znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 262/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ml. N. V., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Ujom, Advokátska kancelária, Legionárska 14, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 2/2013 z 5. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   ml.   N.   V. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2013 doručená sťažnosť ml. N. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 2/2013 z 5. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 26/2012 z 13. novembra 2012 bola uznaná   vinnou   z   obzvlášť závažného zločinu   vraždy   podľa   §   145   ods.   1   a 2   písm.   c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 písm. c) Trestného zákona a bola odsúdená podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 117 ods. 1 a 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2, 3 a 8 Trestného zákona, § 36 písm. a), j) a l) Trestného zákona na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov. Podľa § 117 ods. 4 Trestného zákona bola pre výkon uloženého trestu zaradená do ústavu na výkon trestu pre mladistvých. Podľa § 73 ods. 2 písm. b) a § 74 ods. 1 Trestného zákona jej bolo uložené ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 2/2013 z 5. septembra 2013 bolo podľa § 319 Trestného poriadku jej odvolanie proti rozsudku okresného súdu zamietnuté.

V   odvolaní   sťažovateľka   navrhla,   aby   odvolací   súd   zrušil   odvolaním   napadnutý rozsudok v celom rozsahu a oslobodil ju spod obžaloby, pretože nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedná, pretože v čase činu nevedela rozpoznať protiprávnosť svojho konania, a navrhla, aby odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.Návrhom z 12. marca 2013 sa domáhala pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odňatia a prikázania veci inému vecne príslušnému krajskému súdu podľa ustanovenia § 23 ods. 1 Trestného poriadku.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndt 7/2013 z 30. apríla 2013 bolo rozhodnuté, že trestná vec sťažovateľky vedená na krajskom súde pod sp. zn. 3 To 2/2013 (2 To) sa tomuto súdu neodníma.

Sťažovateľka uviedla, že pred ústavným súdom namieta „porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ z dôvodov, že rozhodnutie krajského súdu je jednak skutkovo a právne nesprávne, je nespravodlivé, nie je objektívne a nie je nestranné a jednak nie je riadne a zrozumiteľne, logicky, presvedčivo odôvodnené a tiež to, že „jej vec nebola prejednaná a rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom“.

Krajský súd sa nespravodlivo, nie nestranne, ale formálne stotožnil so skutkovou vetou a s jej právnym posúdením okresným súdom bez náležitého zistenia skutkového stavu a bez splnenia zákonných predpokladov pre výrok o vine – vina musí byť jednoznačne a nepochybne preukázaná – odvolanie sťažovateľky zamietol.

Porušenie práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vidí sťažovateľka v tom, že jej trestná vec nebola spravodlivo prejednaná a nebola spravodlivo krajským   súdom   rozhodnutá.   Rozhodnutie   krajského   súdu   je   založené   na   nesprávnom právnom posúdení.

Krajský súd podľa nej pochybil, keď sa formálne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi   súdu   prvého   stupňa,   nezrušil   rozhodnutie   okresného   súdu   a   neodstránil   jeho pochybenia spočívajúce v nedostatočnom zistení skutkového stavu, neodstránil pochybenie v predčasnej právnej kvalifikácii skutku, neodstránil pochybenie v uložení výšky   trestu a v uložení ochranného psychiatrického liečenia ambulantnou formou.

Krajský súd sa stotožnil aj s neprimeranou výškou nepodmienečného trestu odňatia slobody   vo   výmere   3   roky   a   6   mesiacov,   ktorý   je   zjavne   nespravodlivý   a   nevedie k dosiahnutiu   účelu   trestu.   Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   pri   výmere   trestu   neboli zohľadnené všetky okolnosti významné pre uloženie trestu.

V ďalšom sťažovateľka uviedla, že krajský súd 25. apríla 2012 v senáte zloženom z predsedu   senátu   JUDr.   Jána   Bobora   a   sudcov   JUDr.   Ľubomíra   Bušíka,   PhD., a JUDr. Jozefa   Mikluša   prerokoval   sťažnosť   krajského   prokurátora   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 26/2012 z 15. marca 2012 a uznesením sp. zn. 4 Nto 6/12 rozhodol tak, že zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 26/2012 z 15. marca 2012 a okresnému súdu uložil, aby o veci znovu konal a rozhodol.

