znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 262/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie a rozhodnutie veci zákonným sudcom zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 70/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010 doručená   sťažnosť   M.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   zákonným   sudcom   zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 70/2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi „bolo uznesením Okresného úradu justičnej polície PZ Bratislava III sp. zn. ČVS OÚPJ-77/10-2003 zo dňa 24. 10. 2003 začaté trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Dňa 29. júna 2004 bola Okresnému súdu Bratislava III doručená žaloba, ktorá bola pridelená senátu JUDr. I. H.“.

Po vykonaní dokazovania bol sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 81/04 z 19. januára 2006 oslobodený. Na základe odvolania prokurátora krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 61/06 zo 4. júla 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd po doplnení dokazovania rozsudkom z 19. októbra 2006 sťažovateľa znovu oslobodil. Predmetný rozsudok opätovne napadol prokurátor odvolaním, o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   To   37/07   z   3.   mája   2007   tak,   že   rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd rozsudkom zo 14. februára 2008 sťažovateľa znovu oslobodil. Aj tento rozsudok napadol prokurátor odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 112/08 z 18. novembra 2008 tak, že vec opäť vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ďalším   rozsudkom   z   5.   marca   2009   okresný   súd   už   po   štvrtýkrát   sťažovateľa oslobodil. Prokurátor aj tento rozsudok napadol odvolaním a krajský súd uznesením sp. zn. 4   To   70/2009   z   27.   októbra   2009   napadnutý   rozsudok   zrušil   a   nariadil,   aby   vec   bola prerokovaná a rozhodnutá v inom zložení senátu.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „v   rozhodnom   období   užíval   drogy.   Na   základe vlastného rozhodnutia sa podrobil protidrogovému liečeniu a už viac ako šesť rokov žiadne omamné alebo návykové látky neužíva, je riadne zamestnaný, má rodinu. Trestné konanie, ktoré trvá už temer 7 rokov je pre neho veľmi frustrujúce.“.

Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa M. B. zaručené v čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy SR, na prejednanie a rozhodnutie veci zákonným sudcom a právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, a to konaním Krajského sud v Bratislave.

Okresnému súdu Bratislava III sa prikazuje, aby vec bola vrátená zákonnej sudkyni resp. senátu pod vedením predsedníčky JUDr. I. H.

Sťažovateľovi M. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Bratislave.

Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť právnej zástupkyni sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia... v celkovej výške 303,16 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 70/2009 a jeho uznesením z 27. októbra 2009.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   konanie   o   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namieta porušenie označených základných práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   4   To   70/2009   a   jeho   uznesením   z   27.   októbra   2009,   ktorým   zrušil   rozsudok okresného súdu z 5. marca 2009 a nariadil, aby vec bola prerokovaná a rozhodnutá v inom zložení senátu okresného súdu, je oneskorene podaná.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04).

Ústavný súd 12. mája 2010 zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 70/2009 z 27.   októbra   2009   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   (JUDr.   A.   K.)   doručené 11. februára   2010   a   sťažovateľovi   bolo   doručované   neúspešne   (zásielka   sa   vrátila s poznámkou „adresát neznámy“). Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 7. mája 2010.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   od   11.   februára   2010,   keď   bolo   právnej   zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 70/2009 z 27. októbra 2009, do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 7. mája 2010, bez akýchkoľvek pochybností uplynula sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti skôr, než ju podal ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   lehota ustanovená   pre   tento   druh   konania   pred   ústavným   súdom   nebola   zachovaná,   a   preto sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   oneskorene   podanú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010