znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 263/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 8 CoP 306/2011 z 23. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2011 doručená   sťažnosť   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 306/2011 z 23. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 22P 222/2009 som bol v procesnom postavení otca zaviazaný platiť na výživu(...) mesačne po 130,- € za dobu od 1. 10. 2009 do budúcna, čím došlo k zvýšeniu výživného   zo   sumy   50,-€(...)   sumu   130,-   €.   Dlžné   výživné   za   dobu   od   1.   10.   2009   do 31. 5. 2010 vo výške 640,- € súd mi povolil splácať v dvoch splátkach po 320,- €.

Súd zisťoval moje schopnosti, možnosti a majetkové pomery(...) dospel k záveru, že zodpovedajú výške výživného 130,- €, pretože mám len jednu vyživovaciu povinnosť, aj keď sa mi zárobok zvýšil len nepatrne, mám výdavky s platením leasingových splátok za osobné motorové vozidlo vo výške 203,78 € a výdavky so splácaním pôžičky 323,- €, ktoré nebolo nutné vynaložiť v zmysle § 62 ods. 5 Zák. o rodine, majetok nemám. Súd zistil podstatnú zmenu pomerov na strane maloletej a to zhoršenie zdravotného stavu a s tým súvisiace výdavky, čo pokladal za rozhodujúce a výživné zvýšil tak, ako je uvedené vo výroku. Proti tomuto rozsudku som podal odvolanie v ktorom som namietal, že súd prvého stupňa nezistil skutkový stav veci úplne, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných   dôkazov   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   jeho   rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V priebehu konania som preukázal, že mám príjem z pracovného pomeru vo výške 651,- €, moje výdavky v priebehu mesiaca, vrátane   doposiaľ   plateného   výživného,   som   dokladoval   vo   výške   420,14   €.   Výdavky splatením pôžičky, ktorú som prevzal vo výške 60 000,- Sk na nákup nábytku a domácich spotrebičov som bol nútený vynaložiť, pretože matka vzala zo spoločného bytu kompletné zariadenie.   Takisto aj osobné motorové vozidlo, ktoré som si vzal na výhodný leasing, potrebujem nutne na cestu do práce, pretože hromadná doprava z miesta môjho pobytu do práce nie je dostatočne zabezpečená. Pokiaľ ide o matku, súd len uviedol jej osobné a majetkové pomery podľa udania matky bez toho, aby sa nimi bližšie zaoberal, vyžiadal doklady a aby následne zhodnotil vykonané dôkazy. (...)

Porušovateľ   rozhodol   o   odvolaní   proti   vyššie   uvedenému   rozsudku   súdu   prvého stupňa   tak,   že   dňa   23.   3.   2011   rozsudkom   č.   k.   8CoP/306/2010   potvrdil   rozsudok   vo všetkých jeho výrokoch. (...)

Porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozsudku opätovne poukázal na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, podľa ktorého je rodič povinný rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. (...) Keďže porušovateľ dospel k záveru, že mám vyššie príjmy a lepšiu finančnú situáciu, ako   ju   uvádzam   a   dokladujem   v   priebehu   súdneho   konania,   nezaoberal   sa   už   mojimi námietkami   v   odvolaní,   že   leasingové   splátky   a   splátky   pôžičky,   ktorú   som   vzal   na zariadenie   bytu   a   predstavujú   nevyhnuté   výdavky   na   mojej   strane   a   túto   námietku   už považoval za irelevantnú okolnosť.

Som toho názoru, že posúdenie skutkových okolností založených na omyle súdu je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci.

Porušovateľ sa síce pozastavil nad tým, že som si vzal pôžičku vo výške 60 000,- Sk, a že mesačne platím splátku pôžičky, ktorá je v absolútnom nepomere k mojim príjmom a tiež k požičanej sume, avšak neoboznámil sa s mojou výpoveďou v priebehu konania i mojím písomným vyjadrením, ktorým som dokladoval moje výdavky i zmluvou o pôžičke. Ak by takýmto spôsobom vykonal dokazovanie v odvolacom konaní zistil by, že ja nesplácam pôžičku vo výške 323,- € mesačne ale 31,36 € (945,- Sk). Porušovateľ by potom nemohol dospieť k záveru, ktorý je v rozpore s vykonaným dokazovaním, že moja finančná situácia je lepšia ako ju prezentujem pred súdom prvého stupňa i v odvolacom konaní, pretože svedčia o tom moje výdavky, ktoré prevyšujú moje príjmy a nakoniec by nemohol dospieť k takej výške výživného pre mal. dieťa ako ju určil, a k takým dôvodom aké uviedol v rozsudku.   Určením   výživného   vo   výške   130,-   €   s   vyššie   uvedeným   skutkovým odôvodnením,   ktoré   je   v   absolútnom   rozpore   s   vykonaným   dokazovaním   a   skutočným stavom veci, porušovateľ spôsobil, že nie som vzhľadom na svoje zárobkové a majetkové pomery schopný platiť, a ak zaplatím, tak mal. dieťa dosahuje vyššiu životnú úroveň ako otec. Uvedené závery porušovateľa sú potom v zmysle relevantných okolností arbitrárne a jeho   bezprostredným   právno-logickým   aj   faktickým   dôsledkom   je   neprípustný   zásah   do môjho práva na riadny a spravodlivý proces.

