znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 263/04-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti Marty Liptákovej, bytom K., Ing. Ladislava Liptáka, bytom K., a Ing. Marty Makšimovej, bytom K., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. K., Advokátska kancelária K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 244/99 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Marty   Liptákovej,   Ing.   Ladislava   Liptáka   a Ing.   Marty Makšimovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu   Košice II vo veci vedenej pod sp.   zn. 14 C 244/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 244/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Marte Liptákovej   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. Ladislavovi Liptákovi p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Ing.   Marte   Makšimovej p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   20   000   Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6.   Marte   Liptákovej,   Ing.   Ladislavovi   Liptákovi   a Ing.   Marte   Makšimovej p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   spoločne   a nerozdielne   22   590   Sk   (slovom dvadsaťdvatisícpäťstodeväťdesiat   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Ľ. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 24. novembra 2004 doručená sťažnosť Marty Liptákovej, bytom K., Ing. Ladislava Liptáka, bytom K., a Ing. Marty Makšimovej, bytom K., (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Ľ. K., Advokátska kancelária K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 244/99.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní,   ktorého   predmetom   je   žaloba o určenie   vlastníctva   k nehnuteľnosti   z 23.   decembra   1998.   Sťažovatelia   na   výzvu okresného   súdu   upresnili   5.   decembra   2000   svoju   žalobu   o neplatnosť právneho   úkonu vyvlastnenia   nehnuteľnosti.   Opakovane   urgovali   nariadenie   pojednávania.   Prvé   a zatiaľ ostatné   v poradí   bolo   pojednávanie   8.   februára   2001,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom zabezpečenia a overenia listinných dôkazov z archívu súdu. Sťažovatelia opakovane osobne urgovali nariadenie pojednávania prostredníctvom súdnej tajomníčky, zatiaľ bezúspešne.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   vyniesol   takéto rozhodnutie:

„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 244/9 porušil právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, chráneného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresný   súd   Košice   II   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   Marte   Liptákovej, Ing. Ladislavovi Liptákovi a Ing. Marte Makšimovej po 60.000.- Sk z titulu primeraného finančného zadosťučinenia.

Okresný   súd   Košice   II   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy   ich   právneho zastúpenia na účet JUDr. Ľ. K., ČSOB a. s. Košice, č-ú-....“.

Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd prijal sťažnosť uznesením č. k. II. ÚS 263/04-5 z 8. decembra 2004 na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu okresný súd k sťažnosti uviedol: „S poukazom na § 53 ods. 1 Zákona o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov som toho názoru, že predmetná sťažnosť nie je prípustná, nakoľko   sťažovatelia   nevyčerpali   všetky   prostriedky,   ktoré   im   zákon   na   ochranu   ich základných práv účinne poskytuje.

Z ustanovenia   §   19   zákona   o štátnej   správe   súdov   totiž   vyplýva,   že   sťažnosť   sa podáva na príslušnom orgáne štátnej správy súdu. Sťažovateľmi ale takáto sťažnosť podaná nebola.

K obsahu   samotného   spisu   je   potrebné   uviesť,   že   žaloba   bola   podaná   dňa 23. 12. 1998   a žalobcovia   sa   ňou   domáhali   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti. Podaním   zo   dňa   16.   9.   1999   zmenili   petit   žaloby   a žiadali   určiť,   že   rozhodnutie o vyvlastnení je neplatné.

Na základe uvedeného konajúca sudkyňa žiadala Archív mesta Košice o predloženie listinných   dokladov   a rovnakú   povinnosť   uložila   aj   právnemu   zástupcovi   žalobcov,   a to prípisom zo dňa 4. 11. 1999.

Písomným podaním zo dňa 5. 12. 2000 žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu opäť zmenili petit žaloby a okrem vyslovenia neplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení žiadali o určenie, že vlastníctvo k nehnuteľnosti patrí do dedičstva.

Dňa 5. 12. 2000 bol zároveň určený termín pojednávania na deň 8. 2. 2001. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa   1.   3.   2001   podali   žalobcovia   návrh   na   pristúpenie   ďalšieho   účastníka   do konania na strane žalovaného. Konajúca sudkyňa zaslala dňa 7. 6. 2001 rovnopis žaloby tomuto navrhnutému subjektu a zároveň vyžiadala jeho výpis z obchodného registra. Dňa   26.   7.   2001   bolo   Okresným   súdom   v Prešove   doručené   uznesenie   zo   dňa 28. 11. 2000,   z ktorého   vyplynulo,   že   navrhovaný   subjekt   bol   z obchodného   registra vymazaný. Uvedená skutočnosť bola právnemu zástupcovi žalobcov oznámená prípisom zo dňa 10. 9. 2001. Tento následne, dňa 2. 11. 2001, požiadal o pristúpenie do konania na strane   žalovaného   ďalšieho   účastníka.   Dňa   18.   1.   2002   bola   žaloba   doručovaná spoločnosti, ktorej vstup do konania bol navrhnutý.

