znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 263/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne   konanie zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9 C 204/04 zo 6. novembra 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011, ako aj rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 26 C 71/2011 z 12. decembra 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 18/2012 z 31. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2011 doručená sťažnosť K. Š., M. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému   súdu   23.   marca   2012,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 204/04 zo 6. novembra 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011, ako aj rozhodnutím okresného   súdu   sp.   zn.   26   C   71/2011   z   12.   decembra   2011   v spojení   s   rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Co 18/2012 z 31. januára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 204/04 konal okresný súd o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal, aby okresný súd uložil A., a. s. (ďalej len „žalovaná“), vyplatiť mu poistné plnenie v sume 30 420, 56 €, a to v dôsledku poistnej udalosti (úrazu s trvalými následkami, ktoré viedli k úplnej invalidite sťažovateľa), ktorá nastala 11. decembra 2001, pričom na toto poistné plnenie mal sťažovateľ podľa jeho názoru nárok plynúci mu z poistných zmlúv uzatvorených so žalovanou, avšak vyplatenie ktorého mu žalovaná nedôvodne odopierala. Rozsudkom sp. zn. 9 C 204/04 zo 6. novembra 2009 okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol a na základe odvolania sťažovateľa bolo toto rozhodnutie okresného súdu potvrdené aj rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011.

V   súvislosti   s   označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a to konkrétne jeho atribútu spočívajúceho v práve na riadne a zákonné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy riadne neodôvodnili označené rozhodnutia, pretože náležite nevysvetlili, prečo bolo v jeho prípade aplikované ustanovenie § 802 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Ak sa poistiteľ dozvie až po poistnej udalosti, že jej príčinou je skutočnosť, ktorú pre vedome nepravdivé alebo neúplné odpovede nemohol zistiť pri dojednávaní poistenia a ktorá pre uzavretie poistnej zmluvy bola podstatná, je oprávnený plnenie z poistnej zmluvy odmietnuť; odmietnutím   plnenia   poistenie   zanikne.“.   Podľa   zistení   súdov   mal   totiž   sťažovateľ so žalovanou uzatvorených viacero poistných zmlúv, pričom v týchto zmluvách zamlčal, resp.   neuviedol   pravdivé   údaje   o   svojom   zdravotnom   stave,   predovšetkým   o   svojich predchádzajúcich úrazoch, čo malo byť dôvodom na nevyplatenie poistného plnenia za úraz (poistnú   udalosť),   ktorý   sa   sťažovateľovi   stal   11.   decembra   2001   a z   ktorého   titulu sa sťažovateľ domáhal od žalovanej vyplatenia poistného plnenia. Sťažovateľ však na svoju obranu namieta, že so žalovanou síce mal uzatvorených viacero poistných zmlúv, pričom prvú z nich uzavrel so Sociálnou poisťovňou ešte v roku 1973, keď bol ešte zdravý a v tom čase ani neutrpel žiadny úraz, takže nemal čo zamlčať. Prvý vážny úraz sťažovateľ utrpel až v roku 1977 a od tej doby mu žalovaná mala plniť aj za iné úrazy. Žalovanej bol podľa sťažovateľa jeho zdravotný stav známy, keďže mala vedomosť o všetkých jeho skorších úrazoch,   takže   tvrdenie   žalovanej   o   jej   nevedomosti   týkajúcej   sa   zdravotného   stavu sťažovateľa,   ktorý   mal   sťažovateľ   podľa   nej   pri   uzatvorení   nových   poistných   zmlúv zamlčať, považuje sťažovateľ za účelové. Okrem tohto podľa sťažovateľa v súdnom konaní nebolo preukázané, že by jeho skoršie úrazy mali vplyv na vznik nového úrazu, resp. novej poistnej   udalosti,   ktorá   nastala   11.   decembra   2001,   plnenia   z   ktorej   sa   proti   žalovanej domáhal a ktorá bola podľa sťažovateľa samostatnou udalosťou, ku ktorej došlo nešťastnou náhodou,   keď   sa   mu   pošmykla   noha   pri   schádzaní   zo   schodíkov   tlačiarenského   stroja. Vzhľadom   na   neodôvodnenie   uvedených   skutočností   považuje   sťažovateľ   rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 9 C 204/04 zo 6. novembra 2009, ako aj rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011 za arbitrárne a svojvoľné.

Pokiaľ ide o konanie vedené pod sp. zn. 26 C 71/2011, zo sťažnosti vyplýva, že v tomto   konaní   koná   okresný   súd   o   návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   opravy odôvodnenia už označených rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, pričom podľa sťažovateľa okresný súd tento jeho návrh uznesením z 12. decembra 2011 odmietol, proti čomu   podal   20.   decembra   2011   odvolanie.   Namietané   porušenie   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie vo vzťahu k tomuto konaniu okresného súdu však sťažovateľ nijak bližšie neodôvodnil.

