znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 262/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť Ing. Dušana Šoltésa, bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 132/02 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   Dušana   Šoltésa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 132/02   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   p r i k a z u j e,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 1 C 132/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   Dušanovi   Šoltésovi   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   Ing. Dušanovi Šoltésovi uhradiť trovy právneho   zastúpenia   9   342   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. T. Š., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ing.   Dušan   Šoltés,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v sťažnosti   doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 3. novembra 2004 namietal, že postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 132/02 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd uznesením z 8. decembra 2004 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Okresný   súd   Košice   I svojím   postupom   vo   veci   11   C   132/05 (správne   sp.   zn. 11 C 132/02, pozn. ústavného súdu) porušil základné právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému súdu Košice I ukladá, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Okresnému   súdu   Košice   I   ukladá   zaplatiť   sťažovateľovi   z titulu   primeraného finančného   zadosťučinenia   50.000,-Sk,   ktorú   je   tento   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd Košice I v sume 9.340,- Sk povinný vyplatiť na účet JUDr. T. Š. do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedol:   „Žalobou,   podanou   proti Krajskému   úradu   v Košiciach   som   sa   pred   Okresným   súdom   domáhal   vyslovenia neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru.   Konanie   v tejto   veci   prebiehalo   pod sp. zn. 24 C 508/99.   Rozsudok   v tejto   veci   nadobudol   právoplatnosť   dňa   15.   01.   2002, pričom jeho súčasťou bol aj výrok o vylúčení konania o náhrade ušlej mzdy a príslušenstva na   samostatné   konanie.   Konanie   o uvedenom   nároku   je   vedené   pred   Okresným   súdom Košice I pod sp. zn. 11 C 132/02. Dňom právoplatnosti predchádzajúceho rozsudku sa teda začalo konanie v súčasne prebiehajúcom spore. (...) V konaní ide o náhradu ušlej mzdy, keď právny   základ   pre   takéto   konanie   bol   predchádzajúcim   rozsudkom   daný.   Podľa   môjho názoru súd nepostupuje v súlade s § 6 a 101 ods. 2/ O. s. p. Napriek tomu, že povaha veci si osobitne   žiada   rýchly   postup,   benevolentne   súd   pristupuje   k žiadostiam   o odročenie pojednávania,   pripúšťam   pritom,   že   i na   žiadosť   mojej   zástupkyne.   V jeho   konaní   sú zistiteľné   niekoľkomesačné   obdobia   nečinnosti   a naviac   i nedostatočná   príprava   na pojednávanie, keď napr. súd bez ospravedlniteľného dôvodu doručoval žalovanému naše podania   s viacmesačným   oneskorením.   Podľa   môjho   úsudku   spor   s   takýmto   právnym a skutkovým   základom   mohol   aj   s použitím   §   43   O.   s.   p.   súd   ukončiť   na   jedinom pojednávaní, neberúc pritom ohľad ani na postupné úpravy žaloby“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   z vyjadrenia   okresného   súdu   a z obsahu   spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 132/02 ústavný súd zistil, že konanie vo veci sťažovateľa začalo 1. júla 1999, keď sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   24   C   508/99,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 15. januára 2002, určil, že výpoveď daná sťažovateľovi je neplatná a nárok sťažovateľa na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 11 C 132/02.