Podaním   zo   dňa   25.   3.   2002   bolo   žalobcami   navrhnuté   pristúpenie   do   konania ďalšieho účastníka.

Dňa   6.   11.   2002   žiadala   konajúca   sudkyňa   predloženie   listinných   dokladov z Katastrálneho   úradu   v Košiciach   a zároveň   zasielala   výzvu   právnemu   zástupcovi žalobcov.

Dňa 31. 8. 2003 JUDr. M. P., ktorá vo veci konala, prestala vykonávať funkciu sudkyne,   preto   všetky   veci   z jej   súdneho   oddelenia   boli   v súlade   s Rozvrhom   práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok presunuté do oddelenia JUDr. E. B., ktorá sa s týmito   mohla   len   postupne   oboznamovať   a vykonávať   v nich   úkony.   Dňa   11.   1.   2005 vyzvala   právneho   zástupcu   žalobcov   na   oznámenie   právneho   nástupcu   zaniknutého žalovaného.

Na   základe   vyššie   uvedenej   chronológie   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné konštatovať,   že   dané   konanie   nevykazovalo   počas   celého   obdobia   doterajšieho   trvania sporu známky bezprieťahovosti. Uvedená situácia bola spôsobená i samotnými žalobcami pri neujasnenosti   nimi podaného návrhu, ktorý opakovane menili, druhýkrát takmer dva roky po podaní žaloby, ale i opakovanými návrhmi na pristúpenie ďalších účastníkov do konania, a to dňa 1. 3. 2001 dokonca takého, ktorý bol niekoľko mesiacov pred podaním tohto návrhu vymazaný z obchodného registra.

Nemožno   sa   pritom   stotožniť   ani   s tvrdením   žalobcov,   že   sa   jedná   o skutkovo jednoduchý spor, o čom svedčí potreba zabezpečovania listinných dôkazov.

Zo strany súdu sa jednalo o dlhodobejšiu práceneschopnosť JUDr. M. P., ktorá vo veci konala, zmenu zákonných sudkýň a uvádzanú skutkovú obtiažnosť sporu.

Ak   ústavný   súd   nebude   akceptovať   môj   názor   o neprípustnosti   danej   sťažnosti, navrhujem   pri   jeho   rozhodovaní   zohľadniť   mnou   uvádzané   skutočnosti,   že   na   dĺžku predmetného konania malo vplyv i správanie samotných žalobcov a nepriznať im finančné zadosťučinenie v požadovanej výške.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“.

Sťažovatelia po oboznámení sa s vyjadrením okresného súdu súhlasili s upustením od ústneho pojednávania. K vyjadreniu okresného súdu uviedli:

«Pokiaľ sa jedná o skutočnosť, že sme nepodali sťažnosť na prieťahy na príslušnom súde tak je to pravdou, avšak neurobili sme to len preto, lebo sme už nemali k tomuto súdu dôveru a vedeli sme, že bude konanie sudkyne len obhajovať. Nakoniec potvrdzuje to aj vo svojom vyjadrení.

Pokiaľ sa jedná o vyžiadanie podkladov z Archívu mesta Košíc, v spise sudkyňa mala od žalobcov všetky relevantné doklady, ktoré získali z archívu súdu a tieto jednoznačne preukazujú, že vyvlastnenie nehnuteľnosti nebolo v súlade s platnými právnymi predpismi, vlastník nemal o tom žiadnu vedomosť a ani neobdržal finančnú náhradu.

Odvolávanie   sa   na   skutočnosť,   že   žalobcovia   zmenili   petit   žaloby   je   to   pravdou a urobili tak na žiadosť sudkyne o jeho upresnenie či sa jedná o určenie vlastníctva alebo neplatnosť právneho úkonu „Rozhodnutia o vyvlastnení“. Po upresnení nič nebránilo súdu v roku 2001 pojednávanie vytýčiť a rozhodnúť vo veci.

Zaujímame   stanovisko,   že   ostatné   právne   úkony   súdu   vo   veci   nemali   právneho opodstatnenia a nemohli nijako ovplyvniť rozhodovanie o neplatnosti právneho úkonu – rozhodnutia NV.

Na základe uvedených skutočností považujeme vyjadrenie súdu za právne irelevantné a konanie sudkyne pred odchodom do dôchodku, o ktorom vedela, za účelové, vyhnúť sa konfliktnému rozhodnutiu proti orgánu štátnej správy.

Trváme preto, že naša sťažnosť je opodstatnená a žiadame aby ÚS SR vyniesol nález tak, ako sme ho navrhli v našom podaní zo dňa 24. 11. 2004 v celom rozsahu.

Zároveň oznamujeme, že netrváme na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasíme s upustením od neho.».

