znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 263/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   T.,   K.,   právne   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 4 Co 150/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 17. júna 2009 a poštou 18. júna 2009 doručená sťažnosť T., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 150/2008.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   podala   15.   októbra   2004 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam spojenú s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia proti S., a. s. (ďalej   len   „bývalá   žalovaná“).   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   39 C 124/04   z 15. októbra 2004 bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým sa bývalej žalovanej zakázalo do právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej   predať   sporné   nehnuteľnosti.   Uznesenie   bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 356/04-103 z 21. januára 2005. Ďalším uznesením okresného súdu č. k. 39 C 124/04-266 z 2. októbra 2006 sa pripustilo vystúpenie bývalej žalovanej z konania, pričom na jej miesto nastúpilo občianske združenie K. (ďalej len „nový žalovaný“). Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 39 C 124/04 z 3. apríla 2008 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 150/2008-403 z 26. februára 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dodatkového protokolu. Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala predovšetkým skutočnosť, že ustanovenia právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na vec, nemožno   vykladať   tak,   ako   to   urobil   okresný   súd,   pretože   jeho   výklad   zasahuje   do označených práv. Poukázala na to, že skutkové okolnosti veci neumožňujú urobiť záver, podľa   ktorého   sa   sťažovateľka   nemôže   domáhať   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva v súdnom konaní. Je to tak predovšetkým vzhľadom na zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), ktorý v žiadnom prípade neumožňuje odňať vlastníkovi jeho vlastnícke právo. Krajský súd dospel k záveru, že v prípade, ak správca konkurznej podstaty zaradí do súpisu konkurznej podstaty nejakú vec, nemá povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k takejto veci. Vec sa podľa názoru krajského súdu do súpisu zaradí aj vtedy, ak sú pochybnosti, či skutočne do konkurznej podstaty patrí. Konkurzný súd posúdi dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty alebo vec z podstaty vyradí, prípadne osobe, ktorá spochybňuje zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na podanie vylučovacej žaloby. Krajský súd správne uzatvára, že v prípade,   ak   osoba,   ktorej   je   takáto   lehota   uložená,   v nej   vylučovaciu   žalobu   nepodá, predpokladá sa, že vec bola do súpisu zahrnutá oprávnene a dotknutá osoba sa už nemôže domáhať svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj v prípade, ak osoba, ktorá sa   cíti   byť   vlastníkom   určitej   veci,   nenamieta   jej   zapísanie   do   konkurznej   podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho práva a nežiada ju ani vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky k zaradeniu veci do podstaty vezme späť. Takýto záver krajského súdu je zjavne svojvoľný a účinky takejto interpretácie nie sú zlučiteľné s označenými právami.

