znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 263/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Š. P., H., zastúpeného advokátkou JUDr. B. I., S., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 258/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. P.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2008 doručená sťažnosť Š. P., H., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 258/99.Sťažovateľ uviedol, že 15. novembra 1999 podal na okresnom súde žalobu o náhradu škody.   Okresný   súd   26.   apríla   2000   uznesením   sp.   zn.   4   C   258/99   konanie   zastavil pre nesprávne   označenie   pasívne   legitimovaného   žalovaného.   Proti   tomuto   rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 29. septembra 2000   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 Co 311/00   odmietol   jeho   odvolanie   ako   podané oneskorene.   Toto   rozhodnutie   krajského   súdu   sťažovateľ   napadol   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolaním, ktoré však bolo 26. októbra 2007 odmietnuté v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 96/2007. Napadnuté rozhodnutie, ako aj konania, ktoré mu prechádzali, považuje za nezákonné, za porušenie jeho práv, preto žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález :

„... v konaní Okresného súdu v Senici č. 4 C 258/99 došlo k porušeniu článku 46 ods. 3 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dohôd a priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 400 000,- Sk.

Taktiež žiada priznať náhradu trov konania za 2 úkony po 8 650,- Sk a 2 x paušál po 190,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, ako aj návrhy podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že v konaní okresného súdu sp. zn. 4 C 258/99 z 26. apríla 2000 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ nenapadol sťažnosťou rozhodnutie krajského súdu ani najvyššieho súdu.

Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Z pripojeného spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ uznesenie tohto súdu z 26.   apríla   2000   prevzal   30.   mája   2000.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o dovolaní sťažovateľa z 26. októbra 2007 prevzala jeho právna zástupkyňa 15. decembra 2007.

Z uvedeného   vyplýva,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   v spojení   s rozhodnutím krajského súdu sa stalo právoplatným ešte v roku 2000, predmetná sťažnosť bola podaná v čase (29. apríla 2008), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2008