Uznesením sp. zn. 4 Nto 6/12 z 25. apríla 2012 krajský súd rozhodoval v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bobora a sudcov JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD., a JUDr. Jozefa Mikluša.

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2012 v znení dodatku č. 2 senát 4 Nto mal   rozhodovať   v   zložení   riadiaci   predseda   senátu   JUDr.   Ján   Bobor,   členovia   senátu Mgr. Rudolf Ďurta, JUDr. Ľubomír Bušík, PhD.

JUDr. Jozef Mikluš ako predseda senátu nemohol zastupovať Mgr. Rudolfa Ďurtu a rozhodovať v senáte 4 Nto vo veci ako zastupujúci člen senátu 4 Nto namiesto člena senátu Mgr. Rudolfa Ďurtu, pretože to je v rozpore s vtedy platným rozvrhom práce na rok 2012 v znení dodatku č. 2. Mgr. Rudolfa Ďurtu mohol zastupovať len sudca zastupujúceho senátu, ktorý nie je predsedom senátu.

Podľa sťažovateľky zastupovanie predsedov senátov a sudcov počas náhlej prekážky rieši rozvrh práce na rok 2012 v znení dodatku č. 2. Podľa bodu 2.8.1 písm. b) ak došlo k vylúčeniu z prejednávania a rozhodovania veci sudcu alebo sudcov, ktorí nevykonávajú funkciu predsedu senátu ďalším členom alebo členmi senátu, sa stáva sudca zastupujúceho senátu, ktorý nie je predsedom senátu

Senát, ktorý rozhodoval o odvolaní obžalovanej a jej obhajcu pod sp. zn. 3 To 2/2013 (2 To), bol v zložení, ako vyplýva zo zápisnice z verejného zasadnutia z 21. februára 2013 a z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To/2/2013   (2To)   z   5.   septembra   2013,   tak,   že predsedom senátu bol Mgr. Rudolf Ďurta a sudcovia JUDr. Jozef Mikluš a Mgr. Ján Bednár. Toto zloženie senátu zodpovedá podľa rozvrhu práce krajského súdu senátu 2 To, a nie senátu 3 To.

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2013 senát 3 To mal pracovať v zložení: „riadiaci   predseda   senátu   JUDr.   Alojz   Palaj   a   členovia   senátu   JUDr.   Jozef   Ryant, JUDr. Slavoj Sendecký“.

Podľa sťažovateľky „Rýchlosť s akou bol po predložení trestnej veci Krajskému súdu v Banskej Bystrici v januári 2013 senátom v zložení Mgr. Rudolf Ďurta predseda senátu a sudcovia   JUDr.   Jozef   Mikluš   a   Mgr.   Ján   Bednár   naštudovaný   súdny   spis   a prehraté zvukové záznamy z hlavného pojednávania a nariadený termín prvého verejného zasadnutia na deň 21. 02. 2013 je neobvyklá a trestná vec N. V. je vybavovaná zrejme v zrýchlenom režime a nie podľa poradia nápadu trestných vecí krajským súdom v zložení zo sudcov Mgr. Rudolf Ďurta, JUDr. Jozef Mikluš, Mgr. Ján Bednár.

Podľa termínov verejných zasadnutí tento senát vybavuje staršie trestné vecí oveľa neskôr napr. dňa 28. 06. 2012 je nariadený termín odvolania vo veci vedenej pod sp. zn. 2To/74/2012 a veci pod sp. zn. 2To/75/2012 a na deň 26. 07. 2013 je nariadený termín VZ vo veci sp. zn. 2To/78/2012 a termín VZ obžalovanej vedený pod sp. zn. 3To/2/2013 (2To) bol opäť nariadený na deň 14. 03. 2013 a ani nebol zverejnený v zozname VZ na stránke MS SR.

Z vyššie uvedených skutočností vznikajú pochybnosti, že trestná vec sťažovateľky nebola objektívne a nestranne prejednaná nezávislým a nestranným súdom na verejnom zasadnutí dňa 05. 09. 2013...