Následne sťažovateľ ústavnému súdu doplnením svojej sťažnosti mu 23. marca 2012 oznámil, že v odvolacom konaní proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 26 C 71/2011 z 12. decembra 2011 nebol úspešný, pretože krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 18/2012 z 31.   januára   2012   predmetné   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil.   Sťažovateľ   pritom uviedol, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou, podľa ktorej okresný   súd   pochybil,   keď   rozhodnutie   o   ustanovení   mu   právnej   zástupkyne   tejto ustanovenej právnej zástupkyni nezaslal, takže tá nevediac o tom, že bola sťažovateľovi ustanovená,   aby   ho   v   konaní   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   26 C   71/2011 zastupovala, neodstránila nedostatky návrhu v tomto konaní, a preto okresný súd následne tento návrh kvôli ich neodstráneniu odmietol. Sťažovateľ, keďže krajský súd podľa neho tento nedostatok okresného súdu nenapravil ani sa s ním v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym   spôsobom   nevysporiadal,   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie aj v súvislosti s týmto rozhodnutím krajského súdu.

Sťažovateľ   sa   vzhľadom   na   uvedené   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   204/04   zo   6.   novembra   2009   v   spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011, ako aj rozhodnutím okresného   súdu   sp.   zn.   26   C   71/2011   z   12.   decembra   2011   v   spojení   s   rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Co 18/2012 z 31. januára 2012 bolo porušené jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, a aby ústavný súd označené rozhodnutia zrušil.

Sťažovateľ   tiež   žiadal,   aby   mu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   bol   ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   204/04   zo   6.   novembra   2009   v   spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011, ako aj rozhodnutím okresného   súdu   sp.   zn.   26   C   71/2011   z   12.   decembra   2011   v   spojení   s   rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Co 18/2012 z 31. januára 2012.

1. K rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 9 C 204/04 zo 6. novembra 2009

V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania napádaného rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 204/04-324 zo 6. novembra 2009, a to podaním riadneho opravného   prostriedku   (odvolania),   ktorý   napokon,   tak   ako   to   vyplýva   zo samotnej sťažnosti, sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 73/2010 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľ   proti   tomuto   rozhodnutiu   uvádza   aj   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 9 Co 73/2010 z 27. januára 2011

Ústavný   súd   v   prvom   rade   poukazuje   na   skutočnosť,   že   jednou   zo   základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   napádané   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 73/2010-458 z 27. januára 2011 nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2011.

Od   17.   februára   2011,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   sťažovateľom   napádané rozhodnutie krajského súdu č. k. 9 Co 73/2010-458 z 27. januára 2011, do 22. decembra 2011,   keď   sťažnosť   sťažovateľa   adresovaná   ústavnému   súdu   bola   podaná   na   poštovú prepravu   (ústavnému   súdu   doručená   27.   decembra   2011),   nepochybne   uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 26 C 71/2011 z 12. decembra 2011

Ústavný sú aj v tomto prípade konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania napádaného uznesenia okresného súdu č. k. 26 C 71/2011-13 z 12. decembra 2011, a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   18/2012   musel   v   podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu   uvádza aj v konaní pred ústavným súdom,   preto ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4. K rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 Co 18/2012 z 31. januára 2012

V súvislosti s označeným uznesením krajského súdu sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že krajský súd porušil jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie tým, že nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľa odmietol jeho žalobu pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí bez toho, aby mu dal možnosť nedostatky   tejto   žaloby   odstrániť,   keďže   podľa   sťažovateľa   okresný   súd   výzvu   na   ich odstránenie nedoručil jemu ustanovenej právnej zástupkyni.

V   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   poukazuje v prvom   rade   na   skutočnosť,   že   ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu sú vybudované   predovšetkým   na   zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených, v ktorých protiústavnosť   nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi   z   príslušných   procesných   noriem   (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných   princípov,   ktoré   ovládajú   konanie   pred   ústavným   súdom,   a   to   o   princíp subsidiarity.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   z   listu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   3288/2012 z 2. apríla 2012 sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 Co 18/2012 (vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 26 C 71/2011, pozn.) podal dovolanie a listom sp. zn. Spr. 3516/2012 z 29. júna 2012 bolo ústavnému súdu oznámené, že spis ešte len bude okresným súdom zasielaný na dovolacie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Z   uvedeného   nepochybne   vyplýva,   že   sťažovateľ   podaním   dovolania   proti označenému rozhodnutiu krajského súdu, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci   (m.   m.   II.   ÚS 492/2010, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v   tejto   časti   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľom   využitý,   ako   predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, II. ÚS 492/2010, IV. ÚS   49/2010),   že lehota   na prípadné   podanie sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy po rozhodnutí   o   dovolaní   bude   v   zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   (krajského   súdu)   s   výnimkou   prípadov,   keď   to   konkrétne okolnosti   veci   zjavne   vylučujú.   Nie   je   dôvodné,   aby   sťažovateľ   v   prípade,   ak   podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva z   12.   novembra   2002 vo   veci   Zvolský   a Zvolská   proti   Českej   republike, č. 46129/99, č. 51, 53, 54).

Inými   slovami,   v   prípade,   že   by   bol   sťažovateľ   v   konaní   o   dovolaní   neúspešný z procesných dôvodov (t. j. ak by jeho dovolanie bolo odmietnuté, pozn.), môže sa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu podaním novej sťažnosti opätovne   domáhať   aj   preskúmania   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktoré   dovolaniu predchádzalo.

Ak by sa ústavný súd už v súčasnosti vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím   najvyššieho   súdu   o   podanom   dovolaní,   mohol   by   neprípustne   zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania o sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia či úhrady trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

Ústavný súd tiež podotýka, že z dôvodu odmietnutia sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o jeho žiadosti ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012