znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 262/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. F., P., zastúpeného P. a partneri, spol. s r. o., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 CoE 46/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. F. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2009 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. R. F., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 CoE 46/08.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je súdnym exekútorom. Dňa 12. októbra 1999 mu bol doručený návrh zo 4. októbra 1999 na vykonanie exekúcie týkajúcej sa vymoženia sumy 3 570 425,70 Sk s prísl. v prospech oprávnenej K. (ďalej len „oprávnená“) voči povinnej A., a. s. (ďalej len „povinná“). Sťažovateľ požiadal o vydanie poverenia, ktoré mu Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) vydal 14. februára 2000. Sťažovateľ vydal 11.   apríla   2000   upovedomenie   o začatí   exekúcie   vrátane   vyčíslenia   predbežných   trov exekúcie, pričom povinná v zákonnej lehote námietky voči začatiu exekúcie, ale ani voči vyčísleniu predbežných trov nepodala. V dôsledku toho sťažovateľ zablokoval účty povinnej a zabezpečil nemožnosť povinnej nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii. Následkom exekučného   konania,   blokovaných   účtov   a ďalších   obmedzení   začala   povinná   rokovať s oprávnenou   o splatení   dlhu.   Skutočnosť,   že   povinná   tak   konala   najmä   v dôsledku prebiehajúcej exekúcie voči nej, vyplýva z toho, že upovedomenie o začatí exekúcie bolo vydané   11.   apríla   2000   a 14.   apríla   2000   sa   uskutočnilo   rokovanie   medzi   povinnou a oprávnenou, o čom oprávnená písomne informovala sťažovateľa ešte 14. apríla 2000. V priebehu exekučného konania sa oprávnená a povinná dohodli na vyporiadaní záväzku povinnej a oprávnená následne   podala návrh na   zastavenie exekúcie   z dôvodu splnenia záväzku   povinnou.   Došlo   totiž   k podpísaniu   zmluvy   o reštrukturalizácii   splátkového kalendára k úveru. Tým zanikol pôvodný záväzok povinného, a preto nebol dôvod ďalej viesť v tejto časti exekučné konanie. Uznesením okresného súdu sp. zn. Er 318/00 z 27. apríla 2001 bola exekúcia čiastočne zastavená, čo sa týka istiny 3 570 425,70 Sk a trov základného konania v sume 142 816 Sk. Okresný súd o trovách exekúcie nerozhodol. Keďže povinná   trovy   exekúcie   v priebehu   konania   neuhradila,   hoci   tieto   boli   riadne   vyčíslené v upovedomení   o začatí exekúcie   (voči   ktorému povinná   nepodala   námietky),   sťažovateľ vydal 29. júna 2001 príkaz na úhradu trov exekúcie, pričom následne došlo k vymoženiu exekučných   trov   z účtu   povinnej.   Keďže   dohodou   medzi   oprávnenou   a povinnou   došlo k splneniu len časti povinností (istina a časť príslušenstva) a zároveň nedošlo k splneniu zostávajúcej časti (trov exekúcie vo výške 750 334 Sk,   pričom v tejto časti nedošlo ani k zastaveniu konania),   sťažovateľ   vymohol od povinnej   aj   trovy exekúcie.   Následne 30. augusta 2001 vrátil okresnému súdu poverenie z dôvodu, že sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky,   jej príslušenstva,   ako aj   trov exekúcie.   Povinná   ako žalobkyňa podala 2. júla 2003 Okresnému súdu Prešov žalobu proti sťažovateľovi ako žalovanému o vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   ktorou   žiadala   vrátiť   sumu   742   660   Sk   z dôvodu údajného bezdôvodného obohatenia sťažovateľa v dôsledku vymoženia trov exekúcie. Podľa názoru povinnej sťažovateľ postupoval v rozpore so zákonom a etikou, lebo si mal vyčísliť len „skutočne vynaložené“ trovy exekúcie, keďže v skutočnosti pohľadávku „nevymohol“, pretože   to „bolo   s oprávneným   dohodnuté   inak“. Povinná   považovala   za   bezdôvodné obohatenie   takmer   celú   sumu   vymožených   trov   exekúcie   s jedinou   výnimkou   hotových výdavkov vo výške 7 674 Sk. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 9 C 103/03 z 27. septembra 2004 bolo žalobe vyhovené do sumy 737 260 Sk so záverom, že v tomto rozsahu išlo   o plnenie   bez   právneho   dôvodu.   Okresný   súd   Prešov   pritom   sám   určil   výšku   trov exekúcie, pričom za oprávnenú odmenu sťažovateľa považoval iba sumu 5 400 Sk. Pritom sám   konštatoval,   že   nie   je   oprávnený   na   preskúmanie   rozhodnutia   okresného   súdu vydaného   v exekučnom   konaní.   Konštatoval   tiež,   že   zo   strany   sťažovateľa   nedošlo k vymoženiu   žiadnej   sumy   v prospech   oprávnenej.   Toto   konštatovanie   je   evidentne nesprávne. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2   Co   10/05   z 30.   septembra   2005   bol   rozsudok Okresného súdu   Prešov   vo   veci   samej potvrdený.   Sťažovateľ   následne   11.   októbra   2005   požiadal   okresný   súd   o rozhodnutie o trovách exekúcie. Postupoval tak aj vzhľadom na obsah odôvodnenia rozsudku Krajského súdu   v Prešove,   z ktorého   vyplývalo,   že   okresný   súd   dosiaľ   nerozhodol   o náhrade   trov exekúcie, pričom nič nebráni tomu, aby bolo dodatočne vydané uznesenie o náhrade trov exekúcie.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   23 Er 1767/99   z 25.   februára   2008   bolo konanie o trovách exekúcie zastavené, a to vzhľadom na údajnú prekážku veci rozsúdenej. Napokon uznesením krajského súdu sp. zn. 2 CoE 46/08 z 12. februára 2009 bolo uznesenie okresného súdu zmenené tak, že sa návrh na rozhodnutie o trovách zamieta. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 20. apríla 2009.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nebolo   potrebné   rozhodovať   o čiastočnom   zastavení exekúcie.   Okresný   súd   správne   nerozhodol   o trovách   exekúcie,   keďže   sa   táto   skončila vymožením pohľadávky, príslušenstva i trov. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vznikla sťažovateľovi škoda vo výške 737 260 Sk, teda v rozsahu údajného bezdôvodného obohatenia,   ktoré   mal   sťažovateľ   získať   vymožením   trov   exekúcie   od   povinnej   podľa vlastného vyúčtovania. Keby Krajský súd v Prešove mal k dispozícii rozhodnutie okresného súdu   o trovách   exekúcie,   nerozhodol   by   v konaní   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia v neprospech sťažovateľa. To bol dôvod, pre ktorý sťažovateľ žiadal okresný súd rozhodnúť dodatočne o trovách exekúcie (aj napriek tomu, že exekúcia sa skončila a trovy exekúcie boli vymožené). Okresný súd zastavil konanie z dôvodu, že o trovách exekúcie rozhodol Krajský súd v Prešove, ktorý však nie je exekučným súdom a nie je oprávnený o trovách exekúcie   rozhodovať.   Sťažovateľ   v exekučnom   konaní   riadne   vyčíslil   exekučné   trovy a o týchto   aj   správne   rozhodol.   Povinná   žiadne   námietky   v tomto   smere   neuplatnila. V danom prípade trovy exekúcie vyčísľuje samotný súdny exekútor. Vyčíslenie predbežných trov exekúcie v upovedomení o začatí exekúcie má povahu rozhodnutia a po uplynutí lehoty na námietky je pre účastníkov konania záväzné podobne, ako rozhodnutia exekučného súdu. Právo   rozhodovať   o predbežných   trovách   exekúcie   vyplýva   súdnemu   exekútorovi z Exekučného poriadku. Odmena bola správne vyčíslená vo výške 742 660 Sk a rovnako aj hotové výdavky vo výške 7 674 Sk.

