znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 263/07-18

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   súdneho   exekútora   Mgr.   K.   M.,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky pri vybavení jeho sťažnosti z 22. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   súdneho   exekútora   Mgr.   K.   M. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2007 faxom a 26. marca 2007 poštou doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. K. M., K. (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky   zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) pri vybavení jeho sťažnosti z 22. novembra 2006.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že podaním z 27. apríla 2006 sťažovateľ požiadal Daňový úrad P. konajúci z poverenia Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“), aby prerušil vykonávanie daňovej kontroly u sťažovateľa a v jej vykonávaní pokračoval až po 12.   júni 2006   z dôvodu,   že sťažovateľ potreboval študijné voľno   na prípravu   na štátne záverečné skúšky, avšak súčasne chcel sťažovateľ využiť svoje právo v zmysle § 15 ods. 5 písm. b), c) a e) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) účinného   v rozhodnom   čase,   a to   byť   osobne   prítomný   na   rokovaní   so   svojimi zamestnancami, predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a   vyjadriť   sa   ku   skutočnostiam   zisteným   pri   daňovej   kontrole,   k   spôsobu   ich   zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.

Podľa tvrdenia sťažovateľa daňový úrad nezohľadnil jeho požiadavku na prerušenie daňovej   kontroly   a oznámením   č. j.   709/320/15203/06   zo   4.   mája   2006   (ďalej   aj „oznámenie“) mu daňový úrad oznámil, že v daňovej kontrole bude pokračovať 12. mája 2006, pričom uvedené oznámenie daňový úrad doručoval iba k rukám JUDr. K., ktorý však zastupoval sťažovateľa podľa jeho tvrdenia iba v daňovom konaní, a nie však vo veciach daňovej kontroly. Na základe zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach podal sťažovateľ Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sťažnosť, v ktorej okrem iného namietal, že postupom daňového úradu pri doručovaní oznámenia bol porušený § 17 ods. 5 zákona o správe daní, pretože podľa jeho názoru malo byť predmetné oznámenie doručené priamo jemu.

Daňové   riaditeľstvo   listom   označeným   ako „Oznámenie   o vybavení   sťažnosti“ č. k. I/132/12088-78630/06/Je, Sť. č. 94/06 zo 14. novembra 2006 sťažovateľovi oznámilo, že „uzatvára   prešetrenú   sťažnosť   ako   neopodstatnenú“.   Z dôvodu   nespokojnosti sťažovateľa s výsledkom vybavenia jeho sťažnosti daňovým riaditeľstvom zaslal sťažovateľ ministerstvu   financií   podanie   z   22.   novembra   2006   označené   ako „Sťažnosť   –   na nerešpektovanie ust. § 17 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. daňovými orgánmi“.

Listom č. k. sť/2/2007-114 zo 4. januára 2007 ministerstvo financií sťažovateľovi oznámilo, že jeho sťažnosť v časti, v ktorej namieta porušenie svojich práv nezákonnou činnosťou daňových orgánov, nie je ministerstvo financií povinné vybaviť z dôvodu, že sťažovateľom   namietané   konanie   daňových   orgánov   sa   týkalo   činnosti   sťažovateľa   ako súdneho   exekútora „a   preto   v danom   prípade   (...)   porušenie   Vašich   práv   a právom chránených   záujmov   ako   fyzickej   osoby   (...)   nebolo   preukázané“.   Súčasne   ministerstvo financií   sťažovateľovi   oznámilo,   že   jeho   sťažnosť   v časti,   ktorá   sa   týka   námietok   voči konaniu zamestnancov daňových orgánov, postupuje na vybavenie generálnemu riaditeľovi daňového   riaditeľstva   z dôvodu   nepríslušnosti   konať,   a vo   zvyšnej   časti   týkajúcej   sa námietok sťažovateľa proti rozhodnutiam daňových orgánov ministerstvo financií vrátilo sťažnosť na základe § 4 ods. 2 zákona o sťažnostiach späť sťažovateľovi.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Sťažovateľ   je   presvedčený   o   tom,   že   postupom   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky bolo porušené jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zakotveným v ustanovení § 46 ods. 1 Ústavy SR. Z obsahu podania sťažovateľa zo dňa 22. 11. 2006 nepochybne, zrozumiteľne a jasne vyplýva,   že   sťažovateľ   túto   sťažnosť   podáva   ako   daňový   subjekt,   do   práv   a   právom chránených   záujmov   ktorého   bolo   zasiahnuté   činnosťou   orgánu   verejnej   správy. Ministerstvo financií SR však napriek ustanoveniu § 11 ods. 1 v spojení s ustanovením § 13 ods. 1 Zákona č. 152/1998 odmietlo vybaviť sťažnosť sťažovateľa, resp. uviedlo, že sťažnosť Ministerstvo financií SR nie je povinné vybaviť. Dôvody, ktoré ho k tomuto viedli, nie sú z listu   zo   dňa   4. 1. 2007   zrozumiteľné,   pretože   na   jednej   strane   MF   SR   poukazuje   v uvedenom liste na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) Zákona o sťažnostiach, na druhej strane, v nasledujúcom odseku uvádza „sa domnievam, že sťažnosť podávate ako fyzická osoba“. Ďalej sa v uvedenom liste uvádza, že namietané konanie sa týka sťažovateľa ako súdneho exekútora a MF SR uzatvára, že nie je povinné sťažnosť vybaviť.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom   orgáne   Slovenskej   republiky   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR,   postupom Ministerstva financií SR pri vybavovaní sťažnosti sťažovateľa zo dňa 22. 11. 2006, bolo porušené.