Podľa názoru sťažovateľky toto sú dôvody, ktoré nezaisťujú nestranné a zákonné prejednanie veci, nezaisťujú náležité zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností, ako aj uplatnenie všetkých do úvahy prichádzajúcich zásad trestného konania, výchovné pôsobenie   trestného   konania   na   sťažovateľku   i   na   ostatných   občanov,   pričom   všetky okolnosti by mali zabezpečiť najmä dôveru občanov v nestranné, objektívne a spravodlivé rozhodnutie súdu.

Po   zohľadnení   všetkých   okolností   jednak   okolnosti   nie   nestranného   a   nie objektívneho   prejednávania   prípadu   dňa   25.   04.   2012,   podozrivých   okolností,   že   pri rozhodovaní   dňa   25.   04.   2012   bol   JUDr.   Jozef   Mikluš   v   senáte   4Nto   a   zároveň   pri rozhodovaní dňa 05. 09. 2013 bol JUDr. Jozef Mikluš v senáte 3To, podozrivých okolností do akého senátu vec bola pridelená a že vec prejednáva podľa rozvrhu práce senát 3To ale vo fyzickom obsadení senátu 2To a pri zohľadnení okolností, že aj v tomto prípade sa objavili na verejnom fóre ešte v decembri 2011 podozrenia z korupcie a pri zohľadnení skutočnosti, že už v decembri 2011 nevlastný brat poškodeného M. K. a jeho sestra vedia ako   vec   na   súdoch   dopadne   a   že   obžalovaná   pôjde   do   basy   sú   na   mieste   dôvodné pochybnosti o nie nezávislosti a nie nestrannosti krajského súdu.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1/ právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/2/2013 (2To) zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.

2/ právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy... Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/2/2013 (2To) zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.

3/   právo   sťažovateľky   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/2/2013 (2To) zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.

4/ Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/2/2013 (2To) zo dňa 05. 09. 2013 sa zrušuje a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje vo veci znovu konať a rozhodnúť.

6/ Ústavný súd sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred   Ústavným   súdom   SR   spolu   vo   výške   275,94   €...   na   účet   jeho   právneho   zástupcu do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   ktorú   náhradu   je   povinný   zaplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici.“

Sťažovateľka   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   19.   februára   2014   doplnila sťažnosť   o oznámenie,   že «Dňa   21.   11.   2013   advokátovi   bola   doručená   sťažnosť   pána JUDr. Jozefa Mikluša adresovaná na Slovenskú advokátsku komoru, ktorá sťažnosť prijala dňa 13. 09. 2013 a zaevidovala pod sp. zn. 326/2510/2013 a výzva na vyjadrenie podľa § 28 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov...

Podľa názoru sťažovateľa vzťah sudcu pána JUDr. Jozefa Mikluša k trestnej veci (rozhodovanie vo veci v už spomínanom sťažnostnom konaní a v rozpore s rozvrhom práce KS BB v senáte 4Nto) a k advokátovi ml. N. V. dosahoval v čase rozhodovania a dosahuje taký   charakter   a   intenzitu,   že   aj   napriek   zákonom   ustanovenej   povinností   nemohol rozhodovať a ani prípadne v budúcnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, nezávisle a nestranne.

Sťažovateľ som názoru, že pán sudca bol povinný odstúpiť od veci, na ktorej sa už v minulosti podieľal na rozhodovaní (Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4Nto/6/2012 naviac v rozpore s rozvrhom práce KS BB v časti zastupovanie v senáte 4Nto) a vzhľadom na skutočnosti, ktoré uviedol v sťažnosti na SAK nebol schopný rozhodovať nestranne   a   objektívne.   Sťažovateľ   domnievam   sa,   že   na   základe   tzv.   teórie   zdania z pohľadu judikatúry ESĽP sa zrejme jedná o akt svojvôle a javí sa ako keby to bola vec osobná.

Sťažovateľ   na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   a   skutočností   už   uvedených v ústavnej   sťažnosti   namietam,   že   moja   trestná   vec   nebola   všeobecnými   súdmi   riadne a všestranne prejednaná, naviac na krajskom súde nebola prejednaná nestranným súdom v čom vidím porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...

