať. Podľa názoru sťažovateľov neobstojí názor krajského súdu, že na tento argument nebolo možné   prihliadnuť,   keďže   bol   uplatnený   až   v   odvolaní   podanom   sťažovateľmi   proti rozsudku   okresného   súdu   [§   205a   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)]. Sťažovatelia   tvrdia,   že   išlo   o   námietku   právnu,   nešlo   o   prípad   uplatňovania   novej skutočnosti,   ktorá   by   nebola   už   v   priebehu   prvostupňového   konania   tvrdená,   resp.   by nevyplývala   z   vykonaného   dokazovania.   Námietka   sa   opierala   o   skutočnosti   (skutkové okolnosti) už známe súdu prvého stupňa. Podmienku, aby boli skutočnosti alebo dôkazy nové, spĺňajú iba tie, ktoré neboli účastníkmi uvedené počas konania na súde prvého stupňa a ani v ňom inak nevyšli najavo. Aj rozhodovacia prax potvrdila (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo 14/2008 z 19. mája 2009), že napr. na námietku premlčania   sa   koncentračná   zásada   nevzťahuje,   ibaže   by   jej   uplatnenie   bolo   spojené s neprípustným   uplatňovaním   nových   skutočností   a   dôkazov.   Vo   veci   sťažovateľov   sa námietka   nedostatku   doručenia   odstúpenia   opierala   o   skutočnosti,   ktoré   vyšli   najavo v priebehu konania pred súdom prvého stupňa: v spise sa nachádza odstúpenie od kúpnej zmluvy datované 30. novembra 2006, na ktorom sú ako adresáti uvedení obaja sťažovatelia; v spise sa však nenachádzajú doručenky preukazujúce jeho doručenie obom sťažovateľom (každému   z   nich)   a   žalobca   takéto   doručovanie   ani   netvrdil.   Aj   manželka   žalobcu na pojednávaní   uviedla   o   doručovaní   odstúpenia   od   zmluvy,   že   toto   bolo   doručované „žalovanému“. Z uvedeného je zrejmé, že odstúpenie od zmluvy nebolo doručované a ani doručené   sťažovateľke.   Dôkazné   bremeno   zaťažovalo   v   konaní   žalobcu   a   pokiaľ nepreukázal, že doručil odstúpenie od kúpnej zmluvy i sťažovateľke, nemohlo byť žalobe vyhovené,   pretože   nemohli   nastať   účinky   odstúpenia   od kúpnej   zmluvy   a   ani   strata vlastníckeho   práva   sťažovateľov.   Odstúpenie   od   kúpnej   zmluvy   malo   byť   doručované každému   zo   sťažovateľov   samostatne,   pretože   obaja   boli   bezpodieloví   spoluvlastníci nehnuteľnosti (obdobne ako musí byť doručená pre nastúpenie svojich právnych účinkov napríklad výpoveď z nájmu bytu prenajímateľa obom manželom – spoločným nájomcom bytu,   pretože   aj   bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov   a   aj   spoločný   nájom   bytu manželmi   sú   právami   nedielnymi).   Pokiaľ   napriek   tomu   krajský   súd   právnu   námietku sťažovateľov   kvalifikoval   ako   neprípustné   uplatnenie   nových   skutočností   v   odvolacom konaní a nezaoberal sa ňou, jeho postup nemá oporu v ústavne konformnom výklade § 205a ods. 1 OSP a je arbitrárny. Navyše s otázkou, či bolo odstúpenie od kúpnej zmluvy žalobcov doručené   obom   sťažovateľom,   sa   krajský   súd   a   ani   okresný   súd   žiadnym   spôsobom nevysporiadali, hoci jej riešenie je rozhodujúce pre právny záver o platnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy majúcej za následok stratu vlastníckeho práva sťažovateľov, a teda išlo o otázku pre vec podstatnú, ktorej riešenie malo byť obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu. Tak došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu.   K   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy   došlo   preto,   že   slovné   spojenie   právo na ochranu použité v čl. 20 ods. 1 ústavy implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľov   na   porušenie   týchto   ich   základných   práv rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 63/2013-551 z 15. októbra 2013 je jednak tvrdenie, podľa ktorého krajský súd svojím výkladom a aplikáciou § 205a ods. 1 OSP poprel jeho účel   a zmysel,   ak   s   odkazom   na   toto   ustanovenie   neprerokoval   námietku   riadneho nedoručenia odstúpenia od kúpnej zmluvy sťažovateľom vznesenú v odvolacom konaní a jednak   tvrdenie,   že   bez   vysporiadania   sa   s   otázkou   účinkov   doručenia   odstúpenia od kúpnej   zmluvy   v   odôvodnení   rozsudku   krajského   súdu   je   toto   odôvodnenie nedostatočné.