Dňa   17.   júna   2002   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   súdu   upresnenie žalobného návrhu. Právna zástupkyňa sťažovateľa písomne ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 15. október 2003, ktoré bolo odročené na 9. december 2003. Pojednávanie 9. decembra 2003 bolo na žiadosť právnych zástupcov účastníkov za účelom uzavretia mimosúdnej dohody odročené na 11. február 2004. Dňa 12. januára 2004 právna zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   súdu   ďalšie   upresnenie   žalobného   návrhu.   Pre neprítomnosť právneho zástupcu žalovaného bolo pojednávanie 11. februára 2004 odročené na 31. marec 2004, ktoré za neospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne   bolo   odročené   na   5.   október   2004.   Pojednávanie   5.   októbra   2004   bolo   pre dočasnú práceneschopnosť sudkyne odročené na 24. november 2004, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia listinných dôkazov. Okresný súd 12. januára 2005 vo veci vyniesol rozsudok, ktorým žalobe sťažovateľa v celom rozsahu vyhovel.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr   130/05   z 1.   februára   2005   uznal existenciu prieťahov v období od 3. septembra 2002 do 7. augusta 2003, ktoré odôvodnil sčasti objektívnymi príčinami existujúcimi na okresnom súde a sčasti neúčasťou účastníkov a ich   právnych   zástupcov   na   pojednávaniach   16.   septembra   2003,   9.   decembra   2003, 11. februára 2004 a 31. marca 2004. Z vyjadrenia okresného súdu ďalej vyplýva, že vec považuje   za   zložitú   po   faktickej   stránke,   ktorej   „musel   súd   venovať   viacej   času a pozornosti“.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa 1.   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   pričom   zohľadňuje   aj   povahu   veci   a   o   čo   ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, 2. správania účastníka konania a 3. postupu súdu.

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľa na zaplatenie náhrady mzdy vyplývajúci z neplatného skončenia pracovného pomeru. Ústavný súd konštatuje, že pracovnoprávny spor týkajúci sa náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nie je skutkovo a právne zložitá vec. V týchto sporoch sa používala právna úprava obsiahnutá v Zákonníku práce (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov)   a   vo   vykonávacích   predpisoch   k tomuto   právnemu   predpisu.   Výklad a používanie   tejto   úpravy   boli   a sú   stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre všeobecných súdov v týchto sporoch.

Okresný súd vo svojom vyjadrení tvrdil, že vec sťažovateľa je skutkovo zložitá. Toto tvrdenie však bližšie nezdôvodnil. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu spisu neakceptuje toto stanovisko,   najmä   s   ohľadom   na   priebeh   a   trvanie   sporu   a   skutočnosť,   že   zo   spisu nevyplývajú   okolnosti   svedčiace   o   skutkovej   zložitosti   veci,   napríklad   nevyhnutnosť znaleckého dokazovania alebo nemožnosť zabezpečiť dostatok dôkazov o mzde sťažovateľa za obdobie, za ktoré požaduje náhradu mzdy.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd konštatuje, že   dva   návrhy   na   zmenu   žalobného   návrhu   zo   strany   sťažovateľa,   v dvoch   prípadoch ospravedlnená   neúčasť   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   na   pojednávaniach   a v jednom prípade neospravedlnená neúčasť právnej zástupkyne sťažovateľa a sťažovateľa ako dôvod odročovania pojednávaní okresným súdom mohli spomaliť konanie. Podľa právneho názoru ústavného   súdu   vysloveného   v skorších   rozhodnutiach   využitie   možností   daných sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú zbytočné   prieťahy   (I.   ÚS   31/01),   čo   platí   predovšetkým   pre   zmeny   žaloby,   ktoré   sa v skutočnosti týkali len rozšírenia nároku. Neúčasť právnej zástupkyne, ako aj sťažovateľa sú však skutočnosti, ktoré musel ústavný súd zohľadniť pri rozhodovaní o rozsahu ochrany poskytovanej v konaní pred ním.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   došlo   v   konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Ústavný súd pripomína, že konanie o náhradu mzdy začalo 15. januára 1999 a aj keď bol tento nárok vylúčený na samostatné konanie, nič nebránilo okresnému súdu, aby už od podania   žaloby,   najmä   ak   mienil   vyhovieť   žalobe o neplatnosť   rozviazania   pracovného pomeru, pripravil aj rozhodnutie o náhrade mzdy. Z obsahu spisu vyplýva, že do vylúčenia nároku na náhradu mzdy okresný súd v podstate nepripravoval žiadnym spôsobom skutkový základ   na   rozhodnutie   o tomto   nároku,   aj   keď   konal   vo   veci   neplatnosti   rozviazania pracovného pomeru. Tri roky do vylúčenia nároku na náhradu mzdy by na takúto prípravu podľa názoru ústavného súdu určite postačovali.