V predmetnej   veci   je   nesporné,   že   sťažovateľka   na   základe   hospodárskej   zmluvy zo 17. februára 1989 bola a stále je vlastníčkou sporných nehnuteľností. V konaní bolo toto jej vlastnícke právo preukázané. Okresný súd dospel k záveru, že sporné nehnuteľnosti boli zahrnuté do súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu H., a. s., K. (ďalej len „úpadca“), pričom v konkurznom konaní správca konkurznej podstaty sporné nehnuteľnosti už predal. Podstatou   rozhodnutia   okresného   súdu,   s ktorou   sa   stotožnil   aj   krajský   súd,   je   právny názor,   podľa   ktorého   v prípade,   že   sporné   nehnuteľnosti   boli   zahrnuté   do   konkurznej podstaty a nebola podaná žaloba o ich vylúčenie z podstaty, nemôže sa sťažovateľka ako vlastníčka   týchto   nehnuteľností   domáhať   vlastníckeho   práva   určovacou   žalobou.   Tento právny   názor   zakladá   v   skutočnosti   odňatie   vlastníckeho   práva   sťažovateľke,   keďže odopretie   práva   domáhať   sa   ochrany   vlastníckeho   práva   určovacou   žalobou   znamená nielen odopretie práva na prístup k súdu, ale aj odňatie ochrany vlastníckeho práva jedným z prostriedkov, ktorým je určovacia žaloba. Ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o konkurze ustanovuje následky nečinnosti v prípade, že súd uloží osobe, ktorá uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, lehotu na podanie žaloby, že vec nepatrí do súpisu konkurznej podstaty. Jedným z týchto následkov je predpoklad, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. V skutočnosti však z uvedeného ustanovenia nevyplýva jednoznačný záver, že by sa osoba, ktorej   bola   uložená   lehota   na   podanie   žaloby,   nemohla   domáhať   ochrany   svojho vlastníckeho práva iným spôsobom, napr. neskôr podanou určovacou žalobou. Nie je totiž zrejmé, že by v danom prípade išlo o nevyvrátiteľnú domnienku. Táto by totiž musela byť vyjadrená   jednoznačným   a určitým   spôsobom,   za   aký   nemožno   považovať   výraz „predpokladá sa“. Pre záver krajského súdu neexistuje v zákone o konkurze, ale ani v iných právnych   predpisoch   žiaden   základ,   a to   tým   menej,   že   v danom   prípade   k postupu predpokladanému v ustanovení   §   19   ods.   2   zákona o konkurze   ani   len   nedošlo.   Postup všeobecných   súdov   v skutočnosti   znamená,   že   sťažovateľke   bolo   jej   vlastnícke   právo k sporným   nehnuteľnostiam   odňaté   (odňatím   možnosti   domáhať   sa   určenia,   že   je vlastníčkou v prípade, že zápis v katastri svedčí inej osobe). Znamená to, že sťažovateľka nemôže svoje vlastnícke oprávnenia k sporným nehnuteľnostiam uplatňovať.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.   4 Co 150/2008 s tým, aby bol rozsudok z 26.   februára 2009 zrušený a vec vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   zakázať   krajskému   súdu,   aby   pokračoval v porušovaní označených práv sťažovateľky. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 150/2008-403 z 26. februára 2009 vyplýva, že ním   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   39   C   124/04-374   z 3.   apríla   2008. Sťažovateľka   sa   v danej   veci   domáha   určenia   vlastníckeho   práva   k sporným nehnuteľnostiam vychádzajúc z toho, že listinné dôkazy svedčia o jej vlastníctve, pričom žiaden právny predpis jej nebráni domáhať sa takéhoto práva, keď v inom súdnom konaní o tejto   otázke   nebolo   právoplatne   rozhodnuté.   S týmto   právnym   názorom   sťažovateľky nemožno súhlasiť. Z dokazovania nepochybne vyplýva, že sporné nehnuteľnosti boli na liste vlastníctva zapísané na úpadcu a po vyhlásení konkurzu boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty   úpadcu.   Rovnako   je   nesporné,   že   sťažovateľka   požiadala   správcu   konkurznej podstaty úpadcu o vylúčenie sporných nehnuteľností zo súpisu (25. októbra 2001) a tiež konkurznému súdu oznámila, že má námietky voči zapísaniu sporných nehnuteľností do konkurznej podstaty úpadcu (15. novembra 2002). Následne však podaním zo 16. decembra 2002   sťažovateľka   konkurznému   súdu   oznámila,   že   tieto   námietky   berie   späť.   Toto späťvzatie   možno   vyložiť   len   tak,   že si   k sporným   nehnuteľnostiam   už   vlastnícke   právo neuplatňuje, a teda nemá ani výhradu voči tomu, aby boli zapísané do konkurznej podstaty úpadcu. Podľa § 6 ods. 2 zákona o konkurze predmetom konkurzu sú veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. Podľa § 19 ods. 1 zákona o konkurze ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Správca konkurznej podstaty úpadcu zaradí do súpisu každú vec, o ktorej je presvedčený, že patrí alebo   môže   patriť   do   podstaty.   Nemá   pritom   povinnosť   skúmať   existenciu   vlastníckeho práva   úpadcu   k zapisovaným   veciam   a vec   do   súpisu   zaradí   aj   v prípade,   ak   má pochybnosti, či skutočne do podstaty patrí. Vtedy ju ale zapíše do podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo o iných dôvodoch, ktoré jej zaradenie do súpisu   spochybňujú.   Konkurzný   súd   posúdi   dôvody   spochybňujúce   zaradenie   veci   do podstaty a buď vec z podstaty vyradí, alebo osobe, ktorá spochybňuje zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na podanie vylučovacej žaloby. Táto žaloba má procesnú povahu a nedodržanie   stanovenej   lehoty   má   za   následok   to,   že vec   sa   považuje   ako   do   súpisu oprávnene zahrnutá a dotknutá osoba sa už nemôže domáhať svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj v prípade, ak osoba, ktorá sa cíti byť vlastníkom určitej veci, nenamieta jej zapísanie do konkurznej podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho práva k nej a nežiada ju ani vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky voči zaradeniu veci do podstaty vezme späť. Potom totiž platí ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o konkurze, teda že do podstaty patria veci, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu. Súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňaženie majetku patriaceho do podstaty, lebo speňažený môže len ten majetok, ktorý bol spísaný, pričom správca je oprávnený takto spísaný majetok speňažiť okrem   prípadu,   ak   bol   zo   súpisu   zákonným   spôsobom   vylúčený.   V danom   prípade   bol úpadca v deň vyhlásenia konkurzu zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností, a keďže sťažovateľka jeho vlastnícke právo postupom podľa § 19 zákona o konkurze nevyvrátila, aj tu   platí   zákonná   domnienka   (aj   keď   nie   je   výslovne   v   §   6   ods.   2   zákona   o konkurze uvedená), že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu zapísané oprávnene, a teda ich vlastníkom bol   úpadca,   aj   keby   v konečnom   dôsledku   nebolo   išlo   o jeho   majetok.   Pokiaľ   v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi (§ 132 Občianskeho zákonníka). Konkurz na majetok úpadcu nebol doteraz skončený. Vzhľadom na to, že konkurzný súd sťažovateľke   nestanovil   lehotu   na   podanie   vylučovacej   žaloby,   mohla   túto   podať   aj z vlastnej iniciatívy. Keďže sporné nehnuteľnosti boli v konkurznom konaní už predané, ich vylúčenie z konkurznej podstaty už nie je možné. Sťažovateľka sa však môže až do skončenia konkurzu   domáhať   vylúčenia   náhradného   peňažného   plnenia   získaného   správcom konkurznej podstaty za speňažené sporné nehnuteľnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy v rozpore s označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu odmietli poskytnúť ochranu jej vlastníckemu právu, a to bez toho, aby dospeli k meritórnemu záveru o nepreukázaní jej vlastníckeho práva, resp. aj napriek tomu, že svoje vlastnícke právo preukázala.