Krajský súd odôvodnil rozsudok č. k. 11 Co 63/2013-551 z 15. októbra 2013, pokiaľ ide   o   odvolaciu   námietku   sťažovateľov   týkajúcu   sa   nedoručenia   odstúpenia   od   kúpnej zmluvy obom sťažovateľom, takto:

„Pokiaľ išlo o platnosť odstúpenia od predmetnej zmluvy, z hľadiska vykonaného dokazovania okresný súd túto otázku posúdil správne a pokiaľ v odvolacom konaní žalovaní namietali nedostatok doručenia odstúpenia od zmluvy obom, odvolací súd v tejto súvislosti musí zdôrazniť znenie ust. § 205a ods. 1 O. s. p., podľa ktorého skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania, vecnej   príslušnosti   súdu,   vylúčenia   sudcu   alebo   obsadenia   súdu,   ak   má   byť   nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, a ak ich účastník konania   bez   svojej   viny   nemohol   označiť   alebo   predložiť   do   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 4. 3. 2013 je evidentné, že predseda senátu poučil prítomných účastníkov podľa § 120 ods. 4 O. s. p. o povinnosti navrhnúť alebo označiť dôkazy do skončenia dokazovania a to predtým, než vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania.   Odvolací   súd   teda   na   túto   okolnosť   už   v   odvolacom   konaní   nemohol prihliadnuť.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s   poukazom   na obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľov   o   tom,   že   krajský   súd   dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľov neobstojí.   Krajský   súd   dal   jasnú   a   zrozumiteľnú   odpoveď   na   sťažovateľmi   v   odvolaní nastolenú otázku. Vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že námietkou riadneho nedoručenia odstúpenia   od kúpnej   zmluvy sťažovateľom   vznesenou   v   odvolacom   konaní sa   nemôže zaoberať.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce zo základného   práva   na súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovatelia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdili, že tento je založený na nesprávnej aplikácii ustanovenia § 205a ods. 1 OSP.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa § 205a ods. 1 OSP skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom iba vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu; b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej; c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4; d) ich účastník bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Zmyslom a účelom tohto ustanovenia je v súlade s princípom koncentrácie konania a princípu   zodpovednosti   účastníka   sporového   konania   za   jeho   výsledok   sústrediť dokazovanie   do   štádia   prvostupňového   konania   tým,   že   okrem   prípadov   stanovených v § 205a ods. 1 písm. a) až d) OSP je účastník povinný všetky skutočnosti a dôkazy uplatniť pred súdom prvého stupňa.

Ako vyplýva aj zo sťažnosti sťažovateľov, ani sťažovatelia nie sú toho názoru, že vznesenie   námietky   riadneho   nedoručenia   odstúpenia   od   kúpnej   zmluvy   môže   napĺňať niektorý   z   prípadov   uvedených   v   §   205a   ods.   1   písm.   a)   až   d)   OSP.   Argumentácia sťažovateľov spočíva v tom, že námietka nedoručenia odstúpenia od kúpnej zmluvy nie je ani skutočnosťou, ani dôkazom v zmysle § 205a ods. 1 OSP; sťažovatelia ju považujú iba za námietku právnu.

