znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 262/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. P., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo 6. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 35/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2008 doručená   sťažnosť   T.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 35/2007.

V podstatnej časti sťažnosti uviedol: „Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 1 T 72/05 zo dňa 19. 1. 2006 som bol uznaný za vinného z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) Trestného zákona účinného do 1. 1. 2006 na tom skutkovom základe, že dňa 12. 1. 2005 o 10.57 hod. som viedol motorové vozidlo V., v smere od benzínového čerpadla Slovnaft na ulici... vo V. po ulici... k obytnému bloku č. 9 na tejto ulici napriek rozhodnutiu ODI OR PZ v L. zo dňa 23. 12. 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom vyhlásenia. Týmto rozhodnutím mi bol uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu dvanásť mesiacov od 29. 11. 2004.

Okresný   súd   ma   za   vyššie   uvedený   skutok   odsúdil... k   trestu   odňatia   slobody vo výmere   tri   mesiace... Proti   vyššie uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   som   podal odvolanie, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5 To 65/06 zo dňa 11. 4. 2006 ako neodôvodnené zamietol.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   o   odmietnutí   odvolania   som   podal   dovolanie zo dňa 6. 8. 2007, ktoré bolo doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky... Listom zo dňa 20. 8. 2007 mi Okresný súd Veľký Krtíš... oznámil, že podľa ustanovenia § 373 ods. 1 Trestného poriadku môžem podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu a podľa ustanovenia § 373 ods. 2 Trestného zákona musím byť v konaní o dovolaní zastúpený obhajcom. Na oznámenie okresného súdu som reagoval listom zo dňa 27. 11. 2007, kde som prostredníctvom svojho obhajcu oznámil, že som splnil podmienku zastúpenia v dovolacom konaní a ako prílohu som súdu zaslal splnomocnenie obhajcu JUDr. J. V. zo dňa 27. 11. 2007 na zastupovanie v predmetnom dovolacom konaní. Keďže dovolanie zo dňa 6. 8. 2007 som si dal vypracovať svojím obhajcom v dovolacom konaní JUDr. J. V., považoval som podmienku uvedenú v ustanovení § 373 ods. 1 Trestného poriadku za splnenú a v liste som zároveň požiadal o postúpenie dovolania Najvyššiemu súdu SR za účelom rozhodnutia vo veci samej.

Dňa   23.   3.   2008   mi   bolo   doručené   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 5 Tdo 35/2007   zo dňa   6.   3.   2008,   ktorým   Najvyšší   súd   SR   moje   dovolanie   proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 65/06 zo dňa 11. 4. 2006 podľa § 382 písm. b) Trestného zákona odmietol. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že dovolanie   obvineného nespĺňalo   zákonom   požadované   podmienky   podľa   §   373   ods.   1 Trestného poriadku a podľa § 373 ods. 2 Trestného poriadku a preto okresný súd v zmysle vyššie uvedených ustanovení obvineného poučil. Obvinený reagoval na poučenie okresného súdu zaslaním splnomocnenia obhajcu JUDr. J. V., aby ho zastupoval v dovolacom konaní na Najvyššom súde SR. Najvyšší súd SR skonštatoval, že obvinený v primeranej lehote, ktorá mu bola poskytnutá nesplnil zákonom požadovanú podmienku v tom smere, že dovolanie mohol obvinený podať len prostredníctvom svojho obhajcu. Najvyšší sú SR moje dovolanie na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol, keďže bolo podané neoprávnenou osobou. Zároveň v poučení uviedol, že proti danému rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný...

Konaním   Najvyššieho   súdu   SR   pri   predbežnom   preskúmaní   dovolania   podľa ustanovenia § 378 a nasl. Trestného poriadku, ktorého následkom bolo vydanie uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 35/2007 zo dňa 6. 3. 2008 porušil Najvyšší súd SR základné právo upravené Ústavou Slovenskej republiky a to právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v ustanovení Čl. 46 Ústavy...

Keďže uznesením Najvyššieho súdu boli porušené moje základné práva a slobody, konkr. právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde cítim sa byť poškodený konaním Najvyššieho súdu SR v takom rozsahu, že považujem za oprávnené domáhať sa okrem nápravy aj primeraného finančného zadosťučinenia voči Najvyššiemu súdu SR.

Najvyšší súd SR tým, že odmietol moje dovolanie znemožnil, mi domáhať sa znovuprejednania mojej trestnej veci. Zo spáchania skutku, za ktorý som bol právoplatne odsúdený sa cítim byť nevinným a tvrdím, že som takýto skutok nikdy nespáchal. Trest, ktorý mi bol rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu uložený, vážne poškodzuje   výkon   mojej   podnikateľskej   činnosti,   keďže   sa   ako   súkromný   podnikateľ zaoberám dopravnou činnosťou, v dôsledku čoho došlo k zhoršeniu finančných a sociálnych pomerov   mojej   rodiny.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   považujem   priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200 000,- Sk voči Najvyššiemu súdu SR za oprávnené a dôvodné.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom vo veci sp. zn. 5 Tdo 35/2007 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 6. 3. 2008 sp. zn. 5 Tdo 35/2007 porušené.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   6.   3.   2008   sp.   zn. 5 Tdo 35/2007 a vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000,- Sk. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred ústavným súdom do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   konanie   o sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namieta porušenie   označeného   základného   práva   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré z ústavného hľadiska sú neospravedlniteľné a neudržateľné (I. US 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré uznesením dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu odmietol. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,   teda   najvyšší   súd   v danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu do výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd, aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonom všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutým právny názor najvyššieho sudu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Najvyšší   súd   v   danej   veci   vyslovil   právny   názor,   ktorý   ústavný   súd   akceptoval. Z obsahu spisu bolo potrebné konštatovať, že sťažovateľ nesplnil výzvy súdu na odstránenie nedostatkov podaného dovolania. Advokát sťažovateľa až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu   uvádza,   že   spracoval   sťažovateľovi   podané   dovolanie,   zo   spisu   však   nevyplýva pravdivosť tejto skutočnosti; toto nebolo ničím dokladované. Teda ani najvyšší súd nemohol vedieť,   že dovolanie bolo spracované   advokátom   pre   sťažovateľa, pretože v dovolacom konaní sa o tom ani sťažovateľ a ani jeho advokát nezmienil. Na základe týchto zistených skutočností   najvyšší   súd   vyhodnotil   skutkový   stav   a vyvodil   právny   záver   v súlade so zákonom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   výklad   najvyššieho   súdu   nevykazuje nedostatky, pre ktoré by bolo možné konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy,   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2008