Krajský   súd   bez toho,   aby   zaujal   meritórne   stanovisko   v otázke,   či   sťažovateľke svedčí,   alebo   nesvedčí   vlastnícke   právo   k sporným   nehnuteľnostiam,   dospel   k záveru o nemožnosti   poskytnúť   ochranu   žalobe   sťažovateľky   o   určenie   vlastníckeho   práva z dôvodu,   že sťažovateľka   síce   v súlade so   zákonom   uplatnila námietky   voči   zaradeniu sporných   nehnuteľností   do   konkurznej   podstaty,   tieto   však   neskôr   vzala   späť   a žalobu o vylúčenie sporných nehnuteľností z konkurznej podstaty nikdy nepodala. Navyše žalobu o určenie   vlastníckeho   práva   podala   v čase,   keď   už   boli   sporné   nehnuteľnosti   v rámci konkurzného konania speňažené (predané).

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci sa ako zásadná javí   otázka   kolízie   dvoch   ústavných   princípov,   a to   princípu   zachovávania   ústavnosti a princípu právnej istoty. Oba tieto princípy sú súčasťou právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.   Konkrétne   sa   tu   princíp   zachovávania   ústavnosti   presadzuje   v rámci   súdneho konania o určenie vlastníckeho práva a princíp právnej istoty sa opiera o právne následky vyplývajúce z ustanovenia § 6 a § 19 zákona o konkurze. Podľa názoru ústavného súdu má v zásade prednosť princíp zachovávania ústavnosti za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd   daných   princípom   právnej   istoty   (napr. I. ÚS 51/06,   I.   ÚS   60/06,   I.   ÚS   159/06, II. ÚS 19/09).

Ústavný súd považuje v danej veci za podstatné, že sťažovateľka sa včas dozvedela o tom, že sporné nehnuteľnosti (patriace podľa vlastného presvedčenia jej) boli zaradené do súpisu   konkurznej   podstaty   úpadcu   z dôvodu,   že   podľa   zápisu   v liste   vlastníctva   mali vlastnícky   patriť   úpadcovi.   Sťažovateľka   aj   uplatnila   príslušné   právne   kroky   v tejto súvislosti, keď informovala kvalifikovaným spôsobom o svojich vlastníckych nárokoch tak správcu konkurznej podstaty úpadcu, ako aj konkurzný súd. Ešte predtým, ako   by bola vyzvaná konkurzným súdom podať žalobu o vylúčenie sporných nehnuteľností z podstaty, však   svoje   námietky   vzala   späť.   Následkom   toho   už   zrejme   nebolo   potrebné   vyzývať sťažovateľku na podanie vylučovacej žaloby a nič nebránilo ani konkurznému speňaženiu sporných nehnuteľností. Žalobu o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam sťažovateľka podala až v čase, keď už boli sporné nehnuteľnosti predané.

Podľa   presvedčenia   ústavného   súdu   dospel   krajský   súd   k správnym   a ústavne konformným   záverom   v súvislosti   s vyvažovaním   oboch   ústavných   princípov,   ktoré   sú v danom   prípade   v hre.   Sťažovateľka   sa   svojím   postupom   (späťvzatím   námietok a nepodaním vylučovacej žaloby) sama pripravila o možnosť účinnej súdnej ochrany pre svoje ohrozené vlastnícke práva. V situácii, keď sporné nehnuteľnosti už v rámci speňaženia konkurznej   podstaty   nadobudol   dobromyseľne   iný   subjekt,   bolo   správne   uprednostniť v konečnom   dôsledku   princíp   právnej   istoty   pred   princípom   zachovávania   ústavnosti. Závery   krajského   súdu   nemožno   preto   považovať   ani   za   arbitrárne,   ale   ani   za   zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2009