Ústavný   súd   prikazuje   Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky   prerokovať sťažnosť sťažovateľa zo dňa 22. 11. 2006.

Ústavný   súd   zakazuje   Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky   pokračovať   v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 40.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými slovami povedané, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Uvedené platí v plnom rozsahu aj pre konanie v správnom súdnictve, v dôsledku čoho: „Ak navrhovateľ pred   podaním   návrhu   na   začatie   konania   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky nevyužije možnosť súdnej ochrany v správnom súdnictve podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku podaním správnej žaloby, nemožno tento postup nahradiť konaním pred ústavným súdom, ktorého právomoc je z tohto vylúčená“ (II. ÚS 60/01, II. ÚS 142/02, II. ÚS 199/02).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ nie je spokojný s postupom ministerstva   financií   s   vybavovaním,   resp.   nevybavením   jeho   sťažnosti   z 22.   novembra 2006   na   podľa   neho   nezákonný   postup   daňových   orgánov   (dňového   úradu   a daňového riaditeľstva)   pri   vykonávaní   daňovej   kontroly,   konkrétne   pri   doručovaní   oznámenia č. j. 709/320/15203/06 zo 4. mája 2006.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   ministerstvo   financií   tým,   že   odmietlo   vybaviť   jeho sťažnosť v súlade so zákonom č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach a bez uvedenia adekvátnych dôvodov iba konštatovalo, že sťažnosť „nie je povinné vybaviť“, zabránilo sťažovateľovi domáhať sa ochrany svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že v dôsledku prijatia zákona č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   bolo   s účinnosťou od 1. januára 2003 zavedené do správneho súdnictva upraveného v piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku   aj   ustanovenie   §   250t,   čím   došlo   k rozšíreniu   princípu   subsidiarity v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V ustanoveniach   §   250t   a §   250u   OSP   je   upravený   osobitný   druh   konania v správnom súdnictve, a to konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v rámci ktorého sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní nečinný, môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Uvedené konanie sa začne na základe žaloby, ktorej obligatórnou náležitosťou bude tvrdenie   žalobcu,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným   osobitným   právnym   predpisom,   a to   tým,   že   je   v konaní   nečinný.   Za nečinnosť orgánu verejnej správy treba v podstate považovať jeho pasivitu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať   aj   v tom,   že   namiesto   rozhodnutia   správny   orgán   tvrdí   nedostatok   svojej právomoci   a vec   vybaví   iba   listom   alebo   informáciou,   prípadne   záznamom   v spise. V poslednom prípade musí byť obsahom žaloby tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho orgánu, a napriek tomu správny orgán nekoná, a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.

Vzhľadom   na   uvedené   ak   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   ministerstvo   financií   pri vybavovaní jeho sťažnosti z 22. novembra 2006 nepostupovalo podľa ustanovení zákona o sťažnostiach a bezdôvodne odmietlo túto sťažnosť vybaviť (nečinnosť), je nepochybné, že mal   možnosť   obrátiť   sa   žalobou   na   nezákonný   postup   správneho   orgánu   (ministerstva financií) na všeobecný súd. Sťažovateľ využitie tohto prostriedku nápravy porušenia ním označeného základného práva v konaní pred ústavným súdom nepreukázal.

Keďže právomoc správneho súdnictva v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007