Na   základe   rokovaní   oprávnenej   a povinnej   po   začatí   exekučného   konania   došlo k zániku záväzku povinnej jeho splnením, lebo doterajší záväzok povinnej zanikol tým, že bol   nahradený   jeho   novým   záväzkom   v zmysle   zmluvy   o reštrukturalizácii.   Návrh   na zastavenie exekúcie bol podaný z dôvodu, že pôvodný záväzok povinnej zanikol, resp. bol nahradený novým záväzkom. Povinná pristúpila k takémuto riešeniu splnenia záväzku až pod   tlakom   exekučného   konania.   Preto   tvrdenie   povinnej,   že   sťažovateľ   pohľadávku nevymohol, je pre účely určenia trov exekúcie bezpredmetné. Oprávnená dosiahla svoj cieľ, ktorým bolo uspokojenie pohľadávky voči povinnej. Exekučné konanie zavinila povinná, ktorá preto musí znášať trovy exekúcie.

Povinná   výšku   trov   exekúcie   v exekučnom   konaní   vôbec   nenamietala.   Pritom základom na určenie 20 % odmeny sťažovateľa bola výška vymáhanej pohľadávky, teda celková suma 3 713 241,70 Sk. Treba považovať za protiprávne, aby súd v občianskom súdnom konaní (v konaní odlišnom od exekučného konania) vyčísľoval nanovo a opätovne trovy exekúcie a v podstate v už skončenej exekúcii nanovo o trovách exekúcie rozhodol. Rovnako je protiprávne, aby v občianskom súdnom konaní všeobecný súd následne vyslovil, že   trovy   exekúcie,   ktoré   súdny   exekútor   riadne   vyčíslil   a vymohol,   sú   bezdôvodným obohatením exekútora. Aj keby boli trovy exekúcie určené nesprávne, nemohla sa povinná domáhať ich vrátenia žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia. V prípade nesúhlasu s výškou trov exekúcie mala povinná podať námietky, čo sa však nestalo. Všeobecný súd v občianskom súdnom konaní vyčíslil bez akéhokoľvek odkazu na príslušný zákon, ktorý by mu zveril takúto právomoc, trovy exekúcie, a to tak odmenu, ako aj hotové výdavky.