Ide o omyl porušovateľa natoľko zjavný a závažný, že sa ním zakladá interpretačná svojvôľa,   ktorej dôsledkom je zároveň zásah do základných práv účastníka konania,   je nepochybné, že dochádza k takému zásahu do práva na spravodlivý proces, ktorý vyžaduje ústavnú korekciu.“.

Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„Krajský   súd   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8CoP/306/2010,   a   to rozsudkom   zo   dňa   23.   3.   2011   č.   k.   8CoP/306/2010-111,   ktorým   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Košice I. č. k. 22P 222/2009-83 z 5. 6. 2010, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   8CoP/306/2010-111   z   23.   3.   2011 a rozsudok Okresného súdu Košice I. č. k. 22P 222/2009-83 z 5. 6. 2010 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I. na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov tohto konania.“

Sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   8   CoP   306/2010 z 23. marca   2011,   z ktorého   vyplýva,   že   ním   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 P 222/09-83 z 15. júna 2010. Krajský súd založil svoj   rozsudok   na   potvrdení   správnosti   rozhodnutia   okresného   súdu   a v nadväznosti   na kľúčové námietky sťažovateľa považoval ústavný súd za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

„Konajúci   súd   sa   vysporiadal   s   námietkami   otca   uplatnenými   v   odvolaní,   ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o jeho vyživovacej povinnosti(...) Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k totožnému právnemu záveru, ako súd prvého stupňa, že výživné 130,- € mesačne, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady, je primerané reálnym zárobkovým   schopnostiam   a   možnostiam   otca,   ktorý   nemá   inú   vyživovaciu   povinnosť a zohľadňuje   aj   odôvodnené   potreby   maloletej(...)   berúc   do   úvahy,   že   zdravotný   stav dieťaťa(...) výrazne ovplyvňuje štruktúru a rozsah jej odôvodnených potrieb bez ohľadu na vek. Odvolací súd dospel k záveru, že výživné 130,- € mesačne, ktoré predstavuje výživné na 1   deň   4,33   €   zohľadňuje   len   základnú   mieru   nevyhnutných   potrieb   maloletej   a   je nepochybné, že matka dopĺňa zdroj jej výživy na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jej všestranný rozvoj a berúc do úvahy jej osobnú starostlivosť v rozsahu zodpovedajúcom veku a   zdravotnému   stavu   maloletej,   podiel   matky   na   výživnom   je   fakticky   porovnateľný s podielom otca na plnení vyživovacej povinnosti, preto sú bez právneho významu pomery matky, na ktoré otec maloletej poukazuje v odvolaní. K námietkam otca, že jeho príjem vzhľadom na výdavky; ktoré dokladoval, mu neumožňuje platiť výživné v stanovenej výške, odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na odsek 5 tohto zák. ust., v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov.   Podľa   tohto   zák.   ustanovenia   je   rodič   povinný   plne   rešpektovať   vyživovaciu povinnosť   a   svoje   výdavky   usmerniť   tak,   aby   plnenie   vyživovacej   povinnosti   nebolo ohrozené. Odvolací súd tiež dodáva, že otcom tvrdené výdavky v preskúmavanom období (náklady bývania 58,- € mesačne a 145,14 € ročne, splátka leasingu motorového vozidla 203,78 € mesačne, splátka pôžičky 323,- € mesačne, poistné 31,36 € mesačne a náklady na dopravu   do   práce   40,-   €   mesačne),   ktoré   aj   bez   uplatnenia   nevyhnutných   životných nákladov (strava, oblečenie, veci osobnej potreby atď.) prevyšujú príjem otca, naznačujú, že jeho finančná situácia je lepšia, ako ju prezentoval v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako aj v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd je toho presvedčenia, že otec mal   v   rozhodnom   období   dostatok   finančných   prostriedkov   na   uspokojovanie   vlastných potrieb   v   rozsahu   minimálne   bežného   životného   štandardu,   preto   možno   od   neho spravodlivo žiadať, aby aspoň tento štandard poskytol maloletej dcére formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. K odvolacej námietke otca, že súd prekročil návrh matky na začatie konania je potrebné dodať, že v konaniach, ktoré môže súd začať aj bez návrhu, ktorým je nesporne aj konanie o zvýšenie výživného pre maloleté dieťa (§ 81 ods. 1 O. s. p.) nie je súd viazaný návrhmi účastníkov konania (§ 153 ods. 2 O. s. p.) a pre zvýšenie   výživného   od   prvého   dňa   mesiaca,   v   ktorom   matka   podala   návrh,   nevyžaduje osobitné posúdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 