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím alebo iným zákonom predpísaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom   ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Predmetom konania je nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Hoci daný   typ   konania   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov a nemožno ho považovať za právne zložitý, faktickú   zložitosť   v jednotlivých   prípadoch nemožno   vylúčiť;   táto   môže   byť   ovplyvnená   počtom   účastníkov   konania,   potrebou vypracovania   znaleckých   posudkov   a vykonania   znaleckého   dokazovania   a pod.   Na skutkovú zložitosť poukázal v súvislosti s potrebou zabezpečovania listinných dôkazov aj okresný   súd.   Vychádzajúc   z doterajšieho   priebehu   konania   ústavný   súd   však   dospel k záveru, že nejde o vec osobitne právne a fakticky zložitú.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval porušenie základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov   konania.   Od   podania   návrhu,   t.   j.   od   23.   decembra   1998   účastníci   do 30. decembra 2002 dva razy upresňovali petit žaloby, zatiaľ jediné pojednávanie vo veci nariadené na 8. február 2001 bolo odročené na neurčito s tým, že účastníci budú konať mimosúdne,   a boli   podané   tri   návrhy na pristúpenie   ďalšieho   účastníka   konania.   Podľa názoru ústavného súdu tieto skutočnosti mali vplyv na celkovú dĺžku konania od decembra 1998 do decembra 2002.

3. Posledným kritériom, ktorého použitím ústavný súd posudzoval, či bolo porušené základné právo sťažovateľov, bol postup súdu.

Namietané konanie hodnotil ústavný súd podľa dvoch období

a) od podania návrhu v decembri 1998 do 30. decembra 2002, keď boli zo strany sťažovateľov doplnené listinné dôkazy;

b) od januára 2003 až dosiaľ.

Čo sa týka prvého obdobia, toto sa vyznačuje procesnými úkonmi sťažovateľov, ktorí menili petit žaloby a dopĺňali účastníkov konania. V tomto období okresný súd získaval vyjadrenia od príslušných štátnych orgánov (Okresný súd Košice I, Archív mesta Košíc, Okresný   úrad   Košice   IV,   Krajský   súd   Prešov   ako   konkurzný   súd,   Katastrálny   úrad v Košiciach).   Aj   keď   v tomto   období   bolo   nariadené   len   jedno   pojednávanie (8. február 2001), podľa názoru ústavného súdu bol okresný súd v tomto období aktívny a robil procesné úkony na získanie podkladov pre rozhodnutie vo veci samej a jeho postup nemožno hodnotiť ako nečinnosť alebo takú neefektívnu činnosť, ktorá by nesmerovala k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   aj   keď   okresný   súd   takéto   rozhodnutie   v tomto   období neurobil.

Čo sa týka druhého obdobia od januára 2003 do januára 2005, v tomto období bol okresný   súd   nečinný.   Aj   keď   túto   nečinnosť   predseda   okresného   súdu   zdôvodnil objektívnymi dôvodmi – práceneschopnosťou konajúcej sudkyne, skončením vykonávania funkcie konajúcej sudkyne a presunutím veci do ďalšieho súdneho oddelenia, ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že táto skutočnosť nezbavuje súd vo vzťahu k účastníkom konania zodpovednosti vo veci konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99). Vzhľadom na nečinnosť súdu v posudzovanom období   ústavný   súd   vyslovil,   že   v označenom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom a v nadväznosti na to aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 244/99 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj   žiadosťou sťažovateľov o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 14 C 244/99 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej   právomoci   za dostatočné   na to,   aby sa   dosiahla vo   veci   účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosť sťažovateľov priznať im primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 60 000 Sk   pre   každého   z nich   z dôvodu   dlhotrvajúceho   stavu   právnej   neistoty   a tým spôsobenej   ujmy,   ktorá   sa   prejavuje   v stupňujúcom   sa   napätí   v rodine   a nadmernej psychickej záťaži pôsobiacej negatívne aj na ich zdravotný stav s ohľadom na ich vek. Vzhľadom na okolnosti prípadu, doterajšiu dĺžku konania, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 20 000 Sk pre každého zo   sťažovateľov   zodpovedá   finančnému zadosťučineniu   sťažovateľov   za ujmu, ktorú utrpeli.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátom JUDr. Ľ. K. v konaní pred ústavným súdom, avšak ich nevyčíslili. Ústavný   súd   ich   vyčíslil   sumou   spoločne   a nerozdielne   22   590   Sk   (slovom dvadsaťdvatisícpäťstodeväťdesiat slovenských korún) spolu za šesť úkonov právnej pomoci podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (vypočítanou   zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá v prvom polroku 2003 bola 13 002 Sk, t. j. 4 534 Sk za jeden úkon, zníženou o 20 % a 136 Sk   režijný   paušál,   pretože   išlo   o úkony   urobené   v roku   2004   –   prevzatie   zastupovania a spísanie žiadosti), ktoré považoval za účelne vynaložené trovy na služby právnej pomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2005