Okresný súd po 15. januári 2002, keď rozsudok sp. zn. 24 C 508/99, ktorým rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a vec o nároku náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vylúčil na samostatné konanie, nadobudol právoplatnosť, prvý úkon vo veci vykonal až 13. augusta 2002, keď žalovanému doručil upresnený žalobný návrh. Ďalší úkon   okresný súd vykonal 7. augusta   2003, keď nariadil   pojednávanie na

15. október   2003.   Ďalším   zisteným   obdobím   nečinnosti   okresného   súdu   je   obdobie   od 31. marca 2004 (pojednávanie) do 5. októbra 2004 (zrušený termín pojednávania z dôvodu dočasnej práceneschopnosti). Rozsudok vo veci náhrady mzdy bol vynesený 15. januára 2005.

Posudzujúc postup okresného súdu ako celok (nárok na náhradu mzdy bol uplatnený už 15. januára 1999) ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal a rozhodoval o právach sťažovateľa   v neprimeraných   časových   odstupoch.   To   nesvedčí   o tom,   že   by   súd   svoj procesný postup organizoval tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 6 a § 100 ods. 1 a § 114 Občianskeho súdneho poriadku), teda aby smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu je poznačené v podstatnej miere nečinnosťou, na ktorú ústavný súd nezistil žiaden procesne významný dôvod (prekážku postupu   konania   podľa   §   107   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku),   a   je   porušením základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   najmä so zreteľom na to, že v pracovnoprávnej veci sťažovateľa sa konanie začalo ešte podaním žaloby 1. júla 1999.

Okresný súd vo svojom vyjadrení z 1. februára 2005 na svoju obranu uviedol, že „nečinnosť   bola   spôsobená   objektívnymi   príčinami   dlhodobo   existujúcimi   na   okresnom súde   Košice   I a to   preťaženosťou   vybavujúcej   sudkyne   a personálnou   zmenou   zákonnej sudkyne“.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98, II. ÚS 52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konania,   ako   aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo ďalších   zamestnancov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 11 C 132/02 konal bez zbytočných prieťahov, hoci vo veci bol už vynesený rozsudok, ale vec dosiaľ nie je právoplatne skončená.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk, čo odôvodnil povahou sporu a dopadmi prieťahov na jeho psychický stav.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi.

Pri   rozhodovaní   o   výške   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadnil   celkovú   dĺžku   konania okresného súdu   a konkrétne   okolnosti   prípadu, najmä skutočnosť,   že   predmetom   konania   bolo   rozhodovanie   o   náhrade   mzdy   z neplatného skončenia pracovného pomeru. Výsledok sporu má v obdobných sporoch pre účastníkov konania mimoriadny význam, pričom ani po viac než 6 rokoch od podania žaloby nebol odstránený stav právnej neistoty, pre ktorý sa sťažovateľ obrátil na okresný súd.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 132/02, pričom nárok sťažovateľa na náhradu mzdy bol už predmetom žaloby sťažovateľa   podanej   1.   júla   1999,   čo   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o výške primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Podľa   ústavného   súdu   nemožno   spravodlivo žiadať od sťažovateľa, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rieši priznanie mzdového nároku z neplatne skončeného pracovného pomeru, takú neprimerane dlhú dobu.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu,   na   rozsah   zbytočných prieťahov spôsobených aj nečinnosťou a zohľadňujúc najmä povahu prejednávaného sporu možno podľa názoru ústavného súdu sumu 50 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania,   ktoré   sťažovateľovi   vznikli   v   súvislosti   s jeho   zastupovaním   v konaní   pred ústavným súdom advokátom JUDr. T. Š., a priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v hodnote 9 342 Sk za dva úkony právnej služby plus dvakrát po 136 Sk režijný paušál ku každému úkonu právnej služby podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2004