Právna námietka v odvolacom konaní je však svojou povahou argumentom účastníka občianskeho   konania   odôvodňujúcim   nesprávne   právne   posúdenie   veci   prvostupňovým súdom za súčasne riadne a úplne zisteného skutkového stavu veci. Ako je zrejmé z priebehu konania pred súdom prvého stupňa vo veci sťažovateľov, doručovanie odstúpenia od kúpnej zmluvy sťažovateľke predmetom dokazovania nebolo a ani sťažovatelia netvrdili v priebehu konania v rámci svojej procesnej obrany, že odstúpenie od kúpnej zmluvy sťažovateľke nebolo doručené, hoci doručované byť malo. Princíp rovnosti účastníkov v občianskom súdnom konaní predpokladá okrem iného, aby mal každý z účastníkov občianskeho súdneho konania možnosť reagovať dôkaznými návrhmi na procesnú obranu a skutkové tvrdenia iného   účastníka   konania.   Pokiaľ   by   mali   obstáť   výhrady   sťažovateľov   uvedené   v   ich sťažnosti doručenej ústavnému súdu, v konečnom dôsledku by to znamenalo, že žalobcovi by   už   nebol   poskytnutý   priestor   na   návrhy   na vykonanie   dokazovania   o   danej   otázke a odvolací   súd   by   vychádzal   zo   skutkového   stavu   zisteného   súdom   prvého   stupňa v dokazovaní ukončenom prv, než mohlo byť žalobcovi zrejmé, že jeho predmetom sa malo stať   aj   doručovanie   odstúpenia   od   kúpnej   zmluvy   sťažovateľke.   Ústavný   súd   považuje námietku riadneho nedoručenia odstúpenia od kúpnej zmluvy sťažovateľom za skutočnosť, na ktorú sa v celom rozsahu vzťahuje obmedzenie ustanovené v § 205a ods. 1 OSP. Nejde totiž iba o argument právny, ale súčasne aj o uplatnenie novej skutočnosti, t. j. okolnosti týkajúcej sa skutkového stavu veci.

Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti doručenej   ústavnému súdu   poukazovali na to, že okresný súd i krajský súd sa mali s otázkou doručovania odstúpenia od kúpnej zmluvy sťažovateľom v každom prípade vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia, pretože ide o podstatnú otázku súdnej ochrany vo veci sťažovateľov, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,   že   povinnosť   všeobecných   súdov   vysporiadať   sa   v   odôvodnení   svojich rozhodnutí s právne a skutkovo relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany sa vzťahuje predovšetkým na otázky nastolené účastníkmi konania v jeho priebehu a pokiaľ ide o otázky účastníkmi nenastolené, táto povinnosť sa vzťahuje iba na tie prípady, v ktorých je takáto povinnosť všeobecnému súdu osobitne uložená. Ide napríklad o konania nesporové a prípady absolútnej neplatnosti zmlúv. Pokiaľ však všeobecný súd z úradnej povinnosti   prihliada   na   absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu,   v   prípade   sťažovateľov nedoručenie výpovede jednému z nich takúto absolútnu neplatnosť odstúpenia od kúpnej zmluvy   nespôsobuje;   doručovanie   odstúpenia   od   kúpnej   zmluvy   môže   súvisieť   iba s nastúpením jeho účinkov. Podľa názoru ústavného súdu však posudzovanie nastúpenia právnych účinkov odstúpenia od zmluvy vykonáva všeobecný súd iba v rozsahu procesnej obrany niektorého z účastníkov konania, avšak nie z úradnej povinnosti. Z tohto dôvodu nepovažuje ústavný   súd   (aj   so   zohľadnením   záveru   týkajúceho   sa   uplatnenia   námietky sťažovateľmi v odvolacom konaní) nevysporiadanie sa odvolacieho súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia   s   otázkou   doručovania   odstúpenia   do   kúpnej   zmluvy   sťažovateľom za nedostatok odôvodnenia jeho rozhodnutia.

Iba   to,   že   sťažovatelia   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom uznesení   nestotožňujú,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   ich sťažnosti.

Vo   veci   sťažovateľov   nešlo   o   prípad,   v   ktorom   by   krajský   súd   formalistickým postupom   umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti.   Krajský   súd,   naopak,   dôsledne rešpektoval   procesné   obmedzenia   stanovené   pre   odvolacie   konanie,   ktoré   museli   byť sťažovateľom známe už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o tvrdené porušenie čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ako to vyplýva aj z argumentácie sťažovateľov v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, v kontexte veci   by   prichádzalo do   úvahy porušenie   týchto   ich   práv   iba   za   predpokladu,   že   súdna ochrana nebola sťažovateľom poskytnutá v kvalite predpokladanej čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože ústavný súd vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov na súdnu   ochranu   a   právu   na   spravodlivý   súdny   proces   považuje   za   vylúčené,   aby rozsudkom   krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k   ich   porušeniu,   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť sťažovateľov aj v jej zostávajúcej časti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014