Všeobecné súdy nesprávne konštatovali, že k zastaveniu exekučného konania došlo za stavu, keď v prospech oprávnenej nebola vymožená žiadna suma, a že právny dôvod, ktorý   tu   bol   v súvislosti   s určením   predbežných   trov   exekúcie   a ktorý   oprávňoval sťažovateľa postihnúť majetok v rozsahu predbežných trov exekúcie, dodatočne v rozsahu zastavenia   exekúcie   odpadol.   Okresný   súd   exekúciu   čiastočne   zastavil   v čase,   keď   sa v danej časti už nevykonávala, lebo záväzok povinnej bol už splnený. Názor Krajského súdu v Prešove, podľa ktorého v prípade čiastočného zastavenia exekúcie sa pri rozhodovaní o trovách postupuje podľa ustanovení o zastavení exekúcie, je nesprávny, lebo už v čase podania   návrhu   bola   exekúcia   týkajúca   sa   istiny   a časti   príslušenstva   skončená,   keďže povinná splnila svoj záväzok. Ak podľa názoru Krajského súdu v Prešove okresnému súdu nič nebráni dodatočne vydať uznesenie o náhrade trov exekúcie, nemožno do právoplatnosti takéhoto rozhodnutia ani ustáliť, či došlo k bezdôvodnému obohateniu, resp. na čí úkor a v akej   výške   malo   dôjsť   k obohateniu.   Je   preto   namieste   otázka,   či   prípadným rozhodnutím o trovách exekúcie zo strany okresného súdu by podľa názoru Krajského súdu v Prešove odpadol dôvod bezdôvodného obohatenia sa sťažovateľa.

Krajský súd v Prešove opätovne konal vo veci, v ktorej už predtým bolo právoplatne rozhodnuté upovedomením o začatí exekúcie, keďže znova posudzoval trovy exekúcie už raz právoplatne   vybavené.   Tým   došlo   k porušeniu   ustanovenia   §   159   ods.   3   Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, dodatkového protokolu a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 CoE 46/08 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 12. februára 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 CoE 46/08-111 z 12. februára 2009 vyplýva, že ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 318/00-97 z 25. februára 2008 tak, že sa zamieta návrh na rozhodnutie o trovách konania. Podľa názoru krajského súdu za rozhodujúce treba považovať ustanovenie § 166 ods. 1 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorých vyplýva, že účastník môže v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia požiadať o jeho doplnenie, ak súd v rozhodnutí nerozhodol o celom predmete konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti. V danom prípade okresný súd rozhodol o zastavení exekúcie ešte 27. apríla 2001, pričom v tomto rozhodnutí nerozhodol o trovách exekúcie, i keď o nich vzhľadom na ustanovenie § 203 Exekučného poriadku   mal   rozhodnúť.   Toto   rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   doručené   4.   mája   2001. Je teda zrejmé, že návrh sťažovateľa na doplnenie rozhodnutia podaný až 11. októbra 2005 treba   považovať   za   oneskorený.   Márnym   uplynutím   15-dňovej   lehoty   nárok   účastníka konania na doplnenie rozhodnutia zanikol. Preto bolo potrebné zmeniť uznesenie okresného súdu tak, že sa návrh na rozhodnutie o trovách konania zamieta.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Predovšetkým   prichodí   konštatovať,   že   hoci   podaná   sťažnosť   smeruje   proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 CoE 46/08-111 z 12. februára 2009, všetka argumentácia obsiahnutá v sťažnosti je zameraná proti záverom uvedeným v rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 10/05-83 z 30. septembra 2005. Sťažovateľ teda polemizuje s názorom Krajského súdu v Prešove, podľa ktorého mal získať bezdôvodné obohatenie zinkasovaním predbežne vyčíslených trov exekúcie.

Uznesenie krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, sa odvoláva na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré časovo obmedzujú možnosť požiadať o doplnenie   chýbajúceho   výroku   rozhodnutia   (v danom   prípade   rozhodnutia   o trovách exekučného   konania   v súvislosti   so   zastavením   či   čiastočným   zastavením   exekúcie). Sťažovateľ   tieto   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   nijako   nespochybňuje a nenapáda.   Ničím   teda   neodôvodňuje,   prečo   považuje   toto   uznesenie   za   porušenie označených práv.

Z pohľadu   ústavného   súdu   sa   javí   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   ako nearbitrárne,   konzistentné   a   presvedčivé.   Niet   preto   dôvodu   do   jeho   záverov z ústavnoprávneho hľadiska zasahovať.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2009