Zákona o rodine). Odvolací súd tiež poznamenáva, že je výlučne vecou konajúceho súdu, či vykoná dôkazy označené účastníkmi konania za predpokladu, že skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci zistil inými dôkaznými prostriedkami (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd iba čiastočne zohľadnil leasingové splátky 203,78 €, ktoré sú práve so zreteľom na sociálne pomery otca vysoké rovnako ako cena motorového vozidla 420.000,- Sk (13.941,- €) a splátka pôžičky 31,36 € (vyjadrenie otca k návrhu na č. l. 27) málo zasahuje do výdavkov otca, resp. splátka pôžičky   323,-   €   mesačne   (výška   splátky   uvádzaná   otcom   na   pojednávaní   č.   l.   60   a   v odvolaní na č. l. 91) je v absolútnom nepomere k jeho príjmom a tiež požičanej sume 60.000,-   Sk   (1.991,-   €).   Odvolací   súd   posúdením   všetkých   relevantných   skutočností   vo vzťahu k spôsobu zaplatenia dlžného výživného dospel k rovnakému právnemu záveru, ako súd prvého stupňa, že vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku, dĺžke rozhodovania o návrhu (návrh podaný 13. 10. 2009) a osobným pomerom otca, nebolo by spravodlivé priznať výhodu splátok, resp. dlhšiu lehotu splatnosti aj preto, že ide o výnimku zo   zásady,   že   povinnosť   uloženú   v   rozsudku   treba   splniť   do   troch   dní.   Odvolací   súd poznamenáva, že otcovi muselo byť zrejmé, že s pribúdajúcim vekom maloletej sa zvyšujú jej odôvodnené potreby (teda aj suma potrebná na ich uspokojenie), preto pri primeranej prezieravosti otec mohol a mal vytvárať úspory v súvislosti s touto nepochybnou zmenou pomerov   dieťaťa.   Súdne   zvýšenie   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   mohol   očakávať   od začatia   konania   o zvýšenie   výživného   a   je   nepochybné,   že   príjmové   pomery   otca umožňovali,   aby   časť   príjmu   dal   na   tvorbu   úspor,   prípadne,   aby   sa   inak   pripravil   na možnosť   zvýšenia   výživného   pre   dieťa,   preto   aj   vzhľadom   na   relatívne   vysoký   dlh   na výživnom   je od neho   možné   očakávať   splatenie   dlhu   v   dvoch   splátkach.   S   ostatnými relevantnými   odvolacími   námietkami   otca   sa   vysporiadal   konajúci   súd   v   odôvodnení napadnutého rozhodnutia a s týmito sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podstatou   sťažnosti   je   predovšetkým   nesúhlas   sťažovateľa   so   závermi   krajského súdu, ktorý podľa neho nesprávne vyhodnotil   skutočnosti rozhodujúce na posúdenie, či došlo   k   podstatnej   zmene   pomerov   od   pôvodného   určenia   rozsahu   jeho   vyživovacej povinnosti   k   maloletému   dieťaťu   (určenie   výživného   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 22 P 165/02-79 z 18. januára 2005), ktoré by odôvodňovali iné určenie (podstatné zvýšenie) jeho vyživovacej povinnosti.

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne   konanie   v   tom,   že   napadnutým   rozsudkom   bola   odmietnutá   jeho   faktická argumentácia   poukazujúca   na   rozsah   jeho   možností   a schopností   plniť   si vyživovaciu povinnosť v súdom mu stanovenej sume.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že jeho   závery   v   ňom   obsiahnuté   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   vo   vzťahu k sťažovateľom   označeným   právam   podľa   ústavy   a   dohovoru.   Vzhľadom   na   konkrétne okolnosti daného prípadu nemožno výklad a interpretáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov,   ktorú   krajský   súd   v danom   prípade   zvolil,   považovať   za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový   stav   a   po   výklade   a   použití   relevantných   právnym   noriem   za   predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, vo veci rozhodnú.

Odvolací   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu v celom rozsahu vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v podanom odvolaní, pričom svoje závery oprel o dôkazy vykonané už pred súdom prvého stupňa. Krajský súd zaujal stanovisko aj k námietkam sťažovateľa (uvedeným aj v ústavnej sťažnosti) o výške splátok pôžičky vo výške 323 € s poukazom na tvrdenia sťažovateľa na pojednávaní (č. l. 60 súdneho spisu) a v odvolaní (č. l. 91 súdneho spisu), pričom tieto náležite vyhodnotil aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými preukázanými výdavkami sťažovateľa.

O napadnutom   rozsudku   krajského súdu   a jeho odôvodnení ústavný súd   nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadne boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011