Sťažovateľ   samozrejme   nedovolím   si   komentovať   Uznesenie   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4Nto/6/2012, pretože výrok rozhodnutia je vecne správny, ale dovoľujem   si   požiadať   ústavný   súd   aby   z   hľadiska   objektívnej   zložky   nestrannosti   pri preskúmavaní   vychádzal   z   preskúmania   všetkých   okolnosti   prípadu,   právneho   rozboru skutočností, ktoré sťažovateľa k týmto pochybnostiam vedú a to okrem vyššie uvedených pochybností   najmä   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   sp.   zn.   4Nto/6/2012.   Z   odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 4Nto/6/2012 sa javí, ako keby bola porušená zásada prezumpcie neviny sťažovateľa   a   súd   mal   vopred   vzatý   názor   na   právnu   kvalifikáciu   a   ako   keby   práve dokazovanie, ktoré je potrebné vykonať na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom v Banskej Bystrici nebolo determinatom pre konečné posudzovanie otázky neviny alebo viny a právnej kvalifikácie skutku uvedeného v obžalobe na záverečnej porade senátu. Takéto rozhodnutie vzbudzuje dojem, že sa rozhodovalo na základe vopred prijatého záveru o vine sťažovateľa...».

Dňa   19.   februára   2014   sťažovateľka   doručila   ústavnému   súdu „dovolanie a doplnenie dovolania zo dňa 14. 02. 2014 adresované Najvyššiemu súdu SR“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn.   3 To   2/2013   z 5.   septembra 2013 najmä preto,   že tento sa „formálne stotožnil so skutkovými a právnymi   závermi   súdu prvého stupňa,   nezrušil   rozhodnutie   okresného súdu   a   neodstránil   jeho   pochybenia   spočívajúce   v   nedostatočnom   zistení   skutkového stavu...,   neodstránil   pochybenie   v   predčasnej   právnej   kvalifikácii   skutku,   neodstránil pochybenie   v uložení   výšky   trestu   a   v   uložení   ochranného   psychiatrického   liečenia ambulantnou formou...

Krajský súd sa stotožnil aj s neprimeranou výškou nepodmienečného trestu odňatia slobody   vo   výmere   3   roky   a   6   mesiacov,   ktorý   je   zjavne   nespravodlivý   a   nevedie k dosiahnutiu   účelu   trestu.   Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   pri   výmere   trestu   neboli zohľadnené všetky okolnosti významné pre uloženie trestu.“. Sťažovateľka namietala tiež nezákonné zloženie senátu, ktorý vo veci rozhodoval.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Zo sťažnosti i zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala na najvyššom súde dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. Vec je vedená pod sp. zn. 1 Tdo 7/2014.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky   najprv   a   predovšetkým   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   (podobne II. ÚS 648/2013).

O prípadnom porušení práva zaručeného v čl. 13 dohovoru by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím   krajského   súdu   nebolo   porušené   základné   právo   zaručené   v   čl.   46   ods. 1 ústavy a ani právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva zaručeného v čl. 13 dohovoru.

Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy patria medzi základné interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovenie čl. 141 ods. 1 ústavy vyjadruje dve základné zásady, ktoré ovládajú činnosť súdov Slovenskej republiky, a to nezávislosť súdnictva chápanú ako nezávislosť súdov   od   ostatných   orgánov   štátnej   moci   a   nestrannosť   súdov,   t. j.   ich   viazanosť   pri rozhodovacej   činnosti   len   zákonom   včítane   nestranného   prístupu   súdov   k   účastníkom konania. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou).

Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces napadnutým rozhodnutím krajského súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie v predmetnej veci ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu z 5. septembra 2013 odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.   Podanie   dovolania   a   súbežne   s   ním   aj   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozsudku krajského súdu z 5. septembra 2013.

Sťažovateľka v texte sťažnosti namietala aj porušenie čl. 141 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného v čl. 13 dohovoru, ako aj porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy. Táto námietka však napokon nenašla svoj výraz v petite sťažnosti, preto sa touto námietkou ústavný súd osobitne nezaoberal.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014